štvrtok 13. decembra 2012

Recenzia CD Milan Paľa : Violin Solo 1-3



  
Milan Paľa
Violin Solo 1 (2CD/ 2 DVD Audio)
Violin Solo 2 (2CD/ 2 DVD Audio)
Violin Solo 3 (2CD/ 2DVD Audio)
Pavlík Records 2010, 2011

Veľkolepý projekt Milana Paľu vo vydavateľstve Pavlík Records, mapujúci tvorbu slovenských autorov pre sólové husle, zahŕňa už tri vydané dvojalbumy a pred sebou má plány na ďalšie nosiče. Tento v dejinách slovenského fonografického „priemyslu“ doteraz nevídaný projekt vznikol na základe iniciatívy tohto huslistu a je prehliadkou diel autorov rôznych generácií a kompozičných prístupov od relatívne konzervatívnych postojov k uplatňovaniu vyložene avantgardných princípov.
Úvodný dvojalbum tvoria diela skladateľov Ilju Zeljenku a Ladislava Burlasa. Kompozície Zeljenku vzhľadom na rozsah jeho tvorby dostávajú vôbec najväčí priestor spomedzi všetkých doposiaľ nahraných autorov. Nacházajú sa tu obe jeho Sonáty, Sonatina, Symetries, Contrasts, Poem, Monodrama či Bagattelli. Napriek tomu, že diela vznikli v rozmedzí rokov 1988 (Poem) až 2004 (Sonáta č.2Sonatina), všetky vychádzajú zo Zeljenkovej idey limitujúceho kompozičného prístupu, ohraničeného tzv. bunkovou štruktúrou štyroch tónov. Paľa tu nezabúda zdôrazniť najmä hravé až insitné momenty, ktoré pracujú s vedomou banalitou stále sa recyklujúcich a citujúcich nápadov v akejsi inflačne sa množiacej grotesknej podobe. Väčšiu pozornosť si určite zaslúžia najmä milé miniatúry Bagatelli, naratívna expresívnosť Monodrámy alebo dravé Allegro či rozverný Epilóg zo Sonáty č.2. Zaujímavá je i zvukovo osobitá  Sonatina. Klasicizujúce tonálne plochy a hravé, rytmizujúce bloky hudby, kolísavé metrické vzorce a priam kabaretné závery fráz a skladieb pôsobia nenútene a aj laický poslucháč môže ľahko identifikovať kolorit tejto miestami samorecyklujúcej sa hudobnej tvorby. Milan Paľa vyše osemdesiat minút Zeljenkovej hudby pre sólové husle interpretuje s nadhľadom a vnáša do nej osobité prvky prekvapenia a zvukovej kvality.Druhým autorom na tomto dvojdisku je Ladislav Burlas, zastúpený piatimi skladbami. Jeho husľovú tvorbu tu zastupuje napr. Cadence, plná expresívneho výrazu a precíznej štruktúry. Na pomerne zhustenej ploche tu interpret prináša výraznú výpoveď obohatenú technickými elementami všestrannej virtuozity, dielo „koketuje“ i s tonálnymi prvkami. Podobne je to i pri Cadence č.2, ktorá vychádza z fantazijného konceptu a implementuje i ľudové motívy a náznaky fugáta. Paľa zaujme i pri Sonatíne, ktorej úvodná hrozivá „hlava“ je popretkávaná virtuóznymi pasážami. Druhá časť je založená na ostrých kontrastoch a tretia graduje vo vyložene brutálnom zvukovom delíriu. Obe Burlasove sonáty prinášajú maximálne vypätý výraz vrcholne rapsodickej formy, ktorý však stále ťaží z pevnej „pôdy pod nohami“ v podobe klasickej, miestami tonálnej štruktúry. Kým druhá časť Sonáty (1975) obsahuje fantazijné vzlety, krehké flažolety a pizzicato, ktoré doprevádzajú smutné „kvílenie“ vo vysokej polohe huslí, finále je plné divokých figurácií. V Sonate Concertante (1974) tvorí zasa prvú časť virtuózne vypätý Ritornel a finále Capriccio je založené na príkrych zvukových poliach a extrémnom výraze. V istom momente je možno neustále „tlačenie na pílu“  takmer na hranici percepcie,  dlhodobo udržiavaný výraz v extrémnej polohe  dynamiku trochu nivelizuje a poslucháč musí čeliť systematickému náporu zvukovej masy ako na rockovom koncerte, takže permanentný klimax zvukovej intenzity doslova nedovolí dýchať. Burlasove diela patria rozhodne medzi najexpresívnejšie v rámci celej edície.
Prvý disk druhého dvojalbumu takmer celý tvoria diela Jevgenija Iršaia. Jeho systematickú spoluprácu s Milanom Paľom tu dokumentuje šesť kompozícií. Omni tempore evokuje modlitbu, jednohlasná línia je oddeľovaná výrazovými pauzami, postupne sa pridávajú obohacujúce prvky, tonálna štruktúra naberá na sile a vrcholí nástupom sext „à la Bach“, po ktorom nasleduje mystický diel v pianissime s opätovným návratom bachovskej alúzie. From Nowhere With Love je skladba plná smútku, reflektujúca osud ruského básnika Josifa Brodského pred vyhnanstvom do USA a dielo Lost Notes je čisto „ruská“ epizóda s ukrytou šostakovičovskou alúziou, plná tmavých farieb a tlmených výkrikov nástroja. Vtipná Pimpampunči, malý, voľný cyklus šiestich prídavkových skladbičiek, prezentuje Iršaiovu minimalistickú polohu, ktorá Paľovi interpretačne nesmierne sedí. Nasledujúce dielo Vodever (od anglického Whatever) začína doslova z „niente“ v tichej, meditatívnej polohe. Minimum znejúcej hudby sa rozvíja do intenzívnej polohy a záver tvoria rozsiahle glissandové plochy. Vrchol „iršaiovského“ bloku tvorí kompozícia Ex Foedere. Táto náročná skladba obsahuje od éterického pizzicata a pôsobivých dvojzvukov široké využitie rôznych husľových techník, expresívne glissandové skoky, dramatické ostinato, akustické efekty (dupanie), ale i krásne smutnú kantilénu a kvázi tonálne pasáže. Je to extrémne náročná kompozícia dovedená interpretom do dokonalého obrazu. Poslednou skladbou na CD je Play Violin od Petra Grolla pre husle a živú elektroniku.Táto skladba, pôvodne pre violu, nie je veľkolepou prehliadkou kybernetickej zvukovosti, ale naopak, veľmi delikátnou, lyrickou ozvenou partu sólových huslí v tlmenej atmosfére mierne rozmazaného zvuku. Druhá časť dvojdisku obsahuje diela mladých slovenských autorov. V úvode znie dielo Frammento di Epos od Mateja Háasza. Jeho štruktúra je založená na útržkovite plynúcom jednohlase vo vysokej polohe a v kvílivej meditácii.Tvorba Adriána Demoča je zastúpená na disku trikrát, v skladbe Violin, KatharsisApogeum. Kým Violin je skôr meditatívna, Katharsis je plná razantných dynamických nástupov a Apogeum prináša plochy expresívneho tremola a dramatických emócií. Album ďalej ponúka diela Lucie Koňakovskej At the Bottom of Nonsense, ktorého široké frázy a epické, dramatické línie postupne klesajú do tichej agónie a skladba Schizofrescoes je modelovaná skôr na báze tonálnych plôch a pôsobivej kantilény vo vysokej polohe. Anton Steinecker sa tu prezentuje dielami PreludiumInvention. Preludium je miniatúra s atmosférou plnou elégie a Invention je založená na kontraste brilantnej a dravej fúgy s pôsobivým chorálom v pizzicate. Z množstva autorov na albume treba spomenúť aj Mariána Lejavu s dielom Violino Solo. Skladba obsahuje uzavreté výrazové „bunky“ striedajúce pokojné pasáže a kontrastné motorické tremolo, plné akcentovaných „nárazov“ agresívneho zvuku smerujúceho do záverečnej melanchólie.  Skladba Imagination 5. Lucie Papanetzovej  zasa stelesňuje mystický pokoj a smútok, vo voľne plynúcom prúde hudby, citujúcom motívy k filmu Schindlerov zoznam.
Tretí dvojdisk je venovaný tzv. strednej generácii slovenských skladateľov, hoci vekovo pomerne rozptýlenej. Dielo Torqued Images od Petra Machajdíka obsahuje päť častí, pomenovaných podľa piatich súčasných svetových sochárov a maliarov (Kapoor, Rothko, Kiefer, Richter a Serra).Sú to charakterové drobnokresby zľahka sa pohrávajúce s rytmickou štruktúrou a tonalitou. Album obsahuje i dve diela Iris Szeghy, CiacconuSlovak Dance. Kým Slovak Dance je milá miniatúra evokujúca ľudový idióm s výraznými „výkrikmi“ huslí a ponáškou na zvuk gájd, Ciaccona je parádnou poctou  rovnomennému „formátu“ baroka, ale svojimi extenzívnymi technikami hry (flažolety, pasáže, tonálne polia, koláže zvuku) posúva tento koncept výrazovo oveľa ďalej. Aj Pavol Malovec má na CD dve skladby, Invocazione I a II. Zdržanlivé kontrastné plochy a meditácia, ale aj krásne legatové plochy a rozšírená tonalita dodávajú týmto dielam čaro mysticizmu. Skladba Vladimíra Bokesa Cadenza III, op.63 prináša vzletný výraz a virtuóznu polohu prchavého pohybu pizzicat, kým jeho La Folia, Ciaccona, op.3 je zasa avantgardnou meditáciou nad starou formulou La Folie obohatenou o iskrivé autorské prvky novej zvukovosti. Album ďalej obsahuje  zaujímavé dielo Oľgy Kroupovej Quintessenz, vychádzajúce z intervalu kvinty, naliehavých figurácií a pomaly sa rozbiehajúcej expresívnej línie, ďalej je tu Dianoia Hanuša Domanského plná rétorických figúr a rapsodického výrazu a Sonáta Mirka Krajčiho, ktorej prvá časť rozvíja motív B A C H, kým tretia prináša ostináto s vypätým výrazom. Tvorbu Vladimíra Godára prezentuje O Crux, Meditation, pôvodne pre violončelo.Táto kompozícia postupne rozvíja líniu narastajúcu po jednom tóne v prísne limitovanej štruktúre a meditatívnych vzdychoch ostro kontrastujúcich s plochami krehkej harmónie. Záverečné dielo albumu tvorí Godárova Sonáta z roku 2004. Jej prvá časť prináša doslova démonickú atmosféru naplnenú dynamikou a vyzývavými dvojhmatmi v sekvenciách často oscilujúcich v durmolovom móde a voľne komentujúcich Bachovo dielo. Druhú časť tvorí clivá melódia na spôsob filmovej hudby, tretie Intermezzo prináša pizzicatové plochy s rezkými tanečnými epizódami. Záverečná Passacaglia obsahuje bachovskú meditatívnu ponášku v autentickej d mol postavenú na zostupnom rade tónov, postupne však stále viac evokujúcu skôr pachelbelovskú zádumčivosť v škále pôvodnej molovej stupnice.
Všetky tri dvojalbumy sú v luxusnom balení v obojstrannej verzii CD/ DVDaudio spolu s podrobne spracovanými textami bukletov. Na  interpretácii poznať, že Milan Paľa so všetkými skladateľmi dlhodobo spolupracuje, jeho ponor a obdivuhodné stotožnenie sa s obsahom diel a s rôznorodými kompozičnými prístupmi pôsobí absolútne autenticky. Spolupracuje so skladateľmi, iniciuje vznik nových diel, ktoré uvádza  a nahráva a jeho repertoárové „portfólio“ je mimoriadne.Veľké formy tejto edície (Szeghy, Bokes, Godár, Krajči) prednáša veľkolepo a  dokáže udržať napätie na neskutočne rozsiahlej ploche, vyzdvihnúť treba najmä jeho interpretáciu Godárovej Sonáty a Iršaiovho Ex Foedere. Paľa je umelec, ktorého schopnosti nekončia pri bezbrehej virtuozite a dravej koncepcii extrémneho výrazu, napĺňajúceho hudbu maximálnym emocionálnym obsahom (Burlas, Godár), ale nadchnú aj vyváženou zvukovou kvalitou, schopnosťou skvelej miniaturizácie (Machajdík, Iršai, Steinecker), dokonale zvládnutých technických a výrazových aspektov husľovej hry, i rozsiahlych meditatívnych plôch, melanchólie, zdržanlivosti a lyriky (Malovec, Godár, Koňakovská, Papanetzová). Projekt bude pokračovať nahrávkami ďalších slovenských diel, ktoré si bezpochyby udržia vysoko nastavenú úroveň.

Pre časopis Slovenská hudba č. 4/2012 a krátene pre Hudobný život číslo 3/2012 napísal Peter Katina

Recenzia CD Caroline Henderson : Jazz, Love & Henderson




Caroline Henderson
Jazz, Love & Henderson
Sony Music 2012

Caroline Henderson patrí bezpochyby k najvýraznejším škandinávskym jazzovým vokalistkám posledných desaťročí. Napriek tomu, že kariéru jazzovej speváčky začala až po štyridsiatke (dovtedy sa venovala výhradne popu), má táto švédsko-dánska diva tmavej pleti s americkými koreňmi  za sebou viacero vynikajúcich albumov, akými sú Made in Europe, Don´t Explain alebo doteraz najvýraznejší Love or Nothin´. Jej najnovší album Jazz, Love & Henderson vznikol ako projekt „koncertu v divadle“ a kodaňské divadlo Østre Gasværk Theater ho uvádza ako divadelné predstavenie. Projekt mapuje jej osobný  príbeh zviazaný s miestami, kde prežila svoj doterajší, pomerne búrlivý život. Na scénu sa tak dostáva New York, Stockholm, Kodaň a Paríž, ale nie v prvoplánovo ilustrujúcej zvukovej podobe, skôr v náznakoch a vtipných alúziách. Texty albumu  riešia premenu z dievčaťa na ženu (I Am She), z emigranta na imigranta (From New York) i rasové otázky z pohľadu ženy tmavej pleti žijúcej v Európe (Gone Fishin´). Ide čisto o autorský album, ku ktorému Henderson napísala texty i zložila hudbu. Inštrumentálnu zostavu tvorí jazzové kvarteto na čele s klaviristom Nikolajom Hessom a pomerne luxusná brassbandová „výprava“, ktorej aranžmány robil legendárny Butch Lacy. Henderson sa vyjadrila, že tento album je jej “osobným soundtrackom, cestou v čase, kde Eiffelovka sa nachádza v Kodani a jazz sa stáva spôsobom myslenia.“ Desať trackov albumu prináša dychberúcu zmes štýlov a žánrov, ktoré zjednocuje Carolinin jedinečný hlasový prejav (a pri sledovaní koncertného videa aj jej magický vizuálny imidž). Jej osobitá tmavá a sýta farba hlasu v hlbokej polohe znie obdivuhodne prirodzene a plasticky, rovnako tak i jej modelovanie fráz. Línie spievané naplno i pasáže deklamované polohlasom prinášajú v jej podaní vzrušujúci zážitok. Album znie skôr ako soundtrack k neexistujúcemu filmu, ale jeho vizuálny rozmer poslucháč nijako nepostráda. Náznaky parížskeho valčíku, newyorského bigbandu, prvky road movie music, ale i šansón a ozveny černošskej hudby od delty Mississippi, to všetko vytvára mix, ktorý je pre autorský prejav Caroline Henderson typický. Pozoruhodná je aj Trilingual Love Song spievaná v dánštine, švédštine a angličtine súčasne, mandolína v Calamity Lane a svieže harmonické postupy nad duniacimi bicími Jakoba Høyera v Time Is Forever Young. Skladby znejú vo veľmi zhustenej, stručnej forme krátkych piesní s výrazným obsahom, takmer bez sól a medzihier. Hudba Caroline Henderson je však na míle vzdialená komerčnej hudobnej sfére, svojími prekvapivými zmenami nálad, netypickými aranžmánmi (často v popredí rytmika a netradičné inštrumentálne spojenia) a zvláštnymi harmonickými postupmi. Dynamika, muzikalita a všestrannosť jej hlasového prejavu ju právom radí medzi vrcholné vokalistky, poľahky prekračujúce žánre jazzu, šansónu, popu i blues a idúce vlastnou umeleckou cestou, ktorá je nenapodobiteľná.

Pre časopis Hudobný život číslo 11/2012 napísal Peter Katina

Recenzia CD Sinne Eeg : Don´t Be So Blue




Sinne Eeg
Don´t Be So Blue
Red Dot Music 2011

Dánska speváčka Sinne Eeg má vo svojom portfóliu už päť albumov, čo je na mladú absolventku hudobnej akadémie v Esbjergu celkom slušná diskografia. Jej famózny album Wait till Dawn z roku 2007 získal množstvo ocenení, okrem iných cenu Danish Music Awards a po albume Remembering You v medzinárodnej zostave, vydala novinku Don´t Be So Blue. Nahrávka vyšla vo vydavateľstve Red Dot pod dohľadom talentovaného basgitaristu a producenta Chrisa Minha Dokyho. Ide prevažne o autorský album, keďže väčšinu z desiatich skladieb napísala Sinne. Jej piesne skvele dopĺňajú skladby The Sound of Music a My Favourite Things od legendárneho dua Rodgers/ Hammerstein a Goodbye od Gordona Jenkinsa. Na rozdiel od plejády škandinávskych jazzových speváčok, ktoré často koketujú s fúziami rôznych žánrov, od rocku, popu po etno, prichádza Sinne Eeg s čisto jazzovým albumom v krištáľovo vyprecizovanej podobe. Jej skvelý, hlboký alt sa krásne vyníma najmä v baladách, ktoré vo veľkoryso poňatom timingu lahodne plynú a utápajú sa v sladkej, nekonečnej depresii. Sinne má ako jedna z mála speváčok  i neomylný cit pre rytmus a vnútorný pulz hudby, pomocou ktorého dokáže plasticky rozvrhnúť „príbeh“ skladby. Rovnako zaujímavé sú aj osobité harmónie v pocte Charliemu Mingusovi v skladbe Down on Fuxing Lu, i v temne melancholickej The Streets of Berlin. Sinne disponuje perfektnou intonáciou, citom pre frázu a vynikajúcim autorským prejavom. Jej piesne sú melancholické a čarovne zadumané, cítiť v nich silný príklon k introvertnej polohe i to, že sa nepotrebuje predvádzať, hoci razantná Highway One alebo The Writing on the Wall  sú dravo vystavané na dynamickej motorike a razantnom beate. Možno to poteší zástancov konzervatívneho prístupu k jazzu, ale u Sinne Eeg je namieste  hovoriť o čistej podobe jazzu, návratu k krásnym líniám a inštrumentálnej čistote. Ako svoje vplyvy speváčka uvádza Sarah Vaughan, Betty Carter a Nancy Wilson, ale jej hlas a prejav je do takej miery vyzretý, že žiadne porovnanie tu neobstojí. Inštrumentálnu zostavu Sinne Eeg tvoria klavirista  Jacob Christofferson, basista Morten Toftgĺrd Ramsbřl a bubeník Morten Lund. Na trúbke sa v jednej skladbe mihne i Jesper Riis. Žiadna exhibícia,  hudba znie do ticha, občas „zaperlí“ klavír a odpovie zadumaný kontrabas, kým  Sinne Eeg premýšľavo deklamuje texty plné smútku, lásky, a hľadania. Don´t Be So Blue je neuveriteľne silný, krásny a smutný album, do ktorého sa Sinne podarilo dostať množstvo škandinávskej melanchólie bez prílišnej sentimentality. Jej zmysel pre perfekciu spôsobuje, že ani jedna nota „nepadne pod stôl“,  frázy sú vedené s citlivosťou a občasným typickým krehkým farebným zatienením do „šerosvitu“. Bezchybné jazzové frázovanie a prekvapivá zrelosť kompozičného i speváckeho prejavu sú devízami, ktoré robia z albumu dánsky vývozný artikel významne narušujúci majestát sebaistých vokálnych hviezd amerického i európskeho hudobného priemyslu.

Pre časopis Hudobný život číslo 11/2012 napísal Peter Katina

Recenzia CD Milan Osadský : Nice




Milan Osadský
 Nice
Pavlík Records 2011

Mladý slovenský akordeonista Milan Osadský si na svoj debutový album Nice vybral veľmi zaujímavý program. Prvú polovicu albumu tvoria diela zahraničných autorov, akými sú Hosokawa, Kagel, Nørgård a Ganzer, kým v druhej dominujú diela slovenských skladateľov Lucie Chuťkovej, Vladislava Šarišského a Daniela Mateja..Hoci sa dramaturgia albumu môže zdať trochu rozpoltená, všetky skladby spája pomyselná či doslovná idea „krásy“(podľa názvu albumu), ktorú každé dielo reflektuje po svojom. Toshio Hosokawa v dnes už legendárnej kompozíci Melodia na rozsiahlej ploche na seba vrství a rozpúšťa farby v podobe jednotlivých tónov, ktoré vytvárajú bizarné klastre.Vypätá dynamika zároveň buduje obrovské bloky narastajúceho iracionálneho zvuku i jeho následnú totálnu dekonštrukciu vo veľmi pôsobivom zvukovom rámci na báze až duchovného prežitku. Skladba Pera Nørgårda Introduction and Toccata je autorova sympatická, kvázitonálna prvotina, ktorá vznikla v časoch, kedy svoj vzťah k nástroju iba hľadal a kedy ešte naplno nerozvinul svoju typickú dur-molovú modalitu úzko previazanú s divokou expresívnou polyrytmikou. U Mauricia Kagela ide zasa o novú estetiku rozšírenej tonality a nadviazania na starobylé hudobné vyjadrovacie formy. A hoci je jeho voľný cyklus Rrrrrr...  pôvodne napísaný pre organ, pri akordeónovej úprave dostáva sympatickú „tvár“ koketujúcu s folklórne-nevážnou minulosťou nástroja. Prchavá zvuková stereo pohľadnica Jürgena Ganzera Phantasia 84 patrí medzi veľmi vyhľadávané autorove diela a Milan Osadský dokazuje, že jej pôsobivá impresionistická zvukovosť je jedným z nosných prvkov v rámci jeho výrazových možností. Diela mladých slovenských autorov Chuťkovej a Šarišského navzájom virtuálne prepájajú rozsiahle formové oblúky, excentricita a rapsodickosť výrazu, atraktívne jazzové alúzie a homogénna harmonická štruktúra, nadväzujúca na rozšírenú tonalitu a plný, kompaktný  akordeónový zvuk. Slovenské diela v priamom strete s „bardami“ svetovej hudby na albume veľmi dobre obstáli, čo je dané aj tým, že sa ich autori skvele stotožnili s ideálnou zvukovou polohou nástroja a jeho možnosťami. Osadský prezentuje súčasnú hudbu vo vyložene „peknom“ svetle, necháva rozoznieť a „svietiť“ akordeón v dielach autorov, ktoré dokážu nadchnúť pomerne široké spektrum i laických poslucháčov a  nepúšťa sa tu do žiadnej prezentácie najnovších  avantgardných trendov. Zvukovo najprogresívnejším dielom albumu popri Hosokawovi tak ostáva titulná skladba Nice od Daniela Mateja, ktorá provokuje svojou cageovsko-feldmanovskou estetikou, odvážnym zvukovým riešením a sviežimi farbami. Milan Osadský hrá veľmi dôrazne a citlivo, ale za lyrikou cítiť skrytý nepokoj, dynamickú silu a robustnosť výrazu spojenú s razanciou a bezchybnou technickou dispozíciou. Album Nice je rozhodne veľmi sympatický a sľubný debut.

Pre časopis Hudobný život číslo 11/2012 napísal Peter Katina

Recenzia CD Gabriel Fauré :Quatuors avec piano 2





Gabriel Fauré – 2
Quatuors avec piano op.15 & 45
Le Sage, Berthaud, Salque, Kashimoto
Alpha 2012

V poradí druhý album mapujúci komornú tvorbu francúzskeho skladateľa Gabriela Faurého z vydavateľstva Alpha (tou prvou boli diela pre violončelo a klavír) prináša jeho dve klavírne kvartetá. Fauré sa začal venovať komornej hudbe pod vplyvom založenia spoločnosti Societé Nationale de Musique s mottom „Ars gallica“, ktorá mala na konci devätnásteho storočia propagovať francúzsku hudbu a podporovať interpretov ako protipól vtedy prevládajúcej germánskej tradície komorných diel. Prvé Faurého kvarteto,  č.1 op.15 c mol, vzniklo v roku 1879 a dobové kritiky ho považovali za veľmi vitálne a moderné dielo. Skladba je plná vláčneho pohybu, flexibilných dlhých melodických línií a silného romantického výrazu. Jej prvá časť je v sonátovej forme s nežnou vedľajšou témou, kým nasledujúce Scherzo je humorné, vo forme ľahkého a hravého ronda. Závažné Adagio je zasa naplnené tragickou intenzitou veľmi intímnej emócie. Finále je divoké, energické, prinášajúce doslova výbuchy synkopovaných sledov a plôch arpeggia, obsahujúcich nálady plné vášne a bolesti. Nasledujúca skladba, Kvarteto č.2 op.45 g mol, je citeľne zrelé dielo, ktoré Fauré napísal v roku 1886, kedy už jeho tvorba začínala vykazovať istú ekonomickosť a striedmosť výrazu. Kvarteto sa vyznačuje vzácnou nástrojovou vyrovnanosťou, bohatstvom nápadov a originalitou. Je vybudované na rovnakom koncepte, ako Kvarteto č.1- závažnej prvej časti v sonátovej forme, roztopašnom scherze v štýle perpetuum mobile, tragickej pomalej časti a pomerne rozsiahlom finále vo veľmi vypätom, až symfonickom výraze. Scherzo je tu možno ešte živšie, než v prvom kvartete, plné prudkých a prekvapivých zmien. Pomalá časť Adagio non troppo je vo výstavbe pomerne jednoduchá, pokojná, občas pripomína uspávanku a vzdialenú ozvenu zvonov. Finále prináša veľmi turbulentný prúd hudby a vášnivé, podobne, ako v prvej časti. Z tejto hudby občas presvitajú vplyvy Liszta a Wagnera, s ktorými sa Fauré dobre poznal, ale rovnako i prvky schumannovskej tragiky, Saint-Saënsa a hlavne chromatické postupy a farebnosť Césara Francka. Napriek týmto zábleskom je však  Faurého hudba úplne osobitá, veľmi lyrická, intímna a vrúcna a s romantikmi ju spája už len symbolické, akoby doznievajúce puto. Jeho hudba je schopná docieliť maximálny výraz vychádzajúci z jednoduchých, priamočiarych hudobných štruktúr. Zoskupenie v zložení klavirista Éric Le Sage, huslista Daishin Kashimoto, violistka Lise Berthaud a violončelista François Salque disponuje kvalitným homogénnym zvukom, famóznou súhrou a nespochybniteľným francúzskym šarmom. Kvarteto hrá veľmi distingvovane a akoby zdôrazňovalo až neoklasicistickú vznešenosť a noblesu ľahkých línií Faurého diel, ktorým je vlastný nielen pátos, ale i prepracovaná drobnokresba a  rýchlo sa meniaca charakteristika hudby na drobných plochách. Ku cti vydavateľstva slúži i zvuk nosiča, ktorý je prekreslený v detailoch, čistý a analytický. Keďže CD je zároveň súčasťou vydavateľskej edície Ut musica poesis, stelesňujúcej  prepojenie hudby a slova, jadro jeho bukletu tvorí báseň Paula Verlaina L´Art Poétique a jej podrobná viacjazyčná analýza.
Tento album Faurého klavírnych kvartet predstavuje zásadný počin v objavovaní klenotov francúzskej komornej hudby, po ktorom budú, dúfajme, nasledovať ďalšie zaujímavé nahrávky diel neprávom odsúdených do úzadia poslucháčskej pozornosti.

Pre časopis Hudobný život číslo 10/2012 napísal Peter Katina

pondelok 24. septembra 2012

Recenzia CD Wolfgang Rihm : Fetzen






Wolfgang Rihm
Fetzen
Winter&Winter 2011

Cyklus Wolfganga Rihma Fetzen, (t.j. zdrapy, útržky) vznikal v priebehu rokov 1999 až 2004. Má osem častí a je napísaný pre akordeón a sláčikové kvarteto, resp. jedna časť je určená pre violu a akordeón. K dielu Fetzen Rihm priebežne dopísal svoje Sláčikové kvarteto č.12 a v roku 2004 i skladbu Interscriptum (duo pre sláčikové kvarteto a klavír) a vznikla tak dramaturgia pozoruhodného albumu. Wolfgang Rihm sa vo svojej tvorbe netají svoju obľubou pre miniatúrne, neukončené a fragmentárne načrtnuté skice a schémy. Napriek názvu diela je však cyklus Fetzen pevne vystavaný v klasických proporciách komplementárnej motivickej práce sláčikov verzus akordeónu. Sláčikové kvarteto Arditti String Quartet a akordeonista Teodoro Anzellotti tu tvoria skvele sa dopĺňajúcu neobvyklú nástrojovú zostavu. V skladbe Interscriptum s kvartetom Arditti účinkuje klavirista Nicolas Hodges. Dielo Fetzen charakterizuje dramatický pohyb hlasov, rozsiahle unisono pasáže a virtuózne behy, ktoré hrajú súčasne sláčiky i akordeón. V tretej časti sa objavujú dramatické bartókovsko-šostakovičovské ponášky. Behy a pasáže sú tu prudko zastavované ráznymi sekmi. I štvrtá časť prináša ostré štekajúce údery, glisandové posuny, kde akordeón zvukovo napodobňuje sláčiky vo vysokej polohe v úchvatnej súhre a dokonalých stúpajúcich glissandách, ktoré si nástroje vzájomne preberajú. Pravý i ľavý manuál akordeónu sú zvukovo dostatočne diferencované a zreteľne odlíšiteľné v rámci sláčkového pradiva. Piata časť je viac akordická a tie nasledujúce smerujú do pochmúrnych expresívnych farieb, klastrov a   hustých akordov. Flažolety a nervná rytmika „plávajú“ na kvázi jazzových akordoch v koncertantných odpovediach akordeónu a sláčikov, plných tonálnych citácii. Ôsma časť znázorňuje prokofievovský pochod a prináša výraznú pulzáciu hudobného procesu. Posledná časť prináša opäť tmavé farby a doznievanie hudby v glissandách. Sláčikové kvarteto č.12 obsahuje podobnú štruktúru ako dielo Fetzen. Ostré pizzicata, flažolety, hra unisono, komplementárna rytmika, jasná štruktúra a vyložene racionálne proporcie. Zároveň je plné pôvabných línií a precíznej logiky výstavby diela. Záverečná skladba albumu, Interscriptum, znie v stíšenej dynamike a upokojujúcich klavírnych akordoch, v prísne štrukturovaných postupoch s virtuóznymi, šostakovičovskými motívmi, repetovanými tónmi a farebným mixom rôznych polôh zvuku. Tieto tri kompozične blízke Rihmove diela vyjadrujú jeho zmysel pre miniatúru, skvelú kompozičnú výstavbu plnú precíznosti a akurátnosti a jasnosť výpovede bez nadužívania technických efektov a aleatoricky voľných plôch. Interpretácia Arditti String Quartet, Anzellottiho i Hodgesa je vynikajúca, jasne počuteľné pasáže, dynamické oblúky, razancia, virtuozita a homogénnosť prejavu sa zasluhujú o to, že táto nahrávka je výnimočná i v rámci kvalitatívne vysoko nadpriemernej  diskografie Rihmových diel. Fetzen je poslucháčsky vďačný album plný hodnotnej hudby a skvelej interpretácie.

Pre časopis Hudobný život, číslo 7-8/ 2012 napísal Peter Katina

Recenzia CD Brad Mehldau Trio : Ode





 Brad Mehldau Trio
Ode
Nonesuch 2012

Fenomenálne trio klaviristu Brada Mehldaua, hrajúce dlhé roky v rovnakej zostave, prináša tento rok opäť  šťavnaté ovocie v podobe nového „monotematického“ albumu Ode. Po obdobiach rôznych experimentov a spolupráce s Patom Methenym, Kevinom Haysom, Renée Fleming, Anne Sofie von Otter a ďalšími inštrumentálnymi i vokálnymi hviezdami, sa Brad vrátil k svojmu triu v zložení Larry Grenadier (kontrabas) a Jeff Ballard (bicie). Ich nový štúdiový album Ode (posledným bol Day is Done z roku 2005) tvorí jedenásť skladieb, z ktorých každá je „ódou“- poctou konkrétnej osobnosti. Ide o pomerne bizarnú zmes mien, siahajúcu od pocty Michaelovi Breckerovi, s ktorým Mehldau hrával ( skladba M.B.), cez melancholickú a rozsiahlu  Eulogy for George Hanson – poctu postave, ktorú hral Jack Nicholson vo filme Easy Rider, ďalej skladbu Kurt Vibe venovanú gitaristovi Kurtovi Rosenwinkelovi s výraznými rytmickými vzorcami, veselú „poctu“ kreslenej seriálovej postavičke v skladbe Aquaman až po dielo venované Mehldauovmu synovi (Days of Dilbert Delaney) a manželke Fleurine (Twiggy). Ode prináša hneď niekoľko pozoruhodných nových prvkov. Mehldau ako autor všetkých skladieb vyslovuje v buklete presvedčenie, že jeho diela nadobúdajú ten pravý rozmer až v interakcii všetkých členov tria. Ballard a Grenadier preto dostávajú nebývale veľký priestor a sólistické ašpirácie Mehldaua sú niekedy zreteľne limitované. Je to však na prospech veci. Zvuk tria oživuje a zvýrazňuje hutnejšia rytmika, hoci Mehldauov „trademark“ - typické kolísanie durmolového tónorodu, zádumčivá poetika a „živé“ stredné hlasy klavíra ostávajú neprehliadnuteľné. Bradove neskrývané sympatie ku kapelám z poprockového sveta (Radiohead, Nirvana) sa naplno prejavujú v jednoduchosti a spevnej priamočiarosti skladieb. Tie sa v žiadnom prípade nepokúšajú prvoplánovo pracovať s témami z diel autorov, ktorým sú venované, ide skôr so symbolickú poctu a Mehldau má toľko nápadov, že nepotrebuje robiť remake existujúcej hudby. Album Ode je pravdepodobne najmelodickejšia Mehldauova nahrávka od čias legendárneho albumu Places (ktorý Ode krásnou lyrikou a skvelými melódiami  trochu pripomína). Album prináša pulzujúcu a energickú hudbu tria, ktoré do poslucháča podprahovo „púšťa“ okrem jazzu i poprockové signály (šokujúce „pesničkové“ postupy, čisté akordy bez jazzových prímesí, zľahka dekadentné prvky klubového rocku). Skladba Bee Blues zasa prináša starý jazz v nefalšovanej swingujúcej pohode, snáď iba Stan the Man ako jediná vyčnieva z radu svojimi divokými jazzovými sólami a Grenadierovým „walking basom“. Mehldauova klavírna harmonizácia napodobňuje strohé gitarové postupy, občas strieda pri hraní ruky v extrémnych polohách a vytvára ilúziu dvoch hrajúcich klaviristov. Skladby však takmer nikdy nezachádzajú do komplikovaných improvizácií a výrazne „neulietajú“ od základného harmonického rámca. Brad Mehldau Trio hlása návrat k jednoduchosti a táto poloha mu svedčí. Ode je  vyzretý album skvele komunikujúceho tria, prinášajúci originálne nápady, plno mimohudobných odkazov a lahôdkové počúvanie.

Pre časopis Hudobný život, číslo 6/ 2012 napísal Peter Katina


Recenzia CD La Sublime Porte





 La Sublime Porte
Voix d ´Istanbul
Hesperion XXI
Jordi Savall
Alia Vox 2011

 La Sublime Porte, v preklade Brána ku šťastiu, bola jednou z istanbulských brán, ktorými podľa tradície vstupovali zahraniční veľvyslanci k tureckému sultánovi. V prenesenom význame tento pojem predstavuje jeden zo symbolov metropoly ako kultúrneho mosta medzi Východom a Západom. Takto nazval svoj nový album i Jordi Savall, ktorý na svojich nahrávkach s obľubou poukazuje na interakciu rôznych starobylých hudobných entít. Nahrávka ilustruje spätosť komunít a multikulturalitu Istanbula na počiatku novoveku, kedy sa v meste prelínala židovská diaspora, grécke vplyvy, tradičná islamská a perzská kultúra, európska tradícia i kultúra susedného Arménska. Okrem svojej tradičnej zostavy - ansámblu Hespèrion XXI, sa na albume podieľajú vynikajúci inštrumentalisti z Arménska, Bulharska, Španielska, Francúzska, Grécka, Izraela, Maroka a, samozrejme, Turecka. Album „rozoznieva“ bizarný inštrumentár exotických nástrojov ako sú kaval, duduk, lutna oud, tanbur, kanun, kemençe, santur a ney. Tie spolu so sláčikmi, dychovými nástrojmi, skvelými perkusiami „domáceho“ Pedra Estevana a líderským dohľadom Jordiho Savalla prinášajú monumentálny zvukový obraz, ako mohla hudobná produkcia na dvore sultána Mohameda II. vyzerať v časoch najväčšej tolerancie a umeleckého rozletu naprieč kultúrami. Vo vokálnych dielach sa na albume zaskveli turecký spevák Gürsoy Dinçer, Lior Elmaleh z Izraela a  Savallova partnerka, nedávno zosnulá skvelá speváčka, Montserrat Figueras. Aj napriek tomu, že táto nahrávka sa nedá posudzovať z úzkeho hľadiska kritérií klasickej hudby či world music, už na prvý posluch je zreteľné, že ide o jeden z najzaujímavejších a najhodnotnejších Savallových počinov v posledných rokoch. Inštrumentálne a vokálne výkony sú bez výnimky strhujúce, rýchle tance taksimmakam predstavujú virtuózne dramatické minipríbehy so strhujúcimi gradáciami, pomalé chansony sú nežnými sólami krehkého melancholického pôvabu a orientálnej „rozprávkovosti“. Skladby sa striedajú v aranžmánoch pre menšie zostavy (nádherné duo Figuerras a Elmaleha v Por alli pasó un cavallero), ktoré kontrastujú s podmanivou silou  kompletného ansámblu. Album La Sublime Porte neznie ako etnografická štúdia, ale ako originálne vzkriesenie štýlovo nesmierne bohatej hudby tureckého dvora. Hráči Hespèrionu XXI dávajú plný priestor hosťujúcim hudobníkom a Savall diela naaranžoval tak, aby zneli vzletne a transparentne. Samotné skladby pochádzajú hlavne od Dimitrie Cantemira, ktorého dobrodružný životný príbeh je detailne popísaný vo výpravnom buklete. Repertoár ďalej tvoria sefardské, arménske, hebrejské anonymy a otomanské tradicionály a časové rozpätie ich vzniku je pomerne široké, siaha od roku 1430 po 1750. Táto výborná nahrávka určite prispeje k tomu, že si  európska kultúrna obec začína čoraz viac uvedomovať hodnotu osmanského hudobného dedičstva a to, že naše hudobné myslenie a cítenie je ovplyvnené kultúrnym dedičstvom tureckej ríše oveľa viac, než sme ochotní si to pripustiť. Album La Sublime Porte je majstrovským  dielom nielen pre svoju archívnu hodnotu, ale hlavne  pre svoje vitálne sprostredkovanie vrcholnej muzikality, ktorú sa z cenných starých rukopisov podarilo hudobníkom dostať.

Pre časopis Hudobný život, číslo 5/ 2012 napísal Peter Katina


Recenzia CD Iannis Xenakis : Complete Cello Works






Iannis Xenakis
Complete Cello Works
Arne Deforce
Ensemble musikFabrik
Aeon 2011

Priaznivci jedného z najvýznamnejších hudobných tvorcov druhej polovice dvadsiateho storočia, gréckeho skladateľa Iannisa Xenakisa, tento rok oslavujú osemdesiate výročie jeho narodenia. Renomovaný belgický violončelista Arne Deforce pri tejto príležitosti nahral jeho kompletné dielo pre violončelo. Album v úvode obsahuje dve pomerne rozsiahle kompozície pre sólové violončelo, Nomos AlphaKottos. Nomos Alpha z roku 1966 predstavuje radikálnu a inovatívnu  premenu spevného a „poľudšteného“ vnímania zvuku violončela na drsnú mašinériu abstraktného stroja. Skladba Kottos z roku 1976 názvom siaha do gréckej mytológie a predstavuje jedného z bájnych Gigantov. Dramatickú silu tohto mýtu o obrovi so sto končatinami stvárňuje violončelista a jeho „súboj s neľudskou partitúrou“, virtuozita diela smeruje k doslova extatickej katastrofe. Kottos stelesňuje beštiálne sily v hudbe a pomyselne prebúdza „zviera v nástroji“. Skladba by podľa inštrukcií autora nemala znieť príjemne, ale hrubo a drsne. Obe skladby sú extrémne náročné virtuózne diela a balancujú na hrane hrateľnosti. Ako tvrdil Xenakis, výraz a emócia sa  nemá prejavovať vo „forme, hmote alebo v témach, ale v sile, hustote a intenzite.“ Všetky Xenakisove diela sú prísne štrukturované na základe matematických konštrukcií a poznámky v buklete CD občas pripomínajú skôr učebnicu pre matematicko-fyzikálnu fakultu, s nákresmi rotácií kocky a algoritmov (Xenakis pôvodne študoval architektúru). Hudobná interpretácia Xenakisových vízií je v podaní Arneho Deforce bez nadsázky výnimočná. Famózne predvádza technické a výrazové aspekty skladieb, ktoré zahŕňajú extrémne rýchle pizzicata v tremole, rýchle col legno battuto, glissandá, alikvoty, štvrťtóny, dvojhmaty s mikroposunmi, trojzvuky, dynamické šoky, to všetko dovedené do extrému na konci skladby Nomos Alpha, kde interpret súčasne hrá dve stupnice v protipohybe, jednu v „normálnom“ zvuku a druhú v alikvotných tónoch až do vzájomného rozpätia vyše šesť oktáv.  Nasleduje dielo Charisma (1971), kratšia skladba pre violončelo a klarinet (Benjamin Dieltjens). I na malej ploche však Xenakis dokáže „predpísať recept“ na úplne nepredstaviteľné zvuky oboch nástrojov. V tejto dramatickej skladbe znie klarinet miestami ako rozladená elektrická gitara a violončelo ako basgitara a tento kvílivý súzvuk by pokojne mohol znieť na akomkoľvek metalovom alebo hardcorovom festivale (pritom samotná nahrávka je čisto akustická). Opäť zvuk škriabania, rachot, drsné zvukové bloky, nevšedné farby, „zrnenie“, ilustrácia „nehumánneho“ zvuku, prefukovanie, klepot klapiek klarinetu, hra s pokynom „sons électriques“ . Takmer všetky diela albumu hrá interpret podľa pokynov rovným tónom bez vibrata, čo zvyšuje brutalitu výrazu. Dráma hudby má stelesňovať bolesť nad náhlou stratou - smrťou mladého skladateľa Jean-Pierra Guézeca. Dielo je inšpirované veršami z Homérovej Iliady. Skladba Epicycles pre violončelo a komorný súbor pre zmenu čerpá z Ptolemaiovskej geocentrickej sústavy prenesenej do hudobných vzťahov (centrum verzus periféria). Hudbu charakterizuje úspornosť materiálu a „čisté“ zvuky bez efektov. Skladba formovo pripomína starobylú štruktúru concerta grosso svojimi striedavými vstupmi sólového violončela a „tutti“ súboru. Tri diela z deväťdesiatych rokov uvádza Paille in the wind pre violončelo a klavír (Daan Vandewalle), kde klavír plní rytmickú úlohu v podobe nepretržitých úderov clusterov. Ďalej sú to diela Hunem - Iduhey, kde Deforceho sprevádza na husiach Wibert Aerts (názov skladby je anagram mena Yehudi Menuhin) a skladba Roscobeck pre violončelo a kontrabas (Lode Leire), ktoré je opäť slovnou hračkou - skratkou mien interpretov Rohan de Saram a Stefano Scodanibbio. Album uzatvára tanečná  Dhipli Ziya pre husle a violončelo, rozkošná tonálna alúzia na miestny grécky tanec. Hoci skladby z 90. rokov nemajú ten vzrušujúci náboj ako autorove experimenty zo 60. a 70.rokov, album ako komplet je skvelou prehliadkou fascinujúcej hudobnej štruktúry, dokonalej previazanosti hudby a matematických vzťahov i neobyčajných hudobných nápadov plných silných emócií. Nahrávka diel Iannisa Xenakisa v podaní Arneho Deforce by mala byť nielen pre „xenakisovský“ fanklub udalosťou roka.

Pre časopis Hudobný život, číslo 4/ 2012 napísal Peter Katina

piatok 17. februára 2012

Recenzia CD Balkan Brass Battle



Balkan Brass Battle
Boban & Marko Markovic Orchestra
Fanfare Ciocarlia
Asphalt Tango Records 2011


Najnovší album z proveniencie vydavateľstva Aspahlt Tango Records, ktoré je zamerané hlavne na world music, má osobitú príchuť. Ide totiž o pomyselný súboj dvoch velikánov na poli balkánskej dychovky. Do "hudobného ringu" proti sebe nastúpili srbský Boban & Marko Markovic Orchestra a rumunský súbor Fanfare Ciocarlia. Po patričnom úvodnom predstavení a vzájomnom "hecovaní" (nahrávanie prebiehalo v transylvánskom hoteli, kde hrali kapely na pódiách oproti sebe) sa rómske dychovky striedali v snahe prekonať súpera invenčnosťou aranžmánov a inštrumentálnou bravúrou, niektoré skladby hrali spoločne a ponúkli to najlepšie zo svojho reperotáru, hoci prekvapivo okrem balkánskej hudby dostali priestor aj iné žánre. Boban a jeho syn Marko sú dlhodobo na výslní svetových festivalov vďaka schopnosti fenomenálne pretvárať srbský folklór do modernej podoby, kým Fanfare Ciocarlia už na svojich predošlých albumoch Baro Biao alebo Iag Bari potvrdili, že ich nasadenie a virtuozita sú nedostižné, veď sú považovaní za najrýchlejšie hrajúcu akustickú kapelu na svete ( niežeby snáď rýchlosť bola zárukou kvality, ale ich hra je aj v najväčšej rýchlosti nesmierna precízna). Tento virtuálny súboj sa skvele počúva, hoci samotné kapely sa porovnávajú len veľmi ťažko. Myslím si, že Fanfare Ciocarlia má predsa len trochu navrch, kým "Markovičovci" sú už značne za hranicou komercie, pokiaľ ide o repertoár i celkové poňatie, v ich podaní ide hlavne o šou a značne rozpustilú, aj keď inteligentnú zábavu. Prevládajú tu jasné, svietivé diskanty so silným dôrazom na sólové trúbky a virtuózne vedené línie, ktoré naplno zažiarili najmä v typicky srbských tancoch Mrak kolo a Topdzijsko kolo. Rumuni zasa vynikajú najmä v stredných polohách, ich zvuku vládnu démonické trombóny, hlučné šalmaje, píšťaly, miestne dychové nástroje a strojová rytmická sekcia tepajúca na frekvencii zbesilej metalovej kaply (britská kritika ich pre zmenu prirovnala k punk rocku). Ich tvorba vychádza z bohatého rumunského folklóru (Suita a La Ciobanas, Dances From Monastery Hills či ich stará hitovka Asfalt Tango) s jeho bizarnými harmóniami a zo stoličky dvíhajúciu razanciou. Komerčnejšiu tvár albumu predstavuje napríklad notoricky známa skladba Caravan od Duka Ellingtona, kde prinášajú oba súbory veľmi osobité aranžmány, línie plné vnútorných hlasov a virtuóznych "vyhrávok". Vyložene recesisticky znie spoločne hraná James Bond Theme od Johna Barryho alebo "uletený" hit I Am Your Gummy Bear pripomínajúce diskotéku 80. rokov. Pre fanúšikov čisto balkánskej hudby možno tento album nebude tou pravou šálkou kávy vzhľadom na zreteľne exhibičný charakter tohto "zápasu" a na to, že nie je práve typickým príkladom originálnej tvorby oboch súborov. No pre fanúšikov týchto kapiel je to určite povinná jazda. V každom prípade táto "nadupaná" vzorka ich repertoáru možno podnieti poslucháča k vyhľadaniu ďalších nahrávok, koncentrovaných viac balkánsky, pretože aktéri Balkan Brass Battle sú v rámci žánru jednoducho nedostižní.

Pre časopis Hudobný život, číslo 1-2,2012 napísal Peter Katina

Recenzia CD Aarón Zapico : Phantasia



Phantasia
Aarón Zapico
Winter&Winter 2011

Medzi elitu novej generácie čembalistov a odborníkov zaoberajúcich sa staršou hudbou sa v poslednom čase určite zaradil i španielsky čembalista Aarón Zapico. Nahrávky jeho súboru Forma Antiqva s kontratenoristom Xavierom Sabatom či album barokovej tanečnej hudby pre vydavateľstvo Winter&Winter už stihli získať viacero prestížnych ocenení. Zapico sa však profiluje hlavne ako sólista a jeho najnovšou nahrávkou je album Phantasia s dielami Girolama Frescobaldiho a Johanna Jacoba Frobergera. Tento zaujímavý album Zapico koncipuje ako ukážku priamej "následníckej" línie, ktorú začal Frescobaldi a v ktorej pokračoval Froberger ako jeho žiak. Na albume (s výnimou anonymnej Pavany & Saltarella a skladbičky Ballo Ongaro od Giovanniho Picchiho) sa diela týchto dvoch autorov pravidelne striedajú. Zapico v úvode prezentuje známu Frobergerovu Fantasiu I Sopra UT- RE- MI- FA- SOL- LA FbWV 201 založenú na jednoduchom motíve vzostupnej stupnice, z ktorého Froberger vytvoril doslova labyrint harmónií. Ďalej je tu Partita FbWV 630, ktorej časti Plainte - Courrant - Sarabande - Gique sú predobrazom formovania ustálenej podoby jednotlivých tancov partity. Napokon je tu i slávna skladba Tombeau fait a Paris sur la mort de monsieur Blancheroche, ktorú Froberger skomponoval na pamiatku tragického úmrtia svojho priateľa, slávneho francúzskeho lutnistu Blancherocha. Frescobaldi je tu zastúpený množstvom typicky klávesových skladieb, ako sú balletto, corrente, toccata, gagliarda, canzona alebo capriccio, pochádzajúcich z jeho slávnej knihy Il primo libro d´intavolatura di toccate di cimbalo et organo z roku 1637, ktoré doviedol do technickej a výrazovej dokonalosti. Najzávažnejšou Frescobaldiho kompozíciou na albume je Cento Partite sopra Passacagli. Tento album ako vzácna poslucháčska štúdia kompozičného vývoja diel pre klávesové nástroje (často nebolo jasné, či je dielo pre čembalo, alebo organ) poskytuje jedinečný pohľad na Frescobaldiho majstrovskú invenciu a skvelé zvládnutie formy, ktorú Froberger prevzal a obohatil o vlastné prvky (okrem technickej bravúry a bodkovaných rytmov i "drsnú" chromatizáciu jednoduchých diatonických motívov a nesmierne bohatú harmonickú textúru). Aarón Zapico tento zaujímavý koncept poníma ako príbeh dvoch odlišných osobností, ktorých osobitý a rozdielny životný príbeh sa odráža aj v ich tvorbe. Temné farby, hudba niekdy doslovne komentujúca dramatické i tragické udalosti (zostupný rad tónov ako symbolika Blancherochovho pádu zo schodov, exaltované figúry znázorňujúce búrku) u Frobergera skvele kontrastujú so živočíšnou energiou a  spevnou rozjasanosťou Frescobaldiho nápadov. Obaja boli už za svojho života vrcholne rešpektovaní ako skladatelia i interpreti a svojou tvorbou tak poskytli Zapicovi dostatočný priestor, aby mohol na nahrávke predviesť všetky jemné detaily minucióznej kompozičnej práce a rovnako i ohňostroj obdivuhodných hudobných nápadov, síce štýlovo rešpektujúcich schémy dobových tancov, no obsahovo odvážne prekračujúcich ich konvencie. Samotnú Zapicovu interpretáciu charakterizuje farebná hra s využitím dobového ladenia, precízne frázovanie a muzikalita prejavu. Iba zriedkakedy dokáže nahrávka dobovej hudby sprostredkovať takú dynamickú konfrontáciu, akou je vzácne vyrovnaný hudobný duel "Frescobaldi verzus Froberger" v suverénnej réžii Aaróna Zapica.

Pre časopis Hudobný život, číslo 1-2, 2012 napísal Peter Katina