pondelok 24. septembra 2012

Recenzia CD Wolfgang Rihm : Fetzen






Wolfgang Rihm
Fetzen
Winter&Winter 2011

Cyklus Wolfganga Rihma Fetzen, (t.j. zdrapy, útržky) vznikal v priebehu rokov 1999 až 2004. Má osem častí a je napísaný pre akordeón a sláčikové kvarteto, resp. jedna časť je určená pre violu a akordeón. K dielu Fetzen Rihm priebežne dopísal svoje Sláčikové kvarteto č.12 a v roku 2004 i skladbu Interscriptum (duo pre sláčikové kvarteto a klavír) a vznikla tak dramaturgia pozoruhodného albumu. Wolfgang Rihm sa vo svojej tvorbe netají svoju obľubou pre miniatúrne, neukončené a fragmentárne načrtnuté skice a schémy. Napriek názvu diela je však cyklus Fetzen pevne vystavaný v klasických proporciách komplementárnej motivickej práce sláčikov verzus akordeónu. Sláčikové kvarteto Arditti String Quartet a akordeonista Teodoro Anzellotti tu tvoria skvele sa dopĺňajúcu neobvyklú nástrojovú zostavu. V skladbe Interscriptum s kvartetom Arditti účinkuje klavirista Nicolas Hodges. Dielo Fetzen charakterizuje dramatický pohyb hlasov, rozsiahle unisono pasáže a virtuózne behy, ktoré hrajú súčasne sláčiky i akordeón. V tretej časti sa objavujú dramatické bartókovsko-šostakovičovské ponášky. Behy a pasáže sú tu prudko zastavované ráznymi sekmi. I štvrtá časť prináša ostré štekajúce údery, glisandové posuny, kde akordeón zvukovo napodobňuje sláčiky vo vysokej polohe v úchvatnej súhre a dokonalých stúpajúcich glissandách, ktoré si nástroje vzájomne preberajú. Pravý i ľavý manuál akordeónu sú zvukovo dostatočne diferencované a zreteľne odlíšiteľné v rámci sláčkového pradiva. Piata časť je viac akordická a tie nasledujúce smerujú do pochmúrnych expresívnych farieb, klastrov a   hustých akordov. Flažolety a nervná rytmika „plávajú“ na kvázi jazzových akordoch v koncertantných odpovediach akordeónu a sláčikov, plných tonálnych citácii. Ôsma časť znázorňuje prokofievovský pochod a prináša výraznú pulzáciu hudobného procesu. Posledná časť prináša opäť tmavé farby a doznievanie hudby v glissandách. Sláčikové kvarteto č.12 obsahuje podobnú štruktúru ako dielo Fetzen. Ostré pizzicata, flažolety, hra unisono, komplementárna rytmika, jasná štruktúra a vyložene racionálne proporcie. Zároveň je plné pôvabných línií a precíznej logiky výstavby diela. Záverečná skladba albumu, Interscriptum, znie v stíšenej dynamike a upokojujúcich klavírnych akordoch, v prísne štrukturovaných postupoch s virtuóznymi, šostakovičovskými motívmi, repetovanými tónmi a farebným mixom rôznych polôh zvuku. Tieto tri kompozične blízke Rihmove diela vyjadrujú jeho zmysel pre miniatúru, skvelú kompozičnú výstavbu plnú precíznosti a akurátnosti a jasnosť výpovede bez nadužívania technických efektov a aleatoricky voľných plôch. Interpretácia Arditti String Quartet, Anzellottiho i Hodgesa je vynikajúca, jasne počuteľné pasáže, dynamické oblúky, razancia, virtuozita a homogénnosť prejavu sa zasluhujú o to, že táto nahrávka je výnimočná i v rámci kvalitatívne vysoko nadpriemernej  diskografie Rihmových diel. Fetzen je poslucháčsky vďačný album plný hodnotnej hudby a skvelej interpretácie.

Pre časopis Hudobný život, číslo 7-8/ 2012 napísal Peter Katina

Recenzia CD Brad Mehldau Trio : Ode





 Brad Mehldau Trio
Ode
Nonesuch 2012

Fenomenálne trio klaviristu Brada Mehldaua, hrajúce dlhé roky v rovnakej zostave, prináša tento rok opäť  šťavnaté ovocie v podobe nového „monotematického“ albumu Ode. Po obdobiach rôznych experimentov a spolupráce s Patom Methenym, Kevinom Haysom, Renée Fleming, Anne Sofie von Otter a ďalšími inštrumentálnymi i vokálnymi hviezdami, sa Brad vrátil k svojmu triu v zložení Larry Grenadier (kontrabas) a Jeff Ballard (bicie). Ich nový štúdiový album Ode (posledným bol Day is Done z roku 2005) tvorí jedenásť skladieb, z ktorých každá je „ódou“- poctou konkrétnej osobnosti. Ide o pomerne bizarnú zmes mien, siahajúcu od pocty Michaelovi Breckerovi, s ktorým Mehldau hrával ( skladba M.B.), cez melancholickú a rozsiahlu  Eulogy for George Hanson – poctu postave, ktorú hral Jack Nicholson vo filme Easy Rider, ďalej skladbu Kurt Vibe venovanú gitaristovi Kurtovi Rosenwinkelovi s výraznými rytmickými vzorcami, veselú „poctu“ kreslenej seriálovej postavičke v skladbe Aquaman až po dielo venované Mehldauovmu synovi (Days of Dilbert Delaney) a manželke Fleurine (Twiggy). Ode prináša hneď niekoľko pozoruhodných nových prvkov. Mehldau ako autor všetkých skladieb vyslovuje v buklete presvedčenie, že jeho diela nadobúdajú ten pravý rozmer až v interakcii všetkých členov tria. Ballard a Grenadier preto dostávajú nebývale veľký priestor a sólistické ašpirácie Mehldaua sú niekedy zreteľne limitované. Je to však na prospech veci. Zvuk tria oživuje a zvýrazňuje hutnejšia rytmika, hoci Mehldauov „trademark“ - typické kolísanie durmolového tónorodu, zádumčivá poetika a „živé“ stredné hlasy klavíra ostávajú neprehliadnuteľné. Bradove neskrývané sympatie ku kapelám z poprockového sveta (Radiohead, Nirvana) sa naplno prejavujú v jednoduchosti a spevnej priamočiarosti skladieb. Tie sa v žiadnom prípade nepokúšajú prvoplánovo pracovať s témami z diel autorov, ktorým sú venované, ide skôr so symbolickú poctu a Mehldau má toľko nápadov, že nepotrebuje robiť remake existujúcej hudby. Album Ode je pravdepodobne najmelodickejšia Mehldauova nahrávka od čias legendárneho albumu Places (ktorý Ode krásnou lyrikou a skvelými melódiami  trochu pripomína). Album prináša pulzujúcu a energickú hudbu tria, ktoré do poslucháča podprahovo „púšťa“ okrem jazzu i poprockové signály (šokujúce „pesničkové“ postupy, čisté akordy bez jazzových prímesí, zľahka dekadentné prvky klubového rocku). Skladba Bee Blues zasa prináša starý jazz v nefalšovanej swingujúcej pohode, snáď iba Stan the Man ako jediná vyčnieva z radu svojimi divokými jazzovými sólami a Grenadierovým „walking basom“. Mehldauova klavírna harmonizácia napodobňuje strohé gitarové postupy, občas strieda pri hraní ruky v extrémnych polohách a vytvára ilúziu dvoch hrajúcich klaviristov. Skladby však takmer nikdy nezachádzajú do komplikovaných improvizácií a výrazne „neulietajú“ od základného harmonického rámca. Brad Mehldau Trio hlása návrat k jednoduchosti a táto poloha mu svedčí. Ode je  vyzretý album skvele komunikujúceho tria, prinášajúci originálne nápady, plno mimohudobných odkazov a lahôdkové počúvanie.

Pre časopis Hudobný život, číslo 6/ 2012 napísal Peter Katina


Recenzia CD La Sublime Porte





 La Sublime Porte
Voix d ´Istanbul
Hesperion XXI
Jordi Savall
Alia Vox 2011

 La Sublime Porte, v preklade Brána ku šťastiu, bola jednou z istanbulských brán, ktorými podľa tradície vstupovali zahraniční veľvyslanci k tureckému sultánovi. V prenesenom význame tento pojem predstavuje jeden zo symbolov metropoly ako kultúrneho mosta medzi Východom a Západom. Takto nazval svoj nový album i Jordi Savall, ktorý na svojich nahrávkach s obľubou poukazuje na interakciu rôznych starobylých hudobných entít. Nahrávka ilustruje spätosť komunít a multikulturalitu Istanbula na počiatku novoveku, kedy sa v meste prelínala židovská diaspora, grécke vplyvy, tradičná islamská a perzská kultúra, európska tradícia i kultúra susedného Arménska. Okrem svojej tradičnej zostavy - ansámblu Hespèrion XXI, sa na albume podieľajú vynikajúci inštrumentalisti z Arménska, Bulharska, Španielska, Francúzska, Grécka, Izraela, Maroka a, samozrejme, Turecka. Album „rozoznieva“ bizarný inštrumentár exotických nástrojov ako sú kaval, duduk, lutna oud, tanbur, kanun, kemençe, santur a ney. Tie spolu so sláčikmi, dychovými nástrojmi, skvelými perkusiami „domáceho“ Pedra Estevana a líderským dohľadom Jordiho Savalla prinášajú monumentálny zvukový obraz, ako mohla hudobná produkcia na dvore sultána Mohameda II. vyzerať v časoch najväčšej tolerancie a umeleckého rozletu naprieč kultúrami. Vo vokálnych dielach sa na albume zaskveli turecký spevák Gürsoy Dinçer, Lior Elmaleh z Izraela a  Savallova partnerka, nedávno zosnulá skvelá speváčka, Montserrat Figueras. Aj napriek tomu, že táto nahrávka sa nedá posudzovať z úzkeho hľadiska kritérií klasickej hudby či world music, už na prvý posluch je zreteľné, že ide o jeden z najzaujímavejších a najhodnotnejších Savallových počinov v posledných rokoch. Inštrumentálne a vokálne výkony sú bez výnimky strhujúce, rýchle tance taksimmakam predstavujú virtuózne dramatické minipríbehy so strhujúcimi gradáciami, pomalé chansony sú nežnými sólami krehkého melancholického pôvabu a orientálnej „rozprávkovosti“. Skladby sa striedajú v aranžmánoch pre menšie zostavy (nádherné duo Figuerras a Elmaleha v Por alli pasó un cavallero), ktoré kontrastujú s podmanivou silou  kompletného ansámblu. Album La Sublime Porte neznie ako etnografická štúdia, ale ako originálne vzkriesenie štýlovo nesmierne bohatej hudby tureckého dvora. Hráči Hespèrionu XXI dávajú plný priestor hosťujúcim hudobníkom a Savall diela naaranžoval tak, aby zneli vzletne a transparentne. Samotné skladby pochádzajú hlavne od Dimitrie Cantemira, ktorého dobrodružný životný príbeh je detailne popísaný vo výpravnom buklete. Repertoár ďalej tvoria sefardské, arménske, hebrejské anonymy a otomanské tradicionály a časové rozpätie ich vzniku je pomerne široké, siaha od roku 1430 po 1750. Táto výborná nahrávka určite prispeje k tomu, že si  európska kultúrna obec začína čoraz viac uvedomovať hodnotu osmanského hudobného dedičstva a to, že naše hudobné myslenie a cítenie je ovplyvnené kultúrnym dedičstvom tureckej ríše oveľa viac, než sme ochotní si to pripustiť. Album La Sublime Porte je majstrovským  dielom nielen pre svoju archívnu hodnotu, ale hlavne  pre svoje vitálne sprostredkovanie vrcholnej muzikality, ktorú sa z cenných starých rukopisov podarilo hudobníkom dostať.

Pre časopis Hudobný život, číslo 5/ 2012 napísal Peter Katina


Recenzia CD Iannis Xenakis : Complete Cello Works






Iannis Xenakis
Complete Cello Works
Arne Deforce
Ensemble musikFabrik
Aeon 2011

Priaznivci jedného z najvýznamnejších hudobných tvorcov druhej polovice dvadsiateho storočia, gréckeho skladateľa Iannisa Xenakisa, tento rok oslavujú osemdesiate výročie jeho narodenia. Renomovaný belgický violončelista Arne Deforce pri tejto príležitosti nahral jeho kompletné dielo pre violončelo. Album v úvode obsahuje dve pomerne rozsiahle kompozície pre sólové violončelo, Nomos AlphaKottos. Nomos Alpha z roku 1966 predstavuje radikálnu a inovatívnu  premenu spevného a „poľudšteného“ vnímania zvuku violončela na drsnú mašinériu abstraktného stroja. Skladba Kottos z roku 1976 názvom siaha do gréckej mytológie a predstavuje jedného z bájnych Gigantov. Dramatickú silu tohto mýtu o obrovi so sto končatinami stvárňuje violončelista a jeho „súboj s neľudskou partitúrou“, virtuozita diela smeruje k doslova extatickej katastrofe. Kottos stelesňuje beštiálne sily v hudbe a pomyselne prebúdza „zviera v nástroji“. Skladba by podľa inštrukcií autora nemala znieť príjemne, ale hrubo a drsne. Obe skladby sú extrémne náročné virtuózne diela a balancujú na hrane hrateľnosti. Ako tvrdil Xenakis, výraz a emócia sa  nemá prejavovať vo „forme, hmote alebo v témach, ale v sile, hustote a intenzite.“ Všetky Xenakisove diela sú prísne štrukturované na základe matematických konštrukcií a poznámky v buklete CD občas pripomínajú skôr učebnicu pre matematicko-fyzikálnu fakultu, s nákresmi rotácií kocky a algoritmov (Xenakis pôvodne študoval architektúru). Hudobná interpretácia Xenakisových vízií je v podaní Arneho Deforce bez nadsázky výnimočná. Famózne predvádza technické a výrazové aspekty skladieb, ktoré zahŕňajú extrémne rýchle pizzicata v tremole, rýchle col legno battuto, glissandá, alikvoty, štvrťtóny, dvojhmaty s mikroposunmi, trojzvuky, dynamické šoky, to všetko dovedené do extrému na konci skladby Nomos Alpha, kde interpret súčasne hrá dve stupnice v protipohybe, jednu v „normálnom“ zvuku a druhú v alikvotných tónoch až do vzájomného rozpätia vyše šesť oktáv.  Nasleduje dielo Charisma (1971), kratšia skladba pre violončelo a klarinet (Benjamin Dieltjens). I na malej ploche však Xenakis dokáže „predpísať recept“ na úplne nepredstaviteľné zvuky oboch nástrojov. V tejto dramatickej skladbe znie klarinet miestami ako rozladená elektrická gitara a violončelo ako basgitara a tento kvílivý súzvuk by pokojne mohol znieť na akomkoľvek metalovom alebo hardcorovom festivale (pritom samotná nahrávka je čisto akustická). Opäť zvuk škriabania, rachot, drsné zvukové bloky, nevšedné farby, „zrnenie“, ilustrácia „nehumánneho“ zvuku, prefukovanie, klepot klapiek klarinetu, hra s pokynom „sons électriques“ . Takmer všetky diela albumu hrá interpret podľa pokynov rovným tónom bez vibrata, čo zvyšuje brutalitu výrazu. Dráma hudby má stelesňovať bolesť nad náhlou stratou - smrťou mladého skladateľa Jean-Pierra Guézeca. Dielo je inšpirované veršami z Homérovej Iliady. Skladba Epicycles pre violončelo a komorný súbor pre zmenu čerpá z Ptolemaiovskej geocentrickej sústavy prenesenej do hudobných vzťahov (centrum verzus periféria). Hudbu charakterizuje úspornosť materiálu a „čisté“ zvuky bez efektov. Skladba formovo pripomína starobylú štruktúru concerta grosso svojimi striedavými vstupmi sólového violončela a „tutti“ súboru. Tri diela z deväťdesiatych rokov uvádza Paille in the wind pre violončelo a klavír (Daan Vandewalle), kde klavír plní rytmickú úlohu v podobe nepretržitých úderov clusterov. Ďalej sú to diela Hunem - Iduhey, kde Deforceho sprevádza na husiach Wibert Aerts (názov skladby je anagram mena Yehudi Menuhin) a skladba Roscobeck pre violončelo a kontrabas (Lode Leire), ktoré je opäť slovnou hračkou - skratkou mien interpretov Rohan de Saram a Stefano Scodanibbio. Album uzatvára tanečná  Dhipli Ziya pre husle a violončelo, rozkošná tonálna alúzia na miestny grécky tanec. Hoci skladby z 90. rokov nemajú ten vzrušujúci náboj ako autorove experimenty zo 60. a 70.rokov, album ako komplet je skvelou prehliadkou fascinujúcej hudobnej štruktúry, dokonalej previazanosti hudby a matematických vzťahov i neobyčajných hudobných nápadov plných silných emócií. Nahrávka diel Iannisa Xenakisa v podaní Arneho Deforce by mala byť nielen pre „xenakisovský“ fanklub udalosťou roka.

Pre časopis Hudobný život, číslo 4/ 2012 napísal Peter Katina