štvrtok 13. decembra 2012

Recenzia CD Milan Paľa : Violin Solo 1-3



  
Milan Paľa
Violin Solo 1 (2CD/ 2 DVD Audio)
Violin Solo 2 (2CD/ 2 DVD Audio)
Violin Solo 3 (2CD/ 2DVD Audio)
Pavlík Records 2010, 2011

Veľkolepý projekt Milana Paľu vo vydavateľstve Pavlík Records, mapujúci tvorbu slovenských autorov pre sólové husle, zahŕňa už tri vydané dvojalbumy a pred sebou má plány na ďalšie nosiče. Tento v dejinách slovenského fonografického „priemyslu“ doteraz nevídaný projekt vznikol na základe iniciatívy tohto huslistu a je prehliadkou diel autorov rôznych generácií a kompozičných prístupov od relatívne konzervatívnych postojov k uplatňovaniu vyložene avantgardných princípov.
Úvodný dvojalbum tvoria diela skladateľov Ilju Zeljenku a Ladislava Burlasa. Kompozície Zeljenku vzhľadom na rozsah jeho tvorby dostávajú vôbec najväčí priestor spomedzi všetkých doposiaľ nahraných autorov. Nacházajú sa tu obe jeho Sonáty, Sonatina, Symetries, Contrasts, Poem, Monodrama či Bagattelli. Napriek tomu, že diela vznikli v rozmedzí rokov 1988 (Poem) až 2004 (Sonáta č.2Sonatina), všetky vychádzajú zo Zeljenkovej idey limitujúceho kompozičného prístupu, ohraničeného tzv. bunkovou štruktúrou štyroch tónov. Paľa tu nezabúda zdôrazniť najmä hravé až insitné momenty, ktoré pracujú s vedomou banalitou stále sa recyklujúcich a citujúcich nápadov v akejsi inflačne sa množiacej grotesknej podobe. Väčšiu pozornosť si určite zaslúžia najmä milé miniatúry Bagatelli, naratívna expresívnosť Monodrámy alebo dravé Allegro či rozverný Epilóg zo Sonáty č.2. Zaujímavá je i zvukovo osobitá  Sonatina. Klasicizujúce tonálne plochy a hravé, rytmizujúce bloky hudby, kolísavé metrické vzorce a priam kabaretné závery fráz a skladieb pôsobia nenútene a aj laický poslucháč môže ľahko identifikovať kolorit tejto miestami samorecyklujúcej sa hudobnej tvorby. Milan Paľa vyše osemdesiat minút Zeljenkovej hudby pre sólové husle interpretuje s nadhľadom a vnáša do nej osobité prvky prekvapenia a zvukovej kvality.Druhým autorom na tomto dvojdisku je Ladislav Burlas, zastúpený piatimi skladbami. Jeho husľovú tvorbu tu zastupuje napr. Cadence, plná expresívneho výrazu a precíznej štruktúry. Na pomerne zhustenej ploche tu interpret prináša výraznú výpoveď obohatenú technickými elementami všestrannej virtuozity, dielo „koketuje“ i s tonálnymi prvkami. Podobne je to i pri Cadence č.2, ktorá vychádza z fantazijného konceptu a implementuje i ľudové motívy a náznaky fugáta. Paľa zaujme i pri Sonatíne, ktorej úvodná hrozivá „hlava“ je popretkávaná virtuóznymi pasážami. Druhá časť je založená na ostrých kontrastoch a tretia graduje vo vyložene brutálnom zvukovom delíriu. Obe Burlasove sonáty prinášajú maximálne vypätý výraz vrcholne rapsodickej formy, ktorý však stále ťaží z pevnej „pôdy pod nohami“ v podobe klasickej, miestami tonálnej štruktúry. Kým druhá časť Sonáty (1975) obsahuje fantazijné vzlety, krehké flažolety a pizzicato, ktoré doprevádzajú smutné „kvílenie“ vo vysokej polohe huslí, finále je plné divokých figurácií. V Sonate Concertante (1974) tvorí zasa prvú časť virtuózne vypätý Ritornel a finále Capriccio je založené na príkrych zvukových poliach a extrémnom výraze. V istom momente je možno neustále „tlačenie na pílu“  takmer na hranici percepcie,  dlhodobo udržiavaný výraz v extrémnej polohe  dynamiku trochu nivelizuje a poslucháč musí čeliť systematickému náporu zvukovej masy ako na rockovom koncerte, takže permanentný klimax zvukovej intenzity doslova nedovolí dýchať. Burlasove diela patria rozhodne medzi najexpresívnejšie v rámci celej edície.
Prvý disk druhého dvojalbumu takmer celý tvoria diela Jevgenija Iršaia. Jeho systematickú spoluprácu s Milanom Paľom tu dokumentuje šesť kompozícií. Omni tempore evokuje modlitbu, jednohlasná línia je oddeľovaná výrazovými pauzami, postupne sa pridávajú obohacujúce prvky, tonálna štruktúra naberá na sile a vrcholí nástupom sext „à la Bach“, po ktorom nasleduje mystický diel v pianissime s opätovným návratom bachovskej alúzie. From Nowhere With Love je skladba plná smútku, reflektujúca osud ruského básnika Josifa Brodského pred vyhnanstvom do USA a dielo Lost Notes je čisto „ruská“ epizóda s ukrytou šostakovičovskou alúziou, plná tmavých farieb a tlmených výkrikov nástroja. Vtipná Pimpampunči, malý, voľný cyklus šiestich prídavkových skladbičiek, prezentuje Iršaiovu minimalistickú polohu, ktorá Paľovi interpretačne nesmierne sedí. Nasledujúce dielo Vodever (od anglického Whatever) začína doslova z „niente“ v tichej, meditatívnej polohe. Minimum znejúcej hudby sa rozvíja do intenzívnej polohy a záver tvoria rozsiahle glissandové plochy. Vrchol „iršaiovského“ bloku tvorí kompozícia Ex Foedere. Táto náročná skladba obsahuje od éterického pizzicata a pôsobivých dvojzvukov široké využitie rôznych husľových techník, expresívne glissandové skoky, dramatické ostinato, akustické efekty (dupanie), ale i krásne smutnú kantilénu a kvázi tonálne pasáže. Je to extrémne náročná kompozícia dovedená interpretom do dokonalého obrazu. Poslednou skladbou na CD je Play Violin od Petra Grolla pre husle a živú elektroniku.Táto skladba, pôvodne pre violu, nie je veľkolepou prehliadkou kybernetickej zvukovosti, ale naopak, veľmi delikátnou, lyrickou ozvenou partu sólových huslí v tlmenej atmosfére mierne rozmazaného zvuku. Druhá časť dvojdisku obsahuje diela mladých slovenských autorov. V úvode znie dielo Frammento di Epos od Mateja Háasza. Jeho štruktúra je založená na útržkovite plynúcom jednohlase vo vysokej polohe a v kvílivej meditácii.Tvorba Adriána Demoča je zastúpená na disku trikrát, v skladbe Violin, KatharsisApogeum. Kým Violin je skôr meditatívna, Katharsis je plná razantných dynamických nástupov a Apogeum prináša plochy expresívneho tremola a dramatických emócií. Album ďalej ponúka diela Lucie Koňakovskej At the Bottom of Nonsense, ktorého široké frázy a epické, dramatické línie postupne klesajú do tichej agónie a skladba Schizofrescoes je modelovaná skôr na báze tonálnych plôch a pôsobivej kantilény vo vysokej polohe. Anton Steinecker sa tu prezentuje dielami PreludiumInvention. Preludium je miniatúra s atmosférou plnou elégie a Invention je založená na kontraste brilantnej a dravej fúgy s pôsobivým chorálom v pizzicate. Z množstva autorov na albume treba spomenúť aj Mariána Lejavu s dielom Violino Solo. Skladba obsahuje uzavreté výrazové „bunky“ striedajúce pokojné pasáže a kontrastné motorické tremolo, plné akcentovaných „nárazov“ agresívneho zvuku smerujúceho do záverečnej melanchólie.  Skladba Imagination 5. Lucie Papanetzovej  zasa stelesňuje mystický pokoj a smútok, vo voľne plynúcom prúde hudby, citujúcom motívy k filmu Schindlerov zoznam.
Tretí dvojdisk je venovaný tzv. strednej generácii slovenských skladateľov, hoci vekovo pomerne rozptýlenej. Dielo Torqued Images od Petra Machajdíka obsahuje päť častí, pomenovaných podľa piatich súčasných svetových sochárov a maliarov (Kapoor, Rothko, Kiefer, Richter a Serra).Sú to charakterové drobnokresby zľahka sa pohrávajúce s rytmickou štruktúrou a tonalitou. Album obsahuje i dve diela Iris Szeghy, CiacconuSlovak Dance. Kým Slovak Dance je milá miniatúra evokujúca ľudový idióm s výraznými „výkrikmi“ huslí a ponáškou na zvuk gájd, Ciaccona je parádnou poctou  rovnomennému „formátu“ baroka, ale svojimi extenzívnymi technikami hry (flažolety, pasáže, tonálne polia, koláže zvuku) posúva tento koncept výrazovo oveľa ďalej. Aj Pavol Malovec má na CD dve skladby, Invocazione I a II. Zdržanlivé kontrastné plochy a meditácia, ale aj krásne legatové plochy a rozšírená tonalita dodávajú týmto dielam čaro mysticizmu. Skladba Vladimíra Bokesa Cadenza III, op.63 prináša vzletný výraz a virtuóznu polohu prchavého pohybu pizzicat, kým jeho La Folia, Ciaccona, op.3 je zasa avantgardnou meditáciou nad starou formulou La Folie obohatenou o iskrivé autorské prvky novej zvukovosti. Album ďalej obsahuje  zaujímavé dielo Oľgy Kroupovej Quintessenz, vychádzajúce z intervalu kvinty, naliehavých figurácií a pomaly sa rozbiehajúcej expresívnej línie, ďalej je tu Dianoia Hanuša Domanského plná rétorických figúr a rapsodického výrazu a Sonáta Mirka Krajčiho, ktorej prvá časť rozvíja motív B A C H, kým tretia prináša ostináto s vypätým výrazom. Tvorbu Vladimíra Godára prezentuje O Crux, Meditation, pôvodne pre violončelo.Táto kompozícia postupne rozvíja líniu narastajúcu po jednom tóne v prísne limitovanej štruktúre a meditatívnych vzdychoch ostro kontrastujúcich s plochami krehkej harmónie. Záverečné dielo albumu tvorí Godárova Sonáta z roku 2004. Jej prvá časť prináša doslova démonickú atmosféru naplnenú dynamikou a vyzývavými dvojhmatmi v sekvenciách často oscilujúcich v durmolovom móde a voľne komentujúcich Bachovo dielo. Druhú časť tvorí clivá melódia na spôsob filmovej hudby, tretie Intermezzo prináša pizzicatové plochy s rezkými tanečnými epizódami. Záverečná Passacaglia obsahuje bachovskú meditatívnu ponášku v autentickej d mol postavenú na zostupnom rade tónov, postupne však stále viac evokujúcu skôr pachelbelovskú zádumčivosť v škále pôvodnej molovej stupnice.
Všetky tri dvojalbumy sú v luxusnom balení v obojstrannej verzii CD/ DVDaudio spolu s podrobne spracovanými textami bukletov. Na  interpretácii poznať, že Milan Paľa so všetkými skladateľmi dlhodobo spolupracuje, jeho ponor a obdivuhodné stotožnenie sa s obsahom diel a s rôznorodými kompozičnými prístupmi pôsobí absolútne autenticky. Spolupracuje so skladateľmi, iniciuje vznik nových diel, ktoré uvádza  a nahráva a jeho repertoárové „portfólio“ je mimoriadne.Veľké formy tejto edície (Szeghy, Bokes, Godár, Krajči) prednáša veľkolepo a  dokáže udržať napätie na neskutočne rozsiahlej ploche, vyzdvihnúť treba najmä jeho interpretáciu Godárovej Sonáty a Iršaiovho Ex Foedere. Paľa je umelec, ktorého schopnosti nekončia pri bezbrehej virtuozite a dravej koncepcii extrémneho výrazu, napĺňajúceho hudbu maximálnym emocionálnym obsahom (Burlas, Godár), ale nadchnú aj vyváženou zvukovou kvalitou, schopnosťou skvelej miniaturizácie (Machajdík, Iršai, Steinecker), dokonale zvládnutých technických a výrazových aspektov husľovej hry, i rozsiahlych meditatívnych plôch, melanchólie, zdržanlivosti a lyriky (Malovec, Godár, Koňakovská, Papanetzová). Projekt bude pokračovať nahrávkami ďalších slovenských diel, ktoré si bezpochyby udržia vysoko nastavenú úroveň.

Pre časopis Slovenská hudba č. 4/2012 a krátene pre Hudobný život číslo 3/2012 napísal Peter Katina

Recenzia CD Caroline Henderson : Jazz, Love & Henderson




Caroline Henderson
Jazz, Love & Henderson
Sony Music 2012

Caroline Henderson patrí bezpochyby k najvýraznejším škandinávskym jazzovým vokalistkám posledných desaťročí. Napriek tomu, že kariéru jazzovej speváčky začala až po štyridsiatke (dovtedy sa venovala výhradne popu), má táto švédsko-dánska diva tmavej pleti s americkými koreňmi  za sebou viacero vynikajúcich albumov, akými sú Made in Europe, Don´t Explain alebo doteraz najvýraznejší Love or Nothin´. Jej najnovší album Jazz, Love & Henderson vznikol ako projekt „koncertu v divadle“ a kodaňské divadlo Østre Gasværk Theater ho uvádza ako divadelné predstavenie. Projekt mapuje jej osobný  príbeh zviazaný s miestami, kde prežila svoj doterajší, pomerne búrlivý život. Na scénu sa tak dostáva New York, Stockholm, Kodaň a Paríž, ale nie v prvoplánovo ilustrujúcej zvukovej podobe, skôr v náznakoch a vtipných alúziách. Texty albumu  riešia premenu z dievčaťa na ženu (I Am She), z emigranta na imigranta (From New York) i rasové otázky z pohľadu ženy tmavej pleti žijúcej v Európe (Gone Fishin´). Ide čisto o autorský album, ku ktorému Henderson napísala texty i zložila hudbu. Inštrumentálnu zostavu tvorí jazzové kvarteto na čele s klaviristom Nikolajom Hessom a pomerne luxusná brassbandová „výprava“, ktorej aranžmány robil legendárny Butch Lacy. Henderson sa vyjadrila, že tento album je jej “osobným soundtrackom, cestou v čase, kde Eiffelovka sa nachádza v Kodani a jazz sa stáva spôsobom myslenia.“ Desať trackov albumu prináša dychberúcu zmes štýlov a žánrov, ktoré zjednocuje Carolinin jedinečný hlasový prejav (a pri sledovaní koncertného videa aj jej magický vizuálny imidž). Jej osobitá tmavá a sýta farba hlasu v hlbokej polohe znie obdivuhodne prirodzene a plasticky, rovnako tak i jej modelovanie fráz. Línie spievané naplno i pasáže deklamované polohlasom prinášajú v jej podaní vzrušujúci zážitok. Album znie skôr ako soundtrack k neexistujúcemu filmu, ale jeho vizuálny rozmer poslucháč nijako nepostráda. Náznaky parížskeho valčíku, newyorského bigbandu, prvky road movie music, ale i šansón a ozveny černošskej hudby od delty Mississippi, to všetko vytvára mix, ktorý je pre autorský prejav Caroline Henderson typický. Pozoruhodná je aj Trilingual Love Song spievaná v dánštine, švédštine a angličtine súčasne, mandolína v Calamity Lane a svieže harmonické postupy nad duniacimi bicími Jakoba Høyera v Time Is Forever Young. Skladby znejú vo veľmi zhustenej, stručnej forme krátkych piesní s výrazným obsahom, takmer bez sól a medzihier. Hudba Caroline Henderson je však na míle vzdialená komerčnej hudobnej sfére, svojími prekvapivými zmenami nálad, netypickými aranžmánmi (často v popredí rytmika a netradičné inštrumentálne spojenia) a zvláštnymi harmonickými postupmi. Dynamika, muzikalita a všestrannosť jej hlasového prejavu ju právom radí medzi vrcholné vokalistky, poľahky prekračujúce žánre jazzu, šansónu, popu i blues a idúce vlastnou umeleckou cestou, ktorá je nenapodobiteľná.

Pre časopis Hudobný život číslo 11/2012 napísal Peter Katina

Recenzia CD Sinne Eeg : Don´t Be So Blue




Sinne Eeg
Don´t Be So Blue
Red Dot Music 2011

Dánska speváčka Sinne Eeg má vo svojom portfóliu už päť albumov, čo je na mladú absolventku hudobnej akadémie v Esbjergu celkom slušná diskografia. Jej famózny album Wait till Dawn z roku 2007 získal množstvo ocenení, okrem iných cenu Danish Music Awards a po albume Remembering You v medzinárodnej zostave, vydala novinku Don´t Be So Blue. Nahrávka vyšla vo vydavateľstve Red Dot pod dohľadom talentovaného basgitaristu a producenta Chrisa Minha Dokyho. Ide prevažne o autorský album, keďže väčšinu z desiatich skladieb napísala Sinne. Jej piesne skvele dopĺňajú skladby The Sound of Music a My Favourite Things od legendárneho dua Rodgers/ Hammerstein a Goodbye od Gordona Jenkinsa. Na rozdiel od plejády škandinávskych jazzových speváčok, ktoré často koketujú s fúziami rôznych žánrov, od rocku, popu po etno, prichádza Sinne Eeg s čisto jazzovým albumom v krištáľovo vyprecizovanej podobe. Jej skvelý, hlboký alt sa krásne vyníma najmä v baladách, ktoré vo veľkoryso poňatom timingu lahodne plynú a utápajú sa v sladkej, nekonečnej depresii. Sinne má ako jedna z mála speváčok  i neomylný cit pre rytmus a vnútorný pulz hudby, pomocou ktorého dokáže plasticky rozvrhnúť „príbeh“ skladby. Rovnako zaujímavé sú aj osobité harmónie v pocte Charliemu Mingusovi v skladbe Down on Fuxing Lu, i v temne melancholickej The Streets of Berlin. Sinne disponuje perfektnou intonáciou, citom pre frázu a vynikajúcim autorským prejavom. Jej piesne sú melancholické a čarovne zadumané, cítiť v nich silný príklon k introvertnej polohe i to, že sa nepotrebuje predvádzať, hoci razantná Highway One alebo The Writing on the Wall  sú dravo vystavané na dynamickej motorike a razantnom beate. Možno to poteší zástancov konzervatívneho prístupu k jazzu, ale u Sinne Eeg je namieste  hovoriť o čistej podobe jazzu, návratu k krásnym líniám a inštrumentálnej čistote. Ako svoje vplyvy speváčka uvádza Sarah Vaughan, Betty Carter a Nancy Wilson, ale jej hlas a prejav je do takej miery vyzretý, že žiadne porovnanie tu neobstojí. Inštrumentálnu zostavu Sinne Eeg tvoria klavirista  Jacob Christofferson, basista Morten Toftgĺrd Ramsbřl a bubeník Morten Lund. Na trúbke sa v jednej skladbe mihne i Jesper Riis. Žiadna exhibícia,  hudba znie do ticha, občas „zaperlí“ klavír a odpovie zadumaný kontrabas, kým  Sinne Eeg premýšľavo deklamuje texty plné smútku, lásky, a hľadania. Don´t Be So Blue je neuveriteľne silný, krásny a smutný album, do ktorého sa Sinne podarilo dostať množstvo škandinávskej melanchólie bez prílišnej sentimentality. Jej zmysel pre perfekciu spôsobuje, že ani jedna nota „nepadne pod stôl“,  frázy sú vedené s citlivosťou a občasným typickým krehkým farebným zatienením do „šerosvitu“. Bezchybné jazzové frázovanie a prekvapivá zrelosť kompozičného i speváckeho prejavu sú devízami, ktoré robia z albumu dánsky vývozný artikel významne narušujúci majestát sebaistých vokálnych hviezd amerického i európskeho hudobného priemyslu.

Pre časopis Hudobný život číslo 11/2012 napísal Peter Katina

Recenzia CD Milan Osadský : Nice




Milan Osadský
 Nice
Pavlík Records 2011

Mladý slovenský akordeonista Milan Osadský si na svoj debutový album Nice vybral veľmi zaujímavý program. Prvú polovicu albumu tvoria diela zahraničných autorov, akými sú Hosokawa, Kagel, Nørgård a Ganzer, kým v druhej dominujú diela slovenských skladateľov Lucie Chuťkovej, Vladislava Šarišského a Daniela Mateja..Hoci sa dramaturgia albumu môže zdať trochu rozpoltená, všetky skladby spája pomyselná či doslovná idea „krásy“(podľa názvu albumu), ktorú každé dielo reflektuje po svojom. Toshio Hosokawa v dnes už legendárnej kompozíci Melodia na rozsiahlej ploche na seba vrství a rozpúšťa farby v podobe jednotlivých tónov, ktoré vytvárajú bizarné klastre.Vypätá dynamika zároveň buduje obrovské bloky narastajúceho iracionálneho zvuku i jeho následnú totálnu dekonštrukciu vo veľmi pôsobivom zvukovom rámci na báze až duchovného prežitku. Skladba Pera Nørgårda Introduction and Toccata je autorova sympatická, kvázitonálna prvotina, ktorá vznikla v časoch, kedy svoj vzťah k nástroju iba hľadal a kedy ešte naplno nerozvinul svoju typickú dur-molovú modalitu úzko previazanú s divokou expresívnou polyrytmikou. U Mauricia Kagela ide zasa o novú estetiku rozšírenej tonality a nadviazania na starobylé hudobné vyjadrovacie formy. A hoci je jeho voľný cyklus Rrrrrr...  pôvodne napísaný pre organ, pri akordeónovej úprave dostáva sympatickú „tvár“ koketujúcu s folklórne-nevážnou minulosťou nástroja. Prchavá zvuková stereo pohľadnica Jürgena Ganzera Phantasia 84 patrí medzi veľmi vyhľadávané autorove diela a Milan Osadský dokazuje, že jej pôsobivá impresionistická zvukovosť je jedným z nosných prvkov v rámci jeho výrazových možností. Diela mladých slovenských autorov Chuťkovej a Šarišského navzájom virtuálne prepájajú rozsiahle formové oblúky, excentricita a rapsodickosť výrazu, atraktívne jazzové alúzie a homogénna harmonická štruktúra, nadväzujúca na rozšírenú tonalitu a plný, kompaktný  akordeónový zvuk. Slovenské diela v priamom strete s „bardami“ svetovej hudby na albume veľmi dobre obstáli, čo je dané aj tým, že sa ich autori skvele stotožnili s ideálnou zvukovou polohou nástroja a jeho možnosťami. Osadský prezentuje súčasnú hudbu vo vyložene „peknom“ svetle, necháva rozoznieť a „svietiť“ akordeón v dielach autorov, ktoré dokážu nadchnúť pomerne široké spektrum i laických poslucháčov a  nepúšťa sa tu do žiadnej prezentácie najnovších  avantgardných trendov. Zvukovo najprogresívnejším dielom albumu popri Hosokawovi tak ostáva titulná skladba Nice od Daniela Mateja, ktorá provokuje svojou cageovsko-feldmanovskou estetikou, odvážnym zvukovým riešením a sviežimi farbami. Milan Osadský hrá veľmi dôrazne a citlivo, ale za lyrikou cítiť skrytý nepokoj, dynamickú silu a robustnosť výrazu spojenú s razanciou a bezchybnou technickou dispozíciou. Album Nice je rozhodne veľmi sympatický a sľubný debut.

Pre časopis Hudobný život číslo 11/2012 napísal Peter Katina

Recenzia CD Gabriel Fauré :Quatuors avec piano 2





Gabriel Fauré – 2
Quatuors avec piano op.15 & 45
Le Sage, Berthaud, Salque, Kashimoto
Alpha 2012

V poradí druhý album mapujúci komornú tvorbu francúzskeho skladateľa Gabriela Faurého z vydavateľstva Alpha (tou prvou boli diela pre violončelo a klavír) prináša jeho dve klavírne kvartetá. Fauré sa začal venovať komornej hudbe pod vplyvom založenia spoločnosti Societé Nationale de Musique s mottom „Ars gallica“, ktorá mala na konci devätnásteho storočia propagovať francúzsku hudbu a podporovať interpretov ako protipól vtedy prevládajúcej germánskej tradície komorných diel. Prvé Faurého kvarteto,  č.1 op.15 c mol, vzniklo v roku 1879 a dobové kritiky ho považovali za veľmi vitálne a moderné dielo. Skladba je plná vláčneho pohybu, flexibilných dlhých melodických línií a silného romantického výrazu. Jej prvá časť je v sonátovej forme s nežnou vedľajšou témou, kým nasledujúce Scherzo je humorné, vo forme ľahkého a hravého ronda. Závažné Adagio je zasa naplnené tragickou intenzitou veľmi intímnej emócie. Finále je divoké, energické, prinášajúce doslova výbuchy synkopovaných sledov a plôch arpeggia, obsahujúcich nálady plné vášne a bolesti. Nasledujúca skladba, Kvarteto č.2 op.45 g mol, je citeľne zrelé dielo, ktoré Fauré napísal v roku 1886, kedy už jeho tvorba začínala vykazovať istú ekonomickosť a striedmosť výrazu. Kvarteto sa vyznačuje vzácnou nástrojovou vyrovnanosťou, bohatstvom nápadov a originalitou. Je vybudované na rovnakom koncepte, ako Kvarteto č.1- závažnej prvej časti v sonátovej forme, roztopašnom scherze v štýle perpetuum mobile, tragickej pomalej časti a pomerne rozsiahlom finále vo veľmi vypätom, až symfonickom výraze. Scherzo je tu možno ešte živšie, než v prvom kvartete, plné prudkých a prekvapivých zmien. Pomalá časť Adagio non troppo je vo výstavbe pomerne jednoduchá, pokojná, občas pripomína uspávanku a vzdialenú ozvenu zvonov. Finále prináša veľmi turbulentný prúd hudby a vášnivé, podobne, ako v prvej časti. Z tejto hudby občas presvitajú vplyvy Liszta a Wagnera, s ktorými sa Fauré dobre poznal, ale rovnako i prvky schumannovskej tragiky, Saint-Saënsa a hlavne chromatické postupy a farebnosť Césara Francka. Napriek týmto zábleskom je však  Faurého hudba úplne osobitá, veľmi lyrická, intímna a vrúcna a s romantikmi ju spája už len symbolické, akoby doznievajúce puto. Jeho hudba je schopná docieliť maximálny výraz vychádzajúci z jednoduchých, priamočiarych hudobných štruktúr. Zoskupenie v zložení klavirista Éric Le Sage, huslista Daishin Kashimoto, violistka Lise Berthaud a violončelista François Salque disponuje kvalitným homogénnym zvukom, famóznou súhrou a nespochybniteľným francúzskym šarmom. Kvarteto hrá veľmi distingvovane a akoby zdôrazňovalo až neoklasicistickú vznešenosť a noblesu ľahkých línií Faurého diel, ktorým je vlastný nielen pátos, ale i prepracovaná drobnokresba a  rýchlo sa meniaca charakteristika hudby na drobných plochách. Ku cti vydavateľstva slúži i zvuk nosiča, ktorý je prekreslený v detailoch, čistý a analytický. Keďže CD je zároveň súčasťou vydavateľskej edície Ut musica poesis, stelesňujúcej  prepojenie hudby a slova, jadro jeho bukletu tvorí báseň Paula Verlaina L´Art Poétique a jej podrobná viacjazyčná analýza.
Tento album Faurého klavírnych kvartet predstavuje zásadný počin v objavovaní klenotov francúzskej komornej hudby, po ktorom budú, dúfajme, nasledovať ďalšie zaujímavé nahrávky diel neprávom odsúdených do úzadia poslucháčskej pozornosti.

Pre časopis Hudobný život číslo 10/2012 napísal Peter Katina