sobota 9. apríla 2011

Recenzia CD Theo Bleckmann : Kneebody

Theo Bleckmann
Kneebody
Winter&Winter, 2008/ Hevhetia

Tvorba skvelého amerického skladateľa Charlesa Ivesa je dodnes neprávom považovaná v akademických kruhoch za výstredný experiment a čudácke novátorstvo. Jeho dielo je však prejavom génia a pozoruhodnej schopnosti absorbovať nekonečné množstvo žánrovo rôznorodých vplyvov. Spracovať dvanásť z jeho piesní sa na tomto albume podujal spevák Theo Bleckmann spoločne s kapelou Kneebody. Východiskom pre interpretov bola originálna Ivesova hudobná a textová predloha, ktorú upravili do nového, alternatívneho kontextu. Kapela Kneebody pritom neváhala siahnuť po modernom elektronickom zvuku, ruchoch a rockovo drsných aranžmánoch, Ivesove piesne sú však upravené veľmi transparentne, ľahko a s veľkou dávkou pôvabu. Kneebody namiesto toho, aby plochu albumu zahltili vlnami hluku a efektov, vytvárajú skôr psychedelické, nežné rozsiahle polia pomaly sa presúvajúceho zvuku, na ktorom Bleckmann trpezlivo stavia svoje civilne spievané frázy. Obzvlášť krásne sú piesne Feldeinsamkeit a Weil auf mir spievané v nemčine alebo naliehavá At the River či bujaro rozpustilá Waltz. Nechýbajú ani tradičné ivesovské hudobné prvky - ozveny cirkusu, parády, dychovky, pochody, veselice a  miešanie rôznych žánrov a tónin súčasne. Niektoré piesne sú hardrockovo razantné a hlučné, ale väčšina albumu sa pohybuje v priestore krehkej a hĺbavej meditácie. Napomáhajú tomu aj texty viacerých piesní, ktoré vedú pomyselný dialóg s Bohom a poeticky skúmajú existenčné otázky človeka (viaceré otextoval sám Ives a ich skratkovitá priamočiarosť je desivo úprimná, takou je i posledná veta piesne The Cage - Klietka : "Takto vyzerá život?"). Okrem Thea Bleckmanna treba z hráčov ešte vyzdvihnúť najmä výkon Adama Benjamina, ktorý sa pohybuje na klavíri a syntetizátoroch v naozaj mystických tónových hĺbkach. Z výkonu celej kapely je cítiť rešpekt k velikánovi americkej kultúry, ktorý je paradoxne i polstoročie po svojej smrti považovaný za súčasného autora. Väčší hold svojej tvorbe, než je tento album, si Ives ani nemohol želať.

Pre časopis Hudba, číslo IV./2008 napísal Peter Katina

Recenzia CD Le Mar Enfortuna : Convivencia

Le Mar Enfortuna
Convivencia
Tzadik, 2008/ Hevhetia

Zoskupenie Le Mar Enfortuna je predovšetkým tandem gitaristu Orena Bloedowa a speváčky Jennifer Charlesovej, ktorých dopĺňajú klarinet, akordeón, klavír, basa a bicie. Víziou tejto kapely je oživiť starobylú sefradskú hudobnú tradíciu, ktorá v stredovekom Španielsku vznikala vzájomným ovplyvňovaním moslimskej, židovskej a pôvodnej iberskej hudobnej tradície. Skladby na tomto albume sú väčšinou tradicionály spievané v španielčine a sefardštine, okrem troch nových, ktoré napísal Oren Bloedow, z toho jedna je na text básnika Federica Garcíu Lorcu. Hudba Le Mar Enfortuna je ťažko opísateľný svet rôznorodých zvukov. Ten orientálny zastupujú skladby s rozsiahlymi plochami prezdobených vokálov a opakujúcimi sa strofami valivého zvuku cinkotavých perkusií a dunivej basy, pri ktorých stráca človek pojem o čase. Židovský hudobný svet spoznať podľa harmónie občas totožnej s hudbou východoeurópskych Židov, resp. žánru klezmer. Do toho je ešte "primiešaný" jemný rockový nádych a jednoznačná snaha o moderný sound. Album znie súčane a naliehavo a tvorí protiváhu voči obrovskému počtu tradičných klezmerovských nahrávok, ktoré sa občas navzájom dosť podobajú. Le Mar Enfortuna je trendová kapela, ktorá integruje prvky rôznych starobylých kultúr, aby priniesla vo výsledku nový, zaujímavý zvuk a aktuálne svedectvo o hudbe a hodnotách, okolo ktorých občas nevšímavo chodíme.

Pre časopis Hudba , číslo IV./2008 napísal Peter Katina


Recenzia CD Salvatore Sciarrino : Storie di altre storie

Salvatore Sciarrino
Storie di altre storie
Winter&Winter, 2008/ Hevhetia

Tvorba talianskeho skladateľa Salvatore Sciarrina je už dlhšiu dobu v centre pozornosti dramaturgov svetových festivalov a nachádza pozitívne odozvy u rozlične žánrovo orientovaného publika. Najnovší album jeho diel prináša štyri skladby, z toho tri v premiérovom uvedení. Prvou z nich je Efebo con radio. Sciarrino k nej v zaujímavom texte bukletu vysvetľuje svoju fascináciu z detstva, keď doma krútiac gombíkom ladil stanice na starom rádiu, kde sa v nedokonalom prenose miešali hovorný text, opera, populárne hity a  správy v úplnej kakofónii zvukov, prerušovanej hlukom a šumom meniaceho sa signálu. Táto skladba v podstate umelo oživuje "virtuálnu" atmosféru nedokonalého rozhlasového prenosu, neustále narúšaného zmenami staníc a frekvencie. Na rozdiel od reálneho prelaďovania rozhlasových staníc je ale táto skladba dokonalou ilúziou, špičkovým výkonom speváčky Sonie Turchetty, spievajúcej árie a "čítajúcej" správy a skvelého WDR Sinfonieorchestra Koeln, ktorý "skáče", ladí, mení žánre a bleskurýchle "vyhľadáva signál". Nasledujúcou skaldbou je Il giornale della necropoli pre akordeón a orchester so skvelým Teodorom Anzellottim. Nekropolou alebo mŕtvym mestom tu Sciarrino rozumie odľudštený svet mrakodrapov a desivého industriálneho sveta, ktorý nás obklopuje. Hudba plynie v útržkoch a vychádza z ticha, ktoré celý čas prevažuje. Odohráva sa akoby v podprahovom stave bytia a podvedomia a je založená na precíznych detailoch a drobnokresbe miniatúrnych plôch, dokonca i sólový akordeón tu má iba minimálne vstupy, aj to len pianissime vo vysokej polohe. Podobne by sa dala zvukovo charakterizovať aj ďalšia skladba, Autoritratto nella notte pre orchester. Záverečným dielom na nahrávke je Storie di altre storie, opäť pre akordeón a orchester. V prvej časti Sciarrino postupne jedinečným spôsobom spracúva vybrané diela W.A. Mozarta, G. Machauta a D. Scaralttiho, kedy vyberá citácie z klasických diel a zasadzuje ich do moderného kontextu. Citácie sú doslovné, akurát Scarlattiho inštrumentácia veľmi pripomína Stravinského, čo podľa Sciarrina malo ukázať zvukovú progresivitu jeho nádherných sonát. Druhá a tretia časť sú vyložene "prerozprávané" Scarlattiho sonáty s veľkým citom voči originálu, v takmer doslovnom predvedení, ale zrecyklované v extravagantnej inštrumentácii a s rozšírením pôvodnej motivickej práce. Je to excelentné CD, ktoré nadchne priaznivcov klasiky aj alternatívy.

Pre časopis Hudba, číslo IV./ 2008 napísal Peter Katina

Recenzia CD Russian Songs in the Key of Rhythm

Evgeny Masloboev/ Anastasia Masloboeva
Russian Songs in the Key of Rhythm

Jedným z originálnych umelcov, ktorí sa snažia svoje hudobné predstavy realizovať i v ťažkých podmienkach životnej reality alternatívnych hudobníkov v  súčasnom Rusku, je aj multiinštrumentalista Evgenij Maslobojev. Napriek kultúrnym podmienkam v oblasti východnej Sibíri dokázal tento avantgardný umelec presadiť ojedinelú víziu a predstaviť ruskú ľudovú hudbu v osobitom aranžmáne. Maslobejov nahral rôzne zvuky bicích nástrojov, perkusií, s použitím klasických nástrojov, kuchynského náčinia, industriálneho odpadu, prázdnych plechoviek a zvoncov ako zvukových podkladov a do projektu zaangažoval svoju dcéru Anastasiu, ktorá na albume spieva. Výsledkom je unikátny projekt, ktorý charakterizuje kombinácia krehkého autentického spevu Anastasie a všadeprítomného "noise" zvuku, rachotu, pískania, klepotu, tikania, dunenia, s použitím takmer výlučne perkusijných zvukov. Maslobojev celok zmixoval do veľmi počúvateľnej pohodovej zvukovej "konzervy", ktorá nenudí okázalým nadnášaním odkazu ľudovej hudby, ani prílišným zdôrazňovaním avantgardných ruchov. Album je k tradícii citlivý a rešpektuje ju, spracúva ju však po svojom a celkový dojem aj vďaka použitiu píšťaliek a flauty smeruje skôr k prírodnému než k industriálnemu zvuku. "Kľúčom" k ruskému folklóru je podľa Maslobojeva rytmus. Jeho album je naozaj explóziou rytmov a to je v hudbe, ktorej netradičné spracovania sú ešte stále tak trochu tabu, veľkým prínosom.

Pre časopis hudba, číslo IV./ 2008 napísal Peter Katina

Recenzia CD Lars Hollmer : Viandra

Lars Hollmer
Viandra
Cuneiform Records, 2008/ Hevhetia

Najnovší album skladateľa a akordeonistu Larsa Hollmera vyšiel trochu netradične v americkom vydavateľstve Cuneiform, keďže dovtedy Hollmer už desaťročia vydával svoje albumy väčšinou v rodnom Švédsku. Albumom Viandra nadväzuje Hollmer na svoje predošlé sólové projekty,v  ktorých sa mu podarilo vytvoriť osobitý zvukový svet. Niektorí považujú Hollmerovu hudbu iba za kaleidoskop mozaikovitých nálad, na tomto albume sa však dá nájsť oveľa viac vrstiev. Predovšetkým ide o osobité spracovanie severskej ľudovej hudby s prevažujúcim zvukom akordeónu, kombinovaným s rôznymi dychovými nástrojmi,  harmóniom, mandolínou, hobojom a rôznorodými syntetizátorovými zvukmi, ktoré spolu vytvárajú dojem akéhosi umelého mechanického supernástroja. Na tento zvuk si treba chvíľu zvykať, občas recesisticky pripomína verklík alebo orchestrion alebo dekadentné zvuky umelých hudobných nástrojov zašlých rokov. Osobne mi Hollmerova tvorba trochu pripomenula projekty filmovej hudby českého skladateľa Václava Trojana a akordeonistu Milana Bláhu s elektrofonickým akordeónom. Nežný svet baladických mýtov však sebavedome narúša Larsova rocková minulosť, citeľne prítomná v drsnejších kúskoch. Okrem toho sú na albume skladby charakterovo zaraditeľné nielen do škandinávskej ľudovej hudby, ale aj do balkánskej a ruskej, jazzu a alternatívy. Viandra je veľmi príjemný album, ku ktorého počúvaniu stačí pohodlne sa usadiť, uvariť si glogg a tešiť sa z roztopašných kúskov starého švédskeho hudobného čarodejníka.

Pre časopis Hudba, číslo IV./2008 napísal Peter Katina

piatok 8. apríla 2011

Recenzia CD Jonas Westergaard : Helgoland

Jonas Westergaard
Helgoland
Stunt Records, 2008/ Hevhetia

Prvý autorský album Helgoland dánskeho kontrabasistu Jonasa Westergaarda vznikol vďaka tomu, že v roku 2006 získal významné ocenenie Danish Broadcasting Corporation Jazz Award, ktoré mu umožnilo vybrať si zostavu spoluhráčov podľa vlastných predstáv a natočiť svoj vlastný album. Westergaard si k rytmike pribral hlavne rozšírenú dychovú sekciu (trúbku, trombón, saxofón a klarinet), ktorá intenzitou prejavu občas pripomína zvuk veľkého bigbandu. Vyzdvihnúť treba kompozičnú kvalitu Westergaardovho diela, vysoko prevyšujúcu pomyselnú, vysoko nastavenú latku kvalitných škandinávskych jazzových a alternatívnych projektov. Namiesto ďalšej várky ohrávaných jazzových štandardov žiari na albume sedem skvostných skladieb, v ktorých Westergaard prezentuje svoju predstavu o tom kam by sa mohli uberať rôznožánrové autorské projekty. Jeho skladby nie sú čisto jazzové, obsahujú aj prvky súčasnej hudby a zaujmú vopred premysleným hudobným konceptom. Sú zvukovo krehké, subtílne a rozplývajú sa vo veľmi pokojnej atmosfére, ktorá hraničí s tichou škandinávskou melanchóliou. Na Westergaardových dielach krásne vidieť evolúciu hudobných nápadov od drobnej motivickej práce k rozvíjaniu širokých dynamických oblúkov. Špičkoví dánski hráči majú Westergaardov hudobný model dokonale zažitý a zoskupenie, ktoré osciluje medzi jazzovou kapelou, bigbandom a ansámblom súčasnej vážnej hudby, je naozaj prvotriednym interpretom Westergaardových hudobných nápadov. Táto nahrávka dokazuje, že vydarené a progresívne autorské albumy sú rozhodne hodnotnejším produktom, než je vsádzanie na istotu ošúchaných šlágrov.

Pre časopis Hudba, číslo IV./ 2008 napísal Peter Katina

Recenzia CD John Zorn : The Dreamers

John Zorn
The Dreamers
Tzadik, 2008/ Hevhetia

Albumy vydavateľstva Tzadik sú často hlboko filozofické, myšlienkovo náročné a občas znepokojujúce. Ale i tu sa nájdu výnimky. Jednou z nich je  album The Dreamers, ktorý upúta už na pohľad bielym obalom s polepenými detskými figúrkami a až infantilnou roztopašnosťou. Hudba však rozhodne infantilná nie je. John Zorn, autor hudby a hnací motor celého projektu, si zostavil kapelu, ktorá dokonale naplnila jeho hudobné predstavy o tom, ako by mal album znieť. The Dreamers je totiž na rozdiel od mnohých Zornových projektov značne "popovo" naladený a pôsobí veľmi uvoľnene. Obsahuje prvky world music, filmovej hudby, funku, minimalizmu i jazzu. Najvýraznejší je Jamie Saft na klávesoch, ktorý spolu s vibrafónom Kennyho Wolesena a svojím hammondovským zvukom najviac dotvára výsledný zvuk albumu. Skladby majú bizarné a tajomné názvy, pod ktorými sa ukrýva bezstarostný hudobný svet. Všetko je ponorené do pohody, jemne pripomínajúcej 60. roky a inteligentný "popík" ľudí, ktorí vedia, čo robia. Keď sa započúvate pozornejšie, okrem povrchovej vrstvy zdanlivo nedbanlivej pózy "light" hudby tu objavíte hĺbku bezprostrednej hudobnej komunikácie a čaro výkonu špičkových hudobníkov, ktorí nehrajú viac, než je v danom okamihu potrebné a žiaduce. Tento album je jednou z najlepších možností, ako sa zoznámiť a obľúbiť si vydavateľstvo Tzadik a jeho produkciu.

Pre časopis Hudba, číslo IV./2008 napísal Peter Katina

štvrtok 7. apríla 2011

Recenzia CD Henry Purcell

Henry Purcell
Vittorio Ghielmi and Il Suonar Parlante
Winter& Winter, 2008 / Hevhetia

Fantázie o troch a štyroch častiach pre sláčikové nástroje napísal anglický barokový skladateľ Henry Purcell v období medzi rokmi 1680- 1682. Vittorio Ghielmi, hráč na viole a gamba a jeho súbor Il Suonar Parlante ponúka teraz tieto fantázie na nahrávke, ktorá spĺňa všetky kritériá autentickej interpretácie dobovej hudby. Ghielmi má dlhoročné skúsenosti s dobovou hudobnou praxou a jeho zaujatie a nadhľad na nahrávke reflektujú suverenitu človeka dokonal zžitého s problematikou starej hudby. U interpretov je zreteľné starostlivé vedenie hlasov, súhra a porozumenie dobovej teórii o hlbšom zmysle každej tóniny, ktorá má znázorňovať istú emóciu alebo charakter danej skladby. Vo fantáziách sa striedajú rýchle a pomalé fantazijné alebo kontrapunktické úseky, ktoré sa rozvíjajú na malej ploche a je náročné budovať významovo stále nové štruktúry. Súboru Il Suonar Parlante sa to však darí excelentne. Ich hra je pútavá a plastická a dobové nástroje (alebo ich repliky) znejú v ich rukách dynamicky, zvukovo sýto a autenticky. Pri ich interpretácii si dokáže poslucháč vychutnať detaily precíznej Purcellovej kompozičnej práce, jeho záľubu v  čudesných harmonických spojoch a "nikam nevedúce" melodické línie, ktorými sa vysmieva zakonzervovanej hudobnej praxi svojich súčasníkov. Purcellova hudba bola oveľa menej známa, než hudba velikánov neskorého baroka, ale už dlhší čas jeho tvorba zažíva renesanciu pre svoju osobitosť a výnimočné kvality. Ak je jeho hudba predvádzaná na vrcholnej interpretačnej úrovni, ako to na tomto albume predvádza Vittorio Ghielmi a jeho súbor, je pochopiteľné, že si obidve strany, skladateľ aj interpreti zaslúžia najvyššie uznanie.

Pre časopis Hudba, číslo IV./2008 napísal Peter Katina

Recenzia CD Daniel Zamir : I Believe

Daniel Zamir
I Believe
Tzadik, 2008/ Hevhetia

I Believe je už v poradí štvrtým albumom, ktorý nahral mladý izraelský saxofonista Daniel Zamir pre vydavateľstvo Tzadik. Zamira charakterizuje silná spätosť so židovskou hudobnou tradíciou, prepojená s jazzovými prvkami. Z desiatich skladieb na CD je šesť Zamirových, zvyšné sú židovské tradicionály, ako ich spievali a hrali uznávaní rabíni. Zamirove skladby sú veľmi emocionálne a v podtexte je cítiť jeho snaha o hudobné vyjadrenie vzťahu k Bohu. Dokonca i buklet obsahuje vrúcne a oduševnené autorove vyznania. Pokiaľ ide o samotnú hudbu, v rámci pomerne uzatvorenej konzervatívnej formy sa Zamir pohybuje voľne a nespútane a jeho divoké improvizácie hraničia s odviazanosťou chasidských hudobných fanatikov. "Pozadie" mu robí legendárna zostava Tzadiku - Uri Caine na klavíri, Greg Cohen na kontrabase a Joey Baron na bicích. Títo hudobníci dokážu absolútne precízne dopĺňať Zamirove úlety do sveta fantázie a dokážu hravo a plynulo prechádzať cez rôzne žánre, od klezmeru a jazzu až k voľnej improvizácii. Niektoré skladby sú vyslovene drsnou zvukovou "džungľou", kde prevažuje kvíliaci sopránsaxofón, iné sú zasa krehkými a vzdušnými baladami nepokojnej, blúdiacej muzikantskej duše. Ak si človek zvykne na to, že Zamir je stále schválne akoby "nad tónom", zvuk tohto albumu mu učaruje. Zamir sa totiž stále akoby snažil napodobniť zvuk šalmaju a jazýčkových nástrojov Blízkeho východu a saxofón v jeho rukách znie veľmi "etno". Zvyšok kapely ale tieto etno tendencie vyvažuje, posúva nahrávku skôr do jazzového prostredia a dáva jej patričný nadhľad. Zamir je technicky a výrazovo bezchybný a dokáže neuveriteľne improvizovať, ale ak je to potrebné, vie byť decentný a nenápadne splynúť so zvyškom kapely. Celkovo je tento album príjemnou a vyváženou kombináciou precítenej duchovnej tradície a odviazaného klubového hrania.

Pre časopis Hudba, číslo, IV./2008 napísal Peter Katina

Recenzia CD Guyvoronsky/ Kondakov/ Volkov :Christmas Concert

Guyvoronsky/ Kondakov/ Volkov
Christmas Concert
Leo Records, 2008/ Hevhetia

Súčasnú ruskú hudbu začína západný svet v posledných rokoch vnímať ako výraznú obrodu, ako nový bohatý hudobný zdroj nápadov, štýlov a inšpirácie. Doba sovietskej izolácie sa paradoxne pozitívne podpísala pod súčasné svieže hudobné koncepty nekonformných ruských hudobníkov. Trio z Petrohradu, ktoré (držiac sa anglického prepisu mien na obale) tvoria trubkár Vyacheslav Guyvoronsky, perkusionista a klavirista Andrey Kondakov a basista Vladimir Volkov, prináša na tomto albume záznam koncertného vystúpenia z decembra 2006 v Petrohrade. Album obsahuje šesť kompozícií, ktoré napísali členovia tria a ktoré vychádzajú viac z improvizačného majstrovstva členov tria, než z doslovnej interpretácie skomponovaného zápisu. Hranicu medzi kompozíciou a improvizáciou je ťažko určiť, pretože trio do voľných plôch vnáša prvky pevnej štruktúry a diela tak pôsobia skôr dojmom variácií na danú tému než "uleteného" improvizovania. Ich hra je sebavedomá a istá, súhra a chápanie ostatných spoluhráčov je skvele intuitívne a harmonické. Trio dokáže pomerne rozsiahle plochy naplniť expresívnym výrazom a hodnotným hudobným obsahom. Improvizácia v ich podaní neznamená bezhraničnú nudu, ale vzrušujúce adrenalínové predstavenie. Nenechajte sa dopliesť vizuálne naivným vianočným obalom albumu. Vnútri sa ukrýva poklad súčasnej improvizovanej hudby, ktorý prekračuje brány majstrovstva.

Pre časopis Hudba, číslo IV./ 2008 napísal Peter Katina

Recenzia CD Bar Kokhba : Lucifer (Book of Angels, Vol.10)

Bar Kokhba
Lucifer (Book of Angels, Vol.10)
Tzadik, 2008 / Hevhetia

Lucifer je najnovšia nahrávka zo zvláštnej edície Book of Angels, ktorú môžeme smelo nazvať "vlajkovou loďou" Zornovho vydavateľstva Tzadik. Ponúka totiž asi tých najlepších umelcov, zoskupenia a projekty, ktoré nahrávali v rámci širokého záberu tohto labelu. Lucifer je albumom kapely Bar Kokhba, ktorej legendárne zloženie hovorí samo za seba. Sláčiky zastupujú huslista Mark Feldman a violončelista Eric Friedlander, na gitare hrá Marc Ribot, basa Greg Cohen, bicie Joey Baron a perkusie Cyro Baptista. Čo meno, to pojem, nielen na "downtown" scéne. Desať skladieb, pomenovaných už tradične podľa mien padlých anjelov, predstavuje desať excelentných hudobných čísel. Ich kvalita spočíva v neskutočne dynamických, ale zároveň vzdušných aranžmánoch, ktoré dávajú skladbám nadhľad. Títo umelci vytvorili zo Zornových skladbičiek mozaiku, plnú hravosti, energie a číreho muzikantstva. Pohrávajú sa s latino rytmami, klezmer harmóniou, improvizujú na ľubovoľnú tému, dokážu variovať aj ten najmenší hudobný motív. Dobrí sólisti nemusia vždy spolu  vytvoriť aj dobrá ansámbel, tu je však výsledkom skutočne zmnohonásobená kvalita. Je to skvelé predstavenie, ktoré pôsobí sviežo, akoby išlo o album z koncertu. Je skvele nazvučený, najmä perkusie a bicie znejú, ako by boli pred vami, podobne aj sláčiky. Friedlanderova a Feldmanova súhra je úchvatná, rovnako ako ich zmysel pre prirodzenú kantilénu a schopnosť hrať chvíľu "klasicky" a vzápätí okamžite prejsť do jazzového idiómu. Ribotov špecifický "zahmlený" zvuk je pozvaním do hudobnej ríše snov. Skladby netrpia prílišným sólovaním ani nadbytočnou minutážou, všetko je presne tak, ako má byť. Improvizačné schopnosti členov a zároveň súlad spoločnej hry je v Bar Kokhbe na nedostižnom leveli. Ak chcete počuť pravdepodobne najvydarenejší produkt v rámci tohto vydavateľstva a žánru, siahnite po tejto nahrávke. Lucifer je čertovsky dobrý album.

Pre časopis Hudba, číslo IV./ 2008 napísal Peter Katina

Recenzia CD Ma Salama Jamil

Ma Salama Jamil
Stunt Records, 2008/ Hevhetia

Dánsky film Ma Salama Jamil (Choď v pokoji Jamil) rozpráva o živote arabskej komunity v Kodani a získal hlavnú cenu na medzinárodnom filmovom festivale v Rotterdame. Natočil ho režisér Omar Shargawi, ktorého "hovorené slovo" máme možnosť počuť na jednej skladbe albumu. Hudbu k filmu skomponoval Anders Christensen v spolupráci s Lasse Jensenom a nedávno vyšla ako soundtrack v dánskom vydavateľstve Stunt. Podľa posluchu by ste autora hudby hľadali v exotickejšej destinácii, štúdiové efekty sú totiž asi jediný európsky prvok na nahrávke, ktorá bola realizovaná v Káhire a celá je predchnutá atmosférou arabskej hudby. Album prináša dramatické momenty, napríklad v skladbách Habibti Shams alebo El Haiya, kde sa orientálna a rocková hudba zaujímavo premiešava v dunivom kotle akejsi šamanskej diskotéky. Ďalšie skladby majú naopak meditatívny charakter, podporený arabskou lutnou oud alebo flautou. Je to veľmi pôsobivé počúvanie, občas snáď až priveľmi zádumčivé. Kompozície sú vystavané na pomerne jednoduchej schéme držaného "spodného" tónu, and ktorým sa na rozsiahlej ploche odvíjajú orientálna melizmatika a invenčné variácie. Kombinácia moderného zvuku, efektov a starobylých nápevov je vzrušujúca a príjemná, aj keď Christensen hudobnými nápadmi na albume evidentne šetril a niektoré skladby sú si značne podobné. Na druhej strane ide o kompozičný počin jedného autora, čo je zreteľne cítiť v homogénnosti albumu a nadväznosti jednotlivých trackov. Album na rozdiel od viacerých soundtrackov nie je preťažený nezmyselne bizarnou a rušivou zmesou rôznorodej hudby a "žije" autonómnym životom aj bez nutnosti vidieť samotný film. Dovolí tak poslucháčovi snívať o tajomných a vzdialených svetoch iba na základe podmanivej hudby.

Pre časopis Hudba, číslo IV./ 2008 napísal Peter Katina

Recenzia CD Cyro Baptista : Banquet of the Spirits

Cyro Baptista
Banquet of the Spirits
Tzadik, 2008/ Hevhetia

Nové CD fenomenálneho brazílskeho perkusionistu je bizarným autorským projektom a zároveň brilantnou konfrontáciou prastarého, exotického sveta hudobnej mágie a dravého zvuku moderného bandu. Cyro Baptista je známy hlavne účinkovaním na projektoch Johna Zorna vo vydavateľstve Tzadik, ale zoznam žánrovo širokého spektra nahrávok od renomovaných svetových hudobníkov, na ktorých participoval, je úplne neskutočný. Na svoj "Banket duchov", kde okrem hry na perkusiách i spieva, si Baptista pozval Briana Marsellu, ktorý pohotovo strieda klavír, akordeón, hammond organ a melodiku, multiinštrumentalistu Shanira Ezru Blumenkranza, "obsluhujúceho" lutnu oud a basu, a Tima Keipa na bicích a perkusiách. Okrem nich sa na albume mihne i skvelý violončelista Eric Friedlander a symbolicky i šedá eminencia Tzadiku, John Zorn na saxofóne. Atmosféra albumu je predchnutá bláznivým festivalovým duchom, inšpiráciu Baptista evidentne hľadal vo všetkých možných rytmizovaných šamanských rituáloch, zaklínaniach a tancoch Afriky, Latinskej Ameriky a au severoamerických Indiánov. Hneď úvodná skladba Tu-Tuboli je totálny "úlet" v štýle latino, podobne ako ďalšia Bird Boy, kde exceluje Brian Marsella fantastickou improvizáciou na hammonde. Spoločným znakom skladieb na albume je neustála zmena štýlu. V rámci niekoľkominútovej skladby "stihnú" zaznieť latino, jazz, voľná improvizácia, potom opäť brazílska samba, klezmer a minimal music, všetko vo  veľmi recesistickom poňatí, ale v špičkovej interpretácii. Dokonca i krátka anarchistická dekonštrukcia hudby v podaní Cyrovho minibandu je vzrušujúca a dokonalá. Prispieva k tomu i Baptistov rozsiahly inštrumentálny inventár, ako sú mbiras, pandeira, caxixi, peneira, gongué, cassa grande a iné exotické hudobné "náčinie". Neznie však iba bohatý latino "nárez", ale i krehké akustické miniatúry, ako Tupingmbás v podaní violončela a klavíra, alebo úplný klenot albumu Argan a autentický vokálny príspevok Hassana Ben Jaffara, podaný so správnou dávkou arabskej sentimentality, ktorá ešte viac vynikne v skladbe Lamento Mourisco. Záverečný "ľudožrútsky" track sa volá Antropofagia a Cyro tu na hudobným podkladom prerozpráva večerníček pre dospelých o tom, ako sa v Brazílii vylodili prví kolonizátori a ako to celé dopadlo. Album Banquet of the Spirits je zvukovo skvelý, najmä perkusná a bicia sekcia znie lahodne a živo. Je to svieže a invenčné hranie bez bariér a žánrového obmedzenia.

Pre časopis Hudba, číslo IV./2008 napísal Peter Katina

Recenzia CD Caroline Henderson : No.8

Caroline Henderson
No.8
Stunt Records, 2008/ Hevhetia

Dánska speváčka s americkými koreňmi Caroline Henderson nedávno prezentovala svoj nový album s jednoduchým názvom No.8.Toto CD je ďalším horúcim ohnivkom v jej skvostnej sérii nahrávok, ktoré vydala v posledných rokoch a ktoré sa stretli s nevídaným ohlasom. Do štúdia si pozvala výborných dánskych inštrumentalistov, ktorí skvele zaranžovali prevzaté skladby od Cole Portera, Irvinga Berlina alebo Georgea Gershwina. Bubeník Mikkel Hess a basista Anders Christensen sú zároveň autormi dvoch skladieb. Okrem nich dopĺňa zostavu klavirista a organista Nikolaj Hess. Prejav Caroline Henderson je nezameniteľný a vyniká i v náročnej konkurencii škandinávskych vokalistiek, jej devízou je hlboký, sýty hlas tmavej farby s osobitým frázovaním, s mierne drsným afektom, s  nedbanlivou ľahostajnosťou kabaretnej speváčky 30. rokov, ale pritom v modernom a civilnom poňatí bez zbytočného preromantizovania vokálneho prejavu. Piesne sa od seba výrazne odlišujú charakterom i aranžmánmi, čo je hodená rukavica všetkým rovnako znejúcim "baladickým" albumom, ponúkajúcim jednotvárnu melancholickú náladu. Pri počúvaní tohto albumu sa nebudete nudiť ani na okamih. Pozoruhodná je i nepredimenzovaná minutáž jednotlivých piesní. Tie majú tri, niekedy dokonca len niečo cez dve minúty, počas ktorých dokáže Henderson načrtnúť jedinečnú atmosféru ako v bizarnom hudobnom skicári a vzápätí snová atmosféra rýchlo vyprchá a rozplynie sa bez sentimentu a repetitívnosti. Aranžmány sú decentné, "diétne" dávkované, starosvetsky elegantné, často znie iba organ a bicie, ktoré spolu  deklamovaným spevom Caroline vytvárajú magickú náladu. Skvelé dychové vstupy v Gershwinovom But Not For Me a zvláštne melancholické Everywhere od Andersa Christensena iba podčiarkujú osobitú náladovosť a ilúziu vokálneho koncertu v klube. Tento album možno neprekoná jej slávny (a podľa mňa úplne najlepší) album Love or Nothin´ alebo Don´t explain, čo je dané aj tým, že na novom albume sa Henderson autorsky prakticky nepodieľa, kým na predošlých albumoch zaujala práve svojím osobitým autorským prínosom. Ale pre tých, čo majú radi skvelú hudbu v netradičných aranžmánoch, ponúka nahrávka bohatú a náročnú dramaturgiu hudobných klenotov.

Pre časopis Hudba, číslo IV./ 2008 napísal Peter Katina

pondelok 4. apríla 2011

Recenzia DVD Barbara Sukowa : Im Wunderschoenen Monat Mai

Barbara Sukowa
Im Wunderschoenen Monat Mai
Winter&Winter, 2008/ Hevhetia

Ciest, ako prilákať hlavne mladých ľudí k počúvaniu klasickej hudby nie je mnoho. jednou z nich by mohla byť tá, ktorou sa vydal klavirista Reinbert de Leeuw a jeho súbor Schoenberg Ensemble, keď angažoval nemeckú herečku Barbaru Sukowu do nevídaného predstavenia. Sukowa má za sebou hviezdnu hereckú a čiastočne i spevácku spoluprácu s takými režisérmi ako Rainer Werner Fassbinder alebo Volker Schloendorff. Spoločne s de Leeuwom pripravili koncertný a javiskový projekt piesní Franza Schuberta a Roberta Schumanna. Nejde však rozhodne o žiadne klasické predstavenie. Reinbert de Leeuw totiž piesne klasikov zrecykloval, re-komponoval a adaptoval pre svoj komorný súbor a Sukowu. Ide o hodinové predstavenie pod názvom Trikrát sedem piesní podľa Schumanna a Schuberta, čerpajúce hlavne z piesňových cyklov Die Winterreise (Schubert) a Dichterliebe (Schumann). Na začiatku som si musel trochu zvykať, že Sukowa, samozrejme, nespieva klasické belcanto, aké by sme mohli pri piesňach očakávať. Namiesto toho prináša "civilný" vokál, prvky kabaretu, koketérie, brilantný herecký prejav a spev, ktorý skôr smeruje k deklamačnému Sprechgesangu, tak, ako to už pre pár rokmi úspešne predviedla v Schoenbergovom diele Pierrot Lunaire práve s týmto súborom. Výsledok je veľkolepý. De Leeuw piesne aranžoval tak, že plynule prechádzajú jedna do druhej, zásahy, strihy a zmeny harmónie sú urobené citlivo, takmer nepoznať, že ide o adaptáciu iných diel. Je to svojprávna originálna hudba, ktorá sa akoby iba "podobá" na hudbu dvoch uvedených klasikov (resp. romantikov). Autorských zmien tu je pomerne dosť, De Leeuw motívy nástojčivo opakuje, otáča, kúskuje, ukazuje v inom svetle, než v akom sme zvyknutí tieto piesne vnímať. Romantická fráza občas vyústi do atonálneho prostredia, ale znie to fantasticky prirodzene. Napadá mi lákavá hypotéza, že možno i romantici by komponovali podobne, ak by v tom čase boli povolené takéto vyjadrovacie prostriedky. Sukowa je nežná a jemná s precíznou výslovnosťou v pianissime (Ich hab´ im Traum geweinet), vtipná a roztopašná vo výbornej vlastnej choreografii (ein Juengling liebt ein Mädchen), desivá a burácajúca (Die alten, boesen Lieder) a hypnoticky strhujúca (Der Erlkoenig, Der Doppelgänger). Slovom "Kuessen" a jeho nekonečnou gradáciou v Gretchen am Spinnrade  privádza do šialenstva. "Oslobodenie sa" od belcanta umožňuje podľa jej vlastných slov sústrediť sa na ešte väčší výraz a presný prednes textu, ktorý od šepotu po takmer zúrivý rev obsahuje všetky ľudské vášne a odhaľuje tajné zákutia rozdrásaných duší romantikov. Táto adaptácia sa navyše sústreďuje na aspekty textu a hudby, ktoré boli v ešte stále prudérnom romantizme skrývané a potláčané, napríklad vyložene erotické narážky v textoch alebo psychopaticky morbídne myšlienkové pochody. To, čo sa snažili autori skryť a zašifrovať do obsahu, de Leeuw a Sukowa majstrovsky opäť vynášajú na svetlo. Hudba tak dostáva iný obsah a odlišný kontext. Spolu s krásne nasvietenou sálou, prácou realistickej ručnej kamery detailne snímajúcej aj najmenšie záchvevy Sukowej tváre a vynikajúcou interpretáciou farebne a dynamicky hrajúceho Schoenberg Ensemble je tento projekt to najlepšie, čo som v poslednej dobe od vydavateľstva Winter&Winter počul a videl. Výnimočný zážitok.

Pre časopis Hudba, číslo II.-III./ 2008 napísal Peter Katina

Recenzia CD Niyaz : Nine Heavens

Niyaz
Nine Heavens
Six Degrees Records 2008/ Hevhetia

Každý, kto sa aspoň trochu zaujíma o world music z Iránu a Indie, musel v posledných rokoch nevyhnutne natrafiť na tajuplnú kapelu Niyaz, ktorej prvý album vzbudil pred pár rokmi veľký ohlas. Tvorí ju extravagantná dvojica iránskych emigrantov zo Spojených Štátov - speváčka Azam Ali a inštrumentalista Loga Ramin Torkian, ktorých dopĺňa producent a tvorca digitálnych zvukov Carmen Rizzo. Nový album Nine Heavens obsahuje hneď dve CD, jedno s piesňami v elektronickej podobe, druhé čisto akustické. Azam Ali sa medzitým realizovala aj na sólových albumoch a ako členka magického world music dua Vas. Je neprehliadnuteľná vizuálne i hlasovo, s fantastickou dispozíciou, a spolu so svojím partnerom Logom Raminom je autorkou väčšiny skladieb, okrem troch adaptovaných ľudových piesní z Turecka a Iránu. Ťažko povedať, ktorá verzia je podmanivejšia. Elektronicky spracované piesne sú razantné, tanečné, s množstvom krásnych zvukových detailov, prekresľujúcich orientálne divoké vírenie hudby v kombinácii akustického a elektronického zvuku. Akustický disk je tomu digitálnemu blízky svojou rytmickou exaktnosťou, ale má v sebe zemitosť reálneho akustického hrania a možno ešte dravejší náboj a uhrančivejšiu magnetickú príťažlivosť. Hrdelný spev náročných melizmatických ozdôb Azam Ali sa po celý čas vznáša nad nádherne a zároveň desivo bezčasovým svetom zvukov, pochádzajúcich z indických, perzských, iránskych a tureckých strunových a dychových nástrojov a sady farebne zvoniacich perkusií. Počuť náznaky rágy, exotických arabských melódií, ktoré sú zmixované s elektronickým západným zvukom, a vytvárajú tak pozoruhodný hudobný celok. Piesne, spievané v jazykoch farsi a urdu, spracovávajú tristo rokov starú perzskú poéziu, väčšinou náboženského obsahu. Ako tvrdí Azam Ali, západné diskotéky tak aspoň dostanú netušenú myšlienkovú hĺbku a dušu. Nine Heavens je magický album skvelého spojenia hypnotickej hudby a moderných technických vymožeností.

Pre časopis hudba, číslo II.-III./2008 napísal Peter Katina

Recenzia CD Sonantes

Sonantes
O+ Music, 2008

Latino vládne svetu. Aspoň v populárnej hudbe dvíha zvuk kubánskych alebo brazílskych perkusií okamžite predajnosť nahrávok. V prípade zoskupenia Sonantes ide o čosi sofistikovanejšiu záležitosť. Je to voľné združenie brazílskych umelcov, ako sú napríklad speváčka Céu, skupina Nacao Zumbi, Siba, Lucia Maia alebo Apollo 9, ktorí sa dlhodobo pohybujú na klubovej scéne v Sao Paolo. Album Sonantes je hudbou poskladanou z piesní pre imaginárny film, kde spoločného menovateľa tvorí zvukový elektronický podklad a experiment kombinácie tradičnej latino živelnosti s razantnou elektronickou rytmikou. Pomerne skúpy buklet nevysvetľuje, kto je autorom či interpretom jednotlivých piesní, možno so zámerom udržať ilúziu kolektívneho autorstva. Je to škoda, pretože kvalita jednotlivých piesní a hlavne ich aranžmánov značne kolíše a popri skvelej skladbe Miopia alebo jedinečnej atmosfére poslednej piesne Frevo de Saudade, je na disku i niekoľko piesní hudobne pomerne prostoduchých. Oveľa milší mi je klubový smrad i prípadné intonačné nepresnosti staručkých Kubáncov z Buena Visty, než dokonale presné digitálne sekvencery, imitujúce pulz divokého nočného života v Sao Paolo. Niektoré prechody medzi strofami znejú trochu ako naprogramovaná a opustená samohrajka. Špecifický zvuk brazílskych perkusií, činelov a chrastítok sa jednoducho nedá digitálne poskladať. To sa netýka všetkých piesní, a tie, ktorí sú predvedené v plnom zvuku kapely, majú jedinečnú šťavu a vynikajúci tanečný drive. Pravdupovediac, neviem, či je táto nahrávka tou pravou šálkou silnej brazílskej kávy. Ale ak máte radi instantné capuccino, niečo si tam rozhodne nájdete.

Pre časopis Hudba, číslo II.-III./2008  napísal Peter Katina

Recenzia CD Andrej Šeban : Sklony

Andrej Šeban
Sklony
Hevhetia, 2008

Andrej Šeban je vo svojej tvorbe stále hľadajúci, nekonformný a správne nepredvídateľný. Na novom inštrumentálnom albume Sklony vyjadruje svoju náklonnosť k ľudovej hudbe, ktorá tu však nie je prvoplánovo vystavovaná na obdiv ako nejaká pokladnica tradícií, ale z ktorej veľmi decentne a citlivo vyberá čriepky motívov, ktoré nebadane vkladá do mozaiky svojej pestrofarebnej hudby. Isté rustikálno- prírodné vplyvy cítiť v celom albume, objavia sa dokonca i vyložene "terénne" zvuky a ruchy dedinského prostredia. Rámec albumu tvoria dva hudobné vstupy Štátneho Komorného Orchestra Žilina s dirigentom Petrom Breinerom. Celý album sa pohybuje v surreálnom svete ojedinelých zvukov, v rovine jemného a hĺbavého snenia, na plochách vystavaných a vygradovaných od lyriky po naliehavú dravosť bohatých mnohovrstevných línií, kde sa častokrát ani nedá rozoznať, o aký zvukový zdroj ide a vzniká tak pocit akéhosi supernástroja s doteraz nepočutými zvukovými charakteristikami. V skladbách bez názvov prevažuje zvuk gitary a akési názvuky folklórnych nástrojov spolu s programovanými zvukmi, evokujúcimi hlasy prírody premiešané s industriálnym podtónom. Toto prepájanie techniky a naturálneho zvuku je nenásilné, prirodzené a celá nahrávka rozpráva jednoliaty "príbeh" o pokore, tradícii, hľadaní a odkazoch, ktoré tlejú v podvedomí a vyplávajú na povrch vtedy, keď je človek (hudobník) konfrontovaný so svojou podstatou a potrebuje svoj pocit hudobne vyjadriť. Andrej Šeban sa v tomto prípade vyjadril excelentne.

Pre časopis Hudba, číslo II.-III./ 2008 napísal Peter Katina

Recenzia CD Oskar Rózsa Trio : The Universal Cure

Oskar Rózsa Trio : The Universal Cure
Hevhetia, 2008

Koncertné a nahrávacie aktivity Oskara Rózsu a Martina Valihoru sú enormne frekventované. To sa týka aj gitaristu Johna Shannona, ktorý hrá s Valihorom v zoskupení Waking Vision a ešte realizuje viaceré sólové projekty. Na albume The Universal Cure sa podieľali všetci traja aj autorsky a napriek tomu, že ich kompozície sú odlišné a pomerne ľahko rozlíšiteľné, tvoria akoby jednu výpoveď a atmosféra skladieb nadväzuje jedna na druhú. Oskarove robustné basové línie v Dance of Paradigms sú odľahčené viacvrstevnými clivými gitarovými líniami s echom pripomínajúcim filmovú hudbu zo 70.rokov. Skladby Johna Shannona nesú v sebe ľahko zapamätateľné melodické línie, ako napríklad v Universe alebo vo Within Our Given Time. Jeho kompozície sú lyrické a zasnívané a variácie pôvodných motívov sa vznášajú a klesajú v meditatívnom opare krehkého zvuku, pohrávania sa s nástrojom a akustickými možnosťami tria. Skladba The Universal Cure pripomína "dimeolovské" melancholické plochy homogénneho gitarového a syntetického zvuku a pohybuje sa až na hrane "popmusicovej" priamočiarosti. To ale nič neuberá na magickosti rozľahlých zvukových plôch a hravej komunikácie tria. O čosi dravšia Preparation No.I. je živou rockovu odpoveďou na dominujúcu lyrickosť a muzikálne súznenie hráčov tu môže ešte viac zažiariť. Étericky čistá Within Our Given Time uzatvára album svojou bezčasovosťou a mystikou. Hráčska elegancia a bohatstvo nápadov, s  akým Oskar Rózsa Trio tlmočí svoje hudobné posolstvo, poteší všetkých a univerzálne.

Pre časopis Hudba, číslo II.-III./ 2008 napísal Peter Katina

nedeľa 3. apríla 2011

Recenzia CD Sinne Eeg : Waiting For Dawn

Sinne Eeg
Waiting For Dawn
Cope Records, 2007

Dánska speváčka Sinne Eeg si svojím druhým albumom získala v Dánsku okamžitú pozornosť a táto nahrávka sa stala bezprostredným impulzom k rozsiahlemu turné a koncertným ponukám v zahraničí. Ide o autorský album, väčšinu skladieb zložila Sinne Eeg sama a napísala si i texty v angličtine. Jej sprievodnú zostavu tvoria klavirista Lars Jansson, vynikajúci basista Mads Vinding a Morten Lund na bicích. Je neuveriteľné, akým vyzretým prejavom táto mladá speváčka disponuje. V jej tvorbe cítiť vplyv amerického jazzu i severské vplyvy. Sinne Eeg má krásny, elastický, prirodzene tmavý hlas, ktorý využíva bez afektu a "dorábania sa" na veľké americké vzory a bez prílišného experimentovania. Vynikajúco a zrozumiteľne artikuluje, má veľké hlasové rozpätie a bohatý farebný register pri všetkých dynamických odtieňoch. Treba povedať, že Sinne Eeg je výrazne iná, než jej dánske "kolegyne" Malene Mortensen alebo Caroline Henderson, čo len dokazuje, že táto časť Európy je bohatá na ženské vokálne talenty. Album tvorí jednoliaty blok jedenástich skladieb, navodzujúcich čarovnú atmosféru klasického jazzu v špičkovej interpretácii určenej nielen na pasívne večerné počúvanie. Treba si ho sústredene vychutnať. Sinne spieva veľmi citlivo a jej výpoveď vyznieva naliehavo a úprimne, s  obsahom svojich piesní sa evidentne stotožňuje. Ako skladateľka má talent pre originálnu melodiku rozsiahlych línií s prekvapivými zvratmi a výborné frázovanie. Strofy sa farebne neopakujú, ale vždy znie hudba korešpondujúca s verbálnym obsahom. Texty, ktoré zvyknú byť najväčšou slabinou vokálnych albumov, sú poetické a  emotívne, ale bez náznaku gýčovosti a sentimentality. Kapela nerobí speváčke "krovie", sleduje síce kontext, ale hrá nezávisle, akoby bola Sinne jej ďalším členom, v priestore medzi strofami hrá skupina doslova vlastný koncert. Skvelé momenty sú napríklad v skladbe My Treasure, kde Sinne spieva iba so sprievodom basovej linky. Mads Vinding tu famózne "poletuje" na kontrabase, variuje jej vokálnu melódiu a dopĺňa ju harmonicky, v druhej strofe pre zmenu hrá iba klavír s bicími ďalšie variácie danej témy. Mads Vinding ešte zažiari v piesni Stuck a na Better Anything to všetci "rozbalia" naplno. Pozoruhodné je i minisólo Mortena Lunda v Sudden Change of Weather i úspešné autorské počiny klaviristu Larsa Janssona v skladbách What It Means To Me a Brief Hesitation. Celý album sa pohybuje v rovine decentného klubového hrania a o to viac vyniká jemný a tvárny vokál tejto skvelej speváčky. Waiting For Dawn je nádherný, hodnotný a vyvážený album, ktorý poslucháča nadchne kvalitou spevu, hudby, textov a skvelou atmosférou.

Pre časopis Hudba, číslo II.-III./2008 napísal Peter Katina

Recenzia CD Rosendal/ Earle/ Templeton : Tide

Rosendal/ Earle/ Templeton
Tide
Stunt Records, 2008/ Hevhetia

Klavírne trio Petra Rosendala nie je prekvapením. Aspoň nie pre toho, kto vie, že Rosendal sa stal hviezdou dánskeho jazzového neba už po skončení štúdia. Okrem sólového albumu nahral Rosendal tri ďalšie s triom a najnovšia nahrávka Tide, v poradí druhá v tomto obsadení, dokonca získala ocenenie Album mesiaca časopisu Jazz Special. Treba povedať, že absolútne zaslúžene. Trio svojou jasnou koncepciou a strhujúcou inštrumentálnou virtuozitou poriadne šliape na päty slávnym zoskupeniam, ktoré už na svetovej scéne fungujú roky. Album Tide sa tematicky venuje moriam. Už názvy skladieb, ako Trosky, Čajky, Príliv alebo Krištáľovo čistá, navodzujú atmosféru, ktorú sa triu podarilo dokonale dostať do hudby. Je to priezračná, a lahodná hudba, principiálne ukotvená v klasike. Basista Graig Earle, ktorý sa presťahoval z Kanady do Dánska, je neuveriteľne flexibilný a  v rámci Rosendalových kompozícií (ktorý je výhradným autorom repertoáru) spolu "fungujú" na úrovni skvelo zohratej komornej zostavy klasickej hudby. Niektoré línie, ktoré hrajú spolu, dokonale pripomínajú súhru klavíra so sláčikovými nástrojmi v romantickej hudbe. Neprehliadnuteľný bubeník Janus Templeton má v rámci možností bicích nástrojov širokospektrálnu farebnú škálu. Rosendal Trio hrá doslova ako jeden človek. Okrem nehy, tradičnej severskej melanchólie a precíznych hudobných tvarov prinášajú neustále zmeny nálad a dojem z ich hry je podmanivý a svieži. Virtuozita ne je na úkor ostatných prvkov, a celý album tak pôsobí veľmi vyvážene. Skladby samotné sú brilantne prepracované a  doslova prekypujú mimoriadnou invenciou a kvalitou, značne presahujúcou tvorbu porovnateľných zoskupení. Hudobné motívy nie sú postavené na striedaní tém so sólami, ale Rosendalova hudba sa vynára akoby z ničoho a pokojne plynie v ladnom súznení troch nástrojov s často prekvapivými odbočkami do neraz búrlivých vôd. Tento album vpustí do vašej obývačky čerstvý morský vzduch a vôňu neviditeľných diaľav oceánu. A samozrejme skvelú hudbu.

Pre časopis Hudba, číslo II.-III./2008 napísal Peter Katina


Recenzia CD Beat Circus : Dreamland

Beat Circus
Dreamland
Cuneiform, 2008/ Hevhetia

Strašidelné gotické príbehy nepatria do repertoáru iba tvrdých rockových skupín. Navyše nemusia byť vôbec interpretované desivo. Presne o tom ma svojím druhým albumom Dreamland presvedčila americká skupina Beat Circus. Veľmi originálne tu hudobne spracovala staré historky z New Yorku a z Coney Island zo začiatku 20. storočia, ktorých hlavnými motívmi sú detstvo, strach, vražda, pomsta, vykúpenie a sny. Lídrom a autorom väčšiny piesní a textov je spevák Brian Carpenter. Rovnako čudesné je i zloženie skupiny : husle, violončelo, akordeón, tuba (výborný Ron Caswell), trombón, bendžo, saxofón, bicie, harmónium a trúbka; pričom členovia skupiny "obsluhujú" súčasne viacero nástrojov. Výsledok je veľmi pôsobivý a slovami takmer nepopísateľný. Striedajú sa tu čisto inštrumentálne skladby s piesňami so zámerne skresleným Brianovým spevom. Skladby nasledujú plynulo za sebou bez prerušenia, a prinášajú tak celistvý príbeh s bizarným obsahom. Vymenovať všetky vplyvy, ktoré z ich hudby cítiť, by bol asi pekne dlhý zoznam. Beat Circus však určite veľmi dobre poznajú klezmer, cigánsku hudbu, balkánsku dychovku, Kurta Weilla, Toma Waitsa, starý americký jazz i východoeurópsku "úžitkovú" hudbu zo začiatku minulého storočia. Toto všetko potom výdatne zmiešavajú, k tomu pridávajú ingredienciu starého zvuku, resp. hluku sprevádzajúceho cirkus, salónnu hudbu a kolotočovú produkciu. Temné podtóny vyvolávania duchov a diabolských zaklínaní navodzujú dojem, že takto nejako by mohlo znieť rockové zhudobnenie slávneho Bulgakovovho literárneho diela Majster a Margaréta. Hrôzostrašne znejúce názvy ako Hypnogogia, Delirium Tremens alebo Hell gate sú napriek očakávaniam plné vtipu, rozmaru, ľahkosti a rozpustilosti. A stále sledujú svoj cieľ, ktorým je strašidelná zábava v špičkovom hudobnom predvedení. Skladby ale nie sú iba kópiami diel pôvodnej inšpirácie, sú originálne, jemne a s nadhľadom parodujú už pomerne ošúchané klišé srbského turbo folku (Slavochka), ruských častušiek (Dark Eyes) alebo vtieravej pojazdnej "promotion" výstavy príšer (Coney Island Creepshow). Brilantné inštrumentálne výkony, hlavne dychová sekcia spolu s detským fantazírovaním Briana Carpentera čarujúceho za harmóniom, a  svieže tempo rýchlo plynúcej hudby sú hlavnými devízami tohto pútavého albumu. Dobové fotografie s vyblednutou patinou a bizarné kresby v buklete sú výtvarne tak previazané s obsahom albumu, že výtvarníka Briana Dewana by sme mohli pokojne nazvať ďalším členom skupiny. Ak takto skvelo hrali autentické kapely na Coney Island už pred sto rokmi, možno niekoho aj zamrzí, že sa nenarodil vtedy a tam.

Pre časopis Hudba, číslo II.-III./ 2008 napísal Peter Katina

piatok 1. apríla 2011

Recenzia CD Hank Roberts with Marc Ducret and Jim Black : Green

Hank Roberts with Marc Ducret and Jim Black
Green
Winter&Winter, 2008 /Hevhetia

Album Green je výsledkom stretnutia troch skvelých hudobných osobností. Ak ste o nich ešte nepočuli, nevadí. Violončelista Hank Roberts sa napriek svojim päťdesiatim štyrom rokom, množstvu nahrávok a koncertov zatiaľ nedostal do všeobecného povedomia v širšej hudobnej verejnosti (s výnimkou fajnšmekrov) a jeden hudobný časopis ho dokonca označil za najneuznávanejšieho skvelého hudobníka súčasnosti. Keď sa započúvam do jeho najnovšej nahrávky, tak mi nezostáva nič iné, iba skonštatovať, že Roberts má natoľlko jedinečný a suverénny autorský aj interpretačný prejav, že mu môžu byť ukradnuté všetky nálepky, hodnotenia i snaha o publicitu. Vo vydavateľstve Winter& Winter už vydal riadnu kôpku albumov, a podobne ako na predošlých, i na tom najnovšom hrá na ozvučenom violončele, gitare a spieva. Do svojej zostavy si pozval dlhoročných spoluhráčov z rôznych projektov, gitaristu Marca Ducreta a bubeníka Jima Blacka, všetko hudobníkov s vlastným videním hudobnej reality a veľmi progresívnymi výrazovými tendenciami, zdedenými ešte zo vzájomného pôsobenia na newyorskej downtown scéne. Album Green je žánrovo dokonale nezaraditeľný. Je tam počuť jazz, alternatívu, popové a rockové piesne, klasiku, improvizáciu, etno aj mystiku, ale nikdy sa nedá presne určiť, kam Robertsa a jeho spoluhráčov rozvíjanie daného motívu "zavedie". Nejde však o žiadny šokujúci crossover s nezmyselnými náladovými prechodmi, ako sa to zvykne stávať pri rôznych nadžánrových kombináciách. Práve naopak. Ide o ucelený konceptuálny projekt s jasnou zvukovou predstavou, kde hudba hladko plynie a prechádza zo skladby do skladby, často bez prerušenia. Slová, ktorými by som charakterizoval Robertsovu hru, sú lyrika, nálady, zvukové plochy, akustika, ozveny, farby  a impresie. Úchvatne znejú dlhé melodické línie hrané unisono na violončele a gitare. Violončelo Hanka Robertsa znie brilantne a naliehavo, jeho občasný spev len dokresľuje tušené línie melódie, než aby si zakladal na svojom speváckom prejave. Zvuk nástroja Marca Ducreta je úplne vzdialený tomu, čo produkuje väčšina gitaristov a podľa zasnívanej melancholickej farebnosti a jemnej difúzie do časopriestoru je rozpoznateľný po pár akordoch. Perkusie Jima Blacka zasa neostávajú stranou, ale razantne podporujú hudobný proces, ktorého čitateľná logika nestojí na improvizovanej hlušine, ale precíznej kompozičnej práci. Zvukové experimenty nedrásajú uši a povzbudzujú ich v snahe dešifrovať skryté pradivo. Mohlo by sa zdať, že pôjde o poslucháčsky náročný projekt, ale napriek viacvrstvovosti,  veľkému intelektuálnemu vkladu hudobníkov je nahrávka Green poslucháčsky vďačná, akceptovateľná a veľmi príjemná. Ak túžite po neotrepanej hudobnej vízii a máte pocit, že už všetko poznáte, siahnite po albume Green. Fantázia má totiž u Hanka Robertsa zelenú.

Pre časopis Hudba. číslo II.-III./ 2008 napísal Peter Katina

Recenzia CD Uri Caine Ensemble : The Othello Syndrome

Uri Caine Ensemble
The Othello Syndrome
Winter&Winter, 2008 / Hevhetia

Recyklátor klasickej hudby Uri Caine sa vo svojom najnovšom projekte pustil do Verdiho veľdiela o láske, žiarlivosti, zrade a vražde. Pozval si k tomu opäť originálnu skupinu umelcov, ktorí tvoria dokopy moderný alternatívny operný orchester, obsadením siahajúcim od klasických nástrojov (klarinet, husle, trúbka, klavír) po elektroniku a rockovú gitaru s basou. Pätnásť skladieb spracúva motívy a citáty z pôvodnej Verdiho partitúry Otella, ale Uri Caine ich adaptoval a upravil tak, že niekedy je možno i pre znalca tejto opery naozaj problematické rozoznať, ktorý Verdiho nápad Caine práve rozvíja. V každom prípade tvorí Verdiho predloha iba zlomok pomerne veľkorysej minutáže celej nahrávky. Zvyšok je Cainova originálna produkcia. Megapredstavenie takto upraveného diela, ktoré už zaznelo naživo na Bienále v Benátkach ešte v roku 2003, určite vzbudí v neznalých poslucháčoch zvedavosť, aká je opera Otello v pôvodnom znení. Uri Caine sa totiž v tomto spracovaní nevyhol viacerým výzvam, ktorým čelí vždy, keď upravuje klasické dielo do "recyklovanej" podoby. Paradoxne totiž ak hrá súbor jazzové variácie, kde nie sú konotácie s predlohou zreteľné, vtedy znie úprava najlepšie. V okamihu, keď sa hudba dostáva do polohy, že presne cituje klasiku, začne znieť trochu ako rocková opera Jesus Christ Superstar krížená s Bohemian Rhapsody. Je to hlavne premršteným využívaním ostrého zvuku elektrickej gitary a zbytočnej "podpory" bicích na miestach, kde rytmus vychádza z precíznej textúry akustických nástrojov Verdiho predlohy. Disk ale obsahuje čarovné momenty, napríklad Nárek Desdemony v podaní speváčky Josefine Lindstrandovej alebo hudobne minimalistické pasáže, znázorňujúce vraždu Desdemony v závere. Ak Otella nepoznáte, odporúčam vypočuť, respektíve pozrieť si originál. Potom môžete siahnuť po tejto recesii a vychutnať si trošku iné videnie hudobného sveta v netradičnom podaní.

Pre časopis Hudba, číslo II.-III. / 2008 napísal Peter Katina

Recenzia CD Puella Trio : Martinů/ Schnittke/ Šostakovič

Puella Trio
Martinů/ Schnittke/ Šostakovič
Arco Diva, 2008/ Hevhetia

Nahrávka Puella Tria s dielami Martinů, Schnittkeho a Šostakoviča je potvrdením interpretačných kvalít brnianskeho zoskupenia mladých pôvabných dám. Klaviristka Terezie Fialová, huslistka Eva Karová a violončelistka Markéta Vrbková sú laureátkami množstva medzinárodných súťaží, a  pritom sú to ešte stále študentky. Pre tento album si vybrali skvelú dramaturgiu neopočúvaných a hodnotných diel. Skladba Bohuslava Martinů Bergerettes odráža na jednej strane dusnú klímu nadchádzajúcej druhej svetovej vojny, na strane druhej v nej cítiť vplyv jazzu a istú odľahčenosť, ktorou sa možno autor snažil preklenúť obavy z prichádzajúceho obdobia. Trio si túto skladbu doslova vychutnáva a detailne vykresľuje všetky detaily s citom pre drobné tanečné prvky a ponášky na ľahkú múzu. Sláčiky hrajú popri výraznom klavíri veľmi spevne, všetky frázy sú plasticky členené a hudby plynie vo vzdušnom časopriestore. Nasledujúcou skladbou na albume je česká premiéra klavírneho tria rusko - nemeckého skladateľa Alfreda Schnittkeho. Pôvodne bola skladba napísaná pre sláčikové kvarteto, ale autor ju neskôr upravil aj pre klavírne trio. V tejto polyštýlovej mystickej hudbe sa striedajú príkre disonancie serializmu s hudbou modifikovaných ruských pravoslávnych spevov v rozsiahlej škále od meditatívneho ticha po drásajúce vypäté miesta. Trio dokáže v skladbe "zabrať" a vytočiť napätú atmosféru dynamických častí skladby do krajnosti pri zachovaní znelej kvality tónu a jeho majstrovského ovládania. Najtichšie miesta znejú v podaní Puella Tria takisto úchvatne. Možno by väčšou flexibilitou "timingu" dosiahli ešte viac Schnittkeho mysterióznosti a príklonu k metafyzike. Celkovo je zvuk tria veľmi príjemný, mäkký v lyrických miestach, precítený a vrúcny. Poslednou kompozíciou nahrávky je Trio č.1 op.8 Dmitrija Šostakoviča. Je to skladateľovo rané dielo, ešte výrazne ovplyvnené romantikou a tonalitou, ale obsahuje už zárodky nervnej a razantnej dikcie jeho neskorších diel. Náročný pohyb vo všetkých hlasoch je exkurzom do jedinečnej súhry súboru, ktorého zohratosť a spoločné hudobné cítenie sú výnimočné a obstoja v akejkoľvek konkurencii.

Pre časopis Hudba, číslo II.-III/ 2008 napísal Peter Katina

Recenzia CD Ole Matthiessen : Portraits Poems & Places

Ole Matthiessen
Portraits Poems & Places
Stunt Records, 2008 / Hevhetia

Tento album je prierezom tvorby dánskeho jazzového klaviristu Ole Matthiessena, ktorá vznikala počas neuveriteľnej štyridsaťročnej kariéry. Obsahuje výber balád, ktoré reprezentujú rôzne stupne smutnej nálady a "splínu", hudobné skeče, črty a dojmy z ciest na turné po krajinách bývalého Sovietskeho zväzu. Na nahrávanie si Matthiessen pozval dánsku jazzovú špičku, bohato zastúpenú najmä výbornými saxofonistami a trubkármi. Kompozične smerujú všetky balady k pocitu "blue mood", melanchólii, clivote a škandinávskej okázalej túžbe po osamelosti a ukrývaní ozajstných pocitov pod pláštikom individualizmu. Najviac ma zaujali altsaxofonistka Christina von Bulow krásnym spevným tónom v Ballade, skvelý hráč na krídlovke Mads la Cour v pocte Benovi Websterovi One For Ben a švédsky gitarista Bjarne Roupé v súhre s trubkárom Jensom Wintherom v Still Around. CD je ponorené do tlmenej atmosféry snenia a tichej krásy a táto emócia sa "tiahne" celým albumom. Viacmenej rovnaká nálada albumu však neprinúti každého k jeho hlbšiemu sústredenému počúvaniu.

Pre časopis Hudba, číslo II.-III./2008 napísal Peter Katina

Recenzia CD Jans/ Englichová : Martinů/ Quartet Francaix, Bordes, D ´Indy, Pierné, Jolivet

Jans/ Englichová/ Martinů/ Quartet Francaix, Bordes, D ´Indy, Pierné, Jolivet
Arco Diva, 2008/ Hevhetia

Tento album, plný francúzskych skladateľských mien, hoci nie príliš frekventovaných, prináša takmer osemdesiat minút pôvabnej a farebnej hudby pre sláčikové kvarteto, flautu a harfu. Ojedinelé komorné zoskupenie naplno predstaví svoju farebnú paletu už v Kvintete č.2 Jeana Francaixa, na ktorého talent svojho času upozornil už Maurice Ravel. Je to hravá, vtipná štvorčasťová skladba, plná krásnych hudobných momentov a farebných detailov. Flautista Carlo Jans tu, podobne ako v ďalších skladbách exceluje a predvádza neskutočné tónové kvality a interpretačnú invenciu. Náročný harfový part je výzvou pre Kateřinu Englichovú, ktorá s flautou vedie dialóg na najvyššej úrovni a predvádza majstrovské ovládanie práce s detailom a cit pre krehké melodické línie. Skladba Suite Basque Charlesa Bordesa je prekvapujúco nahraná vo svetovej premiére, keďže ide o naozaj atraktívnu skladbu, ovplyvnenú harmóniou a zvláštnosťami baskickej hudby, napríklad jej typickým 5/8 metrom. Suita znie v trochu tmavších farbách než Francaixovo kvinteto, napriek tomu ju už po prvom počutí jej tanečné prvky, razancia, ale i spevná lyrika pasujú na zvukovú delikatesu, ktorá sa rýchlo neopočúva. Interpretácia diela je opäť prvotriedna. Súbor hrá dynamicky, flauta a harfa organicky zapadajú do zvuku sláčikového kvarteta a vytvárajú skvelý, bohatý a homogénny zvuk. To isté platí o interpretácii Suity Vincenta d ´Indyho, ktorá čerpá inšpiráciu z formy barokovej suity. Dielo bizarne mixuje zvuk baroka a romantizmu, a je tak istým spôsobom exotickým príspevkom autora k neskororomantickému hudobnému mysleniu. Organista Henri Pierné, žiak Césara Francka, posunul hudbu pre toto nástrojové zloženie ešte ďalej, smerom k impresionizmu a v skladbe Voyage au "Pays du Tendre" farebné plochy spolu s úchvatnou virtuozitou (najmä flautový part) "pošlú" poslucháča na výlet do farebných snov, a  to bez použitia nedovolených podporných prostriedkov. Album uzatvára Chant de Linos skladateľa André Joliveta, mystické a expresívne dielo plné koloritu a dôrazného využívania zvuku flauty. Táto nahrávka je relaxom a pohodou pre náročné uši, je to ale zároveň ohňostroj mimoriadnych hráčskych výkonov, majstrovská interpretácia hudby, ktorá samu seba neberie až tak vážne.

Pre časopis Hudba, číslo II. - III/ 2008 napísal Peter Katina