streda 24. augusta 2011

Recenzia CD J.S. Bach : Clavier Ubung II

J.S.Bach
Clavier Ubung II
Benjamin Alard
Alpha 2011/ distribúcia Hevhetia

Napriek svojmu mladému veku dostal 26- ročný francúzsky čembalista a organista Benjamin Alard vo vydavateľstve Alpha exkluzívny priestor na postupné nahrávanie Bachovho diela Clavier Ubung. Toto veľkolepé "klavírne cvičenie" je rozdelené na štyri samostatné celky označené postupne 9(I-III), štvrtý tvoria Goldbergove variácie. Alard študoval u slávnej Elisabeth Joyé a Jeana-Claudea Zehndera a je mnohonásobným víťazom svetových čembalových a organových súťaží. Spolupracoval s takými telesami a osobnosťami ako La Petite Bande so Sigiswaldom Kuijkenom, Capriccio Stravagante so Skipom Sempém či Venice Baroque Orchestra s Andreom Marconom. Už jeho nahrávka prvého dielu Clavier Ubung s Bachovými šiestimi partitami sa stretla s mimoriadne pozitívnym ohlasom a jeho interpretačná koncepcia je porovnávaná a kladená do kontradikcie s poňatím napr. Glenna Goulda pre svoj introvertný ponor do hudby bez zbytočného interpretačného exponovania zvláštností partitúry. Druhým dielom v poradí je teda Clavier Ubung II, ktoré obsahuje Taliansky koncert BWV 971 a Francúzsku ouvertúru BWV 831. Obe tieto diela spája Bachova fascinácia hudobným dianím v južnej Európe a vplyv Vivaldiho, resp. Lullyho diel de facto priznáva už v názvoch svojich kompozícií. Taliansky koncert v podaní Benjamina Alarda nie je burácajúcim ohňostrojom virtuozity, ale skôr premyslenou, detailnou koncepciou sledujúcou Bachov kompozičný model do dôsledkov. Tempá sú skôr zdržanlivé, ale bez okázalosti, rýchle časti prekypujú tanečným charakterom a finále sa nijako nesnaží  ohúriť extrovertnosťou. Alard zreteľne interpretačne odlišuje dynamické sekcie forte a piano pri dvoch manuáloch, ktoré si koncertantne odpovedajú a sú v jeho predvedení veľmi kontrastné. Prostredné Andante vytvára dojem, akoby ho Alard práve skomponoval. Nad striedmo a takmer bez agogických výkyvov vedeným sprievodom sa pohybuje sólový hlas, ktorý znie ako úplná fantazijná improvizácia. Voľnosť až rytmická nerovnakosť hry oboch rúk (" inégalité") znie fascinujúco, akoby tu hral sólista so sprievodom iného hudobníka. Pri Francúzskej ouvertúre je očividné, že tanečný ráz, silný výraz a skvelé zdobenie majú u Alarda prednosť pred klišéovitou nespútanosťou, s akou sa Bachove diela ovplyvnené talianskym či francúzskym idiómom s obľubou predvádzajú.Model couperinovskej či lullyovskej tanečnej partity dovedený do dokonalosti tým, že zmiešava francúzske a nemecké vplyvy, interpretuje Alard citlivo a  s dôrazom na odlišný charakter jednotlivých tancov, hoci Gigue v jeho podaní je naozaj decentným tancom. Táto racionalita, konceptuálna výstavba a dôraz na detail, frázu a logiku hudobnej výpovede robia z Alardovej interpretácie vyhľadávanú alternatívu v neprebernom svete nahrávok Bachových čembalových diel. Za ďalšiu devízu tohto albumu považujem skvelo znejúci, dokonale naladený nástroj od Anthonyho Sidneya a  rovnako i odborný text bookletu, ktorý pripravil renomovaný francúzsky muzikológ Gilles Cantagrel.

Pre časopis Hudobný život, číslo7-8/ 2011 napísal Peter Katina