piatok 27. mája 2011

Recenzia CD Beat Furrer : Streichquartett Nr.3

Beat Furrer
Streichquartett Nr.3
KNM Berlin
Kairos 2010/ distribúcia Hevhetia

Nová nahrávka súčasného švajčiarskeho skladateľa Beata Furrera dokazuje, že jeho hudba je vzrušujúcim a objavným vesmírom, v ktorom na základe prísnej konštrukčnej práce vznikajú diela veľkolepých proporcií naplnené pozoruhodnými zvukovými elementmi. Album obsahuje jediné dielo, Furrerovo Sláčikové kvarteto č.3. Je to monumentálna, monolitická jednočasťová skladba, ktorú napísal v roku 2004 pre Arditti Quartet. Kvarteto je rozdelené na šesť" trackov" s konkrétnym počtom taktov. Celé dielo vychádza z extrémne limitovaného hudobného materiálu. Úvodné minúty prinášajú hudbu v stave takmer úplnej paralýzy, znejú ojedinelé zvuky, ruchy, vysoké tóny a glissandá a poslucháč pociťuje absenciu akéhokoľvek jednotiaceho centra. Postupne proces akoby "vstával z popola" a jednotlivé zvukové prvky dostávajú výraznú pulzáciu. Textúra sa zahusťuje a glissandová štruktúra a chromatické pasáže sa začínajú rýchlo striedať a stupňovať. Približne v dvoch tretinách skladby začne harmonická štruktúra nadobúdať prekvapivo tonálne kontúry, izolované tóny sa sústreďujú do výrazného harmonického centra a mozaikovité čriepky sa skladajú do presnej citácie protestantského chorálu pochádzajúceho zo šestnásteho storočia, ktorý je vytvorený na text Žalmu 22. Citácia chorálu je logická, nenásilná a prirodzene vychádza z predošlého hudobného vývoja skladby. Vo veľkolepom oblúku sa následne skladba s použitím pizzicata uzatvára a vracia sa do východiskovej paralýzy. Furrerovu hudbu charakterizuje využívanie naratívnych prostriedkov (veľkolepá forma zosobňuje príbeh, motív je elementom rozprávania), pričom montáž motívov vychádzajúcich z minimálneho hudobného materiálu do rozsiahlej formy je zároveň veľkou výzvou pre autora pokiaľ ide o formovú výstavbu a súdržnosť kompozície. Dielo interpretuje KNM Quartet, ktorý je súčasťou väčšieho zoskupenia KNM Berlin (Kammerensemble Neue Musik Berlin). Súbor hrá s enormnou empatiou a nasadením a náročné zvukové koláže, glissandá, nehudobné zvuky a najmä nesmierne komplikovanú rytmiku diela predvádza v naozaj parádnom podaní. Do rozsiahlych úsekov, kde sa zdanlivo nič nedeje a do ticha znejú izolované zvuky, vnáša napätie a vyše päťdesiatminútovú kompozíciu dokáže vygradovať do desivých vrcholov a postupne upokojiť hudbu vracajúcu sa k prvotnému obrazu plnému "stratených" smutných tónov sláčikových nástrojov. Tie sa v samom závere musia vysporiadať s úplnou "nekompatibilitou" a osamelosťou vlastného partu voči ostatným. Táto výborná nahrávka rozhodne stojí za pozornosť a opätovné počúvanie.

Pre časopis Hudobný život, číslo 3/ 2011 napísal Peter Katina

nedeľa 22. mája 2011

Recenzia CD Gilles Binchois : L´Argument De Beauté

Gilles Binchois
L´Argument De Beauté
Discantus
Brigitte Lesne
aeon 2010/ distribúcia Hevhetia

Sakrálna tvorba francúzskeho skladateľa Gillesa Binchoisa (cca 1400 - 1460) bola dlhý čas prehliadaná a známejšie boli skôr jeho svetské dvorné piesne. Napriek tomu, že po sebe nezanechal žiadny kompletný omšový cyklus a napísal iba jediné izorytmické moteto, stojí táto časť jeho tvorby za povšimnutie. Špecifickým prvkom Binchoisovej tvorby je najmä to, že dával prednosť neobvyklej trojhlasnej textúre, čím sa líšil od svojich súčasníkov. Poctu slávnemu skladateľovi v podobe CD nazvanom L´Argument De Beauté prináša skvelý súbor Discantus vo výhradne ženskom obsadení pod vedením Brigitte Lesne. Prezentuje jednotlivé zachované časti omše (Kyrie, Gloria, Sanctus, Agnus Dei),ďalej Binchoisove hymny (Ut Queant Laxis a A Solis Ortus Cardine), rôzne antifóny a  dve svetské piesne s dodatočne pridaným sakrálnym textom (Ave Corpus Christi a Virgo Rosa Venustatis). Binchoisove skladby sú na albume doplnené o niekoľko tzv. carols, polyfonických skladieb oslavujúcich Vianoce, ktoré pochádzajú od anonymných autorov z britských ostrovov a ktoré predcházali vzniku novodobých kolied. Tieto skladby sprevádzajú speváčky súboru rytmizovanou hrou na malých zvončekoch (cloches a main), čo evokuje čarovnú zvukovú kulisu stredovekých Vianoc. Hudba Gillesa Binchoisa je atraktívna aj preto, že uplatňuje princíp polyfonickej hudby 15. storočia.tzv. musica ficta, kedy interpreti podľa vlastného uváženia dopĺňali poltóny v hudobnom texte. Súbor Discantus uplatňuje jedinečnú koncepciu narábania s hudobným časom v rámci jednotlivých skladieb : prednáša ich veľmi pomaly, keď zdôrazňuje závažný obsah, menej dôležitý text je zasa spievaný rýchlejšie. Toto rozvrhnutie časového "zaťaženia" hudby korešponduje so snahou o jasnosť textu v súlade s Binchoisovým kompozičným štýlom. Interpretácia súboru s aplikáciou poltónov "ľubozvučných pre ucho", hladká, elegantná výslovnosť "francúzskej" latinčiny, vďaka ktorej znie plynulý prúd hudby v krásnych legatových oblúkoch, a neprekonateľne invenčná melodika a pôvab Binchoisových línií spolu s krištáľovo čistým zvukom ženských hlasov sú naozaj raritným poslucháčskym zážitkom. Počúvanie týchto diel je vzrušujúcou exkurziou do sveta, o ktorom má priemerne hudobne vzdelaný človek väčšinou iba teoretické vedomosti. Po vypočutí tejto krásnej nahrávky je jednoduchšie pochopiť, prečo Gilles Binchois patril medzi troch najslávnejších skladateľov prvej polovice 15. storočia a prečo bol už za svojho života rešpektovaný pre svoju jedinečnú muzikalitu a nekonvenčnosť.

Pre časopis Hudobný život, číslo 1-2/ 2011 napísal Peter Katina

sobota 21. mája 2011

Recenzia CD Muzio Clementi : Didone abbandonata, Scene tragiche

Muzio Clementi
Didone abbadonata, Scene tragiche
Olivier Cavé
aeon 2010/ distribúcia Hevhetia

Meno Muzio Clementi v našich hudobných zemepisných šírkach evokuje autora povinných školských etúd a inštruktívnej literatúry, do tejto kategórie sa však tento výnimočný skladateľ dostal neprávom. Potvrdzuje to aj nahrávka jeho klavírnych sonát, ktoré pre vydavateľstvo aeon nahral mladý švajčiarsky klavirista Olivier Cavé. Jeho dramaturgickým zámerom bolo predstaviť štyri Clementiho sonáty, všetky v molovej tónine, ktoré charakterizuje ako "autentické drámy v hudbe". Ak poslucháč očakáva akúsi "povinnú jazdu" v podobe schematických klišé zabudnutých autorov klasicizmu a istej repetitívnosti dobovej salónnej hudby, bude veľmi prekvapený. Clementi totiž stelesňuje ojedinelý hudobný prístup, ktorý sa značne líši od kánonu doby a jej limitov. Cavé prezentuje dve trojčasťové a dve štvorčasťové sonáty. Prvá z nich, Op. 25, č.5 fis mol, asi najviac pripomína diela Domenica Scarlattiho, jeho osobitú harmóniu a jemnú, všadeprítomnú nostalgiu a silný vplyv neapolskej školy na severe Talianska. Sonáta op. 40, č.2 h mol je zasa plná haydnovskej ľahkosti a invenčnosti, hoci jej dve pomalé časti sú veľmi závažné a majú nádych tragiky a pátosu. Sonáta op.13, č.6 f mol svojím filozofickým obsahom a hĺbkou dosahuje doslova beethovenovské proporcie. Album uzatvára Sonáta op.50, č.3 g mol s podtitulom Didone abbandonata, Scena tragica. Je poctou veľkolepému antickému námetu tragickej ženskej hrdinky a emocionálna výpoveď najmä jej pomalých častí predznačuje vysoko individuálny a rapsodický prístup skladateľov romantizmu. Pre dve štvorčasťové sonáty je typické, že ich pomalé časti tvoria vždy akési meditatívne introdukcie voči pomerne rozsiahlym rýchlym rondovým častiam. Zaujímavé je i Clementiho neobvyklé nadužívanie agogických značiek, ktoré hraničí s obsesiou presne zachytiť expresiu danej hudby (Allegro ma con esspresione, deliberando e meditando a pod.) Na ploche štyroch sonát sa poslucháčovi otvára rôznorodý svet, ktorého jednotlivé elementy síce môžu pripomínať Scarlattiho, Haydna či Beethovena, no nad všetkým "vládne" Clementiho autentický hudobný idióm. Spôsob, aký v dielach uplatňuje tradíciu talianskych barokových skladateľov pre klávesové nástroje, teatrálne prvky opery, gestá antickej drámy a starých rétorických figúr v rámci klasicistickej sonáty a zároveň anticipuje až schubertovskú klavírnu estetiku a prvky romantickej klavírnej hry, je jedinečný a nezaraditeľný do "škatuliek" dejín hudby. Cavého interpretácia Clemetiho sonát je naozaj výnimočná. Klavirista, ktorý vystupoval už ako dieťa s Yehudim Menuhinom, tu predvádza rozsiahlu škálu farieb a odtieňov a zameriava sa na tlmočenie obsahu diel bez akýchkoľvek náznakov extravagancie, ku ktorej by mohla bohatosť a rôznorodosť Clementiho hudby zvádzať, Cavého prejav je "civilný", precízny a vo formovaní fráz veľmi spevný. Brilantné pasáže v jeho podaní vyznievajú nesmierne podmanivo a plasticky, pomalé časti sú ponorené do temného oparu smutnej neapolskej melanchólie. V mori stokrát nahrávaných a opočúvaných diel klasicizmu je tento album skvelým zážitkom pre poslucháča a zároveň veľkou výzvou pre všetkých koncertných klaviristov.

Pre časopis Hudobný život, číslo 1-2/ 2011 napísal Peter Katina

Recenzia CD : Milan Paľa

Milan Paľa
Czech Virtuosi
Ondrej Olos
Hudobné centrum 2010

Huslista Milan Paľa je výrazným fenoménom slovenskej hudobnej scény posledných rokov. Jeho fascinácia súčasným, najmä slovenským husľovým repertoárom sa dlhodobo prejavuje v projektoch a nahrávkach, ktoré sú profesionálne, na špičkovej úrovni, a pritom nie sú zamerané len na komerčný úspech. Jeho nový album skladieb pre husle, resp. violu s orchestrom, ktorý vydalo Hudobné centrum, je dôkazom premyslenej a homogénnej interpretačnej koncepcie. Úvodná skladba Juraja Beneša Musica d´invierno sa otvorene hlási ku klasickej nástrojovej tradícii a k vyložene "belcantovému" husľovému zvuku, pričom Paľa môže dokonale ťažiť zo svojej schopnosti hrať širokú kantilénu a expresívne spevné frázy obohatené o rôzne súčasné techniky a efekty. Meditatívne baladické prvky diela a citácie chorálu sú prednášané s pokojom a vyrovnanosťou a tvoria plnohodnotný kontrast voči dramatickému pátosu exponovaných úsekov. Nasledujúca skladba, Piesne Aširy od Jevgenija Iršaia, je charakterovo pozoruhodne rôznorodá, plná pohybu a meniacich sa nálad. Interpret podčiarkuje hravý až insitný charakter niektorých úsekov diela, aby o to viac vynikli tragické tóny lamenta. Skladba Jákobův zápas pre violu a komorný sláčikový súbor od českého skladateľa Františka Gregora Emmerta vo svojich troch častiach prezentuje rozorvanú, meditatívnu štúdiu biblického textu, kde sa sólová viola i celé sekcie súboru pohybujú na polyrytmických plochách vytvárajúcich separátne hudobné "minisvety" a premenlivé farebné štruktúry tónov temných odtieňov. Interpret so súborom Czech Virtuosi pod vedením Ondreja Olosa v komplikovanej textúre citlivo dávkujú mieru razancie i lyriky a pomyselný zápas tak dostáva reálne kontúry vo vzájomne súperiacich nástrojových sekciách ansámblu i sólistu. Album uzatvára Monológ pre violu a komorný orchester Alfreda Schnittkeho. Toto dielo je plné melanchólie a vnútorného nepokoja a sólista sa musí vysporiadať s hrozivý pozadím tlmeného zvuku orchestra. Nad statickými poliami orchestrálneho zvuku o to viac vyniká Paľova expresívne "blúdiaca" viola a jeho famózne narábanie s hudobným časom. Milan Paľa na svojom albume okrem virtuóznej polohy (v ktorej je suverénny a v ktorej môže miestami zaznieť až akýsi démonický podtón, podčiarknutý aj vizuálom CD) zaujme i subtílnou hrou, introvertnou delikátnosťou a flexibilitou frázy, a najmä krehkými, plastickými líniami, ešte umocnenými špecifickou farbou jeho violy v skladbách Emmerta a Schnittkeho. Skvelá dramaturgia albumu ho predurčuje na čelné miesto výkladov pokrivkávajúceho a obsahovo podvyživeného slovenského trhu s hudobnými nosičmi. Ide skutočne o nadčasový, hodnotný a nekompromisný interpretačný počin.

Pre časopis Hudobný život, číslo 12/ 2010 napísal Peter Katina

štvrtok 12. mája 2011

Recenzia CD Katrine Madsen : Simple Life

Katrine Madsen
Simple Life
Sundance Music 2009 / distribúcia Hevhetia

Posledný album dánskej speváčky Katrine Madsen potvrdzuje, že vydavateľstvo Sundance je liahňou skvelých vokálnych talentov. Katrine, ktorá sa autorsky podieľa na väčšine skladieb, si na album vybrala zostavu kvalitných dánskych inštrumentalistov v zložení saxofón (skvelý aranžér Joakim Milder), klavír (Henrik Pedersen), kontrabas (Jesper Bodilsen) a bicie (Jonas Johansen), ktorých hráčske skúsenosti na albume nesmierne cítiť. Niekoľko skladieb je zaranžovaných aj pre sláčikovú sekciu Goteborského symfonického orchestra. Celý album je pomerne decentný, plný lyriky a nežnej melanchólie a aj jeho vizáž je ladená do "zimného šatu". Madsen sa nepochybne inšpiruje Dianou Krall, ale má ešte temnejší a chrapľavejší hlas a aranžmány Joakima Mildera neznejú tak sladko ako u Diany. Piesne, kde Katrine Madsen sprevádza kapela, sa mi osobne páčia viac než orchestrálne skladby, kde prevláda sentimentálny pátos a idylické sláčiky navodzujú vianočnú atmoféru. Všetky skladby sú však kompozične prepracované do najmenších detailov a latku žánrovej autorskej tvorby dvíhajú naozaj vysoko. Pokiaľ ide o Katrinin spev, v štandardnej polohe je jej prejav sebaistý, ale vokálne "výlety" nad rámec jej rozsahu či štýlu sú občas intonačne "na hranici" a za cenu miernej straty farebného registra. Rozhodne je to však pekný album, ktorému len možno chýba "odpich" a vyrovnanosť jednotlivých skladieb spôsobuje dojem, že album postráda skutočne výraznú pieseň. Preto na prvé počutie prchavo zaznie a vzápätí vyšumí do stratena, no po viacerých prehraniach si ho rozhodne obľúbite.

Pre časopis Hudobný život, číslo 11/ 2010 napísal Peter Katina

Recenzia CD Line Kruse : Dream

Line Kruse
Dream
Sundance Music 2009 / distribúcia Hevhetia

Netradičný projekt dánskej huslistky Line Kruseovej pod názvom Dream je inovatívnym príspevkom do sveta fúzie jazzu, elektroniky a akustickej husľovej hry. Prítomnosť sólových huslí dodáva albumu mierne klasické proporcie, ale jeho názov môže trochu zavádzať - nejde totiž o žiadne lyrické snenie, ale o poriadny "odväz." Ako prvý udrie do očí veľký počet hudobníkov, ktorí sa podieľali na nahrávke. Fluktuácia hráčov je pozoruhodná, veď v rámci komornej zostavy sa tu vystriedali traja rôzni bubeníci, basisti i vokalisti, nehovoriac o programátoroch a hráčoch na sláčikových a klávesových nástrojov. Táto flexibilita tímu však albumu na vyrovnanosti rozhodne neuberá. Všetky skladby napísala a zaranžovala Line Kruse a podstatnú rolu v nich zohrávajú elektronika a programovanie, hoci niekedy sa neubránim pocitu, že sa "duc-duc" rytmy značne presadzujú na úkor výborne hrajúcej sólistky i akustickej zostavy a v niektorých skladbách má elektronika vyložene navrch napriek tomu, že tvorí iba dunivý "dancefloorový" podklad pre kvalitné internacionálne zoskupenie. Naopak, skladby, kde DJ absentuje, sú zaujímavejšie, viac sa v  nich dajú rozlíšiť mnohovrstevné plochy a rýchlo sa meniace nálady a poslucháč dokáže lepšie vychutnať všetky invenčné hudobné nápady autorky projektu. Album má i niekoľko nežnejších "kúskov", ale inak pôsobí svižným dojmom a je bohatý na momenty prekvapenia a zmeny nálad, takže ho určite ocenia najmä neortodoxní milovníci klasiky, jazzu, elektroniky i projektov prekračujúcich hranice žánrov.

Pre časopis Hudobný život, číslo 11/ 2010 napísal Peter Katina

streda 11. mája 2011

Recenzia CD Salvatore Sciarrino : Sui poemi concentrici I, II, III

Salvatore Sciarrino
Sui poemi concentrici I, II, III
ensemble recherche
Rundfunk - Sinfonieorchester Berlin
Peter Rundel
3CD Kairos 2009/ distribúcia Hevhetia

Na začiatku exkluzívneho projektu, ktorý sa zrodil v talianskej televízii RAI, stála myšlienka napísať hudbu k televíznej sérii pozostávajúcej z čítania rozsiahleho literárneho diela Danteho Alighieriho - Božskej komédie. Ide o projekt naozaj gigantických proporcií, keďže samotné čítanie textu trvá zhruba 15 hodín. Popri hudbe pre televízne uvedenie diela však renomovaný taliansky skladateľ Salvatore Sciarrino vytvoril aj jeho skrátenú, čisto hudobnú verziu pre koncertné predvedenie bez textu pod názvom Sui poemi concentrici pre 5 sólistov a orchester. Táto verzia nedávno vyšla na troch diskoch s približne dvaapolhodinovou minutážou, teda zlomkom reálnej dĺžky celej série. Podľa Sciarrinových slov jeho hudba Danteho dielo nekomentuje a nesnaží sa zobraziť peklo, očistec a raj hudobnými prostriedkami, ale ide o samostatnú umeleckú kompozíciu. Sciarrino sa racionálne vysporiadal s faktom, že nie je v ľudských silách napísať ucelený blok pätnástich hodín hudby, ktorá by sprevádzala text, a tak vytvoril cirkulujúci prúd hudby, akési "perpetuum mobile". S pomocou minimálnych výrazových prostriedkov skomponoval približne tridsaťminútový blok, ktorý sa cyklicky opakuje a navodzuje tak ilúziu nekonečna s prvkami ambientnej hudby. Tá sa pohybuje v bezčasovom zvukovom vesmíre, nikam nesmeruje a ani sa v klasickom zmysle nevyvíja. Sú to skôr akési sústredené kruhy prchavých krátkych motívov, ktoré sa k poslucháčovi približujú a vzďaľujú v spleti krehkého pradiva tónov. Ide o absolútnu hudbu, ktorá de facto neodkazuje na svoju literárnu predlohu a nevyžaduje ani scénické predvedenie; toto autentické dielo už na prvé počutie zaujme svojou mystickou atmosférou akejsi západoeurópskej "rágy" a namiesto sústredenej percepcie navodzuje skôr relaxačné a meditatívne stavy. Skvelá zážitok umocňuje interpretácia v podaní súboru ensemble recherche s piatimi sólistami (flauta, klarinet, husle, viola d´amore a violončelo), ktorých vstupy decentne kolorizuje tlmený, no hutný prejav Rundfunk-Sinfonieorchester Berlin pod vedením Petra Rundela. Luxusný CD box navyše ponúka pútavé čítanie o Danteho rozsiahlom epose a venuje sa i Sciarrinovým úvahám o fascinácii číselnými vzťahmi, ktorými boli rovnako uchvátení nielen umelci stredoveku, ale aj súčasní skladatelia.

Pre časopis Hudobný život, číslo 11/ 2010 napísal Peter Katina

nedeľa 8. mája 2011

Recenzia CD Lotz Trio : Slovak Period & Contemporary Bassett Horn Treasures

Lotz Trio
Slovak Period & Contemporary Bassett Horn Treasures
Hudobný fond, 2008

Lotz Trio je komorný súbor hráčov na basetových rohoch, pomenovaný po nástrojárovi Theodorovi Lotzovi. Lotz pôsobil aj v Prešporku a súbor využíva repliky jeho nástrojov. Trio tvoria bratia Róbert a Ronald Šebestovci a Andreas Fink. Na svojej debutovej nahrávke prichádzajú s pozoruhodnou koncepciou. Klasické skladby pre basetové rohy totiž skombinovali so súčasnými kompozíciami, napísanými priamo pre nich. Jednotiacim elementom albumu je fakt, že všetky diela pochádzajú z dielne slovenských alebo na Slovensku pôsobiacich skladateľov. Albumom sa "vinie" séria ôsmich krátkych skladieb od Mareka Piačeka pod názvom Pustatina I-VIII, ktorá akoby tvorila akúsi "promenádu" medzi jednotlivými skladbami a sprevádza poslucháča celým albumom. Sviežou zvukovou delikatesou, pripomínajúcou, že na našom území tvorili skvelí a neprávom prehliadaní hudobní tvorcovia, sú dve klasicistické kompozície - Divertimento od Juraja Družeckého a Partita od Johanna Josefa Roeslera. Zo súčasných skladieb je fascinujúca najmä skladba Daniela Mateja, ktorý sa v diele 3m fuer W.A.M. vysporiadal s Mozartovým dedičstvom divertiment pre basetové rohy. Matej Mozarta jemne paroduje, jeho kompozícia je však obsahovo oveľa závažnejšia a klasické alúzie a voľné citácie sú iba jednými z prvkov, ktoré dopĺňajú modernú textúru tejto zaujímavej skladby. Okrem temných podtónov v Plavbe proti noci od Martina Burlasa a pôsobivého dýchania, prefukovania a mikrointervalov v diele The Inner Singers od Boška Milakoviča zaujme najmä Aria (for Lotz Trio) od Mariána Lejavu, kde sa nástroje prelínajú v nekonečnom súzvuku a dravých nástupoch navzájom si konkurujúcich partov. Iba málokedy sa stáva, že by sa nejaký súbor, ktorého repertoár je zdanlivo limitovaný, pohyboval s takou ľahkosťou a presvedčivosťou v štýlovo odlišných oblastiach, akými sú klasicizmus i súčasná hudba. Lotz Trio je v tomto ohľade výnimočné.

Pre časopis Hudba, číslo I.-II./2009 napísal Peter Katina

Recenzia CD Lotz Trio : Juraj Družecký

Lotz Trio
Juraj Družecký
Hevhetia, 2009

Skladateľ klasicizmu Juraj Družecký bol pozoruhodnou osobnosťou. Jeho tvorba a vplyv presiahli regionálne hranice a umelecky zasiahol do diania v celej strednej Európe. Preto je pre spoznávanie tejto "staro - novej " hudby nesmierne prínosné, že sa jeho diela opäť nahrávajú a koncertne predvádzajú. V tejto súvislosti je priekopníckym činom aj premiérová nahrávka jeho Divertissement Pour Trois Cors de Bassett (teda divertiment pre tri basetové rohy), ktoré nahral súbor Lotz Trio. Celkovo sa toto Družeckého dielo skladá z 32 častí. Lotz Trio z nich vytvorili šesť partít s rozsahom päť, resp. šesť častí, ktoré - ako vo výborne spracovanom buklete vysvetľuje člen tria Róbert Šebesta - bolo možné "poskladať" do rôzne dlhých cyklov. Partity sú založené na striedaní rýchlych a pomalých častí s dvoma kontrastnými menuetmi a záverečným Rondom (resp. Allegrom). Je to pôsobivá a príjemná salónna hudba, rýchle časti znejú veľmi živo a dynamicky a občas doslova hýria veselými farbami a náladami. Zvuk tria je plastický a homogénny a podobne pútavá je aj vizuálna stránka albumu. Táto svojím spôsobom raritná nahrávka je skvelou odpoveďou na dlhoročné vákuum v oblasti znovuobjavovania zabudnutých domácich autorov. Podobne kvalitné nahrávky sa u nás objavujú iba zriedkakedy.

Pre časopis Hudba, číslo I.-II./2009 napísal Peter Katina

Recenzia CD Zakarya : The True Story Concerning Martin Behaim

Zakarya
The True Story Concerning Martin Behaim
Tzadik, 2008 / Hevhetia

Aké sklamanie! Po predchádzajúcich skvelých albumoch francúzskej kapely Zakarya, hrajúcej "klezmer jazz-core", som bol naozaj zvedavý na ich nový album. Jeho názov a obsah má korešpondovať so životom stredovekého mysliteľa, hvezdára a konvertitu Martina Behaima. Žiaden podobný kontext som však v hudbe Zakarya nenašiel. Do názvu si môžete pokojne dosadiť hocijaké iné meno a nič by sa nestalo. Album žalostným spôsobom vykráda už aj tak pomerne limitované hudobné prostriedky predchádzajúcich albumov. Kým však na prvých albumoch kombinácia jednoduchých klezmerovských nápevov, divokého rocku a experimentálnej "elektroakustiky" pôsobila vzrušujúco a zaujímavo, tentokrát je to nuda. Zo všetkého najviac mi vadí jalový zvuk "uvrieskanej" gitary Alexandra Wimmera, ktorá prehlušuje všetko ostatné a poslucháčovi môže spôsobovať eróziu horšie držiacich zubných výplní. Rozsiahle, nikam nevedúce plochy ohlušujúcej hardcorovej hlušiny spôsobujú, že album len ťažko dopočúvate do konca. Zvuk kapely je zbytočne agresívny a zliaty a často som mal pocit, že počúvam bezobsažný balast a naťahovanie minutáže. Od tejto kapely vrelo odporúčam vypočuť si albumy Zakarya, Something Obvious a 413A. Tento nie.

Pre časopis Hudba, číslo I.-II./2009 napísal Peter Katina

Recenzia CD John Zorn : Film Works XXII :The Last Supper

John Zorn
Film Works XXII : The Last Supper
Tzadik, 2008 / Hevhetia

John Zorn často priznáva, že jeho tvorbu ovplyvňovali skladatelia minimalizmu, ako sú Philip Glass, Steve Reich alebo Terry Riley. Prvky minimalizmu uplatnil aj na svojom najnovšom albume, ktorý obsahuje hudbu k filmu The Last Supper od francúzskeho režiséra Arna Boucharda. Ide o bizarný "scifi-art" film, plný bizarného násilia, futuristických fantázií, rituálov a surrealistických obrazov v štýle Davida Lyncha. Zorn hudbu realizoval v limitovanom obsadení štyroch skvele sa dopĺňajúcich vokalistiek (Martha Cluver, Lisa Bielawa, Abby Fisher a Kirsten Sollek) a kontratenoristu Caleba Burhansa, skombinovaných s divokými perkusiami Zornovho dvorného hráča Cyra Baptistu. Skladby majú mysteriózne názvy ako Somnabulisme, Tarot, Farba krvi, Vzývanie, Cestovanie v čase, Diabol... Tajomná hudba sa pokojne dvíha a klesá na vlnách štyroch ženských hlasov a kontratenoru, v slučkách vytvárajúcich pôsobivé harmónie z často krkolomných, nespevných intervalov. Skladby znejú a capella a temné vstupy perkusií sa väčšinou nachádzajú na oddelených trackoch. Sentimentálne ženské hlasy, prednášajúce sylabizované party bez textu, občas nápadne pripomínajú melancholickú hudbu k starým slovenským filmom, zobrazujúcim literárne diela lyrizovanej prózy. Bezpochyby náročné party sú zaspievané brilantne, s plastickým tvarovaním opakujúcich sa figúr a s istou mysterióznosťou a nostalgiou. Úplne ideálne by asi bolo vnímať túto hudbu spolu s filmom, napriek tomu však ide o veľmi zaujímavý album.

Pre časopis Hudba, číslo I.-II./2009 napísal Peter Katina

Recenzia CD John Zorn : Film Works XXI : Belle de Nature/ The New Rijksmuseum

John Zorn
Film Works XXI : Belle de Nature/ The New Rijksmuseum
Tzadik, 2008/ Hevhetia

Ďalší album zo série filmovej hudby Johna Zorna tvorí hudba hneď k dvom snímkom. Prvým je francúzsky ľahko erotický film Belle de Nature režisérky Marie Beautyovej. Hudba k nemu podčiarkuje jemný, ženský element, lyriku, pôvab a ľahkosť. Zorn si pri inštrumentovaní vybral trio v zložení gitara (Marc Ribot), harfa (Carol Emanuel) a basa( Ezra Blumenkrantz). Táto hudba je neuchopiteľná, náladová a pohybuje sa akoby v stálych prílivových vlnách. Tvoria ju minimalistické motívy a jednoduché podmanivé harmónie. Skladby vyžarujú akési bezčasové relaxačné vibrácie, ktoré svojím smerovaním do stratena posúvajú vnímanie skôr smerom k meditácii, než k sústredenému posluchu. Druhým filmom, ku ktorému Zorn napísal hudbu, je The New Rijksmuseum. Ide o hudbu k dokumentárnemu filmu, popisujúceho rekonštrukciu slávneho Rijksmusea v Amsterdame. Centrálnou postavou tejto časti nahrávky je klavirista Uri Caine, hrajúci na čembale. Farba tohto nástroja vytvára zvukový podklad všetkých skladieb. Zorn nazval hudbu k tomuto filmu "barokový minimalizmus". Caina a Zorna na čembale dopĺňajú Cyro Baptista na perkusiách a Kenny Wollesen na vibrafóne a zvonkohre. Príjemná monotónnosť strojovo klepotajúcich perkusií, zvuk čembala, evokujúci dobovú hudbu a pravidelné kolísanie jemných, opakovaných tónov vibrafónu a zvonkohry na vlnách krátkych intenzívnych motívov sú pozvánkou do krehkého sveta neobyčajnej hudobnej fantázie.

Pre časopis Hudba, číslo I.-II./2009 napísal Peter Katina

Recenzia CD Philippe Manoury : Fragments pour un portrait

Philippe Manoury
Fragments pour un portrait
Kairos, 2009 / Hevhetia

Tvorba francúzskeho skladateľa Philippa Manouryho je spätá predovšetkým s IRCAM-om, inštitúciou, zaoberajúcou sa elektroakustickou hudbou. Manoury sa však vo svojom diele hlási nielen k tradícii francúzskej hudby a experimentálnej elektroakustickej hudby, ale aj k zvukovým plochám Charlesa Ivesa, Xenakisovej sonorite či k Boulezovi a Stockhausenovi. A pri spracúvaní motivického materiálu siaha dokonca až k tradícii skladateľov neskorého romantizmu, reprezentovanej Wagnerom a Straussom. Prvou skladbou jeho autorského albumu je dielo Fragment pour un portrait pre súbor tridsiatich hudobníkov, ktorý nahral Ensemble Intercontemporain s  dirigentkou Susannou Mälkkiovou. V rôznom svetle predstavuje Manoury v siedmich častiach diela homogénny hudobný materiál, ktorého typickým znakom je úžasná farebnosť, dynamika zvukových polí a bohatstvo nápadov a zvukov. Hudba je pritom organizovaná v podstate klasickým spôsobom, cítiť vyhranené tonálne centrá a harmonickú príťažlivosť, skladba pulzuje v zrozumiteľnom členení, textúra je jasná a uchopiteľná aj laickým poslucháčom. Nemenej podstatným elementom je i jej pôvab a čistá estetická krása. Tieto atribúty robia z Manouryho skladby skvelý hudobný "artikel" a hodnotnú kompozíciu. Druhou, pomerne rozsiahlou skladbou je Partita I. pre sólovú violu a elektroniku v "reálnom čase". Dielo nahral vynikajúci violista Christophe Desjardins. V tejto kompozícii sprevádza violu elektonický part, reagujúci na violistovu hru, ktorý je do takej miery kompaktný so samotným partom violy, že niekedy vzniká pocit, akoby  z reproduktorov znelo violové duo. Elektronika nedráždi a neprehlušuje sólový nástroj, ale tvorí s ním dokonalý súzvuk. Je to však emocionálne bombastický zážitok, ktorý má od komornej idylky ďaleko. Desjardinsov part znie démonicky, hrá doslova s "paganiniovským" espritom a s takmer autodeštrukčným nasadením. Jeho "digitálneho spoluhráča", vytvárajúceho plastické zvukové pozadie, nazýva Manoury "zvukovým kúpeľom". Na violistove danteovské peklo elektronika reaguje drsnými zvukovými reflexiami, ktoré na rozsiahlej ploche vytvárajú desivé kulminácie akýchsi lomených pseudobachovských figurácií, hraničiacich so šialenstvom. Je to jedna z najlepších elektroakustických skladieb, aké som doteraz počul. Album Philippa Manouryho je výnimočný z kompozičného aj interpretačného hľadiska. Naozaj radosť počúvať.

Pre časopis Hudba, číslo I.-II./2009 napísal Peter Katina

piatok 6. mája 2011

Recenzia CD Marino Formenti : Kurtág ´s Ghosts

Marino Formenti
Kurtág ´s Ghosts
Kairos, 2009/ Hevhetia

Dvojalbum klaviristu Marina Formentiho je jeho autorským konceptom, vytvárajúcim mozaiku z klavírnych diel Gyorgy Kurtága a rôznych skladieb klavírnej klasiky, z ktorej Kurtágova tvorba vychádza alebo ňou bola ovplyvnená. Zámerom bolo predstaviť Kurtágove skladby v novom svetle a umiestniť ich do nového, osviežujúceho kontextu. Pomedzi jeho krátke skladbičky teda znie pozoruhodná kombinácia klavírnych diel Bacha, Chopina, Purcella, Scarlattiho, Bouleza, Schuberta, Stockhausena, Haydna a mnohých ďalších. Hudba plynie bez prerušenia a skladby plynulo nadväzujú jedna na druhú a vytvárajú tak súvislý prúd rôznorodých hudobných príspevkov. V Kurtágovom diele cítiť podľa Formentiho silné prepojenie s celou tradíciou klasickej hudby od renesancie po súčasnosť, ale nejde v ňom o prvoplánový koncept. Kurtágove vplyvy sú hlboko ukryté v precíznej drobnokresbe a krehkej štruktúre. Klasiku takmer nikdy priamo necituje a skôr ide o podobnosť vnútornej stavby, intervalovej štruktúry, textúry, pohybu, prípadnej istej estetiky, ktorá Kurtágove diela "zbližuje" s klasikou. Tento zaujímavý projekt tak vytvára líniu vedúcu od Machauta k Stockhausenovi a poukazuje na rôznorodosť európskej hudobnej tradície. Škoda, že nahrávka nebola profesionálne dotiahnutá do konca aj z hľadiska audio kultúry. Album je totiž nahratý doslova amatérsky, zvukovo podpriemerne, dynamiku piano až mezzoforte takmer vôbec nepočuť a stredné pásmo je úplne odrezané. Navyše Formentiho interpretácia je najmä v klasických skladbách vyložene tvrdá a mechanická, Schubert, Chopin a Musorgskij sú zahraní bez fantázie, spevnosti a  tónovej kultúry. Osobne dávam prednosť autorským albumom, kde hrá samotný Kurtág.

Pre časopis Hudba, číslo I.-II/2009 napísal Peter Katina

Recenzia CD Mauricio Kagel : Kantrimiusik

Mauricio Kagel
Kantrimiusik
Winter&Winter, 2008/ Hevhetia

Skladba nedávno zosnulého argentínskeho skladateľa Mauricia Kagela s názvom Kantrimiusik s podtitulom Pastorale fuer Stimmen und Instrumente vznikla ešte v 70. rokoch minulého storočia a je milou paródiou na pastorálne prvky v symfonickej hudbe. Súbor Nieuw Ensemble, ktorý nahral túto 15-časťovú kompozíciu, pripomína zložením narýchlo poskladaný vidiecky orchester. Okrem iných nástrojov totiž obsahuje aj gitaru, tubu, bendžo a klavír a členovia ansámblu pod vedením Eda Spanjaarda v priebehu skladby striedavo hrajú aj na rôznych bicích a ľudových nástrojoch, zvončekoch a mandolínach. Treba však povedať, že ich interpretácia je špičková a presvedčivá. Pôvabná a veselá skladba, ktorá sa nesie v tonálnom duchu, zbaveného formálnych experimentov, prináša číru radosť z hudby a z napodobňovania tradičných pastierskych hudobných motívov. Kagela očividne nadchýnali zvuky prírody a vidieka, ktoré znejú na nahrávke autenticky priamo z terénu (bučanie kráv, kotkodákanie sliepok, motor traktora) alebo sú žartovne imitované v podaní členov súboru a troch vokalistov. Občas zaznejú aj folklórne motívy, pripomínajúce staré talianske piesne a tance, niekedy zasa vypláva na povrch až rocková rytmika bláznivého malého orchestra, ktorý má radosť z toho, že môže "robiť rachot". Album je lahodný a svieži, hráči sa evidentne bavia a poslucháči sa budú pravdepodobne tiež. Na zoznámenie sa s tvorbou Mauricia Kagela je tento album tým najvhodnejším "kúskom".

Pre časopis Hudba, číslo I.-II./2009 napísal Peter Katina

Recenzia CD Ernst Reijseger : Tell Me Everything

Ernst Reijseger
Tell Me Everything
Winter&Winter, 2008/ Hevhetia

V súčasnej móde improvizujúcich, spievajúcich, crossoverových a rockových violončelistov sa vymyká z priemeru niekoľko hudobníkov, ktorí hrajú a komponujú originálne a  neopočúvane a na vysokej interpretačnej úrovni. Patrí k nim aj Ernst Reijseger, ktorý dokáže vyplniť takmer sedemdesiatminútovú nahrávku vlastnými kompozíciami a odohrať ju sólo tak, že vyrazí dych aj najväčším pochybovačom. Trinásť skvelých skladieb na albume Tell Me Everything nahral Reijseger v kostolíku Volpaia v Toskánsku a ako je už zvykom u vydavateľstva Winter&Winter, nahrávka zachytáva aj okolité zvuky prírody, spev vtákov, vietor a momentálnu akustickú situáciu, takže poslucháč má pocit,akoby bol na koncerte pod holým nebom. Zvuky prostredia však nerušia, práve naopak, podporujú uvoľnený a pokojný pocit z Ernstovho muzicírovania. Jeho skladby sa často oddávajú filozofickému rozjímaniu a meditácii, ale album postupne "naberá na obrátkach" a dôjde aj na divoké, halucinogénne, takmer rockové pasáže. Pozoruhodná je violončelistova práca s dynamikou v pianissime a s alikvotnými tónmi, kde dokáže udržať napätie a "na počkanie" vyčarovať drobné prepracované detaily. Reijseger predvádza všetky možné techniky hry a kým viacerí crossoveroví violončelisti sa sústreďujú hlavne na pizzicatové vybrnkávanie, on pracuje majstrovsky hlavne so sláčikom. Jeho lomené figúry a rozsiahle agresívne plochy rozložených akordov sa zdajú byť neprekonateľné. Napriek hráčskemu nasadeniu vo vypätých miestach sú jeho kompozície pomerne lyrické a krehké, a tak album poteší širokospektrálnym záberom nálad a žánrov v skvelej autorskej prezentácii.

Pre časopis Hudba, číslo I.-II./2009 napísal Peter Katina

Recenzia CD Šeban, Godár, Breiner, Kolkovič

Šeban, Godár, Breiner, Kolkovič
Hevhetia, 2009

Exkluzívny dvojalbum štvorice popredných slovenských skladateľov je síce vizuálne minimalistický, ale už na prvé počutie výrečný a obsahovo bohatý. Na prvom disku sa nachádza skladba Opus I. pre elektrickú gitaru, fujaru a komorný orchester od Andreja Šebana. Zreteľné folklórne a rockové konotácie sú Šebanovi vlastné a dielo naznačuje medzižánrové posuny do "nikým neobsadeného voľného priestoru", kde sa stretáva tradícia s modernou hudobnou rečou. Druhou skladbou je Malá suita pre malého Dávida pre elektrické husle, elektrickú gitaru, sláčikový orchester a čembalo od Vladimíra Godára. Priamočiara a úprimná hudobná výpoveď autora v sebe spája, podobne ako u Šebana, ľudový idióm a rockovú hudbu, ale úplne iným spôsobom a navyše navodzuje aj ilúziu tancov barokovej suity s čembalom a skvelým Stanom Palúchom na elektrických husliach. Jednoduché, krásne spevné línie a klasická harmónia ďaleko prekračujú vžité konvencie súčasného komponovania a integrujú prvky starého hudobného jazyka, prístupného doslova komukoľvek. Druhý disk otvára skladba Petra Breinera pod názvom Guitaralia Notturna pre gitarové kvarteto a orchester. Možno trochu netypicky prevažujú v skladbe pomerne tmavé a závažné tóny, ktoré spolu so zvukom gitary navodzujú istý pátos a ponor do skrytých emocionálnych zákutí. Dvojalbum uzatvára dielo Andante - Allegro pre orchester od Jozefa Kolkoviča, polemizujúcom s Mozartovým dielom vo vážnom i žartovnom duchu. Zároveň však vytvára svojský hudobný rámec, ktorý nie je limitovaný tvorbou božského Amadea a definitívne ukazuje, že súčasný hudobný jazyk a "odkaz majstrov" nemusia byť nevyhnutne v protiklade. Okrem sólistov (Šeban, Palúch, Bratislavské gitarové kvarteto) sa v skvelom svetle predviedol Štátny komorný orchester Žilina, ktorý nahrávke dodal dynamiku a zároveň nespochybniteľný šarm.

Pre časopis Hudba, číslo I.-II./2009 napísal Peter Katina

štvrtok 5. mája 2011

Recenzia CD Rajmund Kákoni : Accordion Monologue

Rajmund Kákoni
Accordion Monologue
Diskant, 2008

Profilový album akordeonistu Rajmunda Kákoniho je dramaturgicky zostavený z diel renomovaných slovenských autorov. Hneď na úvod zaujme premiérovo nahratý cyklus Svetozára Stračinu s názvom Svet a  deti - kolekcia pôvabných detských skladbičiek, na malej ploche plná skvelo vykreslených hudobných charakterov. Nasledujúca skladba Nonetto di studi facili od Juraja Hatríka ponúka okrem nepochybného inštruktážneho rozmeru aj čaro príťažlivých melodických línií a klasickej harmonickej štruktúry. Stará dórska  téma spracovaná v skladbe Decameron od Milana Nováka, hravá motorika dielka Giocomobil Ilju Zeljenku, či brilantné kontrapunktické vrstvy v Capriccio rustico od Jozefa Podprockého robia z albumu mozaiku rôznych farieb a éterických nálad. Poslednou skladbou tejto slovenskej kolekcie je Hatríkov Melancholický monológ, podľa môjho názoru vrchol albumu, ktorý osobitou poetikou a tlmenými, nostalgickými tónmi, majstrovsky ukrytými v textúre, album uzatvára. Kákoni hrá príjemným, mäkkým tónom, hoci razancia vo vypätých miestach nechýba. Prevažuje však vrúcnosť a lyrika prejavu, je cítiť, že evidentne nekladie dôraz na extrovertné gestá a efekty. Jeho interpretácia prezentuje krehkú drobnokresbu a hudbu s naozaj vitálnou vnútornou dynamikou. Accordion Monologue je pôsobivý a delikátny album.

Pre časopis Hudba, číslo I.-II./2009 napísal Peter Katina

Recenzia CD Eugen Suchoň : Piano& Violin Works

Eugen Suchoň
Piano& Violin Works
Pavlík Records, 2008

Pri príležitosti stého narodenia skladateľa Eugena Suchoňa sa na Slovensku uskutočnilo viacero pozoruhodných podujatí a projektov. Jedným z nich je aj vydanie dvojalbumu z jeho diel, ktoré nahrali huslista Milan Paľa a klavirista Ladislav Fanzowitz. Nahrávka ponúka na prvom disku diela pre husle a klavír - Sonátu č.1, Sonatínu op.11 a Poéme macabre op. 17. Na druhom sú Suchoňove klavírne diela - Malá suita s passacagliou op. 3, Baladická suita op. 9, ďalej Metamorfózy, Elégia a Toccata. Jeho husľové diela zvládajú obaja interpreti s bravúrou a energiou, ktorá Suchoňovu povestnú rapsodickosť ešte viac zdôrazňuje. Zároveň ale prinášajú veľmi plastickú interpretáciu a náročné gradácie či rozsiahle vypäté plochy sú vystavané majstrovsky a  s nesmiernym citom pre logiku diela. Milan Paľa dokáže zaujať už nástupom prvého tónu a to isté sa týka aj druhého, klavírneho disku, kde Ladislav Fanzowitz ponúka pevnú hudobnú koncepciu a napriek stálemu napätiu v skladbách drží suchoňovský "hurikán" s nadhľadom na uzde a zreteľne modeluje zmysluplné oblúky v komplikovaných vodách Suchoňovej rozbúrenej klavírnej textúry. Percepcia tohto dvojalbumu je pomerne náročná. Poslucháč musí byť pripravený na vyše sto minút nepretržitého prúdu rapsodickej, expresívnej, nepokojnej a nesmierne exaltovanej hudby, ktorá graduje prakticky už od úvodných tónov a bez výdychu sa pri vyvrcholení dostáva k ďalším stúpaniam, ktoré smerujú do nekonečna, vo vírivých cykloch nikdy nekončiacej "anhedónie". Keďže dych berúca rapsodickosť je jedinou prevládajucou emóciou týchto diel, môže byť súvislý posluch albumov napriek virtuozite interpretov značne vyčerpávajúci. Inak je táto nahrávka v každom ohľade skvelá. Dvojalbum je vydaný v dôstojnom, luxusnom balení s nosičmi v dvojvrstvovej verzii CD/DVD Audio a s bukletom v krásnom minimalistickom duchu. Špičkový produkt "Made in Slovakia".

Pre časopis Hudba, číslo I.-II./2009 napísal Peter Katina

streda 4. mája 2011

Recenzia CD J.S. Bach : Die Kunst der Fuge

J.S. Bach
Die Kunst der Fuge
Winter&Winter, 2009/ Hevhetia

Posledné, nedokončené Bachovo dielo Umenie fúgy je právom považované za absolútnu formu umeleckej abstrakcie, za vrcholné spojenie vyššej matematiky a čírej hudobnej emócie. Keďže štvorhlasná textúra nemá predpísané nástrojové obsadenie, je zaujímavé sledovať rôzne, i bizarné zostavy, interpretujúce tento jedinečný hudobný skvost. Medzi mimoriadne určite patrí nová nahrávka súboru Il Suonar Parlante, čo je súbor štyroch hráčov na viole da gamba pod vedením Vittoria Ghielmiho a jeho brata Lorenza Ghielmiho, ktorý súbor sprevádza na klávesových nástrojoch. Táto nahrávka je výnimočná v tom, že Lorenzo na nej strieda čembalo a dva rôzne znejúce klavíry Silbermann, verne kopírujúce zvukový ideál doby, vyvíjajúci sa od čembala ku kladivkovému klavíru. Pri jednotlivých kontrapunktoch sa strieda štvorica viol da gamba s čembalom, niekde Lorenzo podporuje súbor generálbasom a niektoré časti, hlavne dvojhlasné kánony, ale i komplikovanú štvorhlasnú sadzbu hrá na čembale sám. Autentický zvuk štyroch dobových viol da gamba je úchvatný a neuveriteľne plastický. Znie vrúcne a hlboko a pripomína ľudský dych, zároveň je ale drsný, dravý a hrubozrnný, pri rozsiahlych melodických líniách s dynamickým ťahom a plným tónom. Rozsiahle Bachovo dielo v tomto podaní dostáva sviežosť, viacrozmernosť a pohyb. Interpretácia súboru precízne a logicky modeluje všetky búrlivé strety a každý hlas citlivo rozvádza v pradive komplikovaných protipohybov do požadovaného homogénneho celku. Súbor Il Suonar Parlante interpretuje zložité dielo s nesmiernou hĺbkou a emocionalitou. Hra Lorenza Ghielmiho predstavuje pomyselný vrchol, ktorému sa v dobovej interpretácii vyrovná možno iba geniálny Ton Koopman. Ghielmiho brilantná artikulácia, vzletná a energická hra, nedostižné ozdobovanie a dynamika čembalovej hry sú unikátne. Navyše dokázal Bachovu neúplnú skladbu dopísať tak, že poslucháč ani nepostrehne, kde v skutočnosti Bach prestal komponovať. Umenie fúgy v podaní Il Suonar Parlante poskytuje vzrušujúci a transcendentný hudobný zážitok, ktorý väčšinu autentických i súčasných verzií tejto skladby necháva ďaleko za sebou.

Pre časopis Hudba, číslo I.-II./2009 napísal Peter Katina

Recenzia CD Nicola Matteis : Ayrs for the Volin

Nicola Matteis
Ayrs for the Violin
Alpha, 2009

Nicola Matteis je dnes takmer neznámy barokový skladateľ a huslista pochádzajúci z Neapola, ktorý emigroval do Anglicka, kde prežil väčšinu života. Celkovo sú však jeho život a tvorba zahalené tajomstvom. Zachoval sa ale dôležitý fakt, že už počas svojho života bol Matteis vyhľadávaným a ospevovaným pre svoje husľové skladby a interpretačné majstrovstvo, s akým ich predvádzal. Na novom albume vydavateľstva Alpha s jeho dielami, ktoré nahrala huslistka Hélene Schmitt, sa nachádza šesť suít, kombinujúcich tance v talianskom štýle so silnou dávkou francúzskeho pôvabu. Huslistku sprevádzajú hráči na violončele, gitare, teorbe a čembale, resp. organe a ich nadšená interpretácia spôsobuje, že sa na poslucháča prenáša pocit divokého vzrušenia. Poznávacím znakom Matteisovej hudby je veselosť, hravosť a úprimná južanská nespútanosť. Napísaná je s nadpozemskou ľahkosťou, a tak sú v nej rozvíjané aj virtuózne hudobné motívy. V rámci dobovej konzervatívnej anglickej hudobnej scény museli tieto diela spôsobiť asi poriadny rozruch. V pomerne krátkych skladbách niet ani stopy po smútku či nostalgii, všetky hýria farbami a nákazlivou radosťou z hudby, bez patetizmu a sentimentality. Nicola Matteis bol jedinečným hudobným zjavom. Táto nahrávka, ktorá oživila veselého ducha jeho hudby, je zároveň pútavým a roztomilým pohľadom na odvrátenú stránku zamračeného a monumentálneho baroka.

Pre časopis Hudba, číslo I.-II./ 2009 napísal Peter Katina

Recenzia CD Jean- Philippe Rameau : Que les mortels servent de modele aux dieux..

Jean- Philippe Rameau
Que les mortels servent de modele aux dieux...
Alpha, 2009

Tento album je poznamenaný pozoruhodnou dualitou. Obsahuje totiž árie z dvoch opier veľkej osobnosti francúzskeho baroka Jeana- Philipea Rameaua, a to z diel Zais a Zoroastre. Hoci vznikli v rovnakom čase a prvýkrát boli uvedené v roku 1748, resp. 1749, hudobne sa veľmi líšia. V opere Zais prevláda neha a vrúcnosť, jej hudba je zasnená, lyrická a hlavné postavy v nej majú ľudský a zároveň božský charakter. Zoroastre je oproti tomu tragická opera, plná temných, drsných a naturálnych tónov, hudba v nej "sleduje" spletitý dej a rozsiahle súboje bojujúcich bohov i ľudských postáv, ktoré nikdy nedokážu vyriešiť konflikty zmierlivo. Árie spievajú sopranistka Eugénie Warnier a basista Arnaud Richard, inštrumentálne party nahral súbor dobovej hudby Ausonia a Frédérick Haas. Zaujímavé je sledovať, aký kompaktný celok vytvára tento pestrý album, a to aj napriek tomu, že sa skladá z dvoch navzájom kontrastných diel, čo vypovedá o autorovej genialite. Rameau neváhal ísť vo využití štylistických prvkov a hudobných emócií do extrémov a použité naturalistické hudobné efekty predišli jeho dobu o mnoho desiatok rokov. Jeho diela sú plné vzrušujúcoch dynamických scén i krehkých lyrických obrazov. Rameau používa novátorské metódy, na svoju dobu neobvyklú inštrumentáciu a konvenčné libretá dokáže naplniť monumentálnym hudobným obsahom. Vynikajúca interpretácia skladieb ešte stále nie dostatočne doceneného skladateľa.

Pre časopis Hudba, číslo I.-II. / 2009 napísal Peter Katina

utorok 3. mája 2011

Recenzia CD Heinrich Schutz, Johann Sebastiani : Historia der Auferstehung Jesu Christi

Heinrich Schutz, Johann Sebastiani
Historia der Auferstehung Jesu Christi
Ricercar, 2008

Na tomto dvojalbume prináša vydavateľstvo Ricercar málo známe klenoty nemeckej barokovej duchovnej hudby. Prvými dvomi skladbami sú oratóriá Die sieben Worte Jesu Christi am Kreuz a Historia der Auferstehung Jesu Christi od Heinricha Schutza. Tento skladateľ patril k najvýznamnejším nemeckým autorom baroka a svojou osobitou kompozičnou prácou ovplyvnil neskôr J.S.Bacha pri písaní pašií. Obe diela delí od seba dvadsať rokov a Schutz v nich dokázal využiť úplne odlišné hudobné prostriedky. Oratórium "Sedem slov" zdôrazňuje skôr ľudský aspekt biblického príbehu, kým "História vzkriesenia" je abstraktnejšie duchovné dielo. Prvýkrát tu zohráva dôležitú úlohu part evanjelistu, ktorý sprevádza a komentuje dej i priebeh celého diela. V oboch oratóriách je vokálny part zverený minimálnemu počtu spevákov, ktorí striedavo alternujú rôzne roly ( apoštoli, veľkňazi, Kristus, Judáš, zbožné ženy, anjeli..) a hudobný sprievod tvoria štyri violy da gamba, resp. basové violy, teorba  a organ. Takí významní speváci a experti na starú hudbu, akými sú tenoristi Mark Padmore alebo Paul Agnew sú aj v prípade tejto nahrávky zárukou výnimočného zážitku. Hudobníci, ktorí sú súčasťou súboru Ricercar Consort pod vedením hráča na viole da gamba Philippa Pierlota, hrajú brilantne a s hĺbkou, z diel doslova dýcha pokora a duchovná atmosféra Veľkej noci a pašií. Na druhom disku sa nachádza dielo Matthäus Passion od nemeckého skladateľa Johanna Sebastianiho, o ktorého živote a diele nie je známe prakticky nič. V týchto pašiách Sebastiani evidentne čerpá zo Schutzových diel a stojí na pomyselnom rázcestí medzi renesančnými pašiami a veľkolepými Bachovými dielami. Podobne ako u Schutza je vokálny part všetkých postáv rozdelený medzi niekoľko vokalistov, ale hudobný sprievod je obohatený okrem viol da gamba aj o ďalšie sláčikové nástroje. Ak radi objavujete nové veci (a starú hudbu), potom tento nádherný dvojalbum v skvelej interpretácii súboru Ricercar Consort strojí za vypočutie.

Pre časopis Hudba, číslo I.-II. /2009 napísal Peter Katina

Recenzia CD Secret Chiefs 3 : Xaphan

Secret Chiefs 3
Xaphan
Tzadik, 2008 / Hevhetia

Secret Chiefs 3 je extravagantné hudobné zoskupenie, ktorého dušou je multiinštrumentalista Trey Spruance. Keď ho John Zorn poveril nahrávkou v poradí deviateho setu svojej zbierky skladieb "Knihy anjelov", možno ani on sám netušil, aký album z toho vznikne. Secret Chiefs totiž zo "vzorkovníka" Zornových skladieb inšpirovaných hlavne klezmer hudbou a čerpajúcich z myšlienok kacírstva a démonológie, vybrali nevyhnutný podklad a naaranžovali naozaj pekelný hudobný guláš doteraz aj v Tzadiku nevídaného rozsahu. To, čo znie z reproduktorov, je masa diabolského klezmeru skrížená s rockom, metalom, jazzom, folkom, big bandom, zborovým spevom, cigánskou hudbou a štýlovo neidentifikovateľným hudobným šamanizmom. Na hráčoch je poznať, že ako tínedžeri počúvali dosť tvrdú, ale inteligentnú hudbu. Dajú sa tu vypozorovať akési ázijské pentatonické prvky, vzdialené ozveny zašlej slávy Seattlu, ale podstatný je predsa len prvok "radikálnej židovskej kultúry", čo je aj názov CD edície v Tzadiku, ktorá sa zameriava na tradičnú židovskú hudbu v netradičnom "habite". Ukážky z tohto CD môžu poslucháča zavádzať, pretože v priebehu pár sekúnd sa zmení atmosféra skladby, nástrojové obsadenie a všetko je zrazu inak. To, čo zostáva, je vysoká interpretačná kvalita a najvyššie emocionálne nasadenie. Žiaden poprockový balast, žiadne vypchávky, nadstavovanie, opakovanie motívov, žiadne hladké prechody. Je to dynamický nárez, proti ktorému sú všetky hardrockové a punk- klezmerové kapely iba silvestrovskými hráčmi stupníc. Prudké žánrové prestrihy v skladbách sú však urobené veľmi citlivo a každá kompozícia má vlastný vnútorný vývoj. Album sa počúva veľmi príjemne, pretože tanečné a lyrické prvky značne zjemňujú rockové vstupy. Xaphan je expresívna a nádherná muzika, ktorá svojou príťažlivosťou a bizarným zmiešavaním rôznych hudobných svetov ukazuje nové trendy multižánrového ponímania klezmer hudby.

Pre časopis Hudba, číslo IV./ 2008 napísal Peter Katina

Recenzia CD Vyacheslav Guyvoronsky : Caprichos

Vyacheslav Guyvoronsky
Caprichos
Leo Records, 2008 / Hevhetia

Ruská jazzová a  alternatívna scéna je u nás pomerne neznáma, ale skladateľ a trubkár Vyacheslav Guyvoronsky žil pomerne dlho v hudobne anonymných pomeroch aj vo vlastnej krajine. Jeho pôsobenie v sibírskom meste Kemerovo, i jeho dodatočné, doslova existenčne odôvodnené štúdium medicíny trvanie tohto "antistar manažmentu" ešte predĺžilo. O to väčšie prekvapenie a úspech vyvolali jeho nahrávky pre vydavateľstvo Leo Records. Jeho hudba sa pohybuje na pomedzí súčasnej klasiky, jazzu a improvizovanej hudby. Cyklus Caprichos, ktorý vznikol pod vplyvom Goyovho slávneho diela, obsahuje štyridsaťtri kratučkých kompozícií pre komorné sláčikové zoskupenie a trúbku, na ktorej hrá Guyvoronsky. Je to vynikajúca "mini" hudba, ktorá dokáže na ploche niekoľkých sekúnd až minút nakresliť brilantné hudobné obrazy. Všetky skladby sú kontinuálne poprepájané, takže ide vlastne o recitál drobných capricióznych kompozícií, ktoré harmonicky čiastočne ťažia z rozšírenej tonality a punktualizmu dovedeného k skečovitým, zdanlivo improvizovaným, koncentrovaným "minútkam". Každé capricho však rozvíja iný hudobný prvok, a výrazne kontrastné úseky tak vytvárajú z celého diela zvukovo a obsahovo bohatý celok. Je to dynamická súčasná hudba, ktorá Guyvoronského tvorbu predstavuje v tom najlepšom svetle.

Pre časopis Hudba, číslo IV./ 2008 napísal Peter Katina

Recenzia CD Tangele : The Pulse of Yidddish Tango

Tangele
The Pulse of Yiddish Tango
Tzadik, 2008 / Hevhetia

Fantastický nápad dostala speváčka Lloica Czackis, keď prišla s ideou koncertného projektu, ktorý by predstavil prienik židovských piesní a tanga. Projekt obsahuje piesne, ktoré vznikli v Európe za tragických okolností, v getách (Bialystok) a koncentračných táboroch (Osvienčim), ale zároveň i tangá, ktoré vznikli v rovnakom období v New Yorku a v Buenos Aires pre židovské divadlo. Všetky skladby zaranžoval klavirista Gustavo Beytelmann  a spolu s violistom Juanom Lucasom Aisembergom vytvorili trio Tangele. Tento album zachytáva najskvelejšie kúsky ich koncertného programu. Skladby sú spievané v jidiš a Lloicin hrdelný hlboký hlas s prenikavým vyslovovaním špecifických hlások tohto jazyka je dokonale autentický. Jej prejav je plný emócií, od smútku k nadšeniu a malé smutné epické príbehy tu tlmočí s až divadelným pátosom a otvorenosťou. Skromné nástrojové obsadenie viola - klavír však poskytuje o to väčší priestor, aby vynikli a podfarbili krásne poetické texty k hudbe. Ešte väčšie dojatie sa  človeka zmocní, keď sa dozvie, že pôvodní autori hudby a textov tieto skladby vytvorili tesne pred svojou smrťou. Ale hudba ani verše rozhodne nie sú depresívne. Sú o krásnych očiach, o úsmeve, o letných dňoch a o láske, ktorá si našla cestu všade. Je to vynikajúci, strhujúci album v kvalitnej interpretácii. Všetky inštrumentálne sóla a medzihry sú citlivé a akurátne, vkusne naaranžované, bez premrštenej snahy ohúriť dynamikou tanga. Je to skôr tango intímne a vrúcne, prepojené s nedostižnou lyrikou židovskej poézie a piesne. Jedinečná kombinácia.

Pre časopis Hudba, číslo IV./2008 napísal Peter Katina

Recenzia CD Sto múch : Fšehochuť

Sto múch
Fšehochuť
Hevhetia, 2008

Slovenská skupina Sto múch, ktorej debut Z hrušky dole zaznamenal veľký úspech, práve vydala nový album Fšehochuť. Alternatívna kapela s nezameniteľným hudobným štýlom sa predstavuje vo vyzretej podobe a album hýri bohatstvom nápadov a skrytých hlbších i nehudobných súvislostí. Predovšetkým je to vtip, s akým kapela za ostatných svojimi brilantnými postrehmi "vyťahuje pečené gaštany z ohňa", ale cítiť tu aj akýsi skrytý smiech cez slzy, keď s humorom kritizuje malosť našich pomerov a intelektuálne pokrivkávajúce slovenské reálie. Napriek tomu, že woodyallenovská hyperkritika samých seba predstavuje na Slovensku takmer religiózne tabu, Sto múch svojím príjemným sarkazmom získavajú status veľvyslancov dobrej nálady, ale aj prísnej kritiky ľudskej nedokonalosti a hlúposti, a predstavujú inteligentný nadhľad, skvelé texty a hudobnú bezbariérovosť. Inštrumentálne výkony sú vynikajúce a mimoriadne kvalitný je takisto zvuk albumu. Pridaná hodnota ich tvorby spočíva takisto v literárnej virtuozite textov, kde sa prepája ľudová slovesnosť, insitné rýmovačky, niekedy odvážne vulgarizmy a krása poetika absurdnosti. Občas až prílišná parodizácia iných možno troch ubrala priestor pre rozsiahlejší autorský prejav kapely, na druhej strane to dokazuje, že Sto múch sú schopní zhudobniť asi akúkoľvek myšlienkovú predlohu. Album Fšehochuť je divadlo pre uši a pohonná látka pre mozog. Pre tých, ktorým sa nechce príliš premýšľať nad vnútornými súvislosťami, je to aspoň skvelá, inteligentná a dynamická muzika.

Pre časopis Hudba, čísloIV./2008 napísal Peter Katina