pondelok 28. marca 2011

Recenzia CD Gloria Cheng : Piano Music of Salonen, Stucky and Lutoslawski

Gloria Cheng
Piano Music of Salonen, Stucky and Lutoslawski
Telarc, 2008 / Divyd

Nahrávok súčasnej klavírnej tvorby nie je nikdy dosť. Ťažkopádne a takmer storočie trvajúce "uviaznutie" repertoáru väčšiny koncertných klaviristov v osídlach klasicko - romantických diel bolo na jednej strane pochopiteľné, keďže hudobné vzdelávanie v rámci tonálneho myslenia je s klavírom neodmysliteľne späté, na strane druhej je očividné, že tolerancia promotérov väčšiny zásadných svetových festivalov, až na výnimky, končí pri Prokofievovi, Šostakovičovi a Debussym. Medzi klaviristov, ktorí sa naopak venujú iba súčasnej hudbe, patrí aj Gloria Cheng. Osobne spolupracovala s Witoldom Lutoslawským, Johnom Adamsom, Pierrom Boulezom, Georgeom Crumbom alebo Terrym Rileym. Na tomto albume prináša diela, z ktorých väčšinu nahrala vo svetovej premiére. Je to úvodná minisuita Four Album Leaves a záverečná Three Little Variations for David od skladateľa Stevena Stuckyho, mimochodom držiteľa Pulitzerovej ceny za hudbu v roku 2005, ktorého čisté a hravé kompozície rozvíjajú priamočiare nápady bez rozsiahlejšieho rozvádzania. Závažným dielom na nahrávke je Sonáta pre klavír od Witolda Lutoslawského, ktorý ju napísal v roku 1934 ešte ako dvadsaťjedenročný študent. Toto rané dielo neskoršieho geniálneho experimentátora je prekvapujúca, veľkolepá skladba, čerpajúca hudobné prvky čiastočne z impresionizmu a stále pevne ukotvená v rozšírenej tonalite. Hudobný materiál tu Lutoslawski spracúva v podstate v klasickej forme. Skladba je plná farieb a vplyvy francúzskej hudby i napríklad Szymanowského sú tu dobre badateľné. Tretím autorom zastúpeným na tomto albume je Fín Esa-Pekka Salonen, ktorý je vďaka svojmu "šéfovaniu" v Los Angeles Philharmony Orchestra stále považovaný hlavne za skvelého dirigenta.O jeho výnimočných skladateľských kvalitách presviedča jeho skladba Yta II, rovnako ako Tri prelúdiá a dielo Dichotomie. Sú to skladby plné nervnej energie a drobných zmien na rozsiahlych plochách, vyžadujúce brilantnú prstovú techniku. Gloria Cheng takouto technikou disponuje. V Stuckyho drobných skladbičkách i v Salonenových technických a  "mechanistických" pasážach hrá zreteľne a strhujúco. Polyrytmické a viacvrstvové úseky sú čitateľné a precízne. K úplnej dokonalosti mi v Lutoslawského sonáte trochu chýbali väčšie dynamické vrcholy, výraznejšia plasticita, vrúcnosť a lepšie vykreslenie jednotlivých hlasov. Ale interpretácia ťažkej, takmer tridsaťminútovej skladby je inak prvotriedna a je škoda, že sa o tomto diele v širších hudobných kruhoch doteraz príliš nevedelo. Nahrávka bude prekvapením pre všetkých, ktorí si mysleli, že súčasná klavírna hudba je nudná alebo nepočúvateľná. Skvelé diela Stuckyho a Salonena, ktoré sa spoločne hlásia k Lutoslawského hudobnému odkazu, sú v interpretácii Glorie Cheng vynikajúcim príkladom kvalitnej súčasnej hudby.

Pre časopis Hudba, číslo II.-III. / 2008 napísal Peter Katina

Recenzia CD Ensemble PhilidOr : Armonia Della Notte

Ensemble PhilidOr
Armonia Della Notte
Arco Diva, 2007

Súbory sú úžasné v tom, že okrem poučenej interpretácie sa venujú i "reštaurovaniu" diel, ktoré boli považované za stratené, založené alebo zabudnuté. Skladby na tejto nahrávke pochádzajú z troch moravských zámkov : Kroměříža, Námešti nad Oslavou a Strážnice. Dochovali sa ako kópie a odpisy za účelom miestnej hudobnej produkcie pod záštitou miestnych autorít v podobe arcibiskupov a grófov. Miestne archívy dôsledne preštudoval francúzsky súbor PhilidOr pod vedením Erica Baudeho a objavil tam doslova zabudnuté poklady. Súbor tvoria profesionálni hráči - zanietenci, ktorí vyhľadávajú v archívoch starú hudbu a následne ju autenticky interpretujú na dobových dychových nástrojoch. Nástrojové zloženie súboru tvoria dva klarinety, dva prírodné rohy a dva fagoty, všetky vyrobené v rozmedzí rokov 1780 - 1810. Okrem salónnych skladieb Františka Braňka a Václava Havla tvoria hlavné body programu parthie (partity) od Josepha Haydna (neisté autorstvo), W.A. Mozarta a Františka Kramářa-Krommera. najmä rozsiahla Mozartova Gran Partita KV 361 je skutočne náročné virtuózne dielo, geniálne expandujúce možnosti dychového zoskupenia. Po upravenom pochode z Mozartovej opery La clemenza di Tito je poslednou skladbou disku Armonia per un Tempio della Notte od Antonia Salieriho, ktorá dala i názov celému albumu a ktorá potvrdzuje Salieriho jedinečné hudobné myslenie a zmysel pre pôsobivé melodické línie. Pokiaľ ide o interpretáciu Ensemble PhilidOr, ich autenticita v spojení s muzikalitou je obdivuhodná. Hrajú čisto a presne, intonujú dokonale, technicky brilantne a zreteľne a keď zoberieme do úvahy pomerne problematické ovládanie dobových dychových nástrojov z hľadiska techniky hry a ladenia samotného, je táto nahrávka senzačná. Šesťnástinové pasáže v Mozartovi "dýchajú", frázy sú prirodzené a každý akordický spoj znie rozprávkovo a brilantné "vyhrávky" aj vo fagotových partoch sú ukážkové. Salónna hudba dychového súboru asi nikdy nebude väčšinovým žánrom, ale táto nahrávka PhilidOr stojí naozaj za to.

Pre časopis Hudba, číslo II.-III./ 2008 napísal Peter Katina

Recenzia CD C.P.E.Bach : Gamba Sonatas & Fantasias

Carl Philipp Emanuel Bach
Gamba Sonatas & Fantasias
Lorenzo Ghielmi / Vittorio Ghielmi

Johann Sebastian Bach a jeho potomstvo sú v dejinách hudby výnimočný zjav. Snáď ani neexistuje podobný prípad, kedy po geniálnom tvorcovi prichádzajú vynikajúci skladatelia i v podobe jeho detí. Hoci v rámci výchovného vyzdvihovania tzv. hlavnej garnitúry slávnych skladateľov, povinne vštepovanej hudobníkom v školách, boli Bachovi synovia neprávom opomínaní, dejiny hudby sa na niektorých inštitúciách stále prednášajú napoly mytologicky, čo tieto dejiny kvalitatívne relativizuje. Tvorba Bachových synov býva skresľovaná a podceňovaná v porovnaní s tvorbou J.S.Bacha, v dejinách hudby však existuje množstvo ďalších skvelých, ale nedocenených skladateľov ako napríklad Antonio Salieri, Eric Satie alebo Charles Ives. Carl Philip Emanuel  bol jedným z Bachových synov, ktorí sa presadili, vynikli a vytvorili originálny hudobný jazyk, pričom nekopíroval a ani nechcel kopírovať tvorbu "starého" Bacha. Táto nahrávka "SíPí Bacha", ako ho podľa iniciálok volajú Briti, je odrazom jeho bohatého potenciálu v skladbách pre violu da gamba a klávesový nástroj. Viola da gamba ako nástroj už mala v tej dobe "namále", pretože ju z jej pozície definitívne vytláčalo violončelo. Vittorio Ghielmi, známy spoluprácou so slávnym súborom Il Giardino Armonico alebo ako zakladateľ súboru Il Suonar Parlante Ensemble, si nemohol predstaviť lepšieho partnera pre túto nahrávku, ako svojho staršieho brata Lorenza, ktorý je organista a čembalista a svojimi nahrávkami diel Bacha a Bruhnsa získal niekoľko prestížnych mediálnych ocenení. Pre tento album si Lrenzo vybral "fortepiano" Andrea Restelliho z Milána, ktorý je kópiou Silbermannovho nástroja z roku 1749. Ich súhra znie báječne. Autentické nástroje boli kedysi považované za zvukovo nevyhovujúce, ale táto nahrávka je zvukový uragán. Dravosť a dynamika ich hry sa podľa mňa hravo vyrovná romantickej dravosti moderného ekvivalentu violončela s klavírom napríklad v podaní Mishu Maiského a Marthy Argerich, aj keď ide, samozrejme, o úplne inú hudbu. Striedajú sa tu trojčasťové sonáty, netypické svojou koncepciou, kde je rýchla časť uprostred dvoch pomalých, so sólovými skladbami pre klavír, kde Bach naplno uplatnil fantazijný charakter, búrlivé chromatizmy a deklamačný prístup, ovplyvnený starou severonemeckou školou. Sonáty sú oproti tomu precízne diela, ale plné prekvapení, žiadne suchopárne predpísané schémy rokoka či raného klasicizmu, ale niekedy príkre akordické spoje, drsná anticipácia Beethovena či dokonca romantikov. Je to veľmi vzrušujúce a objavné počúvanie. Dejiny hudby jednoducho nešli v tej chvíli nalinkovaným smerom. Nehovoriac o Fantázii c mol, ku ktorej neskôr "dopísal" text pod názvom Hamlet zvažujúci samovraždu nemecký osvietenec Heinrich von Gerstenberg, inšpirovaný Shakespearom. Jeho part spieva basbarytonista Gianluca Buratto. Veľmi podrobný text bukletu zaujímavo vysvetľuje estetické východiská autora a hudobný obsah diel na nahrávke. Dejiny hudby v knihách sú väčšinou nudné. C.P.E.Bach a bratia Ghielmiovci vám na tomto CD predvedú, že "stará" hudba je skvelá a  vzrušujúca a že vlastne všetko bolo inak.

Pre časopis Hudba, číslo II.-III. / 2008 napísal Peter Katina

Recenzia CD VENI ensemble : Bratislava

VENI ensemble
Bratislava
Hevhetia, 2008

Album Bratislava súboru VENI ensemble je v skutočnosti iba jedným nahliadnutím do dlhého zoznamu aktivít, ktoré tento súbor realizoval za dvadsať rokov svojej existencie. Koncertná činnosť a nahrávanie súboru tvoria totiž len vrchol ľadovca, pod ktorým sa ukrýva iniciácia domácich a zahraničných skladateľov k novej tvorbe, tvorba samotných čleonv súboru (Daniel Matej), vznik a prezentácia festivalov (Večery novej hudby) a za rovnako dôležité možno považovať aj vytváranie "friendly" prostredia pre slobodné umelecké zmýšľanie a zastrešovanie všetkých vyššie uvedených aktivít - čo nie je až taká samozrejmosť v krajine, kde je "vážnohudobné" prostredie dusené dlhoročným nánosom akademizmu a umeleckého konzervativizmu. Album prináša päť charakterovo a kompozične výrazne odlišných kompozícií. Prvou skaldbou je Bratislava od Christiana Wolffa pre štyri dychové nástroje, akordeón a klavírne trio. Vzdialená reflexia folklórnych nápevov je tu ukrytá v bezprostrednej hravosti hudobného textu, živej rytmike a farebnej inštrumentácii, ktorá podobne ako v nasledujúcej skladbe Rainsnout od Allison Cameronovej vytvára jedinečnú hudobnú atmosféru. Cameronovej pôvabná skladba je však viac meditatívna a farebné zmeny plynú pomalšie a možno emocionálnejšie. Dielo Tomáša Boroša Anava je naopak výrazne extrovertné, s tanečným, občas akoby divadelným podtextom hudby s burácajúcou rytmikou a repetovanými údermi perkusií v exponovaných úsekoch. Skladba Richarda Ayresa No.15 (Kind in een tuin vol verrassingen) je krásna imaginatívna kompozícia, kde prevládajú tmavé farby, výrazné dynamické zmeny, lyrické úseky striedajú expresívne vstupy dychových nástrojov a skvelý spev sopranistky Jany Pastorkovej. Záverečná kompozícia albumu od Daniela Mateja s provokujúcim názvom Make Love, Not Art! (Lucy ´s Diamonds Are Forever) je silne ovplyvnená rockovou a filmovou hudbou, ktorú paroduje a ironizuje v narážkach na Beatles a Jamesa Bonda už v samotnom názve. Rockové akordické postupy a rytmika sú tichým úškľabkom nad tým, ako ľahko sa dá eliminovať žánrové zaradenie do "škatuľky" a slobodne sa v hudobných svetoch pohybovať "off-road" Interpretácia súboru je špičková, dynamická a profesionálna, napokon členovia súboru sú exkluzívni slovenskí sólisti, plastické dychové nástroje v kombinácii so sláčikmi, klavírom, syntezátorom, akordeónom a perkusiami vytvárajú nezameniteľný ansámblový zvuk. Najnovší album Bratislava v podaní VENI ensemble kvalitou výrazne prekračuje stredoeurópske hranice a urobí obrovskú radosť všetkým fanúšikom súčasnej hudby.

Pre časopis Hudba, číslo II-III.Q / 2008 napísal Peter Katina

Recenzia CD AD Trio Prague : Smetana, Dvořák - Piano Trios

AD Trio Prague
Smetana, Dvořák - Piano Trios

Keď traja úspešní sólisti klasickej hudby vytvoria komorný ansámbel, nemusí to vždy dopadnúť hviezdne. Tímová práca vyžaduje totiž podstatne iný typ umelcov, než aký je potrebný pre sólistickú dráhu, kde je individualita na prvom mieste. O to cennejšie je, ak sa takýto súbor objaví a jeho hra pôsobí presvedčivo a kompaktne. AD Trio Prague pomenované po Antonínovi Dvořákovi, tvoria huslista Jiří Hurník, violončelista Miloš Jahoda a klavirista Martin Kasík. Mnohonásobne ocenení sólisti ponúkajú na tejto nahrávke Klavírne trio g mol Bedřicha Smetanu a Dvořákove Klavírne trio č.4 e mol Dumky. "Top" repertoár českej komornej klasiky hrajú s nadhľadom, intelektuálnou hĺbkou a interpretačnou bravúrou. V Smetanovom diele, poznačenom tragikou nad stratou detí  v krátkom časovom slede tlmočí AD Trio Prague autorov smútok, depresiu a reflektuje najhlbšiu medzu ľudskej tragiky, geniálne zobrazenej v hudbe. Kasíkov klavír tu vo výškach očistne presvecuje občas temnú textúru oboch sláčikových partov. Vedľajšiu tému prvej časti v Smetanovi citlivo prenáša Miloš Jahoda, ktorého violončelo znie sýtym zvukom i v Dvořákových Dumkách. Jiří Hurník má plný tón a jeho schopnosť plastickej frázy napĺňa i rozsiahlejšie vety flexibilnou energiou. Tempovo sú obidve diela predvedené akurátne a dokonale vystihujú podstatu častých hudobných zmien, ku ktorým dochádza v ich priebehu. Občas sa mi v Smetanovi zdalo, že dochádza k nepatrnej strate farebnosti v sláčikoch pri hre v nižšom tónovom registri. Dynamické rozpätie a technické dispozície tria sú obdivuhodné, aj keď v Smetanovi ide hlavne o hlbokú vnútornú expresiu, než o vyloženú virtuozitu. Dvořákove Dumky sú odľahčenejšie, extrovertnejšie, vystupuje tu na povrch prvok ľudovej hudby v stálom kontrastnom striedaní zvyčajne dvoch temp  a charakterov. Túto ambivalenciu vystihuje trio prirodzene a kontrastné nálady sa plynule prelínajú bez narušenia logiky celku. Dumky tak znejú ako ozajstné klavírne trio a nie ako suita navzájom nesúvisiacich skladieb. Ako výrazné plus treba uviesť výborný zvuk nahrávky, na ktorom si dávajú české komorné súbory veľmi záležať, zvuk jednotlivých nástrojov je čistý a dobre "čitateľný". Ďalšia hodnotná nahrávka klenotov českej klasiky.

Pre časopis Hudba, číslo II-III.Q/ 2008 napísal Peter Katina

sobota 26. marca 2011

Recenzia CD Lumsk : Det Vilde Kor

Lumsk
Det Vilde Kor
Tabu Recordings, 2007

Neviem, či sa vám už niekedy stalo, že ste v predajni s CD, kde znela nejaká hudba, po chvíli počúvania prinútili predavača okamžite produkciu zastaviť a disk vám predať aj za cenu momentálneho ohrozenia biznisu. Mne sa to stalo pri nórskej kapele Lumsk a jej albume Det Vilde Kor. Lumsk je totiž zjavenie z čistého neba. Po predošlých dvoch albumoch tejto kapely z Trondheimu, na základe ktorých ju bezradní kritici zaradili do škatuliek metalu, resp. folk - rocku, vidno, aké zavádzajúce je škatuľkovanie. Aspoň pre zúfalých prispievateľov do metalových časopisov, ktorí si s Lumsk nevedia rady a nazvali ju "non-metalová kapela". Toto bizarné zoskupenie totiž s metalom spája asi iba divoká vlasová výzdoba mužskej časti kapely a pestro pomaľovaný buklet. Klasickú gitarovú zostavu s vokalistkou podporuje na nahrávke sláčikové kvarteto, trúbka, akordeón, organ, husle, klarinet, hoboj a tuba. Na prvých dvoch albumoch sa kapela zaoberala severskou mytológiou, ságami a baladami. Album Det Vilde Kor je jedinečný tým, že spracováva poéziu významného nórskeho spisovateľa Knuta Hamsuna. Nádherná nórčina v rýmoch je bonus, aký v našich končinách len tak nedostanete. Hlavne ak spieva speváčka Stine Mari Langstrand, ktorá jedinečnou dikciou a čistotou spevu sídli o triedu vyššie, než je úroveň súčasného folk - rockového sveta. Autorom všetkých piesní je Espen W. Godo, ktorého meno si treba rozhodne zapamätať. Okrem toho hrá Espen na klavíri a organe a prináša nostalgickú náladu hudby 60. rokov Pomerne krátke piesne nápadito a mimoriadne inteligentne varírujú harmonicky bohatý hudobný potenciál a pri opakujúcich sa slohách kapela prináša vždy iné "hudobné udalosti". Hudba pozorne sleduje významy textov a komentuje ich náladu. Ide o naozaj nezaraditeľnú produkciu. Občasné metalové riffy strieda jemné pradivo sláčikového kvarteta a cítiť tu všadeprítomnú invenčnú priamočiaru a niekedy až šokujúci škandinávsku melodiku a keltské melodické linky (skvelé husle Siv Leny Laugtug). Zároveň ale Lumsk prináša i tradíciu protestantského chorálu, piesní, ktoré sa stali súčasťou národnej tradície a ľahko ich hudobne odlíšite od našich religióznych piesní, pretože škandinávske sú melodicky "košatejšie" s prekvapivými zvratmi na nečakaných miestach a možno subjektívne krajšie. Keď to vyžaduje text, vie hrať Lumsk tvrdo a všetky inštrumentálne i vokálne výkony vyžarujú vikingskú energiu a správnu dávku drsnosti. Krehké melancholické balady sa zaoberajú tajomstvami prírody, smútkom duše, intimitou a temnými pocitmi. Rozpustilé pasáže by mohli poslúžiť ako hudba ku Kusturicovým filmom a odvážne hymnické nápevy, hrané unisono na gitare, organe a akordeóne, som v takejto kombinácii, ako u Lumsk, ešte nepočul. Kompozične tu je však omnoho viac. Album žánrovo výdatne zasahuje do vážnej a improvizovanej hudby a namiesto otrocky opakovaných strof rockovej hudby Lumsk ponúka prekomponované diela s precízne naaranžovanými kombináciami nástrojov, bohaté nápady a nezvyklé harmonické postupy. Nálady sa striedajú po niekoľkých sekundách a poslucháč má čo robiť, aby stíhal spracovávať bezodný zdroj skvelých hudobných myšlienok. Piesne sú jasne členené podľa rytmiky textu a gotické rockové hymny a nápevy sa plynule transformujú do subtílnych akustických balád s klavírom a sláčikom. Úplne ma dorazila posledná skladba, skomponovaná v štýle chorálu z Bachových Matúšových pašií so zborom a autentickým dobovým hráčskym obsadením! A potom, že rockeri nevedia hrať a spievať... Album Det Vilde Kor musíte mať.

Pre časopis Hudba, číslo I.Q /2008 napísal Peter Katina

Recenzia CD Appendix : I.

Appendix
I.
Appendix / Hevhetia, 2007

Alternatívna skupina Appendix funguje na Slovensku už neuveriteľných jedenásť rokov. Jej debutový album, ktorý prednedávnom vyšiel, prináša doslova živú vodu do stojacej a pomerne mútnej stoky slovenskej hudobnej továrne na cukríky. Zostavu v zložení Juraj Benetin (spev a gitara), Lukáš Fila (basgitara) a Henrich Offermann (bicie) obohatil minulý rok príchod posily v podobe Mariana Jaslovského, ktorý hrá na tenorsaxofóne a flaute a ktorý okrem výraznej publicistickej činnosti ešte stíha fungovať aj v kapelách Modré Hory a Quasimondo. Na nahrávke ďalej vypomohli Rado "Vrabec" Orth na gitare, klavirista Dušan Šujan a v jednej skladbe i Roland Kánik z kapely Mango Molas na Hammonde. Na pestrofarebnom uletenom buklete sa riadne vybláznil Shooty. Toľko k obsadeniu. Pokiaľ ide o hudbu, väčšinou sa používa ako pomocná barlička pri škatuľkovaní Appendixu prirovnanie kapely k takým zoskupeniam, ako sú Faith No More alebo Primus. Ja si ale myslím, že originálny prejav Appendixu je natoľko vybrúsený, že je zbytočné porovnávať ich s čímkoľvek a kýmkoľvek. Kapela sa už stihla okrem hosťovania na viacerých festivaloch umiestniť v Top 5 undergroundovej rockovej hitparády na portále American Idol, aj keď ako správni alternatívci by mali mať všetky rebríčky úplne "na háku". Anglické texty Lukáša Filu sú výborné, krátke rýmy podčiarkujú údernosť výpovede a smerujú vždy k "tvrdému jadru" veci. V slovenčine je na albume iba skladba Ako dobre. Zaujímalo by ma, či by ďalší album Appendixu, naspievaný hypoteticky iba v slovenčine, nabúral mýtus o identifikácii tohto hudobného žánru s angličtinou. I keď o žánri okrem nálepky "origami- crossover" sa nedá v prípade Appendixu exaktne hovoriť. Hudba je prekvapivou zmesou výbušných rockových pasáží s hardcorovými paľbami, občas so zámernou naivistickou sladkosťou a "vegeťáckym" muzicírovaním. Na rozdiel od niektorých amerických "madefakerov" s mastnými vlasmi a nevyriešenou sociálnou situáciou majú chlapi "od Appendixu" patričný nadhľad a na nahrávke je stále cítiť humor, recesiu a to, že sa dobre bavia. Benetinov spev je skvelý, vrátane všetkých nespievaných vokálnych prejavov. "Dychy" Mariana Jaslovského nie sú iba výplňou gitarového zvuku kapely, ale podobne ako v Jethro Tull sú vynikajúcim, farebným a rovnocenným komponentom výsledného zvuku. Mimochodom, veľmi sa mi páči trochu garážový zvuk kapely s mierne plechovým zvukom bicích. Ak vás Appendix šteklí a dráždi, netreba sa báť, je to len prirodzená reakcia organizmu na predošlé zlé hudobné stravovacie návyky.

Pre časopis Hudba, číslo I.Q/ 2008 napísal Peter Katina

Recenzia CD Miloš Železňák Trio

Miloš Železňák Trio
Hevhetia, 2007

Nahrávka tria Miloša Železňáka je zatiaľ najvýraznejší projekt tohto slovenského gitaristu, ktorý už stihol spolupracovať s celou domácou muzikantskou špičkou a jeho koncertný kalendár je pozoruhodne nabitý. Miloš Železňák sa pohybuje "v prostredí" blues, rocku a jazzu a z týchto hudobných zdrojov selektuje vyberané ingrediencie do svojich kompozícií. Na albume spolupracuje s dvoma rytmickými sekciami, dvojicou basista Juraj Griglák a bubeník Martin Valihora respektíve Róbert Ragan a Martin Janočko. Na začiatku som mal z tohto striedania trochu obavy, ako to bude fungovať, ale zbytočne. Napriek tomu, že títo štyria hudobníci majú každý osobitý hráčsky prejav, na albume sa dokázali prispôsobiť spoločnému záujmu a nahrávka pôsobí veľmi celistvo. Železňák už predtým vydal nahrávku Ide o to, že sa dá. Táto veta by sa dala použiť ako motto k tomuto albumu. Nachádza sa tu deväť pôsobivých kompozícií s poetickými názvami, ktoré dokazujú Železňákov citlivý a inteligentný prístup k práci s hudobnými nápadmi. Hru na gitare občas strieda s banjom a celkovo sa jeho hra okrem emotívnej stránky vyznačuje premyslenou koncepciou. Hudobníci tu veľkoryso vytvárajú ilúziu priestoru a nahrávka dýcha obsahom, čistotou a úprimnosťou výpovede. Žiadne zbytočné sóla a vatové výplne. Mnohí z gitarových lídrov, ktorí trpia premrštenou predstavou o dôležitosti seba a svojho nástroja, by sa mohlo u Miloša Železňáka učiť pokore a skvelej vlastnosti vedieť počúvať iných. Album sa okrem občasnej dravej rockovej polohy pohybuje v mierne filozofickej meditatívnej polohe, cítiť z neho sústredenú tímovú hru a snahu o spoločný zvuk. Okrem skvelého obsahu a hĺbky sa nahrávka Miloša Železňáka vyznačuje istou noblesou a gentlemanstvom pánov muzikantov, ktoré si pamätáme už iba zo starých platní.

Pre časopis Hudba, číslo I.Q/ 2008 napísal Peter Katina

Recenzia CD Remedios : Cardamon

Remedios
Cardamon
Hevhetia, 2007

Jedinečné flamencové zoskupenie Remedios, pôsobiace na Slovensku, má nový album. Volá sa Cardamon a keďže nejde iba o flamenco, ale "flamenco fusion", súbor do svojej interpretácie preberá aj prvky jazzu, latino hudby alebo súčasnej hudby 20.storočia. Remedios vznikli ako experiment skupiny Lagrima, pretože sa chceli viac orientovať na autorskú tvorbu. Medzitým súbor absolvoval zahraničné koncerty, nahrával hudbu k filmom a spolupracoval s renomovanými osobnosťami tohto žánru. Už ich prvý album Vendaval získal veľmi priaznivé ohlasy. Nové CD Cardamon je veľmi vyzretý a kompaktný album (nenadarmo získali Remedios už pretdým cenu za najlepšiu ucelenú koncepciu na festivale Nové tváre slovenského jazzu). Táto nahrávka na mňa zapôsobila ako možnosť vojsť do trochu inej dimenzie, v ktorej by sa asi väčšina z nás rada ocitla. Absolútna sloboda a temperament. Ale i lyrika, smútok a tanec. Autorsky sa okrem tradicionálov podieľajú na skladbách členovia kapely Morenito de Triana, Cyril Kubiš a Matúš Kohútek "Gallito". Na albume okrem iných hosťuje vynikajúco spevák Ismael Fernandez. Na rozdiel od mnohých pseudo jazzových a "worldmusicových" kapiel, kde sa členovia predháňajú v exhibícii, Remedios vystupuje ako homogénny, rovnako cítiaci súbor. Ich skladby sú expresívne a niektoré emocionálne vygradované miesta vám spoľahlivo rozvibrujú vnútornú motoriku. Cardamon ponúka skvelý, autentický a zrozumiteľný spev s drsnou intonáciou a krásnym kolísaním v mikrointervaloch, s patetickým mimohudobným prejavom, so vzdychmi a deklamáciou, komentujúcimi význam textu. Skladby často končia v dozvukoch veselej konverzácie členov kapely. Gitarová hra Morenita de Trianu, najmä v Libera Te a Al Maestro Paco naznačuje, že hoci na rozdiel od väčšiny členov kapely nemá prezývku uvedenú na obale, zaslúžil by si napríklad "el Diablo". Pozornosť si ale zaslúži i skvelá hra huslistu Cyrila Kubiša a nesmierne farebné perkusie, na ktoré hrá Eddy Portella. V harmónii cítiť prvky sekvencií používaných v latino hudbe, v Baghdad Café zasa moslimský vplyv maurskej hudby na vývoj flamenca. Skladba Porque Tanta Alegría?, ktorú zložil Matúš Kohútek "Gallito", poskytuje väčší priestor pre improvizáciu, ovplyvnenú jazzom. Cardamon je španielske korenie a rovnomenný album ponúka pre lačné poslucháčske uši ohnivú hudobnú porciu. V našich temperamentne frigidných končinách nevídané zoskupenie Remedios hrá svoju hudbu s nespútanou energiou a správnou dávkou nostalgie nad tým, že Andalúzia je predsa len dosť ďaleko.

Pre časopis Hudba.číslo I.Q / 2008 napísal Peter Katina

Recenzia CD Jánošík

Teória otrasu, Jana Lewitová, Vladimír Merta
Jánošík
Hevhetia, 2007

Filmom Jánošík bratov Siakeľovcov z roku 1921 sa Slovensko (v rámci Československa) zaradilo medzi prvých desať krajín sveta, ktoré natočili dlhometrážny nemý hraný film. Vzrušujúca história samotného snímku, ktorý bol považovaný za stratený a "znovu nájdený" a ktorý bol po zreštaurovaní dodatočne zapísaný na listinu kultúrneho dedičstva UNESCO, nás môže len utvrdiť v tom, že hoci si jánošíkovský mýtus dlho privlastňovali červení proletári, nič to nemení na fakte, že nemý Jánošík je pre nás rovnako výrečným filmovým symbolom, akým sú pre iné národy diela ako Krížnik Potemkin či Metropolis. Nápad hudobne "ozvučiť" tento klenot podnietil spoluprácu zoskupenia multiinštrumentalistov : Vladimíra Mertu, ktorý na nahrávke spieva a hrá, okrem iného na fujare, renesančnej lutne, drumbli, klarinete a perkusiách, Jany Lewitovej, ktorá spieva a hrá na viole a harfičke,a tEóRie OtraSu s výrazným Janom Kavanom na violončele, hosťujúcim Stanom Palúchom na husliach, a hlavne Julom Fujakom, ktorý je autorom celého konceptu a okrem toho hrá na (polo)preparovanom klavíri, sláčikovom cimbale, perkusiách a drumbli. Nahrávka, ktorá bola realizovaná naživo počas vystúpení v Nitre a Žiline, v sebe kombinuje prekomponované plochy a improvizované úseky, podľa slov Jula Fujaka však nebolo cieľom nahrávky prvoplánové prepojenie kontextu hudby a obrazu. Jednotlivé skladby majú programové názvy, vychádzajúce z filmového deja (Výprask pandúrom, U kňaza ťa ukryjem, Na bále zboj bol...) a "mapujú" obdobie od Jánošíkovho návratu domov zo štúdií po jeho polapenie a smrť. Samotný hudobný obsah CD ma úprimne nadchol. Ak poslucháč očakával akési folklórne omieľanie trávnic, írečité ujúchanie a dunenie bačovských kvínt počas preskakovania vatier, bude musieť siahnuť po trochu slabomyseľnejšom spracovaní. Tento Jánošík totiž vychádza zo skvelej, rokmi overenej hráčskej invencie a virtuozity Vladimíra Mertu a inštrumentálnej slobody Jula Fujaka. Folklórny idióm tu nie je akcentovaný a presadzovaný za každú cenu a zvláštna, farebná inštrumentácia dokonale zahmlieva akékoľvek naivné geografické konotácie. Iste, zaznejú tu citácie piesní Tri dni ma naháňali alebo Keď som si, ale vo veľmi vyváženom kontexte s jednoliatym prúdom hudby, ktorý zdôrazňuje epiku príbehu, smerujúceho baladicky k nevyhnutnej katastrofe. Lyrické úseky spomienok na Aničku sa striedajú s recesiou, náznaky country hudby kontrastujú s pôvabným spevom Jany Lewitovej a občasný temný podtón smutných udalostí upadá do zabudnutia pri tanečných rytmoch a "uletenej" divokej improvizácii. Pri skladbách Výprask pandúrom alebo Jánošíka lapajú je skrytý obsah pomerne ľahko dešifrovateľný, inak je všetko ponechané na obrazotvornosť poslucháča. Komponované úseky nebadane prechádzajú do improvizácie a vzájomne sa dopĺňajú. Zisťujem, že niekedy má naozaj zmysel počúvať hudbu k filmu bez filmu samotného. Prvý slovenský film dostal kvalitný soundtrack. Ako bonus nahrávka obsahuje skladbu Jánošíkovi..., ktorá je rozsiahlejšia, než ostatné kompozície a spracúva predošlé hudobné myšlienky na veľkorysejšej ploche. Ďalej sú tu video bonusy vo forme šiestich ukážok z reštaurovaného filmu vo formáte Divix. Spolu s pútavým komentárom hlavných zainteresovaných v buklete je tento produkt hodnotnou poctou najväčšiemu slovenskému mýtu.

Pre časopis Hudba, číslo I.Q/ 2008 napísal Peter Katina

Recenzia CD Mozdzer/ Danielsson/ Fresco : Live (CD+ DVD)

Mozdzer, Danielsson, Fresco
Live (CD+ DVD)
Outside Music, 2007/ Hevhetia

Leszek Mozdzer je v Poľsku popularitou a predajnosťou na úrovni rockovej hviezdy. Vedia to aj páni vo vydavateľstve Outside Music, ktoré vydalo dva predošlé albumy tohto tria The Time a Between Us And the Light a ktoré zaznamenali komerčný úspech v tomto hudobnom žánri takmer nepredstaviteľný. Okrem skvelej hudby totiž trio ponúka i zaujímavý "vizuál" a nezabúda aj na dobré "public relations", čo mu vynieslo dvojnásobnú platinovú platňu za obidva albumy. Vydanie koncertného CD a DVD je zo strany vydavateľstva možno i prejavom vďaky a ocenenia umelcov, v každom prípade to je krásny a luxusný produkt. Vo výpravnom obale je skrytá audio koncertná nahrávka z vystúpenia v umeleckom centre Fabryka Trzcziny v novembri 2006 a DVD nahrávka z dvoch koncertov vo Vroclavi v novembri 2006 a v Gdaňsku v decembri 2005. Audio nosič pod názvom Between Us And the Time je nahrávkou koncertu s programom z oboch platinových albumov. Známy program pri live produkcii prináša klasické rozdiely medzi štúdiovým a koncertným podaním, t.j. dlhšiu minutáž, väčšiu dynamiku hrania, možno ešte väčšiu pohodu hudobníkov, rozsiahlejší priestor pre improvizáciu a o čosi živšie predvedenie. Už úvodná Light Up the Lie v trochu odlišnom aranžmáne je oveľa dynamickejšia, než štúdiová nahrávka. V Ex Ego používa Mozdzer na CD i DVD detskú klávesnicovú hračku, ktorá vydáva dosť žartovné mečavé zvuky, pripomínajúce exotické dychové nástroje. Obsahuje viac meditatívnych plôch a je oveľa dlhšia, ako pôvodná nahrávka, pôsobí ale prirodzene. Skladby The O a Abraham´s Bells sú ponorené v mystickej atmosfére s temnými údermi Zoharových perkusií a občasnými Mozdzerovými šteklivými syntetizátorovými vstupmi. Danielssonova skladba Suffering pripomína svojou nostalgiou hudbu k filmu a príjemný súzvuk preparovaného klavíra a violončela s nežnou imitáciou zvonkohry v skladbe Eden je poslednou sladkou zastávkou pred záverečnými "údermi". Ďalšia skladba Svantetic vyprovokovala (podľa počutého) svojou divokou rytmikou a šialenou Danielssonovou hrou na violončele doteraz iba ticho sediacich divákov k ozajstným ováciám (a to už počas priebehu a po každom sóle) a následné stredoveké Saltarello v jazzovej úprave priviedlo obecenstvo do varu. Záverečná osvedčená, pôvodne asi štvorakordová Smell Like Teen Spirit od Nirvany bola dokonale zrecyklovaná a harmonicky invenčne obohatená o skvelé a občas recesistické improvizácie, znejúce s emotívnym rockovým drivom. Druhý disk, DVD nahrávka z koncertu vo Vroclavi je "živákom", ktorého kvalita sa príliš nelíši od kvality väčšiny produkcie tohto tria. Interpretačne je veľmi podobné CD nahrávke, ale vizuálna dimenzia je samozrejme obohacujúca. Treba vyzdvihnúť špičkovú produkciu tohto videa. Krásne melancholické intro plynule prechádzajúce do úvodnej skladby Requiem, výborná sála a nazvučenie, dobrý strih a réžia, citlivé svetlo a vďační diváci. Osobne sa mi viac páči koncert vo Vroclavi, v Gdaňsku pôsobila sála trochu ako televízne štúdio pre talkshow, ale sú to iba detaily, keďže hudobná produkcia bola na oboch koncertoch na vrcholnej úrovni. Obe časti DVD majú krásnu, snovú a mystickú atmosféru, plnú farieb, zvuku a svetla. Akurát ma zo snenia trochu vyrušili "socíkovské" dievčatá v rovnošate, odovzdávajúce po koncerte umelcom kvety, alebo moderátor, ktorý sa pokúšal veršovať pri odovzdávaní platinových platní uprostred koncertu. Ale inak to bol naozaj "bardzo wielki sukces". Kvalitu vidno aj na buklete, ktorý obsahuje krásne farebné fotografie umelcov z koncertu na tmavom pozadí s priesvitnými fóliami ako vo fotoalbume. Tento veľmi výpravný a hodnotný projekt je dôstojným zhrnutím jednej etapy spolupráce tria Mozdzer, Danielsson, Fresco, ktoré smeruje k ďalším vrcholom.

Pre časopis Hudba, číslo I.Q /2008 napísal Peter Katina

Recenzia CD Mozdzer/ Danielsson/ Fresco : Between Us And the Light

Mozdzer, Danielsson, Fresco
Between Us And the Light
Outside Music, 2006/ Hevhetia

Album Between Us And the Light nahralo trio Mozdzer, Danielsson, Fresco po megaúspechu ich prvého albumu The Time a tento album naň koncepčne a výrazovo nadväzuje. Istý posun tu predsa len badať, už v tom, že sa na albume autorsky oveľa výraznejšie presadil perkusionista Zohar Fresco, ktorý je autorom až štyroch skladieb. Jeho prínos je evidentný už v prvej, Mozdzerovej skladbe Requiem 18/9 s použitím množstva rozličných perkusií, hlavne v hlbšom farebnom registri. Je to predzvesť mierne orientálneho nádychu celého albumu. Druhá Mozdzerova skladba Light Up The Lie je čisto o impresii, akoby poznačená "ľahkou múzou", nezáväzne sa pohráva s hudobnými nápadmi v spoločnej improvizácii. V Ex Ego sa na podklade exotických rytmov a violončela pomaly rozvíja spoločná meditácia. Nasledujúce kompozície The O, Adama a Abraham´s Bells spája Zoharov melancholický vokálny prejav, skladba Adama poslucháča uchváti virtuóznym perkusionistickým úvodným sólom a neskôr Mozdzerovou hrou variácií v duchu starého chorálu na syntetizátore. Abrahámove zvony obsahujú okrem spevu a minimalistických efektov hudobnej drobnokresby prvky polytonality, inšpiráciu chorálnou hudbou a Orientom a trochu mi pripomínajú tvorbu skvelého Tunisana Anouara Brahema. Lars Danielsson je na nahrávke zastúpený iba dvoma skladbami, ktoré ale stoja za to. Psalmem je nádherná, čistá kompozícia, kde sa vzájomne dopĺňajú Danielssonova pizzicatová hra na violončele a Mozdzerove delikátne majstrovstvo a cit pre detail i farbu. Škoda, že práve skladby Adama a Psalmem neboli zaradené na výberový album tria, aj keď rozumiem časopriestorovej obmedzenosti "výberovky". Danielssonova ďalšia skladba Eden prináša rozsiahle zasnené zvukové plochy a Mozdzerova Pub 700 (Between Us and the Light) obsahuje hravé ponášky na rozladený barový klavír a náladu nokturna. Na záver disku ešte zaznie rozšírená verzia Abraham´s Bells. Ak mám porovnávať tento album s predošlým The Time, je možno viac mystický, introvertnejší a exotickejší, poslucháčsky o stupienok náročnejší a výborne funguje na kontraste krehkej Mozdzerovej lyriky, obsahovo pevne ukotvenej v klasickej hudbe, Danielssonovej kompozičnej schopnosti priamočiarej melodiky i pri hre na kontrabase a violončele a Frescovom farebnom stvárnení rozsiahlych meditatívnych plôch a orientálnej bezčasovosti a zároveň dravej, nepokojnej jazzovej motoriky.

Pre časopis Hudba, číslo I.Q/ 2008 napísal Peter Katina

Recenzia CD Mozdzer/ Danielsson/ Fresco : The Time

Mozdzer, Danielsson, Fresco
The Time
Outside Music, 2006/ Hevhetia

Klavirista Leszek Modzer je fenomén, ktorý sa však nedá chápať iba ako jeden z čarovných vrcholov ľadovca poľského jazzu, ktorý prerazil na medzinárodnej úrovni. Poľský jazz a podobne i kinematografia totiž fungovali bez ohľadu na desaťročia komunizmu na osobitej uvedomelej báze umeleckej slobody a hrdosti, a to v čase, kedy väčšina umeleckých platforiem krajín Višegrádu sklonila hlavu a riešila také problémy, ako napríklad podpisy na Charte a podstatná časť intelektuálnej obce, najmä v kinematografii bola nútená prispôsobiť sa a podieľať sa na tvorbe normalizačných komédií. V Poľsku sa však dialo to, že "svoje najlepšie diela sme robili proti štátu za štátne peniaze", ako kedysi poznamenal režisér Janusz Zaorski. Z podhubia vnútornej slobody, ktorú v hudbe asi najlepšie reprezentuje práve jazz, sa v Poľsku postupne vynárali mená ako Michal Urbaniak, Zbigniew Namyslowski, ale napríklad aj skladateľ Zbigniew Preisner, ktorý komponoval hlavne pre film. S týmito všetkými Leszek Mozdzer ako predstaviteľ ďalšej generácie spolupracoval a v zahraničí neskôr aj s Patom Methenym a Lesterom Bowiem. Album The Time, ktorý nahral v triu s kontrabasistom a violončelistom Larsom Danielssonom a perkusionistom Zoharom Frescom je skvelým príkladom medzinárodnej spolupráce troch individualít. Mozdzer má za sebou vyše štyridsať nahrávok najrôznejších žánrov, v rozmedzí od klasiky, chopinovských impresií po čisto jazzové projekty. Lars Danielsson hrá na kontrabase, basgitare i violončele a vo svojom "adresári" má také mená ako Michael Brecker, John Scofield, Jack DeJohnette alebo Mike Stern. Zohar Fresco je Izraelčan tureckého pôvodu, zaoberajúci sa okrem jazzu arabskou a tureckou hudbou a je rešpektovaný najmä pre neuveriteľne prepracovanú hru na bubne darbuk a na rámových bubnoch exotických názvov bendir, tar a riq. Nahrávka The Time je zvuková lahôdka s trinástimi detailne prekomponovanými akustickými trackmi s viac- menej jednotnou atmosférou. O tejto hudbe je ťažké rozprávať, treba ju prežiť. Úvodná skladba Asta, ktorá sa na disku zjaví ešte dvakrát v skrátenej a pozmenenej podobe, nás uvádza do mystického sveta zvukových ilúzií, s vynikajúcim spevom Zohara Fresca a  impresionistickými farbami a náladami. Nasleduje Incognitor, ktorá obsahuje prvky spoločné pre celý album: jemné akustické hranie, vplyv modality, stredovekej hudby (skladba Saltarello pochádza od anonyma z 13. storočia) a jej rozpracovanie, vplyv poľskej ľudovej piesne, používanie intervalovej štruktúry kvárt a kvínt a priezračná melodika. Tu musím podotknúť, že zatiaľčo mnoho jazzových klaviristov je "upnutých" na harmonické vzťahy a ich rozvoj, Mozdzer má okrem premyslenej harmonickej kostry aj vzácny dar viesť a vytvárať pôsobivé a zapamätateľné melodické línie, ktoré sa v harmonickom pradive nestrácajú, ale naopak, stále sú na povrchu. O vplyve klasického vzdelania na Mozdzerovu hru som už v tomto časopise písal. Mozdzer tvorí krásny klavírny tón, aký počuť v jazze zriedka, ak vôbec. Na albume sa nachádzajú aj virtuózne skladby, ako Easy Money alebo Trip to Bexbach s minimalistickým úvodom. Zoharova hra na perkusiách by sa dala charakterizovať tak, že mu "ku šťastiu" stačí jeden malý bubienok. Skvele ozvučený dokáže s pomocou malých hrkálok, zvončekov a chrastítok vytvárať neskutočné farebné odtiene. Prekvapením bolo spracovanie "nirvanovskej" Smell Like Teen Spirit v krásne jednoduchej a postupne sa rozvíjajúcej "unplugged" verzii do takmer rockového prejavu, kde modalita Cobainových akordov logicky našla miesto v kontexte celého albumu. Jednou z najkrajších skladieb na disku je Suffering, kde hrá Danielsson na violončele a Mozdzer na preparovanom klavíri. Danielssonove virtuózne gitarové "vybrnkávanie" spolu s pritlmeným klepotom kláves preparovaného klavíra zasahuje formovo i obsahovo do klasickej hudby. Bonusovým trackom albumu je druhá, kratšia verzia tejto skladby. Trio hrá dokonale, páči sa mi, že Mozdzer pri hraní ani pri prezentácii nevystupuje ako sólista "so svojím triom", ako to väčšinou pri takýchto projektoch býva, ale že sa prezentujú ako zoskupenie. Skvelý zážitok, nádherný projekt.

Pre časopis Hudba, číslo I.Q/ 2008 napísal Peter Katina

piatok 25. marca 2011

Recenzia CD Przemek Dyakowski : Melisa

Przemek Dyakowski
Melisa
Outside Music, 2007/ Hevhetia

Nová nahrávka poľského saxofonistu Przemeka Dyakowského bola realizovaná pod producentským vedením Leszeka Mozdzera, ktorý sa podieľal i autorsky na dvoch a hráčsky na piatich skladbách albumu. V ostatných skladbách hral na klavíri Slawek Jaskulke, kapelu ďalej tvoria kontrabas, perkusie, vibrafón a flauta. Dyakowski je stálicou poľského jazzového neba, začínal hrávať v kluboch už v 50.rokoch v Krakove a koncertoval napríklad s Stevom Allenom, Bobbym Shotom alebo Cabom Callowayom. Jeho spôsob hry býva často porovnávaný s legendárnym Lesterom Youngom. Na albume Melisa sa okrem Dyakowského a Mozdzera autorsky prejavil aj vibrafonista Dominik Bukowski, ktorého prínos je badateľný v rámci celého albumu. Vibrafón tu totiž dostáva prekvapivo veľký priestor a v súznení s Dyakowského saxofónom, Mozdzerovým klavírom alebo v skladbe Romance del Sol v súhre s flautistom Irekom Wojtczakom znie skvelo. Celkový zvuk kapely hlavne jeho pričinením občas pripomína band Garyho Burtona. Trochu cítiť rozdiel v spôsobe hry dvoch klaviristov, Jaskulke má typický jazzový klavírny prejav a tón, jeho hra rozvíja harmonickú štruktúru, má ostrejšie frázovanie a tvrdší zvuk. Mozdzer je oproti nemu lyrickejší a mäkkší. V každej skladbe dobre fungujú vzájomné nástrojové kombinácie v dvojhlasoch a trojhlasoch i v spoločných improvizáciách. V prvých skladbách prevládajú veľkorysejšie zvukové plochy a občasná nostalgia, ale so skladbou Work Aside sa naplno rozbehne swing s príchuťou latina a starého jazzu, pripomínajúci nahrávky Dave Brubecka. Pohoda, latino rytmy a duety saxofónu s vibrafónom pokračujú i v ďalšej kompozícii s názvom Larry. Nasleduje krásna Bukowského balada A Little Part of Me a bonusovým číslom albumu je skladba Larry, The Rebel of Love, kde popri latino atmosfére s perkusiami Tomeka Sowiňského v popredí predvádza Leszek Mozdzer vokálne kreácie, síce viacmenej polodeklamačne, ale hlavne recesisticky. Dyakowsli hrá citlivo, tvorí krásny, tmavý tón a veľmi dobrá nahrávka "vynáša" i zvuk klapiek, dýchanie a šum. Tento album rozhodne nie je určený iba pre jazzmanov a získa si určite záujem rôznorodého spektra poslucháčov.

Pre časopis Hudba, číslo I.Q/2008 napísal Peter Katina

streda 23. marca 2011

Recenzia CD Lisa Bielawa : A Handful of World

Lisa Bielawa
A Handful of World
Tzadik, 2007/ Hevhetia

Na to, aká je skladateľka Lisa Bielawa mladá, dokázala vo svojom umeleckom živote naozaj dosť. Hrá na husliach, klavíri, spieva, komponuje a po presťahovaní sa z rodného San Francisca do New Yorku sa stala členkou súboru Philipa Glassa. Organizuje hudobný festival Mata, zameraný na uvádzanie diel mladých autorov a súčasne je dvornou skladateľkou súboru Boston Modern Orchestra Project, ktorý nahráva jej orchestrálne skladby. Jej debutový album A Handful of World je zameraný na vokálnu tvorbu v troch odlišných dimenziách. Prvou skladbou je cyklus Kafka Songs pre husle a hlas. Dielo má sedem častí a autorkinou požiadavkou je "one performer", teda huslista a spevák v jednej osobe. Túto náročnú úlohu Lisa zverila Carle Kihlstedtovej a myslím si, že to neoľutovala. Kihlstedt hrá a spieva komplikovaný hudobný text brilantne a mimoriadne emocionálne,. Každý inštrumentalista, ktorý bol niekedy "nútený" súčasne s hrou i spievať, si vie predstaviť, aké to je, intonovať po melodickej i rytmickej stránke často úplne odlišné línie. Bielawu inšpirovali Kafkove texty k intímnemu, veľmi hĺbavému ponoru do metafyziky a krehkej zvukovej krásy. Melodické linky huslí a hlasu blúdia, pohybujú sa zdanlivo nezávisle, hľadajú sa a glissandovo skĺzavajú z disharmónie a "stretávajú" sa v krásnych súzvukoch. Živelný vokálny prejav Carly Kihlstedtovej mi svojím hlbokým nádychom do fráz a jačavými falzetovými výškami miestami pripomína Bjork. Tu však, samozrejme, nejde o komerčný projekt, ale práve naopak, o diskrétnu, vysoko sofistikovanú záležitosť súčasnej hudby. Vypätých miest v hudbe je podstatne menej, prevažuje meditatívna poloha a sústredenie sa na vnútorný obsah. Druhou skladbou je Lamentations For A City pre zbor a anglický roh. Ide o výnimočné dielo v interpretácii Cerddorion Vocal Ensemble a Jacqueline Leclair ako sólistky na anglickom rohu. Dielo vzniklo na základe biblických Jeremiášových Lamentácií nad zničením Jeruzalema. Bielawa píše svoje skladby vždy podľa literárnej predlohy a inšpirácie, keďže vyštudovala literatúru na Yale University. Táto skladba v sebe kombinuje klasický harmonický princíp s avantgardnými prejavmi, ako je šepot a krik zboristov na vypätých miestach, pripomínajúci ruch v chráme a ich spájanie s klasickým spevom. Namiesto očakávanej židovskej exotiky však skladba skôr inklinuje ku kresťanskej liturgii a prvkom gregoriánskeho chorálu. Bielawa hojne využíva modalitu a vrstvenie harmónií na seba. Jej "silnými" intervalmi sú kvarta a kvinta a s obľubou používa alúzie na stredovekú hudobnú estetiku. Anglický roh ako jediný nástroj komentujúci "udalosti" v zbore je famózne a citlivo zakomponovaný do hudobného pradiva filozofických kontemplácií. Lamentácie sú klasickým a avantgarným dielom zároveň. Poslednou skladbou tohto albumu je A Collective Cleansing pre hlas multi-trackovaný digitálnym procesorom, ktorý vytvorila a nahrala Lisa Bielawa na objednávku pre videoinštaláciu rovnakého názvu. Jej hlas je procesorom spracovaný tak, že vytvára k pôvodnej zvukovej stope akýsi protihlas mnohonásobným zmnožením a variovaním hudobného materiálu. Procesor mení farbu jej hlasu ale kompozične podlieha prísnym hudobným štruktúram autorky. Zreteľne tu cítiť príklon k modalite a k prvkom keltskej ľudovej hudby v osobitej melodike, harmónii ale aj v spôsobe, akým Bielawa spieva. Má trochu jasnejší hlas ako Kihlstedt, ale tiež veľmi "prírodný", hrdelný a skvelý znelý prejav a výraz. Súdiac podľa toho, akými kompozičnými kvalitami disponuje Lisa Bielawa, nemusíme mať o vývoj súčasnej hudby veľké obavy. Jej hudba je moderná, nápaditá, obsahovo hodnotná a krásna. Ešte o nej budeme počuť.

Pre časopis Hudba, číslo I.Q/ 2008 napísal Peter Katina

Recenzia CD Guy Klucevsek : Song of Remembrance

Guy Klucevsek
Song of Remembrance
Tzadik, 2007/ Hevhetia

V poradí druhé autorské CD amerického skladateľa a akordeonistu Guy Klucevseka vo vydavateľstve Tzadik je však celkovo už jeho devätnástym projektom, na ktorom participuje ako autor i inštrumentalista. Predošlé nahrávky realizoval hlavne pre vydavateľstvo Winter&Winter a boli to veľmi pozitívne prijaté albumy v spolupráci s Alanom Bernom, Dave Douglasom alebo Phillipom Johnstonom. Nový album Song of Remembrance obsahuje štyri pomerne diferentné autorské počiny. Prvým z nich je suita Fallen Shadows, cyklus ôsmich piesní a inštrumentálnych skladieb pre klavír, akordeón, husle a soprán v rôznych kombináciách. Cyklus bol napísaný pre rovnomenný tanečno- divadelný projekt pod choreografickým vedením Karen Bamonteovej. Skladby boli inšpirované dokumentárnym filmom Tosca´s Kiss od Daniela Schmida o Casa Riposa, domove pre vyslúžilých operných spevákov, založenom Giuseppe Verdim v Miláne. Osem skladieb vyjadruje sentiment, spomienku na staré časy a nostalgiu za plynúcim časom. Ideovo je to pekný projekt, otáznejšie to je však s jeho realizáciou. Už v prvej Overture, nápadne podobnej Ligetiho dielu Musica Ricercata, je zrejmé, že Klucevsek pri výbere spoluhráčov tentoraz nemal šťastnú ruku. Klavirista Blair McMillen do klavíra naozaj nehorázne "rúbe" a pri počúvaní štyridsaťminútového cyklu mi to dosť vadilo. Ďalej bola na nahrávka angažovaná speváčka Dora Ohrenstein, ktorej neznesiteľné vibrato a nepríjemnú farbu si neviem vysvetliť inak, ako vedomý zámer priblížiť sa spevu starých operných spevákov na dôchodku. Tento zámer ale nie je nikde slovne proklamovaný. Problematické je i zhudobnenie dlhého, podľa mňa úplne nemuzikálneho textu od Yvette Mintzerovej, ktoré pôsobí kŕčovito a amatérsky. Rozpaky vzbuzuje i samotná Klucevsekova hra. V notoricky známej skladbe Bandoneons, Basil and Bay Leaves na pamiatku Astora Piazzollu hrá laxne, nečisto a nepochopiteľne proti zmyslu hudby, ktorú sám napísal, nudne zdôrazňujúc tep hudby, akoby chcel naznačiť, že celý cyklus je len podkladom pre tanečnú korepetíciu. Pri počúvaní tohto cyklu cítite, že ste ochudobnení o jeden dôležitý rozmer, vizuálny prvok. Trochu mi to pripadalo, ako počúvať tanečné predstavenie "za dverami". Možno ako DVD s kompletným predstavením by to bolo zaujímavejšie, takto to pôsobilo rozpačito. Ďalšie skladby na disku boli pre mňa lepším zážitkom. Tea Song pre hlas, klarinet a klavír je drobná recesia, kde Klucevsek zhudobnil text z čínskeho čajového vrecka, poeticky popisujúci prípravu tohto nápoja. Nasleduje skladba My Walk with Ligeti na pamiatku skladateľa, kde hrá Klucevsek sólo. Je zaujímavé sledovať jeho autorskú samo-limitáciu, t.j. ako si vedome stanovil hranice minimalistickej harmónie a formy, ktorú sa snaží naplniť kvalitným obsahom. Musím však povedať, že sa mi napríklad jeho spolupráca s Alanom Bernom pre Winter&Winter páčila oveľa viac. Obsahovo, skladateľsky aj interpretačne. Poslednou skladbou nahrávky je Cameos pre dva klavíre, podľa mňa najlepšia skladba na disku, ktorú vynikajúco nahrali Edmund Niemann a Nurit Tilles. Má šesť častí a na malej ploche spracúva prvky tanga, merengue a javy v minimalistickom duchu. Napriek tomu, že mi niekedy nie je jasné, aké má Klucevsek nároky pri realizácii nahrávok (neviem, kedy ide o vysoko profesionálnu záležitosť a kedy o ochotnícky úlet, keďže tieto dva svety kombinuje dokopy), aj tak sa na jeho ďalšie nahrávky budem tešiť.

Pre časopis Hudba, číslo I.Q/ 2008 napísal Peter Katina

Recenzia CD Cheb I Sabbah : Devotion

Cheb I Sabbah
Devotion
Six Degrees Records, 2008/ Hevhetia

Vydavateľstvo Six Degrees Records je zamerané na fúziu world music hlavne z Indie, Pakistanu ako aj Latinskej Ameriky s modernými elektronickými prostriedkami, samplovaním, DJ-ským spracovaním a digitalizáciou prastarých hudobných zdrojov. Medzi vlajkové lode tohto vydavateľstva nesporne patria projekty Alžírčana Cheb I Sabbaha. Jeho vynikajúca nahrávka La Kahena spracovávala podnety severoafrickej hudby, ďalšie albumy Shri Durga a Krishna Lila sú zasa poctou hinduistickým božstvám. Cheb I Sabbah vytvára nahrávky tak, že najskôr podrobne študuje primárne hudobné zdroje (strávil pomerne dlhý čas v Indii), a tak komponuje skladby maximálne sa pridŕžajúc tradície. Tento rešpekt a úctu cítiť z vyššie spomínaných nahrávok, ktoré sú v podstate spracovanými modlitbami. Na nahrávanie si autor zvyčajne pozýva viacero výborných vokalistov z danej oblasti a potom skladby "podrobí" elektronickému spracovaniu, ktoré nahrávkam dáva nový rozmer, rytmika evokuje tanečný podtext ukrytý v hudbe a jeho skladby znejú napriek spracovaniu starých nápevov veľmi moderne. Jeho najnovšia nahrávka Devotion spracováva tematiku zbožnosti a  pobožnej hudby v Indii. Obsahuje osem skladieb s rešpektovanými spevákmi ako Shubha Mugdal, Anup Jalota, Riffat Sultana alebo Master Saleem. Väčšine z vás asi tieto mená nič nepovedia, ale môžem vás uistiť, že ide o naozaj vynikajúcich spevákov s jedinečným hlasovým prejavom. Piesne sú koncipované tak, že sólista vždy "predspieva" motív a skupina vokalistov ho potom kopíruje so sprievodom inštrumentálne bohato zdobenej rytmickej hudby. Technické spracovanie hudby je unikátne v tom,že vôbec necítite prítomnosť "digitálu". Rytmy a nástroje znejú pôvodne a dokonale pripomínajú "tretí svet". Cheb I Sabbah využíva ľudové nástroje Indie, píšťaly i perkusie a ilúzia transferu do Indie je úplná. Tempo skladieb sa podľa emocionálneho významu spievaného textu zrýchľuje a spomaľuje, ako pri akustickej produkcii. Hudba k pobožnosti možno v našich končinách znie ako nuda, nedajte sa ale pomýliť. Hinduisti si vedia svoje pobožnosti "osladiť" skvelou hudbou, privádzajúcou do tranzu. Občas sa však v tejto nahrávke orientálny esprit stráca a potom sa dostáva do popredia trochu diskotékový syndróm. Cítiť to hlavne v piesňach, kde treba opakovať veľa strof vždy s iným textom a miestami mi to "verklíkovanie" vadilo, hlavne ak to porovnám s predošlými albumami, kde bolo viac exotickej akustickej hudby v porovnaní s predsa len vyložene tanečnou produkciou tohto albumu. Fanúšikovia indickej world music tento album ale určite privítajú a ocenia.

Pre časopis Hudba, číslo I.Q/ 2008 napísal Peter Katina

Recenzia CD Uri Caine : The Classical Variations

Uri Caine
The Classical Variations
Winter&Winter, 2007/ Hevhetia

Klavirista Uri Caine nahral v spolupráci s vydavateľom Stefanom Winterom za posledných pätnásť rokov sedemnásť albumov. Nech vás ale tieto čísla opticky nezavádzajú v zdaní premrštenej kvanity. Caine totiž naozaj má čo povedať. Tento umelec, ktorý s ľahkosťou a nonšalantnosťou lavíruje na pomedzí klasiky a jazzu, je považovaný za jedného z najlepších "recyklátorov" klasickej hudby a jeho hudobné nápady občas vyrážajú dych. Doteraz dokázal na nahrávkach "spracovať" diela Bacha, Beethovena, Wagnera, Mahlera, Schumanna a Mozarta. Uri Caine v podstate skvelo využil status quo, do ktorého sa v súčasnosti dostala klasická hudba. Interpretácia diel baroka, klasicizmu a romantizmu je dnes zaškatuľkovaná daným nemenným kánonom a podlieha takmer dogmatickým pravidlám toho, čo sa smie a čo nie. Odhliadnuc od prínosného hnutia autentickej interpretácie starej hudby, ktoré prinieslo reštauráciu štúdia pôvodných zdrojov a "nástrojového parku" a očistilo starú hudbu od romantizujúcich tendencií, je interpretácia inštrumentálnej klasiky v zajatí schémy ideálneho a vzorového "konečného rešenia". Uri Caine sa tomu vysmial a spracoval, naaranžoval a nahral klasiku po svojom. The Classical Variations je v podstate "výberovka", vydaná na základe obrovského úspechu predchádzajúcich nahrávok a získaného prestížneho ocenenia Echo Klassik v októbri 2007. Výberovka ale nie je to správne slovo, pretože na tejto nahrávke je viac ako polovica z dvadsiatich trackov doteraz nevydaná. Prvou skladbou je Only Love Beauty podľa Mahlerovej Liebst du um Schoenheit, kde je spojená klasická interpretácia zboru Kettwiger Bach Ensemble a gospelového prejavu speváčky Barbary Walkerovej. Nahrávka vznila počas realizácie Cainovho spracovania Mahlerovej Tretej symfónie. Nasledujú dve skladby podľa Beethovenových Diabelli Variations. Zaujímavosťou je nádherný zvuk starého klavíra značky Erard z roku 1839, na ktorom Uri Caine hrá za sprievodu súboru Concert Koeln. Uri hrá "do Beethovena" svoje improvizácie a kombinuje jazz s beethovenovskými ponáškami a citáciami. Pre puritánov je to takmer znesvätenie, ale na druhej starne je potvrdené, že sám Beethoven s obľubou túto skladbu koncertne parodoval. Na disku sa ďalej nachádza až deväť častí Bachových Goldbergovských variácií, ktoré doteraz neboli vydané, napriek tomu, že Caine už "goldbergovský" dvojalbum nahral. Spracovanie sa pri jednotlivých variáciách radikálne líši, od úpravy pre lutnu a klarinet alebo lutnu a flautu, kde sa drží pôvodnej partitúry, až po jazzový band, kde Bacha vôbec nerozpoznáte a dokonca dva podľa mňa skvelé Dj-ské vstupy s dokonale zrecyklovaným Johannom Sebastianom. Uri Caine prináša ešte aj verziu pre klavír a kvarteto viol da gamba s vynikajúcim Vittoriom Ghielmim, kde Caine hrá na klavíri značky Silbermann. Zvuk týchto starých klavírov prináša i autentické ruchy a klepot klaviatúry, je to jedinečný zážitok pri predstave, ako vtedy nástroje zneli. Ak môžeme ďalej pokračovať vo výpočte skladieb, z predtým vydaných nahrávok tu je spracovanie Schumannových piesní Dichterliebe z CD Love Fugue s recitáciou poézie, klavírom a gitarou, prelúdium z Tristana a Izoldy z albumu Wagner e Venezia v podaní malého bizarného ansámblu, ktrý hrá uprostred ruchu ulice, alebo spracovanie Mahlerovej Druhej symfónie z úspešného albumu Urlicht / Primal Light. Keď potom začal znieť nárek Desdemony z Verdiho Otella v úžasnej a inteligentnej úprave pre jazzovú zostavu a speváčku Josefine Lindstrandovú ako predkrm k albumu The Othello Syndrome, ktorý vyjde onedlho; a keď jednu z najhroznejších "odrhovačiek" klasiky, Mozartov Turecký pochod z Klavírnej sonáty A-dur KV 331 zahrala Cainova klasicko-jazzovo-DJ-ovská zostava na spôsob balkánskej hudby a klezmeru s rozsiahlymi improvizáciami a la Blízky východ, schematický svet klasickej hudby v predpísaných intenciách sa pre mňa nadobro zrútil. Pribitý do kresla som ešte stačil emocionálne spracovať poslednú skladbu nahrávky, úpravu Adagietta z Mahlerovej Symfónie č.5. Takúto verziu hudby k filmu Smrť v Benátkach s využitím ansámblu s bicími, gramofónmi a efektom praskajúcej "elpéčky" ste ešte určite nepočuli. Táto nahrávka sa stane drogou pre audiofilov a šokovou očistnou terapiou pre tých, čo si doteraz mysleli, že ich už nič neprekvapí.

Pre časopis Hudba, číslo I.Q/2008 napísal Peter Katina


Recenzia CD Erik Friedlander : Volac : Book of Angels Vol.8

Erik Friedlander
Volac : Book of Angels Vol.8
Tzadik, 2007/ Hevhetia

Volac je v poradí už ôsmy album "Knihy anjelov", teda edície Masada Book 2 - The Book of Angels, ktorého realizáciu tentoraz zveril autor John Zorn violončelistovi Erikovi Friedlanderovi. The Book of Angels je súbor Zornových skladieb, ktoré vo vydavateľstve Tzadik postupne nahrávajú rôzni interpreti a spoločným prvkom je ich démonologické názvoslovie podľa mien padlých anjelov. Zorn je známy svojou neuveriteľnou skladateľskou produktivitou, Friedlander ako hudobník však za ním nijako nezaostáva. Nahral množstvo albumov nielen pre vydavateľstvo Tzadik a participuje ako líder, autor i "radový" člen hudobných zoskupení na projektoch, ktoré presahujú akékoľvek žánrové zaradenie. Je považovaný za špičku vo svojom odbore a jeho účasť v hviezdnom zoskupení Masada to potvrdila už dávnejšie. Na albume Volac zaranžoval Erik Friedlander pre violončelo dvanásť Zornových skladieb, ktoré zodpovedajú dvanástim menám padlých anjelov. Priznám sa, že som bol plný očakávania a koncentrácie, keďže som predpokladal, že počúvanie recitálu sólového violončela bude poslucháčsky náročné. Realita ale značne predčila moje očakávania. Možno to bolo aj majstrovskými aranžmánmi, ktorých cieľom bolo, aby skladby v podaní violončela zneli prirodzene a pôvabne. V každom prípade Friedlander hral "anjelov" tak, že som ani nedýchal. Vo viacerých skladbách, napríklad v Rachsiel, Yeruel alebo Haseha používa techniku pizzicata a navodzuje tak ilúziu hry na gitare alebo na lutne, harmonicky navyše umocnenej španielskou hudobnou poetikou. Namiesto klasickej hry sláčikom sa väčšina hudby odohráva v jemnom opare piesní stredovekého Španielska. Cítiť tu, samozrejme, aj ozveny starých židovských piesní a Orientu. Nebol by to ale Zorn, keby sa to občas v drsnejších pasážach rockovo "nezablyslo", tak ako je to v Zumiel, Sannul alebo Zawar, v ktorých violončelo dokonale napodobňuje elektrickú gitaru a stupňuje naliehavo sa opakujúce motívy. Nahrávka je veľmi expresívna a jej emocionálne rozpätie dosahuje limity, o ktorých by ste pri violončele predtým možno nikdy ani nesnívali. Čo je však veľmi podstatné, že je to krásna a obsahovo hodnotná hudba, pohybujúca sa na rozmedzí starej klasiky, etno, improvizácie a súčasnej hudby. Výborná je aj dramaturgia skladieb, ktoré sa pestro striedajú a pomerne krátke dravé vstupy prechádzajú do zasnených meditácií. Technika a výraz Erika Friedlandera je nedostižná a jeho sólové violončelo suverénne pokrýva všetky výrazové polohy v neraz komplikovaných kontrapunktických pasážach. Na druhej strane, lyrické úseky evokujú absolútnu bezčasovosť a krehké pradivo ozdobnej melodiky znie voľne a prirodzene. Toto CD je nadčasovým projektom, ktorého záber presahuje limity sólového nástroja, nedovolí poslucháčovi prestať počúvať a prináša radostný a osviežujúci zážitok.

Pre časopis Hudba, číslo I.Q/ 2008 napísal Peter Katina

pondelok 21. marca 2011

Recenzia CD Brno mesto básnikov

Brno mesto básnikov
Indies, 2007

Myšlienka osloviť hudobníkov a kapely, aby zhudobnili texty básnikov, pochádzajúcich z Brna, alebo spätých s Brnom svojím životom a dielom, sa zrodila v hlave Zdenka Slabého a jeho syna Petra. Zdenek Slabý sa zo vzťahu k Brnu vyznáva v úvodnom predhovore, kde spomína i svoje kontakty s brnianskymi básnikmi ešte za komunizmu. Určite nemohli na začiatku tušiť, ako to celé dopadne. To sa pri takýchto kreatívnych projektoch koniec koncov nedá odhadnúť nikdy. Spomenúť všetkých básnikov a všetkých interpretov by zabralo niekoľko riadkov,ale mňa zaujali verše napríklad Františka Halasa, Milana Kunderu, Oldricha Mikuláška a Jana Skácela. Z interpretov najmä Iva Bittová, Peter Graham Trio, Quakvarteto, Jana Koubková a Kvety. Tento projekt je nesmierne kreatívny vtom, že si každý interpret sám zvolil báseň, ktorá ho oslovuje a spracoval ju podľa svojich umeleckých predstáv. Vznikla z toho pestrá koláž piesní a skladieb, z ktorých niektoré obsahujú folkové a ľudové prvky, iné sú drsnejšie rockové "fláky", ďalšie komentujú jemnú recitáciu hudbou v štýle noir, iné sa uletene pohrávajú s textom a jeho skrytými významami. Bolo zaujímavé sledovať, ako sa hudobníci vysporiadajú s básnickým jazykom, ktorý "žije svojím životom" a v podstate nebol myslený ako budúca predloha na zhudobnenie. Myslím, že sa s tým vysporiadali vynikajúco a v buklete sami interpreti hovoria o tom, že si vybrali tie básne, ktoré im samé evokovali zhudobnenie, ktoré v sebe možno samé obsahovali skrytú hudbu. Je to krásna poézia a krásna hudba. Obe tieto umenia sú v tejto nahrávke rovnocenné, hudba "nepodfarbuje" text a text nie je veršovaním bez vzťahu k hudbe. Nahrávka netrpí zbytočným intelektuálskym klišé ani pózerstvom melancholického snílstva. Je plná obsahu a má čo povedať a koho osloviť. Talent brnianskych básnikov a hudobníkov tkvie v schopnosti rozprávať príbehy a dívať sa na udalosti i všedného dňa zvedavými očami a v schopnosti poskladať z úlomkov pocitov trvanlivú mozaiku ľudskej existencie. Celý projekt by bol podľa mňa nerealizovateľný bez lásky k tomuto mestu a jeho "geniovi loci". Buklet obsahuje kompletnú poéziu nahrávky, vyčerpávajú informácie o realizácii, básnikoch i interpretoch a navyše je sprevádzaná krásnymi čiernobielymi fotografiami Viléma Reichmana. Pre pragmatických ľudí to bude príjemná nahrávka, ale pre poetické duše sa stane lahôdkou a potešením. Keď vidím, ako dokáže Brno inšpirovať básnikov a hudobníkov k tomu, aby vytvorili takýto nádherný projekt, zmocňuje sa ma čisto nebásnická melanchólia. Pomyslel som totiž na potenciál napríklad troch najväčších slovenských miest, ktoré v tejto oblasti nesiahajú Brnu ani po členky. Koniec básnikov (ani hudobníkov) v Čechách zatiaľ nehrozí. Táto nahrávka zasluhuje plné uznanie.

Pre časopis Hudba, číslo IV.Q /2007 napísal Peter Katina


Recenzia CD Cinematic : Classic Film Music Remixed

Cinematic
Classic Film Music Remixed
Six Degrees Records, 2007/ Hevhetia

Počúvať soundtracky, teda hudbu k filmom, je niekedy poriadna otrava. Najmä ak ste film nevideli, neoslovuje vás žáner a aj preto, že mnohé soundtracky sú častokrát poskladané z nezmyselných, navzájom absolútne nesúvisiacich hudobných epizód od rôznych interpretov, ktoré spája jedine hlavička filmu. Nahrávka Cinematic je ale niečo úplne iné. Vydalo ju americké vydavateľstvo Six Degrees Records, ktorého filozofiou je "prekračovať hudobné hranice a rúcať bariéry medzi žánrami, vytvárajúc jedinečné, prístupné nahrávky, ktoré kombinujú elementy mnohých svetov". Zakladateľ amerického vydavateľstva Six Degrees Records Bob Duskis oslovil niekoľkých hudobníkov, producentov a DJ-ov, aby zremixovali nahrávky hudby k vybraným starým klasickým filmom. Ako predlohy poslúžili nahrávky takých skladateľov ako Nino Rota, Ennio Morricone, Duke Ellington, Quincy D. Jones alebo Henry Mancini. O "recykláciu" hudby sa postarali napríklad King Britt, Tom Middleton, Gaudi alebo Bombay Dub Orchestra. Výsledok je veľmi pôsobivý. Klasické, väčšinou orchestrálne partitúry sú zremixované citlivo, človek, ktorý nie je v obraze, si predstaví pod pojmom remixing iba bezduchú "dum - dum" rytmizáciu lacnej diskotékovej "proveniencie" alebo nezmyslené opakovanie jednoduchých hudobných slučiek, ale tu ide o podstatne vyšší "level" umeleckého spracovania. Interpreti ponechávajú pôvodnú atmosféru nahrávky a obohacujú ju o nový, moderný rozmer. Počujeme praskot telefónu v rozhovore vo filme Paris Blues, štekot psov v horore Carrie, nežnú "love theme" z filmu Ben Hur s použitím indických nástrojov alebo vyzývavú digitálnu verziu Manciniho Tango I Saved For You. Zvláštna kombinácia klasickej filmovej hudby a digitálnych efektov a rytmov robí z tejto nahrávky príťažlivý a obohacujúci projekt. Je pravda, že staré filmové hudobné nahrávky si človek len tak nepustí, túto modernú verziu však budete počúvať radi. Prínosom je aj to, že krása týchto hudobných skvostov, vystavaných na princípe klasickej harmónie, sa touto "recykláciou" a remixovaním nijako nestráca. Všetky novinky digitálnej technológie tu totiž absolútne rešpektujú zákonitosti klasickej hudobnej frázy, ktorú nenarúšajú žiadne necitlivé seky a strihy alebo nevhodné aranžmány, všetko je podriadené kontextu pôvodnej hudby. Ďalšou pridanou hodnotou tohto disku je to, že napriek rôznorodosti interpretov, filmov a autorov hudby, je táto nahrávka dokonale konzistentná a kompaktná. Na hodinu sa naozaj ocitnete pri filmovom plátne alebo dokonca na ňom a naplno si vychutnáte všetky detaily hudby, dialógov i ruchov reálneho filmu. Definitívne vás to tiahne do "deja", takže vám vizuálny zážitok nebude vôbec chýbať. A v prípade, že ste tie filmy videli, bude zaujímavé zistiť, ako sa vám v tejto verzii pripomenú. Podľa mňa jedinou chybičkou krásy disku sú dve nadbytočné skladby s rušivými raperskými vložkami. Táto zaujímavá nahrávka by mala osloviť fanúšikov filmu, ďalej ľudí, ktorí vyrástli na remixoch hudby synthipopových kapiel 80. rokov, zberateľov soundtrackov (konečne jeden skvelý kúsok) a pre ľudí, ktorí sa vo filmoch nevyznajú, môže byť napríklad výborným hudobným podkladom pre zábavu na večierku v štýle Jamesa Bonda.

Pre časopis Hudba, číslo IV.Q / 2007 napísal Peter Katina

sobota 19. marca 2011

Recenzia CD Marek Styczynski : Cyber Totem

Marek Styczynski
Cyber Totem
Requiem, 2007/ Vegart

Marek Styczynski je známy najmä ako člen a zakladateľ zoskupenia Karpaty Magiczyne. Jeho najnovším sólovým projektom je album Cyber Totem, na ktorom participujú aj ďalší interpreti. Marek je odborníkom na exotické a ľudové, hlavne dychové nástroje, a to predovšetkým z karpatskej oblasti (Poľsko, Slovensko), ale sleduje a ovláda vznik, pôvod a hru na najrôznejších historických a prehistorických hudobných artefaktoch z celého sveta. Na tejto nahrávke využíva napríklad detviansku fujaru, austrálske didjeridoo, kaval z Bulharska, dulcimer z Indie, tykvu z Moldavska a ďalšie nástroje z Tibetu, USA či Švédska. Zvuk týchto nástrojov kombinuje so spevom Anny Nacherovej, s terénnymi nahrávkami, prírodnými zvukmi a elektronikou. Výsledkom je zaujímavá zvuková koláž, ktorá v sebe kombinuje experimentálnu zvukovosť so zvukovými možnosťami jednotlivých nástrojov, s názvukmi folklóru a elektronického undergroundu a miestami nadobúda až ekologický podtext, v zmysle citlivosti vnímania čistých prírodných zvukov. Marek Styczynski používa nástroje zmysluplne, bez potreby "pedagogickej" exhibície a pokiaľ ide o hudobný časopriestor, ponúka zdanlivo nedbanlivú, ale krásnu bezstarostnosť. Nahrávka je výnimočná tým, že jej hudba - bez zveličenia - akoby existovala nezávisle od poslucháča. Pripomína rieku, ktorá tečie bez ohľadu na to, či ju vnímate alebo nie. Môžete do nej vstúpiť a ponoriť sa, ponúka sa vám, ale aj bez vás bude naďalej plynúť a existovať. Táto hudba nepotrebuje ničí súhlas, ani pozitívne recenzie. Je krásna a funguje mimo akýchkoľvek hudobných kategórií. Hudba Mareka Styczynskeho je mystická, pokojná a vyžaduje vnímavého poslucháča. Frekvencia, na ktorú vás naladí, vám umožní vnímať v prírode i utajené a predtým nepočuté zvuky. Treba podotknúť, že terénne nahrávky a elektronika sú použité ako plnohodnotná súčasť výsledného zvuku, nielen ako podklad alebo kulisa. Počuť tu napríklad zvuk karpatských horúcich žriediel, zvuky z Nepálu a Indie alebo vtáčí spev z Austrálie. Exotické kombinovanie nástrojov je podriadené hudobnej filozofii, ktorá sa blíži až k budhistickej meditácii a vnútornému rozjímaniu. Celkovo má poslucháč pocit hlbokého vnútorného zážitku a katarzie. Tento pocit ale nezíska hneď pri prvom počutí. Preto si treba v dnešnej hyperrýchlej dobe nájsť čas a vytvoriť si vlastný hudobný časopriestor. Táto nahrávka vám v tom pomôže. Má totiž dušu.

Pre časopis Hudba, číslo IV.Q /2007 napísal Peter Katina

Recenzia CD Parang

Parang
Carribean Christmas with Lara Brothers
Winter&Winter. 2007 / Hevhetia

Novinkou vydavateľstva Winter&Winter je nahrávka Parang, ktorá bola zrealizovaná na ostrove Trinidad. Ide o ďalší z exotických Winterových audiofilmov, kedy spostredkováva poslucháčovi pomyselný vizuálny obsah prostredníctvom "live" nahrávky autentickej hudby v reálnom čase. Parang je štýl hudby, ktorý sa na Trinidade hráva od novembra do šiesteho januára počas vianočného obdobia. Skupina hudobníkov chodí v rámci komunity od domu k domu, kde spolu s priateľmi a susedmi hrajú, spievajú, jedia a pijú. Lámanou španielčinou spievajú o zvestovaní, narodení Ježiša, o Márii, úteku do Egypta a o živote svätej rodiny. Skupina okolo bratov Tita a Willieho Larovcov, ktorí sa parang naučili od svojho otca z Venezuely, je najstaršou kapelou, ktorý hrá tento štýl na Trinidade. "Obsadenie" kapely zahŕňa gitary, flautu, perkusie, maracas a veľa exotických, najmä rytmických nástrojov ako chac -chac, toc - toc, caja, box brass  a pollitos. Ide o pravý trinidadský folklór, v podobe, v akej sa zachoval do dnešných dní vďaka ľuďom, ako sú Lara Brothers, a keďže je kvôli výdobytkom hudobnej techniky úspešne vytláčaný na perifériu hudobného diania, je len otázkou času, kedy úplne upadne do zabudnutia. O to cennejším archiválnym pokladom je tento hudobný dokument. Treba povedať, že najväčšou devízou tohto disku je práve jeho autenticita a bezprostrednosť. Tento audiofilm je pôvabný vo svojom neuhladenom, surovom zvuku pouličného hrania so všetkými plusmi aj mínusmi, ktoré takáto produkcia so sebou prináša. Netreba očakávať uhladenú stredoamerickú odpoveď na všetky tie "buena visty", ktoré sú skôr klubovým hraním. Ide o reálne nasnímaný zvuk hrania "od domu k domu" s občasnými ruchmi a zvukmi ulice, pri ktorom máte pocit, že ste naozaj účastníkmi trinidadskej "vianočnej párty". Hudobná stránka nahrávky je postavená na viachlasnom speve, sprevádzanom rytmizovanými akordami na všetkých nástrojoch, s dosť hlučnou perkusnou sekciu trochu na úkor basovej línie. Je to dané mobilitou hudobníkov, takže nemožno očakávať plný zvuk kapely. Takéto pouličné hranie sa, samozrejme, nevyhne istej monotónnosti, ktorá je daná nemennou inštrumentáciou i "aranžmánmi" a cítiť to hlavne keď sa spievajú viaceré slohy tej istej piesne. Nie každému sa budú tiež pozdávať naturálne mečavé trinidadské mužské dvojhlasy či štrkot chrastidiel, ktoré vytvárajú dojem, akoby niekto vedľa vás celý čas agresívne strúhal do rytmu zemiaky. Skvelou vecou ale je, že táto hudba je úprimná a hlavne veselá. Slovenské vianočné piesne sú napríklad smutné,clivé alebo melancholické, a to aj napriek ich radostnému obsahu. Trinidadské Vianoce sú ale celkom iné. Je to naozaj oslava, radosť a spontánnosť. Musí to byť veľký zážitok, byť účastníkom takejto "odviazanej" hudobnej párty. Ak sa chcete na Vianoce naozaj hudobne veseliť, odporúčam letieť do Karibiku.

Pre časopis Hudba, číslo IV.Q /2007 napísal Peter Katina

Recenzia CD Evelyn Petrova/ Alexander Balanescu : Upside Down

Evelyn Petrova, Alexander Balanescu
Upside Down
Leo Records, 2007/ Hevhetia

Moderný akordeón je už desaťročia rovnocenným partnerorm ostatných nástrojov, ktoré mu najmä v oblasti súčanej klasickej hudby, jazzu a world music môžu len tíško závidieť jeho technické a zvukové možnosti. Jedinou brzdou rozvoja jeho potenciálu bola v 50. - 90. rokoch  20. storočia brutálna hudobná "sovietifikácia", nanútená bývalému Ostbloku, ktorá "postihla" prakticky celú akordeónovú Európu. Preto je paradoxom, že najprogresívnejšie tendencie novej hudby prichádzajú práve z Ruska, ktoré tento nástroj "zabilo" presadzovaním koncertných "kozáčikov" a účasťou akordeónu v katastrofálnych balalajkových "podnikoch". Myslím si, že Evelyn Petrova, akordeonistka z Petrohradu, si všetky tieto súvislosti uvedomuje. Na jej v poradí už  druhej nahrávke pre Leo Records "prvou bola mimoriadne úspešne prijatá Year´s Cycle z roku 2004) účinkuje spolu s britsko - rumunským huslistom Alexandrom Balanescu. Upside Down ponúka takmer hodinu špičkovej hudby, ktorej autorkou je Evelyn Petrova. Hoci ju pozývajú hrať na jazzové festivaly, jej hudba zahŕňa okrem jazzu aj mnoho ďalších ingrediencií. Cítiť z nej klasické hudobné vzdelanie, je v podstate do detailu prekomponovaná a improvizačných plôch obsahuje pomerne málo. Na rytmicky jednoduchom podtexte sa však rozvíja neuveriteľná kaskáda nápadov, ktoré sú invenčné, neošúchané a obsažné. Evelynina hudba presahuje žánrové zaradenie a jej emocionálne hranice začínajú v krehkej, až depresívne lyrike a končia v divokej extáze drsného zvuku. Balanescu nie je iba partnerom do počtu, ale svojou brilantnou a dravou hrou predstavuje dynamický prvok, stojac proti Petrovej akordeóni, ktorý je rovnako virtuózny, ale svojou zvukovou podstatou solídny a hutný. Koniec koncov, Balanescu sa pohybuje v takom širokom žánrovom rozpätí ako máloktorý huslista, komponuje filmovú a populárnu hudbu, hrá rozsiahle klasické husľové koncerty i jazz a rumunskú ľudovú hudbu. Evelyn Petrova okrem hry na akordeóne spieva veľmi špecifickým hrdelným hlasom, používa špecifickú zvukovú artikuláciu a hysterické výkriky, ktoré sprevádzajú hudbu v niektorých skladbách, vďaka čomu býva často porovnávaná s Ivou Bittovou, i keď podľa mňa toto porovnanie celkom nesedí. Jej hra je veľmi citlivá a expresívna a toto akustické duo vás okamžite očarí svojou bezprostrednosťou a hĺbkou. Ak porovnávam toto dueto napríklad s tým, čo robí v duete s Michelom Portalom (hoci Portal je klarinetista) slávny Francúz Richard Galliano, prikláňam sa jednoznačne na stranu čistej hudobnosti tandemu Petrova - Balanescu, ktoré bez exhibície, dynamického presiľovania nástrojov a "demonštrácie sily" produkuje tón z hĺbky duše, tak ako to vedia azda iba Rusi. Napriek tomu nahrávke nechýba "drive" a úžasná, strhujúca energia. Teším sa na ich ďalšie nahrávky.

Pre časopis Hudba, číslo IV.Q / 2007 napísal Peter Katina


Recenzia CD John Zorn : From Silence to Sorcery

John Zorn
From Silence to Sorcery
Tzadik, 2007/ Hevhetia

John Zorn je zakladateľom a vlastníkom vydavateľstva Tzadik, ktoré realizuje projekty hudobníkov najmä alternatívnych žánrov. Z nich sa už viacerí dávno stihli stať hviezdami v pozitívnom zmysel slova. Zorn je však okrem vydavateľa i mimoriadne plodným skladateľom, ktorý v podstate "chrlí" jedno dobré CD za druhým a treba povedať, že v jeho prípade kvantita rozhodne nejde na úkor kvality. Najnovšia nahrávka jeho tvorby prináša tri kompozície, ktorých spoločnými znakmi sú mystika a čarodejníctvo. Tie sú koniec koncov poznávacími znakmi celej jeho tvorby. Zornova posadnutosť anjelmi, démonmi, hermetikou a symbolikou je všeobecne známa. Takže i skladby na tejto nahrávke majú svoj literárny a démonický podtext. Prvá z nich sa volá Goetia s podtitulom osem zaklínadiel pre husle. Ide o dielo, v ktorom spätosť huslí s diablom odvodzuje Zorn od Paganiniho. Tu treba podotknúť, že nejde o žiadne rapsodické blúznenie, ale o precíznu, koncepčnú kompozičnú prácu. Z jedného formálneho modelu vyrastá osem krátkych častí, každá pozostáva z dvestosedemdesiatich siedmich nôt, ktoré vznikli na základe farebných, dynamických alebo rytmických zmien. Svojím spôsobom ide o "sónické etudy", kde každá rieši iný interpretačný prístup. Skladbu nahrala Jeniffer Choi a musím povedať, že skvele. Počuť všetky drobnosti, pizzicata, glissandá, všetko zahrané s bravúrou a plným nasadením, je evidentné, že Zornovej hudbe rozumie. Ďalšou skladbou je Gris - Gris, dielo pre trinásť ladených bicích a veľký bubon. Zorn tvrdí, že tu skombinoval tradíciu kórejského šamanizmu a haitského kultu voodoo. Zároveň sa tak volá i amulet z New Orleans. Ide o mystickú, fascinujúcu skladbu, kde interpret William Winant privádza poslucháča do takmer hypnotickej extázy. Na margo Zornových kompozičných kvalít chcem znovu povedať, že nejde o zbesilé bezhlavé búchanie, ale o systematickú výstavbu od skoro nepočuteľných detailov po vybuchujúci ohňostroj neuveriteľnej rytmizácie. Sekcie nálad sa plasticky striedajú a bičujú fantáziu a emócie poslucháča, presne podľa predstáv démonologických stredovekých manuálov. Je to strhujúce predstavenie. Disk uzatvára skladba Shibboleth pre tri sláčikové nástroje so sordinkou, čembalo a perkusie. Shibboleth je literárne dielo rumunského židovského básnika Paula Celana, ktorého Zorn obdivuje a ktorého mystické a neprístupné dielo Zorna priamo ovplyvnilo pri písaní tejto skladby. S predošlými dielami na nahrávke má spoločný príklon k mystike a symbolike, okrem vymenovaných nástrojov tu znejú i rôzne ruchy a hluk piesku, listov, konárikov, hracích kariet a metronómov. Všetky elementy sú podriadené citlivej spolupráci a  namiesto "hrania nadoraz" ide o senzitívne a krehké muzicírovanie, plné energie a vnútorného náboja. Kombinácia čembala so sláčikmi a perkusiami vytvára fantastické zvukové asociácie, ktoré celkové znenie diela zbavujú akýchkoľvek konotácií na čokoľvek doteraz známe. Chcem ešte dodať, že Zornovou fantastickou devízou je, že za racionálnym prvkom precíznej kompozície sa ukrýva emocionálne mimoriadne bohatý obsah, čo je vlastnosť, ktorá mnohým skladateľom súčasnej hudby chýba. Nahrávku komentuje buklet s grafikou pozoruhodných mystických symbolov a obrazov. Celý projekt tak dostáva komplexnejší filozofický rozmer. Už dávno som nemal v ruke nahrávku súčasnej hudby, ktorý by mala v sebe toľko emócií a ktorú by som chcel neustále počúvať. Toto je jedna z nich.

Pre časopis Hudba, číslo IV.Q / 2007 napísal Peter Katina

piatok 18. marca 2011

Recenzia CD Malene...To all of you

Malene Mortensen
Malene... To all of you
Stunt Records, 2007/ Hevhetia

Dánske vydavateľstvo Stunt pridalo k vianočnému CD speváčky Malene Mortensen komentár, že ide o "dánsky vianočný album". Veľmi som sa potešil, pretože dánske vianočné piesne sú najkrajšie, aké poznám. Bol som však trochu sklamaný, keď Malene namiesto nich "vytiahla" klasické štandardy ako Jingle Bells Rock, Santa Claus Is Coming To Town, Let It Snow či dokonca Last Christmas od Georgea Michaela. Na nahrávke je síce zastúpená aj pieseň Once Upon A Christmas Song od speváčky Christine Skou, ale v angličtine. Musím však priznať, že napriek všetkému sa mi tento album veľmi páči. Možno je to aj tým, že Malene a jej skupina hrajú čisté, jednoduché verzie piesní bez všetkých tých vianočných gýčov, zvončekov a rolničiek. Skupina v zložení klavír, resp. organ, kontrabas a bicie hrá výborne a speváčkina dikcia mi svojou priamočiarosťou a ľudským teplom pripomína štýl, akým sa spieva na albumoch pre deti. Sympatické je, že sa nesnažia silou-mocou "zjazzovať" koledy a Malene evidentne nechce napodobňovať poňatie Diany Krall. Je civilnejšia a hlasovo smeruje viac do folklóru alebo popu, než do jazzu. Vianoce, ak si odmyslíme ich kresťanské posolstvo, sú pomerne gýčovitý sviatok. Tento album, napriek tomu, že je vianočný, gýčom rozhodne nie je. Práve naopak. Považujem ho za jeden z najlepších v rámci žánru. Už len jeho obal je darčekom sám osebe. Malene na záver pridáva jednu dánsku vianočnú pieseň, ktorá je pre mňa skutočne hodnotným bonusom. Neostáva mi, len čakať, kým niekto nevydá celú nahrávku pôvodných dánskych vianočných piesní v originálnom jazyku. Dovtedy sa budem tešiť i z tohto CD.

Pre časopis Hudba, číslo IV.Q / 2007 napísal Peter Katina

štvrtok 17. marca 2011

Recenzia CD Joseph Kolkovich : Nine Preludes, Silent Tears of Fathers

Joseph Kolkovich
Nine Preludes, Silent Tears of Fathers
Hevhetia, 2007

Jozef Kolkovič je skladateľ, ktorého meno nebolo až donedávna príliš známe slovenskej hudobnej verejnosti. Je to určite aj tým, že tento prešovský rodák žije už desaťročia v Spojených štátoch. Zaujímavý v jeho tvorbe je najmä prechod od klasickej hudby k progresívnemu rocku, účinkovanie na rockovej scéne a postupný návrat späť ku "klasike". Na svojej najnovšej nahrávke premiérovo prezentuje dve skladby : Nine Preludes pre klavír a Silent Tears of Fathers z roku 2003 pre päť kontrabasov. Nine Preludes nahrala klaviristka Magdaléna Bajuszová, ktorej blízky vzťah k súčasnej hudbe ju na tomto disku katapultoval k hviezdnemu výkonu. Každé z deviatich prelúdií má vlastný názov, veľmi poetický a bizarný, ktorý reflektuje istú priamu alebo skrytú programovosť kompozície a mimohudobné inšpirácie skladateľa. Inšpiračné zdroje a kompozičné myslenie autor pútavo popisuje v prehľadnom buklete. Treba povedať, že táto skladba je interpretačne extrémne náročná, takpovediac na hranici hrateľnosti, a bolo by o zrejmé i bez verbálneho uvedenia v priloženom texte. Magdaléna Bajuszová sa podľa mňa s touto skladbou dokonale stotožnila. Mnohovrstvové rytmické štruktúry a virtuóznu bravúru predvádza v Cirkuse robotov alebo v Povrchoch, delikátne farebné odtiene "ponúka" v Ľude hmly a exotickom Kleopatrinom sne, nadhľad v náročnej kompozičnej výstavbe ukážkovo demonštruje v prelúdiách Gótsky hymnus, Narúšaj vody a Melódia. Pokiaľ ide o skladbu samotnú, je zreteľný jej originálny skladateľský jazyk, vybrúsený líniou vplyvu Debussy - Skrjabin - Messiaen - Ligeti. Tieto mená však treba brať s rezervou, pretože Kolkovič ide svojou cestou. Jeho hudba je citlivá, expresívna, moderná, "počúvateľná" a krásna - čo sú atribúty, ktoré nemožno pripísať každému slovenskému skladateľovi. Jeho tvorba je dokonale imúnna voči všetkým chorobám súčasnej slovenskej hudby, ktoré sa ponad nás prehnali za posledných pár desiatok rokov. Nine Preludes je navyše skvelý samostatný recitálový program súčasného klaviristu. Pokiaľ ide o druhú skladbu nahrávky, Tiché slzy otcov, ktorú hrá Filharmonické kontrabasové kvinteto, zaujala a nadchla ma rovnako ako klavírne prelúdiá. Ako už len môže znieť skladba pre päť kontrabasov, povedali by ste si. Znie skvele. Klenuté mysteriózne melodické línie s duchovným nábojom a la Gubajdulina striedajú rázne šostakovičovské rytmy na spôsob "military march". Nádherne morbídne pasáže drsného zvuku ma virtuálne preniesli na koncert Sepultury alebo iného death metalového šialenstva. Rocková minulosť Jozefa Kolkoviča sa tu naplno prejavila. Filharmonické kontrabasové kvinteto hrá vynikajúco a touto nahrávkou posiela všetky "apokalyptiky" a im podobné komerčné projekty späť do cvičebnej miestnosti. Toto CD je možno najlepšia slovenská hudba, akú som doteraz počul. Nahrávka svetovej triedy.

Pre časopis Hudba, číslo IV.Q / 2007 napísal Peter Katina

pondelok 14. marca 2011

Recenzia CD Marián Lejava : Chant d' amour

Marián Lejava
Chant d´amour
Mediálny inštitút Bratislava, 2006

Profilová nahrávka mladého slovenského skladateľa prináša prierez jeho tvorbou z rokov 1998 - 2002. Prvou skladbou je Elégia in memoriam pre klavír z roku 1998, ktorú nahral sám skladateľ. Pôsobivé a tragické fragmentálne plochy, striedané naliehavým zvonením akordov, evokujú existencializmus v najobnaženejšej podobe. Druhým prezentovaným dielom je Sonata - Variations pre klarinet a klavír z roku 1998. Páči sa mi koncíznosť a prísna jednoduchosť, a zároveň hĺbka hudobnej výpovede, navyše v kvalitnej interpretácii Ronalda Šebestu a Andrey Mudroňovej. Ďalšou skladbou je titulná Chant d´amour pre dve violy, dve violončelá a klavír ako variant klavírneho kvinteta. Autor v buklete avizuje istú tematickú spriaznenosť s Césarom Franckom,ale skladba stále nesie zreteľnú pečať Lejavovej originálnej práce so zvukom, intervalmi a záujem o výslednú zvukovú podobu diela. Krásne je záverečné prelínanie jednoliateho zvuku vo všetkých nástrojoch. Renomovaní interpreti tejto skladby do nej vniesli extrémnu energiu a emóciu, ktorá vás pri počúvaní pribije do kresla. Táto skladba má obrovský potenciál a "ťah na bránku". Na nahrávke nasleduje skladba pre dva akordeóny After Gone z roku 1999. Motívy skladby skupiny U2 sú tu popreplietané v pôvabnej minimalistickej štruktúre farebnej mozaiky motorických hlasov, ktorá nakoniec vyústi do ozajstného rockového prejavu. Disk pokračuje skladbou An Autumn Wan (Notturno No.1) pre flautu, resp. pikolu, cimbal s mixérom a preladenú violu z rokov 2001 - 2002. Skladba odhaľuje zvláštny, exotický zvukový svet, prístupný iba pozornému vnímaniu. Je to veľmi citlivá a krehká kompozícia. Nasleduje dielo From Father To Son (Notturno No.2) pre husle, violončelo, preparovaný klavír a zvončeky, z roku 2000, revidované v roku 2002. Jednoliaty prúd hudby takmer nepretržitého glissanda sláčikov, dopĺňaného zvukmi klavíra a zvončekov, mi duchovnou hĺbkou pripomenul osobitú tvorbu skladateľov z postsovietskeho regiónu. Záverečnou skladbou disku Mariána Lejavu je skladba pre flautu s názvom Mo(o)nical(l) - rituál z rokov 2001 - 2002. Skladateľ ju napísal pre vynikajúcu flautistku Moniku Štreitovú. V tomto diele autor (a interpretka) predvádzajú všetky možnosti a nemožnosti nástroja a posúvajú hranicu toho, čo je hrateľné, zase o kus ďalej. V záverečnom úseku je multitrackovo znásobený zvuk flauty, takže vytvára pocit viachlasu. Môj celkový pocit: myslím si, že ide o výbornú profilovú nahrávku. Najviac ma zaujali skladby Chant d´ amour a Mo(o)nical(l)-rituál, a  to aj interpretačne. Okrem mierne premrštenej minutáže disku niet čo vytknúť. Toto CD prináša skvelú hudbu výborného skladateľa. Hudbu, ktorá niečím oslovuje a "prinúti" počúvať. Najväčšou devízou Mariána Lejavu je bezpochyby precízna, kompaktná kompozícia, sonorita a hĺbka výpovede. Príznačným pre túto dobu je, že nahrávka jedného z najlepších skladateľov mladej generácie na Slovensku sa doteraz nedostala do distribučnej siete. Dúfam, že sa to zmení...

Pre časopis Hudba číslo IV.Q / 2007 napísal Peter Katina

Recenzia CD Sto múch : Z hrušky dole

Sto múch
Z hrušky dole
Hevhetia, 2007

Po počiatočnej nedôvere, vyplývajúcej z názvu kapely (aké muchy a prečo ich je sto?) som zažil kultúrny šok priamo vo svojej obývačke. Až neskôr som sa dozvedel, že z pôvodného anglofilského smerovania kapely Too Much a šťastnou intervenciou Andreja Šebana sa Sto múch vydalo podľa tým správnym smerom. Prvé CD amatérskej banskobystrickej skupiny, ktorá vznikla v roku 2005, je parádny nárez. Sami sa označujú za ekologický funky- underground, v ktorom dominujú horehronsko- podpolianske vplyvy, alebo skrátene "hit-hop". Svojho lídra a autora väčšiny hudby Juraja Hašku označujú za náčelníka a majú pozoruhodnú web stránku s odkazom "killing me softly", kde si môžete odskúšať, ako sa zabíjajú muchy. Na disku je štrnásť piesní, ktorých texty sa zaoberajú všednými ľudskými starosťami, hlavne láskou a zvádzaním s využitím ľudovej dvojzmyselnosti textov, voľného času, pľuzgiermi, bylinkami, zvieratami a ženským telom. O produkciu sa postaral Andrej Šeban, ktorý účinkuje aj ako hudobný hosť a jeho prítomnosť je pozitívne cítiť. Pri všetkých tých slovenských popových exkrementoch je naozaj úľava pustiť si tento disk. Svieža hudba, "našlapaný" zvuk, naozaj dobré "dychy", skvelé aranžmány, pohoda, radosť z hry a pritom inteligentný prejav. Nespomínam si, kedy som naposledy v slovenskej hudbe počul taký jednotu hudby a textu. Trochu mi to pripomína excelentnú spoluprácu Lasica - Filip alebo Lasica -  Lipa. Hudba text komentuje, paroduje, imituje, žije "svoj život" naplno, ale neberie sa príliš vážne. nenadarmo je skladba Kúpil som si Rhodes venovaná Jarovi Filipovi, aj s citáciou jeho piesne Cez okno. Balada Milenci v masle mi evokuje krásny retro pocit, ako z  muzikálu zo 70. rokov. Pieseň Ženské Body recykluje slovenský folklór spôsobom, za aký by sa nemuseli hanbiť ani "veľkí recyklátori" akéhokoľvek ľudového umenia z amerického vydavateľstva Tzadik. Mimochodom, táto skladba mi pripomína skupinu Zakarya z Tzadiku. Väčšina piesní má mierny funkový nádych, svižne ho  však strieda insitná naivita s kvázi divadelnou deklamáciou. Skvelé vypointované texty od najrôznejších autorov (okrem členov skupiny tu figuruje i M.Rázusová - Martáková alebo preklad Spevov Červenokožcov) vám definitívne zdvihnú náladu a budete sa dobre baviť. Prinútia vás však aj k zamysleniu. Dôležité je ešte dodať, že dizajn albumu je to najkrajšie, čo u nás za posledné roky vzniklo. Keď doznie záverečná lasicovská balada o využití byliniek v intímnej sfére, v atmosfére čajového oparu sa prebudíte zo snenia do krutej reality. Tento disk je "pecka".

Pre časopis Hudba číslo III.Q/ 2007 napísal Peter Katina