piatok 18. novembra 2011

Recenzia CD Love Songs

Love Songs
Brad Mehldau
Anne Sofie von Otter
Naive classique 2011

Prepojenie jazzového klavíra a klasického spevu sa už raz Bradovi Mehldauovi úspešne podarilo na nahrávke Love Sublime so sopranistkou Renée Flemingovou. Nový album Love Songs s mezzosopranistkou Anne Sofie von Otterovou obsahuje hneď dva disky. Ten prvý prináša cyklus Love Songs, sedem piesní, ktorých autorom je Mehldau. Piesne vznikli na objednávku Carnegie Hall a Wigmore Hall, kde boli aj prvý raz v roku 2010 uvedené. Autormi textov sú C.C. Cummings, Philip Larkin, ale väčšinu albumu tvoria zhudobnenia krásnych lyrických básní americkej poetky z prelomu 19. a 20. storočia, Sary Teasdaleovej. Mehldauov typický kompozičný prejav sa nedá zaprieť; je to svet zľahka melancholických nálad poskytujúcich priestor pre nežné rubato a úžasnú kantilénu Otterovej, je to zložité pradivo vnútorných hlasov klavíra a filigránska drobnokresba detailov, ktoré robia z tejto nahrávky ojedinelý projekt. Myslím si, že tmavší register Otterovej hlasu znie v spojení s Mehldauovou hudbou oveľa priliehavejšie než vo vyšších polohách mierne exaltovaný soprán Flemingovej. Výnimočné svojou bolestnou baladickosťou a vnútorným nábojom sú najmä piesne Because a Did You Ever Know? Mehldau sa tu príliš sólisticky neprejavuje, drží sa v úzadí v úlohe sprievodu a necháva vyniknúť krásnym "kĺzavým" legátovým línám Otterovej hlasu. Charakterovo sa piesne nesú v nálade sladkej nenaplnenosti, očakávania, túžby, bolesti a vášne, priam v brahmsovskej až postromantickej forme a harmónii (Mehldau sa v booklete vyznáva zo svojej vášne- hudobnej germanofílie) obohatene o komplikovaný "vnútorný život" harmonických spojení a nekonečne sa vinúcich spletitých melodických liniek oprostených od akýchkoľvek jazzových narážok a jednoznačne sa hlásiacich k súčasnej klasickej hudbe. Otter spieva ľahko, veľmi uvoľnene, graciózne a nesmierne farebne. Druhý disk obsahuje úplne inú hudbu. Ide o zmes európskych a amerických piesní, ktorých výber urobili obaja umelci spoločne. K slovu sa tak dostala pestrá zmes skladieb od Léa Ferrého, Joni Mitchellovej, Michela Legranda, Jacquesa Brela, ale i Lennona s McCartneym a Leonarda Bernsteina. Vážny a zádumčivý charakter väčšiny piesní pozitívne "narušia" až švédske odľahčené "kúsky" Sakta vi ga genom stan (z muzikálu Walking My Baby Back Home) a Att angora en brygga, ktoré Otter vybrala na počesť švédskej jazzovej speváčky Moniky Zetterlundovej. Svojimi aranžmánmi sa Mehldau nepokúša kopírovať francúzskych šansoniérov, ale ponúka veľmi striedme inštrumentálne poňatie bez košatých medzihier a odbočiek. Už úvodná nádherná Avec le temps od Léa Ferrého s dokonalou francúzštinou Otterovej (tá si spievanie vo francúzštine evidentne vychutnáva najviac) nenechá nikoho na pochybách, že nejde o prvoplánový komerčný projekt, ale o profesionálny ponor do toho najlepšieho,čo tradičný európsky "songbook" ponúka. Na albums a dostali aj dve piesne legendárnej francúzskej speváčky Barbary, najmä "montmartrovský popevok" Dis, quand reviendras-tu? Naliehavý song Marcie, plná razantných harmonických zmien od Joni Mitchellovej pôsobí ako cover verzia gitarovej rockovej balady. Naopak, vznešený pocit starých dobrých čias klasického muzikálu prináša Something Good od Richarda Rodgersa so svojimi klenutými melódiami a vrúcnosťou. V podaní Mehldaua a Otterovej skvele znejú i typicky šansónové piesne Chanson de Maxence od Michela Legranda a smutná Chanson des vieux amants od Jacques Brela. Následne sa toto bizarné duo ešte blysne v Legrandovej zasnívanej balade What Are You Doing the Rest of Your Life? a po beatlesovskom "prídavku" Blackbird (z ktorého výberu podozrievam Mehldaua) speje album k svojmu záveru v podobe smutného povzdychu o pominuteľnosti života v Bernsteinovej Some Other Time. Akokoľvek nekonzistentný sa tento dvojalbum na prvý pohľad môže zdať, jeho oba disky nenútene prepájajú hneď niekoľko hudobných svetov. Je to spojenie vnútorne komplikovaného, rozorvaného a večne hľadajúceho jazzmana Brada, klasického spevu Anne Sofie bez náznakov opernej štylizácie, šansónu, jazzu, rockových balád, amerického muzikálu, európskej tradície a postromantických kompozícií - stále prísne zakotvených v tradičnom hudobnom myslení. Okrem jasne hviezdiacej Otterovej je to hlavne Mehldau vo svojej najlepšej podobe. Autorsky aj interpretačne.

Pre časopis Hudobný život, číslo 11/ 2011 napísal Peter Katina

Recenzia CD Christophe Desjardins : Alto/ Multiples

Christophe Desjardins
Alto/ Multiples
Aeon 2010/ distribúcia Hevhetia

Projekt Alto/ Multiples francúzskeho violistu Christopha Desjardinsa je pozoruhodný hneď v niekoľkých aspektoch. Ide o dvojalbum, z ktorého prvý nosič obsahuje najzávažnejšie diela 20. storočia pre sólovú violu idúce v poradí, v akom vznikali od roku 1922 po 2007. Hneď prvá skladba, Sonáta op. 25 č.1 od Paula Hindemitha, je dielo, ktoré prispelo k prelomu vo vnímaní tohto dlho podceňovaného nástroja. Tému prvej časti štvorčasťovej sonáty Desjardins prednáša dôstojne a pateticky, kým v legendárnej 3. časti, plnej extrémne rýchleho pohybu a drsného zvuku, dovádza svojou extatickou hrou na svoju dobu šokujúce inštrukcie Hindemitha do dôsledkov ("Tonschoenheit ist Nebensache"- krása tónu je vedľajšia). V pomalých častiach, ktorých spevné línie modeluje s nesmiernym citom a lyrikou, zasa prejavuje úplne kúzelné schopnosti dynamického stvárnenia hudby v tichu. Prehliadka výnimočných diel pre violu pokračuje skladbou Sonata fur Viola od Bernda Aloisa Zimmermanna. Dielo je voľnou meditáciou na Bachov chorál Gelobet seist du, Jesu Christ, ktorého časť v nej autor i cituje. Desjardins sleduje dramatickú a teatrálnu líniu diela, ale pritom necháva skôr prevládať meditatívne stavy a mystickú náladu pôvabných glissánd a vibrata v pianissime. Nasledujúca skladba, Sequenza VI od Luciana Beria, je považovaná za interpretačne extrémne náročnú skladbu na hranici hrateľnosti, podobne ako väčšina Beriových Sequenz pre iné nástroje. Sequenza pre violu bola zamýšľaná ako pocta Paganiniho Capricciam a jej "hnacím motorom" je nepretržité tremolo agresívnych štruktúr, ktoré znejú v rôznych opakovaniach, permutáciách a inverziách ako majstrovská štúdia štruktúry bizarných tvarov, ktoré Berio s obľubou používal. Jeho Sequenza je dynamickým vrcholom celého albumu a Desjardins tu predvádza spektrum desivých polôh zvuku, nedostižnej virtuozity a vhľadu do náročnej koncepcie diela. Kompozícia Prologue pour alto of Gérarda Griseyho rozbehnutý "drive" albumu trochu upokojí a prináša čarovnú atmosféru spektrálnej harmónie. Grisey podrobuje zvuk violy spektrálnej analýze a premenlivý svet alikvót tejto krehkej kompozície ukazuje doteraz nevídané farebné možnosti nástroja. Skladba je pozoruhodná tým, že k jej predvedeniu sú potrebné prirodzené rezonátory v podobe bubna, tam - tamu a klavíra, ktoré rezonujú so sólovým hlasom violy. Dielo Einspielung III od Emmanuela Nunesa (Desjardins nahral samostatný album jeho diel pre violu) je technicky náročná kompozícia, doslova labyrint prchavých motívov a premenlivých blokov virtuóznych pasáží a neuchopiteľného pohybu. Akýmsi "dovetkom" tohto albumu je kratučká miniatúra Figment IV Elliotta Cartera, ktorá prehliadku hudby 20. storočia pre sólovú violu uzatvára. Druhý album Multiples predstavuje pozoruhodný prístup interpreta, ktorý sa rozhodol uviesť diela dobovej i súčasnej hudby s pomocou navrstvených partov violy, ktoré sám nahral. Desjardins po úspechoch s interpretáciou dobovej hudby na koncertných pódiách po nej siahol i na tomto albume. Dvornú pieseň Tant plus Ayme Gillesa Binchoisa, ktorá je napísaná pre tri hlasy, preňho prekomponoval Georg Kroll. Malor ma bat od Johannesa Ockeghema, ktorá znie v úprave Bruna Madernu pre tri violy, je súčasťou Madernovho cyklu Odhecaton, transkripcií francúzskych piesní pre tri a štyri hlasy z roku 1501. Ricercare 1 od Domenica Gabrielliho je prepisom partu sólového violončela pre violu a Gesualdov Madrigal X z Piatej knihy madrigalov upravil samotný Desjardins. Týmto "dobovým" nahrávkam niet čo vytknúť, hoci Desjardins nie je špecialistom na starú hudbu. Najrozsiahlejším dielom na tomto albume je vyše polhodinová meditatívna Canzona nuova od Wolfganga Rihma, pôvodne pre štyri violy plus sólový part, kde Desjardins nahral postupne všetky party. Novú hudbu tu ďalej reprezentuje Jonathan Harvey a jeho Ricerace una melodia, ďalej skvelá, dynamická Messagequisse od Pierra Bouleza a album uzatvára skladba Elettra od Ivana Fedeleho, veľkolepá exhibícia zvukových a technických možností violy. Je určite nesmierne náročné uvádzať koncertne skladbu s prednahratými vlastnými partami, najmä pokiaľ ide o agogiku, rubato a celkový muzikálny prejav a prirodzenosť hry. Na tejto nahrávke však nepoznať hranicu medzi sólovým a elektronickým partom a celá pôsobí ako "live". Christophe Desjardins je určite jedným z najvýznamnejších interpretov a propagátorov súčasnej violy aj eho projekty a nahrávky posúvajú povedomie o možnostiach sólovej hry na tomto nástroji o obrovský kus vpred. Počúvať tento dvojalbum v rozsahu 150 minút je v jeho podaní vzrušujúci a objavný zážitok.

Pre časopis Hudobný život, číslo 11/2011 napísal Peter Katina

Recenzia CD Lang Lang : Live in Vienna

Live in Vienna
Lang Lang
2LP
Sony Classical 2010

Pravdupovediac, bol som veľmi zvedavý na tohto mladého, no slávneho čínskeho klaviristu, ktorého súčasná hviezdna kariéra je považovaná za prototyp dokonalého prepojenia veľkého umenia s rozsiahlou komerčnou mediálnou kampaňou. Dvadsaťsedemročný Lang Lang, ktorý po emigrácii do USA študoval u Garyho Graffmana na Curtisovom inštitúte vo Philadelphii, donedávna nahrával pre Deutsche Grammophon. Minulý rok ho za nehorázne peniaze kúpila "stajňa" Sony a urobila z neho absolútnu "top star" vydavateľstva. Nahrávku jeho koncertov z februára až marca minulého roka vo viedenskom Musikvereine Sony podporila vydaním veľkolepého setu v podobe 2CD, DVD, Blue Ray s 3D videom a 2LP. Luxusný dvojvinyl ponúka koncertný program, v ktorom Lang Lang predstavuje klasický repertoár svetovej klavírnej literatúry. Na úvod hrá dve Beethovenove sonáty, Sonátu č.3 C dur op.2 a Sonátu č.23 f mol op. 57 "Appasionatu", ďalej tri časti z Iberie od Isaaca Albéniza a Sonátu č.7 B dur op. 83 od Sergeja Prokofieva. Na záver recitálu Lang Lang pri príležitosti 200. výročia Chopinovho narodenia ponúkol tri prídavky, všetky v As dur, Etudu op. 25 č.1, Polonézu č.6 op. 53 "Herorickú" a Grande Valse Brillante op.34 č.1. Už v Beethovenovi klavirista predviedol výborné štýlové a obsahové stvárnenie a okúzľujúcu prstovú techniku, najmä v brilantných krajných častiach sonát. Pomalá časť Sonáty C dur je skvele naplnená tragikou a smútkom. Lang Lang hrá plasticky a precízne, úžasne sa pohybuje v hudobnom časopriestore, hoci časové oblúky sú niekedy až príliš veľkorysé a pri nádychoch v rámci fráz si "dáva dosť načas". "Appasionata" bola rovnako kvalitne predvedená, no Lang Lang, ktorý býva niekedy ironicky označovaný aj ako "Bang Bang" pre svoj údajný tvrdý tón vo forte, tu podľa mňa potvrdil povesť, že je hlavne majstrom dynamiky v rozmedzí mezzopiano až pianissimo, ale v hutných pasážach sa uňho kvalita tónu akoby vytrácala. Výborne vyznel v Langovom podaní Albéniz, ktorého zaradenie do programu považujem za pozoruhodné osvieženie inak pomerne konzervatívnej dramaturgie. Opäť nádherné farby, delikátne pianissimo, a krehká tónokresba. Prokofievovej "Vojnovej" sonáte však chýbala hĺbka a mám pocit, že rozsah emócií tejto hudby klavirista nedokáže pretaviť do svojej interpretácie,. Rozporuplným bodom programu však boli chopinovské prídavky. Etudy pôsobila až príliš preumelkovane a  preromantizovane, polonéza bola zasa pomerne rýchla a valčíku chýbala noblesa a elegancia. Ak mám byť úprimný, Beethoven s Gilelsom, Prokofiev s Richterom, Albéniz s Aliciou de Larrocha alebo Chopin s Rubinsteinom ostávajú nedostižnými métami i pre takého výnimočného klaviristu, akým Lang Lang bezpochyby je. Mám pocit, akoby sa jeho interpretácia pokúšala tlmočiť hudobné obsahy na virtuálnom podklade. Jeho inak výbornej hre chýba hĺbka  pocit "ozajstnosti"; cítiť, že Lang Lang síce napodobňuje veľké vzory, no s obsahom hudby sa nie vždy dokáže stotožniť. Na prvé počutie niet tomuto virtuóznemu klaviristovi čo vytknúť, ale napriek úchvatnej hre mi stále chýba špecifický, rozlíšiteľný zvuk a akási osobitosť interpretácie. Na druhej strane jeho mladý vek a nesmierny talent je určite prísľubom skvelej hudobnej budúcnosti. Hoci je zvuková kvalita LP slušná, cítiť tu mierne okresané výšky zvukového spektra, niektoré pianissimá vo vysokých polohách takmer vôbec nepočuť a záverečné siahodlhé potlesky pripomínajú skôr šum mora. Tento dvojvinyl je však obsahovo i dizajnovo určite nádherný a luxusný darček pre akéhokoľvek bežného konzumenta klasickej hudby. Pre fajnšmejkrov a hudobných profesionálov to je zasa zaujímavá alternatíva vyčnievajúca z množstva nahrávok ďalších mladých a skvele hrajúcich Číňanov, Američanov i Európanov.

Pre časopis Hudobný život, číslo 11/ 2011 napísal Peter Katina

pondelok 24. októbra 2011

Recenzia CD W.A. Mozart : Requiem

W.A. Mozart
Requiem K 626
Maurerische Trauermusik K 477
Montserrat Figueras
Claudia Schubert
Gerd Turk
Stephan Schrekenberger
La Capella Reial de Catalunya
Le Concert des Nations
Jordi Savall
Alia Vox 2010/ distribúcia Hevhetia

Dirigent a hráč na viole da gamba Jordi Savall sa v priebehu celej svojej výnimočnej umeleckej kariéry venuje dobovej hudbe, hlavne obdobiu renesancie a baroka, a takisto stredovekej španielskej hudbe, no občas "zabrúsi" aj do obdobia klasicizmu. Po jeho skvelej novej nahrávke Haydnových Siedmich posledných slov nášho spasiteľa na kríži Hob. XX.1 z roku 2006 teraz vychádza v reedícii aj jeho nahrávka Mozartovho Rekviem z roku 1991. Toto CD na mňa zapôsobilo sviežim dojmom, pretože sa nesnaží vytvárať príliš novátorské poňatie pokiaľ ide o výsledný zvuk, a pozitívne vnímam aj oprostenie sa od istým spôsobom rigidných kódexov autentickej interpretácie, ktorá interpretov na prelome 80. a 90. rokov zväzovala a obmedzovala. Nahrávka je interpretačne veľmi plastická a jednotlivé časti omše plynú prirodzene a svižne, no bez straty vznešenosti a pátosu. Pritom tempá jednotlivých častí nie sú rýchlejšie než je zaužívané (azda okrem Rex Tremendae). Orchester Le Concert des Nations pozostávajúci z 18 sláčikových nástrojov, 9 dychových nástrojov, organu a tympanov s ladením na 430 Hz hrá už tradične na vynikajúcej úrovni, veľmi disciplinovane a zreteľne. Savall využíva dobové  trombóny a basetové rohy podľa Theodora Lotza, ktorý spolupracoval s Antonom Stadlerom, Mozartovým klarinetistom. Kvalita orchestra naplno vynikne už v úvodnej kratšej Slobodomurárskej smútočnej hudbe (Maurerische Trauermusik). Napriek miestami slabšej dynamike orchestra sú však inštrumentálne výkony kvalitatívne stále oveľa výraznejšie než tie vokálne. Zbor La Capella Reial de Catalunya síce spieva dobre, ale pomerne nevýrazne, a podobne je to aj u sólistov, ktorí sa svojimi kvalitami nijako nevymykajú z priemerného štandardu (Tuba mirum). Z nahrávky a kvality zvuku predsa len cítiť, že vznikla pred 20 rokmi a že dnešná interpretačná a  nahrávacia prax sa i prípade redukovaného obsadenia autentických súborov posunuli o značný kus ďalej. Otázna je i citeľne oslabená dynamika, a tým aj napätie pri malom počte zboristov a členov orchestra, kedy pri exponovaných úsekoch diela predsa len chýba väčšia "sila" a zvukový objem, ktorého kapacitu nevylepší ani preformátovanie nahrávky na SACD. Napriek tou je tento album ako súčasť postupne vydávaných starších Savallových nahrávok v rámci edície Alia Vox Heritage ďalším záslužným počinom a jeho vyše 80-stránkový viacjazyčný booklet prináša zaujímavé informácie o hudbe i nahrávke samotnej. Tento album asi nebude patriť medzi najprevratnejšie v rámci produkcie vydavateľstva, napriek tomu svojou kvalitou nijako nezaostáva za štandardne špičkovými výkonmi Savallovho tímu a jeho celoživotnou snahou o autentickú a pritom elektrizujúcu interpretáciu.

Pre časopis Hudobný život číslo 10/ 2011 napísal Peter Katina

štvrtok 29. septembra 2011

Recenzia CD Karnas

Karnas
Grzegorz Karnas
Hevhetia 2011

Album Grzegorza Karnasa s jednoduchým názvom Karnas predstavuje prehliadku asi najlepších nápadov, akými momentálne tento poľský vokalista disponuje. Nespútaný, osobitý svet jeho piesní vo vyslovene voľnej forme, plný odbočiek, improvizácií a pohrávania sa s poetickými textami i hudobnou štruktúrou je naozaj ojedinelý. Karnas postráda úpornú snahu páčiť sa a spolu s kapelou si so svojou hudbou a hlasom robí doslova čo chce. Na pomerne rozsiahlej ploche albumu prináša rôznorodé prvky vokálnej techniky a zvuku. Po zádumčivej skladbe Zima a básnickom vyznaní Slodka prichádza skladba - príbeh Langue  d ´ amour, ktorého text Karnas prednáša polohlasom, s hyperbolizujúcim divadelným pátosom a ktorá je rozkúskovaná na štyroch miestach albumu. Prevzatá Stingova Roxanne je viac, než len vtipnou imitáciou Stingových vokálnych kreácií. Album je plný tanečných rytmov, cítiť vplyvy latinskoamerickej hudby, reggae, Bobbyho McFerrina (veselá ponáška Summertime Doubts) i Boba Marleya. Môže však byť pomerne problematické vyznať sa vo viacjazyčnom buklete (texty vybraných piesní sú "náhodne" preložené do čínštiny, arabčiny, francúzštiny, španielčiny). Skladba Spytaj Milicjanta je zasa odviazaná, hlučná jazyková hračka s efektami a scatovaním. Hudba Grzegorza Karnasa je zvláštna, jeho expresívny spev siaha od kantilény cez akcentované, slabikované a scatové výrazové prvky až k exaltovaným výkrikom a nezrozumiteľným pazvukom; typické sú preňho uletené kreácie, deklamačné línie na hranici recitácie, krkolomné intervaly, ale jeho farba hlasu pritom zostáva pozoruhodne homogénna a svojím vokálnym prejavom rozhodne nesleduje zámer imitovať nástroje či hlasy iných vokalistov. Miestami Karnas takmer vzbudzuje pocit, že sa "nevmestí do kože", ale baladické skladby, ako sú kvázi filmové tango Fin d´été alebo vyložene pôvabná a spevná On a Heal - Out dokážu atmosféru upokojiť. Napriek alternatívnym a avantgardným elementom je to však vyložene tanečný a melodický album, plný príjemných piesní a neošúchanej invencie. Karnasovu kapelu tvorí skvelá inštrumentálna zostava, Michal Tokaj na klavíri, Adam Oles na violončele, Michal Jaros na base a Sebastian Frankiewicz na bicích. Táto prazvláštna zostava tvoriaca Karnasov Vocal Quintet mu dáva obrovský priestor na sebavyjadrenie, hrajú totiž transparentne, vzdušne, bez "tlačenia na pílu", prevládajú výrazné perkusie a skvelý priestorovo akustický pocit z basy, klavíra a najmä z Olesovho violončela. Zvukový prínos violončelistu je citeľný najmä v skladbách Black Crow a Slodka. Kapela občas zabrúsi a rockovo "pohrozí", radšej sa ale drží vo svete improvizovaného fantazijného voľnomyšlienkárstva a hravej nespútanosti. Pozoruhodný je aj fakt, že album vychádza okrem Cd i v 2LP verzii, čo mu dodáva nádych audiofilnej kvality. Nahrávku Karnas rozhodne odporúčam, nielen pre fanúšikov jazzových vokalistov a ľubozvučne mäkkej poľštiny.

pre hudobný portál www.hudba-music.sk napísal Peter Katina 6.9.2011

streda 21. septembra 2011

Recenzia CD Francois Couturier : Tarkovsky Quartet

Tarkovsky Quartet
Francois Couturier
Anja Lechner
Jean- Louis Matinier
Jean- Marc Larché
ECM Records 2011
distribúcia Hevhetia

Tarkovsky Quartet je v poradí už tretím albumom z voľnej trilógie na počesť filmového diela ruského režiséra Andreja Tarkovského, ktorej autorom, aranžérom a myšlienkovým otcom je klavirista Francois Couturier (prvým albumom bola Nostalgia - Song for Tarkovsky a druhým sólový album Un jour si blanc). Na tejto nahrávke účinkujú spolu s Couturierom akordeonista Jean- Louis Matinier, violončelistka Anja Lechner a sopránsaxofonista Jean- Marc Lerché. Na rozsiahlej ploche takmer 80 minút Couturier predstavuje pomyselný prienik medzi filmovými obrazmi, hlbokou filozofiou veľkého režiséra a vlastnými hudobnými víziami, ktorými sa kvarteto pokúša reflektovať Tarkovského zásadné umelecké tézy. Symbolicky posvätil Couturierov projekt v texte bookletu i Tarkovského syn Andrej. Dvanásť trackov albumu vo svojich názvoch odhaľuje rôzne narážky a konotácie vzťahujúce sa k režisérovmu životu a tvorbe (Dostojevského postava Myškin, ktorého si vždy prial natočiť, San Galgano, kde sa odohráva dej filmu Nostalgia), ale i odrazy transcendentných a mystických vplyvov a náboženstva (L´ Apocalypse, Doktor Faustus, Pašie podľa Andreja či Z druhej strany zrkadla). Couturier pri niektorých skladbách v záhlaví vyslovene uvádza konkrétny vplyv, napr. Bachove Jánove pašie, ponášky na Šostakoviča alebo citácie z Pergolesiho Stabat Mater. Ak ste boli zvyknutí na relatívne ľahko uchopiteľné, melodické, "mediteránne" albumy Couturiera a Matiniera s Anouarom Brahemom či "argentínske" nahrávky Anje Lechner s bandoneonistom Dinom Saluzzim, tak Tarkovsky Quartet je rozhodne úplne iná kategória hudby. V prvom rade je to náročnejšie počúvanie plné mystickej atmosféry, rozsiahlych plôch, meditatívnych stavov a čírej kontemplácie. Vítaný posun nastal ale v razantnom prístupe Couturiera, pokiaľ ide o silné vplyvy súčasnej hudby, ktorá sa uňho prejavuje v rozmedzí od šostakovičovských alúzií a divokej improvizácie k vyložene súčasnej kompozícií a aleatorickému pohybu v priestore. Členovia kvarteta hrajú na albume spolu pomerne striedmo, priestor skôr dostávajú rozsiahle sóla klavíra (A celui qui a vu l´ ange) či violončela (Tiapa) alebo rôznych dvojíc nástrojov, hlavne v expozícií jednotlivých skladieb. Harmonicky sú Couturierove kompozície silne tonálne ukotvené, niektoré odkazujú k Bachovým chorálom, pri piesňovej forme je badať tradičné delenie na strofy a výrazné refrény, hoci zopár trackov je úplne atonálnych (Maroussia). Okrem toho je v Couturierových skladbách cítiť vplyv stredovekej hudby, ruských nápevov či dokonca ázijskej hudby (Sardar ako pocta Tarkovského nenatočenému scenáru tadžického westernu). Súhra interpretov je vynikajúca a spoločná farba klavíra, akordeónu a violončela je kompaktná, no pritom veľmi pestrá. Tarkovského tvorba, to sú statické obrazy siahajúce niekam do podvedomia a absolútna oddanosť duchovnému aspektu umenia, ktoré sa prejavujú vo všetkých jeho filmoch. Podobne i tento album je plný rozprávajúcich, viacrozmerných obrazov rozrastajúcich sa z jednoduchej základnej línie a vyžadujúcich pri vnímaní totálny ponor, nesúcich posolstvo duchovnej hĺbky a v závere prinášajúcich očistné oslobodenie a uvoľnenie. Je určite autorsky i interpretačne náročné prepojiť víziu filmára s hudobnými obrazmi, na tomto albume sa to však Couturierovi a jeho spoluhráčom rozhodne podarilo.

Pre časopis Hudobný život číslo9/ 2011 napísal Peter Katina

streda 24. augusta 2011

Recenzia CD J.S. Bach : Clavier Ubung II

J.S.Bach
Clavier Ubung II
Benjamin Alard
Alpha 2011/ distribúcia Hevhetia

Napriek svojmu mladému veku dostal 26- ročný francúzsky čembalista a organista Benjamin Alard vo vydavateľstve Alpha exkluzívny priestor na postupné nahrávanie Bachovho diela Clavier Ubung. Toto veľkolepé "klavírne cvičenie" je rozdelené na štyri samostatné celky označené postupne 9(I-III), štvrtý tvoria Goldbergove variácie. Alard študoval u slávnej Elisabeth Joyé a Jeana-Claudea Zehndera a je mnohonásobným víťazom svetových čembalových a organových súťaží. Spolupracoval s takými telesami a osobnosťami ako La Petite Bande so Sigiswaldom Kuijkenom, Capriccio Stravagante so Skipom Sempém či Venice Baroque Orchestra s Andreom Marconom. Už jeho nahrávka prvého dielu Clavier Ubung s Bachovými šiestimi partitami sa stretla s mimoriadne pozitívnym ohlasom a jeho interpretačná koncepcia je porovnávaná a kladená do kontradikcie s poňatím napr. Glenna Goulda pre svoj introvertný ponor do hudby bez zbytočného interpretačného exponovania zvláštností partitúry. Druhým dielom v poradí je teda Clavier Ubung II, ktoré obsahuje Taliansky koncert BWV 971 a Francúzsku ouvertúru BWV 831. Obe tieto diela spája Bachova fascinácia hudobným dianím v južnej Európe a vplyv Vivaldiho, resp. Lullyho diel de facto priznáva už v názvoch svojich kompozícií. Taliansky koncert v podaní Benjamina Alarda nie je burácajúcim ohňostrojom virtuozity, ale skôr premyslenou, detailnou koncepciou sledujúcou Bachov kompozičný model do dôsledkov. Tempá sú skôr zdržanlivé, ale bez okázalosti, rýchle časti prekypujú tanečným charakterom a finále sa nijako nesnaží  ohúriť extrovertnosťou. Alard zreteľne interpretačne odlišuje dynamické sekcie forte a piano pri dvoch manuáloch, ktoré si koncertantne odpovedajú a sú v jeho predvedení veľmi kontrastné. Prostredné Andante vytvára dojem, akoby ho Alard práve skomponoval. Nad striedmo a takmer bez agogických výkyvov vedeným sprievodom sa pohybuje sólový hlas, ktorý znie ako úplná fantazijná improvizácia. Voľnosť až rytmická nerovnakosť hry oboch rúk (" inégalité") znie fascinujúco, akoby tu hral sólista so sprievodom iného hudobníka. Pri Francúzskej ouvertúre je očividné, že tanečný ráz, silný výraz a skvelé zdobenie majú u Alarda prednosť pred klišéovitou nespútanosťou, s akou sa Bachove diela ovplyvnené talianskym či francúzskym idiómom s obľubou predvádzajú.Model couperinovskej či lullyovskej tanečnej partity dovedený do dokonalosti tým, že zmiešava francúzske a nemecké vplyvy, interpretuje Alard citlivo a  s dôrazom na odlišný charakter jednotlivých tancov, hoci Gigue v jeho podaní je naozaj decentným tancom. Táto racionalita, konceptuálna výstavba a dôraz na detail, frázu a logiku hudobnej výpovede robia z Alardovej interpretácie vyhľadávanú alternatívu v neprebernom svete nahrávok Bachových čembalových diel. Za ďalšiu devízu tohto albumu považujem skvelo znejúci, dokonale naladený nástroj od Anthonyho Sidneya a  rovnako i odborný text bookletu, ktorý pripravil renomovaný francúzsky muzikológ Gilles Cantagrel.

Pre časopis Hudobný život, číslo7-8/ 2011 napísal Peter Katina

nedeľa 3. júla 2011

Recenzia CD Terje Gewelt, Enrico Pieranunzi, Anders Kjellberg : Oslo

Terje Gewelt, Enrico Pieranunzi, Anders Kjellberg
Oslo
Resonant Music 2009
distribúcia Hevhetia

Album Oslo je vyústením spolupráce nórskeho kontrabasistu Terjeho Gewelta a talianskeho klaviristu Enrica Pieranunziho, ktorí si na spoločný album pozvali do tria bubeníka Andersa Kjellberga. Terje Gewelt sa na nórskej jazzovej scéne pohybuje roky s nezameniteľným autorským prejavom a neomylným citom pre melódiu a slobodnú improvizáciu. Keď sa mu naskytla možnosť hrať niekoľko koncertov s Pieranunzim, ktorého všestrannosť (hrá klasiku i jazz) a zmysel pre priestorové, vzdušné hranie priam predurčuje pre tvorivú komornú spoluprácu, vznikol nápad na spoločný album a zrodila sa skvelá autorská a interpretačná kombinácia. Na albume Oslo, ktorý vyšiel v nórskom vydavateľstve Resonant Music, sa autorsky obaja podieľajú  rovnakou mierou a je pozoruhodné, aký takmer identický emocionálny svet spája týchto "backgroundom" rozdielnych hudobníkov. Nahrávka obsahuje svieže a pôvabné skladby -  v úvode znie razantne tanečná Blue Waltz evokujúca staré časy kaviarenského hrania nezabudnuteľného Davea Brubecka. Kontrastným "relaxačným" vstupom je titulná lyrická kompozícia Oslo, po ktorej prinesie vzrušenie roztopašná skladba Playtime. Geweltove a Pieranunziho skladby sa plynule striedajú, ale bez nazretia do bukletu poslucháč prakticky nemá šancu rozoznať, kto je autorom. Obaja sa totiž doslova predbiehajú v schopnosti pohybovať sa v zdanlivo neohraničených mantineloch širokej kantilény a invenčnej frázy a pritom hrať jednoducho, prirodzene a priamočiaro. Nezáleží na tom, či ide o zádumčivú North Prospect s atmosférickými zhustenými akordmi pripomínajúcimi klavírne diela Debussyho alebo zvukovo simplifikovanú Snowflake či Suspension Points. Prekvapením je trojčasťová Trio Suite, na ktorej sa autorsky podieľali všetci traja interpreti. Jej prvá časť obsahuje v porovnaní so zvyškom albumu oveľa odvážnejšie prvky plné voľnej improvizácie a širokých gest, na ňu nadväzuje nostalgická stredná časť a dravé, odviazané finále. Album uzatvára sladkobôľna Homecoming, ktorá bez väčšieho vzruchu zanechá po doznení veľmi príjemný dojem. Zvukovo ide o výbornú nahrávku, bicie a kontrabas v reproduktoroch "dýchajú" naprieč celým zvukovým spektrom a klavír je plasticky prekreslený a nepôsobí prehnane sólisticky. Album Oslo presviedča, že moderné interpretačné prostriedky dokážu ísť ruka v ruke s tradičným poňatím žánru, ktorý dnes vyhľadávame na vinylových nahrávkach a ktorý sa vytráca napriek tomu, že prináša pohodu, pocit slobody a "fajnového" muzicírovania ozajstných majstrov.

Pre časopis Hudobný život číslo 6/ 2011 napísal Peter Katina

Recenzia CD Johann Sebastian Bach : Concerts avec plusieurs instruments -V

JohannSebastian Bach : Concerts avec plusieurs instruments - V
Café Zimmermann
Alpha 2011 / distribúcia Hevhetia

Francúzske vydavateľstvo Alpha je výnimočné po viacerých stránkach. Venuje sa najmä vydávaniu tzv. starej hudby a hudobný obsah svojich nahrávok prepája s vizuálnou stránkou. Obal albumu totiž vždy tvorí historická maľba významovo spätá s hudobným dielom na nahrávke a v buklete ju zaujímavo analyzuje profesor Lavalskej univerzity v Québecu Denis Grenier. Hudobná stránka projektov je zverená vždy špecifickému hudobnému telesu alebo sólistovi zameranému na danú problematiku a pokiaľ ide o Bachovu koncertantnú tvorbu, ktorej piaty disk v poradí vydavateľstvo práve prezentuje, je týmto garantom odborného nadhľadu a skvelej interpretácie bezpochyby súbor Café Zimmermann. Dramaturgiu postupne vydávaných nosičov súboru v medzinárodnom zložení netvorí tradičné poňatie, t.j. blok všetkých klavírnych koncertov, po nich husľových atď., ale diela sú na nich zoradené rôznorodo a vytvárajú tak pestrý obraz o Bachovej všestrannej a nadčasovej inštrumentálnej tvorbe. Prvou skladbou je Ouverture č.3 D dur, ktorá obsahuje i notoricky známy Air. Vrcholne virtuózne poňatie rýchlych fugátových častí a úsekov a naopak, prostá interpretácia pomalých častí robí z počúvania tejto nahrávky unikátny zážitok. I toľkokrát opočúvaný Air znie akosi jednoducho a prirodzene. Podobné atribúty sa dajú pripísať aj nasledujúcej skladbe, Koncertu pre čembalo f mol BWV 1056. Napriek naozaj rýchlym tempám znie všetko presne, precízne a zvukovo nesmierne bohato a čisto. Pulz hudby sa zrazu stane čitateľným a kvázi tanečné časti znejú ako ozajstné tance. Trochu nezvyklé je ladenie, ktoré je počuteľne nižšie, takže poslucháč s absolútnym sluchom bude koncerty vnímať akoby v novom zvukovom ošatení, pokiaľ doteraz počúval tradične poňaté nahrávky týchto diel. Súbor pod vedením Pabla Valettiho si nenechal ujsť príležitosť blysnúť sa i v Brandenburskom koncerte č.6 B dur BWV 1051. Emocionálne striedmo dávkovaná stredná časť je obklopená vzdušnou textúrou krajných častí plných dravých, prepletajúcich sa hlasov nikdy nekončiacej nápaditosti Bachovho génia. Album uzatvára Koncert pre tri čembalá d mol BWV 1063. Z trojice čembalistov je známa najmä Céline Frisch, ktorú preslávila okrem iných nahrávka Goldbergových variácií. Hutný zvuk čembál znie jasne a jednotlivé nástroje nezanikajú a nesplývajú, ale zreteľne oživujú bohatú zvukovú faktúru. Café Zimmermann, taký príznačný názov pre súbor špecializovaný na Bachove koncertantné diela, ktoré autor uvádzal v Zimmermannovej kaviarni v Lipsku, je svojím historicky poučeným interpretačným prístupom a strhujúcim prejavom na najlepšej ceste stať sa referenčným súborom pre Bachovu tvorbu. Prevratné sú nielen bravúrne rýchle časti koncertov, ale najmä tie stredné, pomalé, ktoré znejú krásne i bez pátosu a na poslucháča zvyknutého na preafektované prepracovania pôsobia doslova ako katarzia. Virtuózny, strhujúci a zároveň obsahovo hlboký prístup robí z tejto nahrávky povinnú jazdu pre všetkých, ktorí chcú zažiť Bachove koncerty v doteraz nevídanom podaní.

Pre časopis Hudobný život, číslo 5/ 2011 napísal Peter Katina

utorok 7. júna 2011

Recenzia CD Brian Ferneyhough : Terrain

Brian Ferneyhough
Terrain
Graeme Jennings, Geoffrey Morris, Carl Rosman, Erkki Veltheim
ELISION Ensemble
Franck Ollu, Jean Deroyer
Kairos 2010/ distribúcia Hevhetia

Dramaturgiu albumu Terrain z diel súčasného britského skladateľa Briana Ferneyhougha, ktorá nedávno vyšla vo vydavateľstve Kairos, tvoria jeho skladby pre sólový nástroj a komorný orchester. Tento zdanlivo prekonaný "formát" v prostredí súčasnej hudby dáva tušiť istú spätosť autora s tradíciou koncertantného žánru. O žiadny koncepčný regres tu však nejde, práve naopak. Hneď v prvej skladbe sa z reproduktorov na poslucháča nemilosrdne vyvalí neskutočná "masa" takmer industriálneho zvuku a uvedie nás do Ferneyhoughovho  komplexného sveta divokej, zdanlivo iracionálnej rytmiky, nahustených textúr, bohatého zvuku a neobmedzených hudobných nápadov s extrémnymi interpretačnými požiadavkami na sólistu. Prvá skladba Terrain pre sólové husle a osemčlenný súbor, ktorá svojím názvom odkazuje na geologickú terminológiu, aplikuje aspekty posunov zemských dosiek, ich trenia a vzniku nových vrstiev do hudobného kontextu. V tejto kompozícii malé sekcie nástrojov protipohybom vytvárajú zvukové vrstvy, ktoré sa spolu dostávajú do neustálych kolízií. Celá skladba je vlastne jednou obrovskou husľovou kadenciou, ktorú súbor "narušuje" svojimi drsnými vstupmi. Husľový part je nesmierne náročný, plná závratnej virtuozity, austrálsky huslista Graeme Jennings ho však dokáže naplniť obsahom a extrémne premenlivé rytmy a figurácie prednáša čitateľne a s razanciou. Rovnako i intenzita ansámblového partu je nadmieru divoká a dynamická. Ako číry kontrast pôsobí druhá skladba na nahrávke, no time (at all) pre dve gitary, ktorú interpretujú Geoffrey Morris a Ken Murray. Rozsahovo koncízne dielo je zaujímavé tým, že jedna z gitár je ladená o štvrťtón nižšie. Skladba pozostáva z piatich častí nasledujúcich za sebou bez prerušenia a bizarný zvuk timbru jemne distonujúcich gitár občas navodzuje ilúziu Dopplerovho efektu. Zhustená štruktúra diela je zároveň akýmsi autorovým vysporiadaním sa s nemilosrdným plynutím hudobného času. Dielo La Chute d´Icare (Ikarov pád) pre sólový klarinet a sedemčlenný súbor je ďalším príkladom Ferneyhoughovej skladby, kde sólový nástroj hrá prakticky nepretržite a akoby nezávisle od partu súboru. Klarinet vynikajúceho Carla Rosmana je v spleti krivolakých pasáží a vĺn ponechaný doslova sám na seba uprostred pomyselného mora zvukov, ktoré produkuje ansámbel zložený z bizarnej kombinácie nástrojov (husle, flauta, perkusie, klavír, hoboj, violončelo a kontrabas). Výsledný zvukový efekt je však úchvatný. Incipits pre sólovú violu a sedemčlenný súbor významovo rozpracúva obsah samotného názvu, ktorý znamená úvod, začiatok starého textu alebo skladby. Ferneyhough v nej predstavuje možnosti otvorenia hudobnej kompozície pomocou nekonečného množstva "úvodov" bez akéhokoľvek ďalšieho rozvádzania materiálu. Sólový part, plná fragmentárnych, bohato štruktúrovaných úsekov, v nej brilantne stvárnil violista Erkki Veltheim. Poslednou skladbou albumu je Les Froissmenets d ´Ailes de Gabriel (šum krídiel Gabriela). Kompozícia je napísaná pre sólovú gitaru a trinásťčlenný súbor a patrí do autorovho novšieho obdobia (2003). Pôvodne tvorí súčasť Ferneyhoughovej opery Shadowtime, ktorá vznikla na počesť filozofa Waltera Benjamina. Pomyselné krídla archanjela Gabriela reprezentujú dve gitary; sólová gitara a gitara z ansámblu naladená o štvrťtón nižšie. Úloha sólistu tu je však menej citeľná a skladba skôr prezentuje homogénne komorné súborové hranie. Štruktúra diela je tvorená fragemtárnymi, niekoľkosekundovými motívmi, ktoré plynú jeden za druhým v šialenom tempe, ale renomovaný austrálsky súbor ELISION Ensemble vedený Franckom Olluom (resp. v skladbe La chute  d ´Icare Jeanom Deroyerom) podáva vo všetkých skladbách výnimočný výkon plný vnútornej dynamiky a inšpirácie.

Pre časopis Hudobný život, číslo 3/ 2011 napísal Peter Katina

piatok 27. mája 2011

Recenzia CD Beat Furrer : Streichquartett Nr.3

Beat Furrer
Streichquartett Nr.3
KNM Berlin
Kairos 2010/ distribúcia Hevhetia

Nová nahrávka súčasného švajčiarskeho skladateľa Beata Furrera dokazuje, že jeho hudba je vzrušujúcim a objavným vesmírom, v ktorom na základe prísnej konštrukčnej práce vznikajú diela veľkolepých proporcií naplnené pozoruhodnými zvukovými elementmi. Album obsahuje jediné dielo, Furrerovo Sláčikové kvarteto č.3. Je to monumentálna, monolitická jednočasťová skladba, ktorú napísal v roku 2004 pre Arditti Quartet. Kvarteto je rozdelené na šesť" trackov" s konkrétnym počtom taktov. Celé dielo vychádza z extrémne limitovaného hudobného materiálu. Úvodné minúty prinášajú hudbu v stave takmer úplnej paralýzy, znejú ojedinelé zvuky, ruchy, vysoké tóny a glissandá a poslucháč pociťuje absenciu akéhokoľvek jednotiaceho centra. Postupne proces akoby "vstával z popola" a jednotlivé zvukové prvky dostávajú výraznú pulzáciu. Textúra sa zahusťuje a glissandová štruktúra a chromatické pasáže sa začínajú rýchlo striedať a stupňovať. Približne v dvoch tretinách skladby začne harmonická štruktúra nadobúdať prekvapivo tonálne kontúry, izolované tóny sa sústreďujú do výrazného harmonického centra a mozaikovité čriepky sa skladajú do presnej citácie protestantského chorálu pochádzajúceho zo šestnásteho storočia, ktorý je vytvorený na text Žalmu 22. Citácia chorálu je logická, nenásilná a prirodzene vychádza z predošlého hudobného vývoja skladby. Vo veľkolepom oblúku sa následne skladba s použitím pizzicata uzatvára a vracia sa do východiskovej paralýzy. Furrerovu hudbu charakterizuje využívanie naratívnych prostriedkov (veľkolepá forma zosobňuje príbeh, motív je elementom rozprávania), pričom montáž motívov vychádzajúcich z minimálneho hudobného materiálu do rozsiahlej formy je zároveň veľkou výzvou pre autora pokiaľ ide o formovú výstavbu a súdržnosť kompozície. Dielo interpretuje KNM Quartet, ktorý je súčasťou väčšieho zoskupenia KNM Berlin (Kammerensemble Neue Musik Berlin). Súbor hrá s enormnou empatiou a nasadením a náročné zvukové koláže, glissandá, nehudobné zvuky a najmä nesmierne komplikovanú rytmiku diela predvádza v naozaj parádnom podaní. Do rozsiahlych úsekov, kde sa zdanlivo nič nedeje a do ticha znejú izolované zvuky, vnáša napätie a vyše päťdesiatminútovú kompozíciu dokáže vygradovať do desivých vrcholov a postupne upokojiť hudbu vracajúcu sa k prvotnému obrazu plnému "stratených" smutných tónov sláčikových nástrojov. Tie sa v samom závere musia vysporiadať s úplnou "nekompatibilitou" a osamelosťou vlastného partu voči ostatným. Táto výborná nahrávka rozhodne stojí za pozornosť a opätovné počúvanie.

Pre časopis Hudobný život, číslo 3/ 2011 napísal Peter Katina

nedeľa 22. mája 2011

Recenzia CD Gilles Binchois : L´Argument De Beauté

Gilles Binchois
L´Argument De Beauté
Discantus
Brigitte Lesne
aeon 2010/ distribúcia Hevhetia

Sakrálna tvorba francúzskeho skladateľa Gillesa Binchoisa (cca 1400 - 1460) bola dlhý čas prehliadaná a známejšie boli skôr jeho svetské dvorné piesne. Napriek tomu, že po sebe nezanechal žiadny kompletný omšový cyklus a napísal iba jediné izorytmické moteto, stojí táto časť jeho tvorby za povšimnutie. Špecifickým prvkom Binchoisovej tvorby je najmä to, že dával prednosť neobvyklej trojhlasnej textúre, čím sa líšil od svojich súčasníkov. Poctu slávnemu skladateľovi v podobe CD nazvanom L´Argument De Beauté prináša skvelý súbor Discantus vo výhradne ženskom obsadení pod vedením Brigitte Lesne. Prezentuje jednotlivé zachované časti omše (Kyrie, Gloria, Sanctus, Agnus Dei),ďalej Binchoisove hymny (Ut Queant Laxis a A Solis Ortus Cardine), rôzne antifóny a  dve svetské piesne s dodatočne pridaným sakrálnym textom (Ave Corpus Christi a Virgo Rosa Venustatis). Binchoisove skladby sú na albume doplnené o niekoľko tzv. carols, polyfonických skladieb oslavujúcich Vianoce, ktoré pochádzajú od anonymných autorov z britských ostrovov a ktoré predcházali vzniku novodobých kolied. Tieto skladby sprevádzajú speváčky súboru rytmizovanou hrou na malých zvončekoch (cloches a main), čo evokuje čarovnú zvukovú kulisu stredovekých Vianoc. Hudba Gillesa Binchoisa je atraktívna aj preto, že uplatňuje princíp polyfonickej hudby 15. storočia.tzv. musica ficta, kedy interpreti podľa vlastného uváženia dopĺňali poltóny v hudobnom texte. Súbor Discantus uplatňuje jedinečnú koncepciu narábania s hudobným časom v rámci jednotlivých skladieb : prednáša ich veľmi pomaly, keď zdôrazňuje závažný obsah, menej dôležitý text je zasa spievaný rýchlejšie. Toto rozvrhnutie časového "zaťaženia" hudby korešponduje so snahou o jasnosť textu v súlade s Binchoisovým kompozičným štýlom. Interpretácia súboru s aplikáciou poltónov "ľubozvučných pre ucho", hladká, elegantná výslovnosť "francúzskej" latinčiny, vďaka ktorej znie plynulý prúd hudby v krásnych legatových oblúkoch, a neprekonateľne invenčná melodika a pôvab Binchoisových línií spolu s krištáľovo čistým zvukom ženských hlasov sú naozaj raritným poslucháčskym zážitkom. Počúvanie týchto diel je vzrušujúcou exkurziou do sveta, o ktorom má priemerne hudobne vzdelaný človek väčšinou iba teoretické vedomosti. Po vypočutí tejto krásnej nahrávky je jednoduchšie pochopiť, prečo Gilles Binchois patril medzi troch najslávnejších skladateľov prvej polovice 15. storočia a prečo bol už za svojho života rešpektovaný pre svoju jedinečnú muzikalitu a nekonvenčnosť.

Pre časopis Hudobný život, číslo 1-2/ 2011 napísal Peter Katina

sobota 21. mája 2011

Recenzia CD Muzio Clementi : Didone abbandonata, Scene tragiche

Muzio Clementi
Didone abbadonata, Scene tragiche
Olivier Cavé
aeon 2010/ distribúcia Hevhetia

Meno Muzio Clementi v našich hudobných zemepisných šírkach evokuje autora povinných školských etúd a inštruktívnej literatúry, do tejto kategórie sa však tento výnimočný skladateľ dostal neprávom. Potvrdzuje to aj nahrávka jeho klavírnych sonát, ktoré pre vydavateľstvo aeon nahral mladý švajčiarsky klavirista Olivier Cavé. Jeho dramaturgickým zámerom bolo predstaviť štyri Clementiho sonáty, všetky v molovej tónine, ktoré charakterizuje ako "autentické drámy v hudbe". Ak poslucháč očakáva akúsi "povinnú jazdu" v podobe schematických klišé zabudnutých autorov klasicizmu a istej repetitívnosti dobovej salónnej hudby, bude veľmi prekvapený. Clementi totiž stelesňuje ojedinelý hudobný prístup, ktorý sa značne líši od kánonu doby a jej limitov. Cavé prezentuje dve trojčasťové a dve štvorčasťové sonáty. Prvá z nich, Op. 25, č.5 fis mol, asi najviac pripomína diela Domenica Scarlattiho, jeho osobitú harmóniu a jemnú, všadeprítomnú nostalgiu a silný vplyv neapolskej školy na severe Talianska. Sonáta op. 40, č.2 h mol je zasa plná haydnovskej ľahkosti a invenčnosti, hoci jej dve pomalé časti sú veľmi závažné a majú nádych tragiky a pátosu. Sonáta op.13, č.6 f mol svojím filozofickým obsahom a hĺbkou dosahuje doslova beethovenovské proporcie. Album uzatvára Sonáta op.50, č.3 g mol s podtitulom Didone abbandonata, Scena tragica. Je poctou veľkolepému antickému námetu tragickej ženskej hrdinky a emocionálna výpoveď najmä jej pomalých častí predznačuje vysoko individuálny a rapsodický prístup skladateľov romantizmu. Pre dve štvorčasťové sonáty je typické, že ich pomalé časti tvoria vždy akési meditatívne introdukcie voči pomerne rozsiahlym rýchlym rondovým častiam. Zaujímavé je i Clementiho neobvyklé nadužívanie agogických značiek, ktoré hraničí s obsesiou presne zachytiť expresiu danej hudby (Allegro ma con esspresione, deliberando e meditando a pod.) Na ploche štyroch sonát sa poslucháčovi otvára rôznorodý svet, ktorého jednotlivé elementy síce môžu pripomínať Scarlattiho, Haydna či Beethovena, no nad všetkým "vládne" Clementiho autentický hudobný idióm. Spôsob, aký v dielach uplatňuje tradíciu talianskych barokových skladateľov pre klávesové nástroje, teatrálne prvky opery, gestá antickej drámy a starých rétorických figúr v rámci klasicistickej sonáty a zároveň anticipuje až schubertovskú klavírnu estetiku a prvky romantickej klavírnej hry, je jedinečný a nezaraditeľný do "škatuliek" dejín hudby. Cavého interpretácia Clemetiho sonát je naozaj výnimočná. Klavirista, ktorý vystupoval už ako dieťa s Yehudim Menuhinom, tu predvádza rozsiahlu škálu farieb a odtieňov a zameriava sa na tlmočenie obsahu diel bez akýchkoľvek náznakov extravagancie, ku ktorej by mohla bohatosť a rôznorodosť Clementiho hudby zvádzať, Cavého prejav je "civilný", precízny a vo formovaní fráz veľmi spevný. Brilantné pasáže v jeho podaní vyznievajú nesmierne podmanivo a plasticky, pomalé časti sú ponorené do temného oparu smutnej neapolskej melanchólie. V mori stokrát nahrávaných a opočúvaných diel klasicizmu je tento album skvelým zážitkom pre poslucháča a zároveň veľkou výzvou pre všetkých koncertných klaviristov.

Pre časopis Hudobný život, číslo 1-2/ 2011 napísal Peter Katina

Recenzia CD : Milan Paľa

Milan Paľa
Czech Virtuosi
Ondrej Olos
Hudobné centrum 2010

Huslista Milan Paľa je výrazným fenoménom slovenskej hudobnej scény posledných rokov. Jeho fascinácia súčasným, najmä slovenským husľovým repertoárom sa dlhodobo prejavuje v projektoch a nahrávkach, ktoré sú profesionálne, na špičkovej úrovni, a pritom nie sú zamerané len na komerčný úspech. Jeho nový album skladieb pre husle, resp. violu s orchestrom, ktorý vydalo Hudobné centrum, je dôkazom premyslenej a homogénnej interpretačnej koncepcie. Úvodná skladba Juraja Beneša Musica d´invierno sa otvorene hlási ku klasickej nástrojovej tradícii a k vyložene "belcantovému" husľovému zvuku, pričom Paľa môže dokonale ťažiť zo svojej schopnosti hrať širokú kantilénu a expresívne spevné frázy obohatené o rôzne súčasné techniky a efekty. Meditatívne baladické prvky diela a citácie chorálu sú prednášané s pokojom a vyrovnanosťou a tvoria plnohodnotný kontrast voči dramatickému pátosu exponovaných úsekov. Nasledujúca skladba, Piesne Aširy od Jevgenija Iršaia, je charakterovo pozoruhodne rôznorodá, plná pohybu a meniacich sa nálad. Interpret podčiarkuje hravý až insitný charakter niektorých úsekov diela, aby o to viac vynikli tragické tóny lamenta. Skladba Jákobův zápas pre violu a komorný sláčikový súbor od českého skladateľa Františka Gregora Emmerta vo svojich troch častiach prezentuje rozorvanú, meditatívnu štúdiu biblického textu, kde sa sólová viola i celé sekcie súboru pohybujú na polyrytmických plochách vytvárajúcich separátne hudobné "minisvety" a premenlivé farebné štruktúry tónov temných odtieňov. Interpret so súborom Czech Virtuosi pod vedením Ondreja Olosa v komplikovanej textúre citlivo dávkujú mieru razancie i lyriky a pomyselný zápas tak dostáva reálne kontúry vo vzájomne súperiacich nástrojových sekciách ansámblu i sólistu. Album uzatvára Monológ pre violu a komorný orchester Alfreda Schnittkeho. Toto dielo je plné melanchólie a vnútorného nepokoja a sólista sa musí vysporiadať s hrozivý pozadím tlmeného zvuku orchestra. Nad statickými poliami orchestrálneho zvuku o to viac vyniká Paľova expresívne "blúdiaca" viola a jeho famózne narábanie s hudobným časom. Milan Paľa na svojom albume okrem virtuóznej polohy (v ktorej je suverénny a v ktorej môže miestami zaznieť až akýsi démonický podtón, podčiarknutý aj vizuálom CD) zaujme i subtílnou hrou, introvertnou delikátnosťou a flexibilitou frázy, a najmä krehkými, plastickými líniami, ešte umocnenými špecifickou farbou jeho violy v skladbách Emmerta a Schnittkeho. Skvelá dramaturgia albumu ho predurčuje na čelné miesto výkladov pokrivkávajúceho a obsahovo podvyživeného slovenského trhu s hudobnými nosičmi. Ide skutočne o nadčasový, hodnotný a nekompromisný interpretačný počin.

Pre časopis Hudobný život, číslo 12/ 2010 napísal Peter Katina

štvrtok 12. mája 2011

Recenzia CD Katrine Madsen : Simple Life

Katrine Madsen
Simple Life
Sundance Music 2009 / distribúcia Hevhetia

Posledný album dánskej speváčky Katrine Madsen potvrdzuje, že vydavateľstvo Sundance je liahňou skvelých vokálnych talentov. Katrine, ktorá sa autorsky podieľa na väčšine skladieb, si na album vybrala zostavu kvalitných dánskych inštrumentalistov v zložení saxofón (skvelý aranžér Joakim Milder), klavír (Henrik Pedersen), kontrabas (Jesper Bodilsen) a bicie (Jonas Johansen), ktorých hráčske skúsenosti na albume nesmierne cítiť. Niekoľko skladieb je zaranžovaných aj pre sláčikovú sekciu Goteborského symfonického orchestra. Celý album je pomerne decentný, plný lyriky a nežnej melanchólie a aj jeho vizáž je ladená do "zimného šatu". Madsen sa nepochybne inšpiruje Dianou Krall, ale má ešte temnejší a chrapľavejší hlas a aranžmány Joakima Mildera neznejú tak sladko ako u Diany. Piesne, kde Katrine Madsen sprevádza kapela, sa mi osobne páčia viac než orchestrálne skladby, kde prevláda sentimentálny pátos a idylické sláčiky navodzujú vianočnú atmoféru. Všetky skladby sú však kompozične prepracované do najmenších detailov a latku žánrovej autorskej tvorby dvíhajú naozaj vysoko. Pokiaľ ide o Katrinin spev, v štandardnej polohe je jej prejav sebaistý, ale vokálne "výlety" nad rámec jej rozsahu či štýlu sú občas intonačne "na hranici" a za cenu miernej straty farebného registra. Rozhodne je to však pekný album, ktorému len možno chýba "odpich" a vyrovnanosť jednotlivých skladieb spôsobuje dojem, že album postráda skutočne výraznú pieseň. Preto na prvé počutie prchavo zaznie a vzápätí vyšumí do stratena, no po viacerých prehraniach si ho rozhodne obľúbite.

Pre časopis Hudobný život, číslo 11/ 2010 napísal Peter Katina

Recenzia CD Line Kruse : Dream

Line Kruse
Dream
Sundance Music 2009 / distribúcia Hevhetia

Netradičný projekt dánskej huslistky Line Kruseovej pod názvom Dream je inovatívnym príspevkom do sveta fúzie jazzu, elektroniky a akustickej husľovej hry. Prítomnosť sólových huslí dodáva albumu mierne klasické proporcie, ale jeho názov môže trochu zavádzať - nejde totiž o žiadne lyrické snenie, ale o poriadny "odväz." Ako prvý udrie do očí veľký počet hudobníkov, ktorí sa podieľali na nahrávke. Fluktuácia hráčov je pozoruhodná, veď v rámci komornej zostavy sa tu vystriedali traja rôzni bubeníci, basisti i vokalisti, nehovoriac o programátoroch a hráčoch na sláčikových a klávesových nástrojov. Táto flexibilita tímu však albumu na vyrovnanosti rozhodne neuberá. Všetky skladby napísala a zaranžovala Line Kruse a podstatnú rolu v nich zohrávajú elektronika a programovanie, hoci niekedy sa neubránim pocitu, že sa "duc-duc" rytmy značne presadzujú na úkor výborne hrajúcej sólistky i akustickej zostavy a v niektorých skladbách má elektronika vyložene navrch napriek tomu, že tvorí iba dunivý "dancefloorový" podklad pre kvalitné internacionálne zoskupenie. Naopak, skladby, kde DJ absentuje, sú zaujímavejšie, viac sa v  nich dajú rozlíšiť mnohovrstevné plochy a rýchlo sa meniace nálady a poslucháč dokáže lepšie vychutnať všetky invenčné hudobné nápady autorky projektu. Album má i niekoľko nežnejších "kúskov", ale inak pôsobí svižným dojmom a je bohatý na momenty prekvapenia a zmeny nálad, takže ho určite ocenia najmä neortodoxní milovníci klasiky, jazzu, elektroniky i projektov prekračujúcich hranice žánrov.

Pre časopis Hudobný život, číslo 11/ 2010 napísal Peter Katina

streda 11. mája 2011

Recenzia CD Salvatore Sciarrino : Sui poemi concentrici I, II, III

Salvatore Sciarrino
Sui poemi concentrici I, II, III
ensemble recherche
Rundfunk - Sinfonieorchester Berlin
Peter Rundel
3CD Kairos 2009/ distribúcia Hevhetia

Na začiatku exkluzívneho projektu, ktorý sa zrodil v talianskej televízii RAI, stála myšlienka napísať hudbu k televíznej sérii pozostávajúcej z čítania rozsiahleho literárneho diela Danteho Alighieriho - Božskej komédie. Ide o projekt naozaj gigantických proporcií, keďže samotné čítanie textu trvá zhruba 15 hodín. Popri hudbe pre televízne uvedenie diela však renomovaný taliansky skladateľ Salvatore Sciarrino vytvoril aj jeho skrátenú, čisto hudobnú verziu pre koncertné predvedenie bez textu pod názvom Sui poemi concentrici pre 5 sólistov a orchester. Táto verzia nedávno vyšla na troch diskoch s približne dvaapolhodinovou minutážou, teda zlomkom reálnej dĺžky celej série. Podľa Sciarrinových slov jeho hudba Danteho dielo nekomentuje a nesnaží sa zobraziť peklo, očistec a raj hudobnými prostriedkami, ale ide o samostatnú umeleckú kompozíciu. Sciarrino sa racionálne vysporiadal s faktom, že nie je v ľudských silách napísať ucelený blok pätnástich hodín hudby, ktorá by sprevádzala text, a tak vytvoril cirkulujúci prúd hudby, akési "perpetuum mobile". S pomocou minimálnych výrazových prostriedkov skomponoval približne tridsaťminútový blok, ktorý sa cyklicky opakuje a navodzuje tak ilúziu nekonečna s prvkami ambientnej hudby. Tá sa pohybuje v bezčasovom zvukovom vesmíre, nikam nesmeruje a ani sa v klasickom zmysle nevyvíja. Sú to skôr akési sústredené kruhy prchavých krátkych motívov, ktoré sa k poslucháčovi približujú a vzďaľujú v spleti krehkého pradiva tónov. Ide o absolútnu hudbu, ktorá de facto neodkazuje na svoju literárnu predlohu a nevyžaduje ani scénické predvedenie; toto autentické dielo už na prvé počutie zaujme svojou mystickou atmosférou akejsi západoeurópskej "rágy" a namiesto sústredenej percepcie navodzuje skôr relaxačné a meditatívne stavy. Skvelá zážitok umocňuje interpretácia v podaní súboru ensemble recherche s piatimi sólistami (flauta, klarinet, husle, viola d´amore a violončelo), ktorých vstupy decentne kolorizuje tlmený, no hutný prejav Rundfunk-Sinfonieorchester Berlin pod vedením Petra Rundela. Luxusný CD box navyše ponúka pútavé čítanie o Danteho rozsiahlom epose a venuje sa i Sciarrinovým úvahám o fascinácii číselnými vzťahmi, ktorými boli rovnako uchvátení nielen umelci stredoveku, ale aj súčasní skladatelia.

Pre časopis Hudobný život, číslo 11/ 2010 napísal Peter Katina

nedeľa 8. mája 2011

Recenzia CD Lotz Trio : Slovak Period & Contemporary Bassett Horn Treasures

Lotz Trio
Slovak Period & Contemporary Bassett Horn Treasures
Hudobný fond, 2008

Lotz Trio je komorný súbor hráčov na basetových rohoch, pomenovaný po nástrojárovi Theodorovi Lotzovi. Lotz pôsobil aj v Prešporku a súbor využíva repliky jeho nástrojov. Trio tvoria bratia Róbert a Ronald Šebestovci a Andreas Fink. Na svojej debutovej nahrávke prichádzajú s pozoruhodnou koncepciou. Klasické skladby pre basetové rohy totiž skombinovali so súčasnými kompozíciami, napísanými priamo pre nich. Jednotiacim elementom albumu je fakt, že všetky diela pochádzajú z dielne slovenských alebo na Slovensku pôsobiacich skladateľov. Albumom sa "vinie" séria ôsmich krátkych skladieb od Mareka Piačeka pod názvom Pustatina I-VIII, ktorá akoby tvorila akúsi "promenádu" medzi jednotlivými skladbami a sprevádza poslucháča celým albumom. Sviežou zvukovou delikatesou, pripomínajúcou, že na našom území tvorili skvelí a neprávom prehliadaní hudobní tvorcovia, sú dve klasicistické kompozície - Divertimento od Juraja Družeckého a Partita od Johanna Josefa Roeslera. Zo súčasných skladieb je fascinujúca najmä skladba Daniela Mateja, ktorý sa v diele 3m fuer W.A.M. vysporiadal s Mozartovým dedičstvom divertiment pre basetové rohy. Matej Mozarta jemne paroduje, jeho kompozícia je však obsahovo oveľa závažnejšia a klasické alúzie a voľné citácie sú iba jednými z prvkov, ktoré dopĺňajú modernú textúru tejto zaujímavej skladby. Okrem temných podtónov v Plavbe proti noci od Martina Burlasa a pôsobivého dýchania, prefukovania a mikrointervalov v diele The Inner Singers od Boška Milakoviča zaujme najmä Aria (for Lotz Trio) od Mariána Lejavu, kde sa nástroje prelínajú v nekonečnom súzvuku a dravých nástupoch navzájom si konkurujúcich partov. Iba málokedy sa stáva, že by sa nejaký súbor, ktorého repertoár je zdanlivo limitovaný, pohyboval s takou ľahkosťou a presvedčivosťou v štýlovo odlišných oblastiach, akými sú klasicizmus i súčasná hudba. Lotz Trio je v tomto ohľade výnimočné.

Pre časopis Hudba, číslo I.-II./2009 napísal Peter Katina

Recenzia CD Lotz Trio : Juraj Družecký

Lotz Trio
Juraj Družecký
Hevhetia, 2009

Skladateľ klasicizmu Juraj Družecký bol pozoruhodnou osobnosťou. Jeho tvorba a vplyv presiahli regionálne hranice a umelecky zasiahol do diania v celej strednej Európe. Preto je pre spoznávanie tejto "staro - novej " hudby nesmierne prínosné, že sa jeho diela opäť nahrávajú a koncertne predvádzajú. V tejto súvislosti je priekopníckym činom aj premiérová nahrávka jeho Divertissement Pour Trois Cors de Bassett (teda divertiment pre tri basetové rohy), ktoré nahral súbor Lotz Trio. Celkovo sa toto Družeckého dielo skladá z 32 častí. Lotz Trio z nich vytvorili šesť partít s rozsahom päť, resp. šesť častí, ktoré - ako vo výborne spracovanom buklete vysvetľuje člen tria Róbert Šebesta - bolo možné "poskladať" do rôzne dlhých cyklov. Partity sú založené na striedaní rýchlych a pomalých častí s dvoma kontrastnými menuetmi a záverečným Rondom (resp. Allegrom). Je to pôsobivá a príjemná salónna hudba, rýchle časti znejú veľmi živo a dynamicky a občas doslova hýria veselými farbami a náladami. Zvuk tria je plastický a homogénny a podobne pútavá je aj vizuálna stránka albumu. Táto svojím spôsobom raritná nahrávka je skvelou odpoveďou na dlhoročné vákuum v oblasti znovuobjavovania zabudnutých domácich autorov. Podobne kvalitné nahrávky sa u nás objavujú iba zriedkakedy.

Pre časopis Hudba, číslo I.-II./2009 napísal Peter Katina

Recenzia CD Zakarya : The True Story Concerning Martin Behaim

Zakarya
The True Story Concerning Martin Behaim
Tzadik, 2008 / Hevhetia

Aké sklamanie! Po predchádzajúcich skvelých albumoch francúzskej kapely Zakarya, hrajúcej "klezmer jazz-core", som bol naozaj zvedavý na ich nový album. Jeho názov a obsah má korešpondovať so životom stredovekého mysliteľa, hvezdára a konvertitu Martina Behaima. Žiaden podobný kontext som však v hudbe Zakarya nenašiel. Do názvu si môžete pokojne dosadiť hocijaké iné meno a nič by sa nestalo. Album žalostným spôsobom vykráda už aj tak pomerne limitované hudobné prostriedky predchádzajúcich albumov. Kým však na prvých albumoch kombinácia jednoduchých klezmerovských nápevov, divokého rocku a experimentálnej "elektroakustiky" pôsobila vzrušujúco a zaujímavo, tentokrát je to nuda. Zo všetkého najviac mi vadí jalový zvuk "uvrieskanej" gitary Alexandra Wimmera, ktorá prehlušuje všetko ostatné a poslucháčovi môže spôsobovať eróziu horšie držiacich zubných výplní. Rozsiahle, nikam nevedúce plochy ohlušujúcej hardcorovej hlušiny spôsobujú, že album len ťažko dopočúvate do konca. Zvuk kapely je zbytočne agresívny a zliaty a často som mal pocit, že počúvam bezobsažný balast a naťahovanie minutáže. Od tejto kapely vrelo odporúčam vypočuť si albumy Zakarya, Something Obvious a 413A. Tento nie.

Pre časopis Hudba, číslo I.-II./2009 napísal Peter Katina

Recenzia CD John Zorn : Film Works XXII :The Last Supper

John Zorn
Film Works XXII : The Last Supper
Tzadik, 2008 / Hevhetia

John Zorn často priznáva, že jeho tvorbu ovplyvňovali skladatelia minimalizmu, ako sú Philip Glass, Steve Reich alebo Terry Riley. Prvky minimalizmu uplatnil aj na svojom najnovšom albume, ktorý obsahuje hudbu k filmu The Last Supper od francúzskeho režiséra Arna Boucharda. Ide o bizarný "scifi-art" film, plný bizarného násilia, futuristických fantázií, rituálov a surrealistických obrazov v štýle Davida Lyncha. Zorn hudbu realizoval v limitovanom obsadení štyroch skvele sa dopĺňajúcich vokalistiek (Martha Cluver, Lisa Bielawa, Abby Fisher a Kirsten Sollek) a kontratenoristu Caleba Burhansa, skombinovaných s divokými perkusiami Zornovho dvorného hráča Cyra Baptistu. Skladby majú mysteriózne názvy ako Somnabulisme, Tarot, Farba krvi, Vzývanie, Cestovanie v čase, Diabol... Tajomná hudba sa pokojne dvíha a klesá na vlnách štyroch ženských hlasov a kontratenoru, v slučkách vytvárajúcich pôsobivé harmónie z často krkolomných, nespevných intervalov. Skladby znejú a capella a temné vstupy perkusií sa väčšinou nachádzajú na oddelených trackoch. Sentimentálne ženské hlasy, prednášajúce sylabizované party bez textu, občas nápadne pripomínajú melancholickú hudbu k starým slovenským filmom, zobrazujúcim literárne diela lyrizovanej prózy. Bezpochyby náročné party sú zaspievané brilantne, s plastickým tvarovaním opakujúcich sa figúr a s istou mysterióznosťou a nostalgiou. Úplne ideálne by asi bolo vnímať túto hudbu spolu s filmom, napriek tomu však ide o veľmi zaujímavý album.

Pre časopis Hudba, číslo I.-II./2009 napísal Peter Katina

Recenzia CD John Zorn : Film Works XXI : Belle de Nature/ The New Rijksmuseum

John Zorn
Film Works XXI : Belle de Nature/ The New Rijksmuseum
Tzadik, 2008/ Hevhetia

Ďalší album zo série filmovej hudby Johna Zorna tvorí hudba hneď k dvom snímkom. Prvým je francúzsky ľahko erotický film Belle de Nature režisérky Marie Beautyovej. Hudba k nemu podčiarkuje jemný, ženský element, lyriku, pôvab a ľahkosť. Zorn si pri inštrumentovaní vybral trio v zložení gitara (Marc Ribot), harfa (Carol Emanuel) a basa( Ezra Blumenkrantz). Táto hudba je neuchopiteľná, náladová a pohybuje sa akoby v stálych prílivových vlnách. Tvoria ju minimalistické motívy a jednoduché podmanivé harmónie. Skladby vyžarujú akési bezčasové relaxačné vibrácie, ktoré svojím smerovaním do stratena posúvajú vnímanie skôr smerom k meditácii, než k sústredenému posluchu. Druhým filmom, ku ktorému Zorn napísal hudbu, je The New Rijksmuseum. Ide o hudbu k dokumentárnemu filmu, popisujúceho rekonštrukciu slávneho Rijksmusea v Amsterdame. Centrálnou postavou tejto časti nahrávky je klavirista Uri Caine, hrajúci na čembale. Farba tohto nástroja vytvára zvukový podklad všetkých skladieb. Zorn nazval hudbu k tomuto filmu "barokový minimalizmus". Caina a Zorna na čembale dopĺňajú Cyro Baptista na perkusiách a Kenny Wollesen na vibrafóne a zvonkohre. Príjemná monotónnosť strojovo klepotajúcich perkusií, zvuk čembala, evokujúci dobovú hudbu a pravidelné kolísanie jemných, opakovaných tónov vibrafónu a zvonkohry na vlnách krátkych intenzívnych motívov sú pozvánkou do krehkého sveta neobyčajnej hudobnej fantázie.

Pre časopis Hudba, číslo I.-II./2009 napísal Peter Katina

Recenzia CD Philippe Manoury : Fragments pour un portrait

Philippe Manoury
Fragments pour un portrait
Kairos, 2009 / Hevhetia

Tvorba francúzskeho skladateľa Philippa Manouryho je spätá predovšetkým s IRCAM-om, inštitúciou, zaoberajúcou sa elektroakustickou hudbou. Manoury sa však vo svojom diele hlási nielen k tradícii francúzskej hudby a experimentálnej elektroakustickej hudby, ale aj k zvukovým plochám Charlesa Ivesa, Xenakisovej sonorite či k Boulezovi a Stockhausenovi. A pri spracúvaní motivického materiálu siaha dokonca až k tradícii skladateľov neskorého romantizmu, reprezentovanej Wagnerom a Straussom. Prvou skladbou jeho autorského albumu je dielo Fragment pour un portrait pre súbor tridsiatich hudobníkov, ktorý nahral Ensemble Intercontemporain s  dirigentkou Susannou Mälkkiovou. V rôznom svetle predstavuje Manoury v siedmich častiach diela homogénny hudobný materiál, ktorého typickým znakom je úžasná farebnosť, dynamika zvukových polí a bohatstvo nápadov a zvukov. Hudba je pritom organizovaná v podstate klasickým spôsobom, cítiť vyhranené tonálne centrá a harmonickú príťažlivosť, skladba pulzuje v zrozumiteľnom členení, textúra je jasná a uchopiteľná aj laickým poslucháčom. Nemenej podstatným elementom je i jej pôvab a čistá estetická krása. Tieto atribúty robia z Manouryho skladby skvelý hudobný "artikel" a hodnotnú kompozíciu. Druhou, pomerne rozsiahlou skladbou je Partita I. pre sólovú violu a elektroniku v "reálnom čase". Dielo nahral vynikajúci violista Christophe Desjardins. V tejto kompozícii sprevádza violu elektonický part, reagujúci na violistovu hru, ktorý je do takej miery kompaktný so samotným partom violy, že niekedy vzniká pocit, akoby  z reproduktorov znelo violové duo. Elektronika nedráždi a neprehlušuje sólový nástroj, ale tvorí s ním dokonalý súzvuk. Je to však emocionálne bombastický zážitok, ktorý má od komornej idylky ďaleko. Desjardinsov part znie démonicky, hrá doslova s "paganiniovským" espritom a s takmer autodeštrukčným nasadením. Jeho "digitálneho spoluhráča", vytvárajúceho plastické zvukové pozadie, nazýva Manoury "zvukovým kúpeľom". Na violistove danteovské peklo elektronika reaguje drsnými zvukovými reflexiami, ktoré na rozsiahlej ploche vytvárajú desivé kulminácie akýchsi lomených pseudobachovských figurácií, hraničiacich so šialenstvom. Je to jedna z najlepších elektroakustických skladieb, aké som doteraz počul. Album Philippa Manouryho je výnimočný z kompozičného aj interpretačného hľadiska. Naozaj radosť počúvať.

Pre časopis Hudba, číslo I.-II./2009 napísal Peter Katina

piatok 6. mája 2011

Recenzia CD Marino Formenti : Kurtág ´s Ghosts

Marino Formenti
Kurtág ´s Ghosts
Kairos, 2009/ Hevhetia

Dvojalbum klaviristu Marina Formentiho je jeho autorským konceptom, vytvárajúcim mozaiku z klavírnych diel Gyorgy Kurtága a rôznych skladieb klavírnej klasiky, z ktorej Kurtágova tvorba vychádza alebo ňou bola ovplyvnená. Zámerom bolo predstaviť Kurtágove skladby v novom svetle a umiestniť ich do nového, osviežujúceho kontextu. Pomedzi jeho krátke skladbičky teda znie pozoruhodná kombinácia klavírnych diel Bacha, Chopina, Purcella, Scarlattiho, Bouleza, Schuberta, Stockhausena, Haydna a mnohých ďalších. Hudba plynie bez prerušenia a skladby plynulo nadväzujú jedna na druhú a vytvárajú tak súvislý prúd rôznorodých hudobných príspevkov. V Kurtágovom diele cítiť podľa Formentiho silné prepojenie s celou tradíciou klasickej hudby od renesancie po súčasnosť, ale nejde v ňom o prvoplánový koncept. Kurtágove vplyvy sú hlboko ukryté v precíznej drobnokresbe a krehkej štruktúre. Klasiku takmer nikdy priamo necituje a skôr ide o podobnosť vnútornej stavby, intervalovej štruktúry, textúry, pohybu, prípadnej istej estetiky, ktorá Kurtágove diela "zbližuje" s klasikou. Tento zaujímavý projekt tak vytvára líniu vedúcu od Machauta k Stockhausenovi a poukazuje na rôznorodosť európskej hudobnej tradície. Škoda, že nahrávka nebola profesionálne dotiahnutá do konca aj z hľadiska audio kultúry. Album je totiž nahratý doslova amatérsky, zvukovo podpriemerne, dynamiku piano až mezzoforte takmer vôbec nepočuť a stredné pásmo je úplne odrezané. Navyše Formentiho interpretácia je najmä v klasických skladbách vyložene tvrdá a mechanická, Schubert, Chopin a Musorgskij sú zahraní bez fantázie, spevnosti a  tónovej kultúry. Osobne dávam prednosť autorským albumom, kde hrá samotný Kurtág.

Pre časopis Hudba, číslo I.-II/2009 napísal Peter Katina

Recenzia CD Mauricio Kagel : Kantrimiusik

Mauricio Kagel
Kantrimiusik
Winter&Winter, 2008/ Hevhetia

Skladba nedávno zosnulého argentínskeho skladateľa Mauricia Kagela s názvom Kantrimiusik s podtitulom Pastorale fuer Stimmen und Instrumente vznikla ešte v 70. rokoch minulého storočia a je milou paródiou na pastorálne prvky v symfonickej hudbe. Súbor Nieuw Ensemble, ktorý nahral túto 15-časťovú kompozíciu, pripomína zložením narýchlo poskladaný vidiecky orchester. Okrem iných nástrojov totiž obsahuje aj gitaru, tubu, bendžo a klavír a členovia ansámblu pod vedením Eda Spanjaarda v priebehu skladby striedavo hrajú aj na rôznych bicích a ľudových nástrojoch, zvončekoch a mandolínach. Treba však povedať, že ich interpretácia je špičková a presvedčivá. Pôvabná a veselá skladba, ktorá sa nesie v tonálnom duchu, zbaveného formálnych experimentov, prináša číru radosť z hudby a z napodobňovania tradičných pastierskych hudobných motívov. Kagela očividne nadchýnali zvuky prírody a vidieka, ktoré znejú na nahrávke autenticky priamo z terénu (bučanie kráv, kotkodákanie sliepok, motor traktora) alebo sú žartovne imitované v podaní členov súboru a troch vokalistov. Občas zaznejú aj folklórne motívy, pripomínajúce staré talianske piesne a tance, niekedy zasa vypláva na povrch až rocková rytmika bláznivého malého orchestra, ktorý má radosť z toho, že môže "robiť rachot". Album je lahodný a svieži, hráči sa evidentne bavia a poslucháči sa budú pravdepodobne tiež. Na zoznámenie sa s tvorbou Mauricia Kagela je tento album tým najvhodnejším "kúskom".

Pre časopis Hudba, číslo I.-II./2009 napísal Peter Katina

Recenzia CD Ernst Reijseger : Tell Me Everything

Ernst Reijseger
Tell Me Everything
Winter&Winter, 2008/ Hevhetia

V súčasnej móde improvizujúcich, spievajúcich, crossoverových a rockových violončelistov sa vymyká z priemeru niekoľko hudobníkov, ktorí hrajú a komponujú originálne a  neopočúvane a na vysokej interpretačnej úrovni. Patrí k nim aj Ernst Reijseger, ktorý dokáže vyplniť takmer sedemdesiatminútovú nahrávku vlastnými kompozíciami a odohrať ju sólo tak, že vyrazí dych aj najväčším pochybovačom. Trinásť skvelých skladieb na albume Tell Me Everything nahral Reijseger v kostolíku Volpaia v Toskánsku a ako je už zvykom u vydavateľstva Winter&Winter, nahrávka zachytáva aj okolité zvuky prírody, spev vtákov, vietor a momentálnu akustickú situáciu, takže poslucháč má pocit,akoby bol na koncerte pod holým nebom. Zvuky prostredia však nerušia, práve naopak, podporujú uvoľnený a pokojný pocit z Ernstovho muzicírovania. Jeho skladby sa často oddávajú filozofickému rozjímaniu a meditácii, ale album postupne "naberá na obrátkach" a dôjde aj na divoké, halucinogénne, takmer rockové pasáže. Pozoruhodná je violončelistova práca s dynamikou v pianissime a s alikvotnými tónmi, kde dokáže udržať napätie a "na počkanie" vyčarovať drobné prepracované detaily. Reijseger predvádza všetky možné techniky hry a kým viacerí crossoveroví violončelisti sa sústreďujú hlavne na pizzicatové vybrnkávanie, on pracuje majstrovsky hlavne so sláčikom. Jeho lomené figúry a rozsiahle agresívne plochy rozložených akordov sa zdajú byť neprekonateľné. Napriek hráčskemu nasadeniu vo vypätých miestach sú jeho kompozície pomerne lyrické a krehké, a tak album poteší širokospektrálnym záberom nálad a žánrov v skvelej autorskej prezentácii.

Pre časopis Hudba, číslo I.-II./2009 napísal Peter Katina

Recenzia CD Šeban, Godár, Breiner, Kolkovič

Šeban, Godár, Breiner, Kolkovič
Hevhetia, 2009

Exkluzívny dvojalbum štvorice popredných slovenských skladateľov je síce vizuálne minimalistický, ale už na prvé počutie výrečný a obsahovo bohatý. Na prvom disku sa nachádza skladba Opus I. pre elektrickú gitaru, fujaru a komorný orchester od Andreja Šebana. Zreteľné folklórne a rockové konotácie sú Šebanovi vlastné a dielo naznačuje medzižánrové posuny do "nikým neobsadeného voľného priestoru", kde sa stretáva tradícia s modernou hudobnou rečou. Druhou skladbou je Malá suita pre malého Dávida pre elektrické husle, elektrickú gitaru, sláčikový orchester a čembalo od Vladimíra Godára. Priamočiara a úprimná hudobná výpoveď autora v sebe spája, podobne ako u Šebana, ľudový idióm a rockovú hudbu, ale úplne iným spôsobom a navyše navodzuje aj ilúziu tancov barokovej suity s čembalom a skvelým Stanom Palúchom na elektrických husliach. Jednoduché, krásne spevné línie a klasická harmónia ďaleko prekračujú vžité konvencie súčasného komponovania a integrujú prvky starého hudobného jazyka, prístupného doslova komukoľvek. Druhý disk otvára skladba Petra Breinera pod názvom Guitaralia Notturna pre gitarové kvarteto a orchester. Možno trochu netypicky prevažujú v skladbe pomerne tmavé a závažné tóny, ktoré spolu so zvukom gitary navodzujú istý pátos a ponor do skrytých emocionálnych zákutí. Dvojalbum uzatvára dielo Andante - Allegro pre orchester od Jozefa Kolkoviča, polemizujúcom s Mozartovým dielom vo vážnom i žartovnom duchu. Zároveň však vytvára svojský hudobný rámec, ktorý nie je limitovaný tvorbou božského Amadea a definitívne ukazuje, že súčasný hudobný jazyk a "odkaz majstrov" nemusia byť nevyhnutne v protiklade. Okrem sólistov (Šeban, Palúch, Bratislavské gitarové kvarteto) sa v skvelom svetle predviedol Štátny komorný orchester Žilina, ktorý nahrávke dodal dynamiku a zároveň nespochybniteľný šarm.

Pre časopis Hudba, číslo I.-II./2009 napísal Peter Katina

štvrtok 5. mája 2011

Recenzia CD Rajmund Kákoni : Accordion Monologue

Rajmund Kákoni
Accordion Monologue
Diskant, 2008

Profilový album akordeonistu Rajmunda Kákoniho je dramaturgicky zostavený z diel renomovaných slovenských autorov. Hneď na úvod zaujme premiérovo nahratý cyklus Svetozára Stračinu s názvom Svet a  deti - kolekcia pôvabných detských skladbičiek, na malej ploche plná skvelo vykreslených hudobných charakterov. Nasledujúca skladba Nonetto di studi facili od Juraja Hatríka ponúka okrem nepochybného inštruktážneho rozmeru aj čaro príťažlivých melodických línií a klasickej harmonickej štruktúry. Stará dórska  téma spracovaná v skladbe Decameron od Milana Nováka, hravá motorika dielka Giocomobil Ilju Zeljenku, či brilantné kontrapunktické vrstvy v Capriccio rustico od Jozefa Podprockého robia z albumu mozaiku rôznych farieb a éterických nálad. Poslednou skladbou tejto slovenskej kolekcie je Hatríkov Melancholický monológ, podľa môjho názoru vrchol albumu, ktorý osobitou poetikou a tlmenými, nostalgickými tónmi, majstrovsky ukrytými v textúre, album uzatvára. Kákoni hrá príjemným, mäkkým tónom, hoci razancia vo vypätých miestach nechýba. Prevažuje však vrúcnosť a lyrika prejavu, je cítiť, že evidentne nekladie dôraz na extrovertné gestá a efekty. Jeho interpretácia prezentuje krehkú drobnokresbu a hudbu s naozaj vitálnou vnútornou dynamikou. Accordion Monologue je pôsobivý a delikátny album.

Pre časopis Hudba, číslo I.-II./2009 napísal Peter Katina

Recenzia CD Eugen Suchoň : Piano& Violin Works

Eugen Suchoň
Piano& Violin Works
Pavlík Records, 2008

Pri príležitosti stého narodenia skladateľa Eugena Suchoňa sa na Slovensku uskutočnilo viacero pozoruhodných podujatí a projektov. Jedným z nich je aj vydanie dvojalbumu z jeho diel, ktoré nahrali huslista Milan Paľa a klavirista Ladislav Fanzowitz. Nahrávka ponúka na prvom disku diela pre husle a klavír - Sonátu č.1, Sonatínu op.11 a Poéme macabre op. 17. Na druhom sú Suchoňove klavírne diela - Malá suita s passacagliou op. 3, Baladická suita op. 9, ďalej Metamorfózy, Elégia a Toccata. Jeho husľové diela zvládajú obaja interpreti s bravúrou a energiou, ktorá Suchoňovu povestnú rapsodickosť ešte viac zdôrazňuje. Zároveň ale prinášajú veľmi plastickú interpretáciu a náročné gradácie či rozsiahle vypäté plochy sú vystavané majstrovsky a  s nesmiernym citom pre logiku diela. Milan Paľa dokáže zaujať už nástupom prvého tónu a to isté sa týka aj druhého, klavírneho disku, kde Ladislav Fanzowitz ponúka pevnú hudobnú koncepciu a napriek stálemu napätiu v skladbách drží suchoňovský "hurikán" s nadhľadom na uzde a zreteľne modeluje zmysluplné oblúky v komplikovaných vodách Suchoňovej rozbúrenej klavírnej textúry. Percepcia tohto dvojalbumu je pomerne náročná. Poslucháč musí byť pripravený na vyše sto minút nepretržitého prúdu rapsodickej, expresívnej, nepokojnej a nesmierne exaltovanej hudby, ktorá graduje prakticky už od úvodných tónov a bez výdychu sa pri vyvrcholení dostáva k ďalším stúpaniam, ktoré smerujú do nekonečna, vo vírivých cykloch nikdy nekončiacej "anhedónie". Keďže dych berúca rapsodickosť je jedinou prevládajucou emóciou týchto diel, môže byť súvislý posluch albumov napriek virtuozite interpretov značne vyčerpávajúci. Inak je táto nahrávka v každom ohľade skvelá. Dvojalbum je vydaný v dôstojnom, luxusnom balení s nosičmi v dvojvrstvovej verzii CD/DVD Audio a s bukletom v krásnom minimalistickom duchu. Špičkový produkt "Made in Slovakia".

Pre časopis Hudba, číslo I.-II./2009 napísal Peter Katina

streda 4. mája 2011

Recenzia CD J.S. Bach : Die Kunst der Fuge

J.S. Bach
Die Kunst der Fuge
Winter&Winter, 2009/ Hevhetia

Posledné, nedokončené Bachovo dielo Umenie fúgy je právom považované za absolútnu formu umeleckej abstrakcie, za vrcholné spojenie vyššej matematiky a čírej hudobnej emócie. Keďže štvorhlasná textúra nemá predpísané nástrojové obsadenie, je zaujímavé sledovať rôzne, i bizarné zostavy, interpretujúce tento jedinečný hudobný skvost. Medzi mimoriadne určite patrí nová nahrávka súboru Il Suonar Parlante, čo je súbor štyroch hráčov na viole da gamba pod vedením Vittoria Ghielmiho a jeho brata Lorenza Ghielmiho, ktorý súbor sprevádza na klávesových nástrojoch. Táto nahrávka je výnimočná v tom, že Lorenzo na nej strieda čembalo a dva rôzne znejúce klavíry Silbermann, verne kopírujúce zvukový ideál doby, vyvíjajúci sa od čembala ku kladivkovému klavíru. Pri jednotlivých kontrapunktoch sa strieda štvorica viol da gamba s čembalom, niekde Lorenzo podporuje súbor generálbasom a niektoré časti, hlavne dvojhlasné kánony, ale i komplikovanú štvorhlasnú sadzbu hrá na čembale sám. Autentický zvuk štyroch dobových viol da gamba je úchvatný a neuveriteľne plastický. Znie vrúcne a hlboko a pripomína ľudský dych, zároveň je ale drsný, dravý a hrubozrnný, pri rozsiahlych melodických líniách s dynamickým ťahom a plným tónom. Rozsiahle Bachovo dielo v tomto podaní dostáva sviežosť, viacrozmernosť a pohyb. Interpretácia súboru precízne a logicky modeluje všetky búrlivé strety a každý hlas citlivo rozvádza v pradive komplikovaných protipohybov do požadovaného homogénneho celku. Súbor Il Suonar Parlante interpretuje zložité dielo s nesmiernou hĺbkou a emocionalitou. Hra Lorenza Ghielmiho predstavuje pomyselný vrchol, ktorému sa v dobovej interpretácii vyrovná možno iba geniálny Ton Koopman. Ghielmiho brilantná artikulácia, vzletná a energická hra, nedostižné ozdobovanie a dynamika čembalovej hry sú unikátne. Navyše dokázal Bachovu neúplnú skladbu dopísať tak, že poslucháč ani nepostrehne, kde v skutočnosti Bach prestal komponovať. Umenie fúgy v podaní Il Suonar Parlante poskytuje vzrušujúci a transcendentný hudobný zážitok, ktorý väčšinu autentických i súčasných verzií tejto skladby necháva ďaleko za sebou.

Pre časopis Hudba, číslo I.-II./2009 napísal Peter Katina

Recenzia CD Nicola Matteis : Ayrs for the Volin

Nicola Matteis
Ayrs for the Violin
Alpha, 2009

Nicola Matteis je dnes takmer neznámy barokový skladateľ a huslista pochádzajúci z Neapola, ktorý emigroval do Anglicka, kde prežil väčšinu života. Celkovo sú však jeho život a tvorba zahalené tajomstvom. Zachoval sa ale dôležitý fakt, že už počas svojho života bol Matteis vyhľadávaným a ospevovaným pre svoje husľové skladby a interpretačné majstrovstvo, s akým ich predvádzal. Na novom albume vydavateľstva Alpha s jeho dielami, ktoré nahrala huslistka Hélene Schmitt, sa nachádza šesť suít, kombinujúcich tance v talianskom štýle so silnou dávkou francúzskeho pôvabu. Huslistku sprevádzajú hráči na violončele, gitare, teorbe a čembale, resp. organe a ich nadšená interpretácia spôsobuje, že sa na poslucháča prenáša pocit divokého vzrušenia. Poznávacím znakom Matteisovej hudby je veselosť, hravosť a úprimná južanská nespútanosť. Napísaná je s nadpozemskou ľahkosťou, a tak sú v nej rozvíjané aj virtuózne hudobné motívy. V rámci dobovej konzervatívnej anglickej hudobnej scény museli tieto diela spôsobiť asi poriadny rozruch. V pomerne krátkych skladbách niet ani stopy po smútku či nostalgii, všetky hýria farbami a nákazlivou radosťou z hudby, bez patetizmu a sentimentality. Nicola Matteis bol jedinečným hudobným zjavom. Táto nahrávka, ktorá oživila veselého ducha jeho hudby, je zároveň pútavým a roztomilým pohľadom na odvrátenú stránku zamračeného a monumentálneho baroka.

Pre časopis Hudba, číslo I.-II./ 2009 napísal Peter Katina

Recenzia CD Jean- Philippe Rameau : Que les mortels servent de modele aux dieux..

Jean- Philippe Rameau
Que les mortels servent de modele aux dieux...
Alpha, 2009

Tento album je poznamenaný pozoruhodnou dualitou. Obsahuje totiž árie z dvoch opier veľkej osobnosti francúzskeho baroka Jeana- Philipea Rameaua, a to z diel Zais a Zoroastre. Hoci vznikli v rovnakom čase a prvýkrát boli uvedené v roku 1748, resp. 1749, hudobne sa veľmi líšia. V opere Zais prevláda neha a vrúcnosť, jej hudba je zasnená, lyrická a hlavné postavy v nej majú ľudský a zároveň božský charakter. Zoroastre je oproti tomu tragická opera, plná temných, drsných a naturálnych tónov, hudba v nej "sleduje" spletitý dej a rozsiahle súboje bojujúcich bohov i ľudských postáv, ktoré nikdy nedokážu vyriešiť konflikty zmierlivo. Árie spievajú sopranistka Eugénie Warnier a basista Arnaud Richard, inštrumentálne party nahral súbor dobovej hudby Ausonia a Frédérick Haas. Zaujímavé je sledovať, aký kompaktný celok vytvára tento pestrý album, a to aj napriek tomu, že sa skladá z dvoch navzájom kontrastných diel, čo vypovedá o autorovej genialite. Rameau neváhal ísť vo využití štylistických prvkov a hudobných emócií do extrémov a použité naturalistické hudobné efekty predišli jeho dobu o mnoho desiatok rokov. Jeho diela sú plné vzrušujúcoch dynamických scén i krehkých lyrických obrazov. Rameau používa novátorské metódy, na svoju dobu neobvyklú inštrumentáciu a konvenčné libretá dokáže naplniť monumentálnym hudobným obsahom. Vynikajúca interpretácia skladieb ešte stále nie dostatočne doceneného skladateľa.

Pre časopis Hudba, číslo I.-II. / 2009 napísal Peter Katina

utorok 3. mája 2011

Recenzia CD Heinrich Schutz, Johann Sebastiani : Historia der Auferstehung Jesu Christi

Heinrich Schutz, Johann Sebastiani
Historia der Auferstehung Jesu Christi
Ricercar, 2008

Na tomto dvojalbume prináša vydavateľstvo Ricercar málo známe klenoty nemeckej barokovej duchovnej hudby. Prvými dvomi skladbami sú oratóriá Die sieben Worte Jesu Christi am Kreuz a Historia der Auferstehung Jesu Christi od Heinricha Schutza. Tento skladateľ patril k najvýznamnejším nemeckým autorom baroka a svojou osobitou kompozičnou prácou ovplyvnil neskôr J.S.Bacha pri písaní pašií. Obe diela delí od seba dvadsať rokov a Schutz v nich dokázal využiť úplne odlišné hudobné prostriedky. Oratórium "Sedem slov" zdôrazňuje skôr ľudský aspekt biblického príbehu, kým "História vzkriesenia" je abstraktnejšie duchovné dielo. Prvýkrát tu zohráva dôležitú úlohu part evanjelistu, ktorý sprevádza a komentuje dej i priebeh celého diela. V oboch oratóriách je vokálny part zverený minimálnemu počtu spevákov, ktorí striedavo alternujú rôzne roly ( apoštoli, veľkňazi, Kristus, Judáš, zbožné ženy, anjeli..) a hudobný sprievod tvoria štyri violy da gamba, resp. basové violy, teorba  a organ. Takí významní speváci a experti na starú hudbu, akými sú tenoristi Mark Padmore alebo Paul Agnew sú aj v prípade tejto nahrávky zárukou výnimočného zážitku. Hudobníci, ktorí sú súčasťou súboru Ricercar Consort pod vedením hráča na viole da gamba Philippa Pierlota, hrajú brilantne a s hĺbkou, z diel doslova dýcha pokora a duchovná atmosféra Veľkej noci a pašií. Na druhom disku sa nachádza dielo Matthäus Passion od nemeckého skladateľa Johanna Sebastianiho, o ktorého živote a diele nie je známe prakticky nič. V týchto pašiách Sebastiani evidentne čerpá zo Schutzových diel a stojí na pomyselnom rázcestí medzi renesančnými pašiami a veľkolepými Bachovými dielami. Podobne ako u Schutza je vokálny part všetkých postáv rozdelený medzi niekoľko vokalistov, ale hudobný sprievod je obohatený okrem viol da gamba aj o ďalšie sláčikové nástroje. Ak radi objavujete nové veci (a starú hudbu), potom tento nádherný dvojalbum v skvelej interpretácii súboru Ricercar Consort strojí za vypočutie.

Pre časopis Hudba, číslo I.-II. /2009 napísal Peter Katina

Recenzia CD Secret Chiefs 3 : Xaphan

Secret Chiefs 3
Xaphan
Tzadik, 2008 / Hevhetia

Secret Chiefs 3 je extravagantné hudobné zoskupenie, ktorého dušou je multiinštrumentalista Trey Spruance. Keď ho John Zorn poveril nahrávkou v poradí deviateho setu svojej zbierky skladieb "Knihy anjelov", možno ani on sám netušil, aký album z toho vznikne. Secret Chiefs totiž zo "vzorkovníka" Zornových skladieb inšpirovaných hlavne klezmer hudbou a čerpajúcich z myšlienok kacírstva a démonológie, vybrali nevyhnutný podklad a naaranžovali naozaj pekelný hudobný guláš doteraz aj v Tzadiku nevídaného rozsahu. To, čo znie z reproduktorov, je masa diabolského klezmeru skrížená s rockom, metalom, jazzom, folkom, big bandom, zborovým spevom, cigánskou hudbou a štýlovo neidentifikovateľným hudobným šamanizmom. Na hráčoch je poznať, že ako tínedžeri počúvali dosť tvrdú, ale inteligentnú hudbu. Dajú sa tu vypozorovať akési ázijské pentatonické prvky, vzdialené ozveny zašlej slávy Seattlu, ale podstatný je predsa len prvok "radikálnej židovskej kultúry", čo je aj názov CD edície v Tzadiku, ktorá sa zameriava na tradičnú židovskú hudbu v netradičnom "habite". Ukážky z tohto CD môžu poslucháča zavádzať, pretože v priebehu pár sekúnd sa zmení atmosféra skladby, nástrojové obsadenie a všetko je zrazu inak. To, čo zostáva, je vysoká interpretačná kvalita a najvyššie emocionálne nasadenie. Žiaden poprockový balast, žiadne vypchávky, nadstavovanie, opakovanie motívov, žiadne hladké prechody. Je to dynamický nárez, proti ktorému sú všetky hardrockové a punk- klezmerové kapely iba silvestrovskými hráčmi stupníc. Prudké žánrové prestrihy v skladbách sú však urobené veľmi citlivo a každá kompozícia má vlastný vnútorný vývoj. Album sa počúva veľmi príjemne, pretože tanečné a lyrické prvky značne zjemňujú rockové vstupy. Xaphan je expresívna a nádherná muzika, ktorá svojou príťažlivosťou a bizarným zmiešavaním rôznych hudobných svetov ukazuje nové trendy multižánrového ponímania klezmer hudby.

Pre časopis Hudba, číslo IV./ 2008 napísal Peter Katina