piatok 15. novembra 2013

Recenzia CD Edison Denisov



Edison Denisov
Au Plus Haut Des Cieux
Brigitte Peyré
Ensemble Orchestral Contemporain
Daniel Kawka
Harmonia Mundi 2012

Vydavateľstvo Harmonia Mundi pripravilo ruskému skladateľovi Edisonovi Denisovovi (1929-1996) parádnu poctu v podobe albumu z jeho neskorších diel  z rokov 1982-94. Edison Denisov je jedným z najvýznamnejších ruských skladateľov druhej polovice dvadsiateho storočia. Jeho tvorba je typická svojou kombináciou seriálnej techniky a emocionálneho lyrického odkazu ruskej vokálnej tradície. Na albume Au Plus Haut Des Cieux znie ako prvá Komorná symfónia č.1 z roku 1982. Ide o trojčasťové dielo, ktoré hneď od úvodu zaujme svojím jemným pohybom, prelínajúcimi sa hlasmi, krásnymi oblúkmi zvuku a kantilénami, spolu s vyváženou geometriou zvukových polí. Objavuje sa tu typický  „denisovovský“ prvok, tzv. „téma vetra“, ktorú autor  aplikuje vo viacerých svojich dielach. Ide o princíp posúvajúcich sa clusterov, akýchsi rýchlych, úsečných pasáží, evokujúcich poryvy vetra, ktoré zvyčajne Denisov označuje ako leggiero dolcissimo. Motív sa neustále rozvíja a „rozbaľuje“ v zrýchlenom klesaní z vysokých polôh nadol v stále kratších notových hodnotách. Hudba tak vytvára plastické farebné polyfonické mozaiky nepretržitého, kontinuálneho zvuku s častým, niekedy náhodným  presahom do rozšírenej tonality a do ilúzie expresionizmu. Aj druhá časť prináša rýchly, úsečný pohyb, kontrapunkty sláčikov a dychov a drobné, vzletné štruktúry občas zdramatizované množstvom trilkov a tremol. Tretia časť pozostáva z tiahlych plôch náväzných akordov v hustej faktúre. Z dvanásťčlenného ansámblu trvalo vyčnieva klavír a  čelesta, spolu s flautou, ktorá bola akýmsi pomyselným hlasom- „alteregom“ Denisova. Vokálny cyklus Au Plus Haut Des Cieux (Vysoko na nebesiach), ktorý dal i názov celému albumu, je pre soprán a a komorný orchester na verše francúzskeho básnika Georgesa Batailleho. Pochádza z roku 1987 a jeho hlavnou témou je smrť, samota a viera. Dielo charakterizujú  temné farby a vytrvalé preplietanie partu sopranistky Brigitte Peyré so sláčikmi vo vysokej polohe a zvukom zvonov, gongu a čelesty, evokujúcimi nebeské sféry. Dvanásťčasťový cyklus obsahuje i päť inštrumentálnych Intermezz, ktorých úlohou je zdôrazniť filozofický a symbolický aspekt diela - vánok má odviať bolestné pocity. Téma vetra je tu opäť prítomná. Niektoré časti cyklu sú vystavané ako duetá vokálu a konkrétnych nástrojov (klarinetu, zvonov a hoboja -  mimoriadne pôsobivá Torche éteinte ). Cyklus sa nesie v znamení prítmia, obskúrnej atmosféry očakávania smrti, ktorú ilustrujú party tlmených sláčikov a zvukov čelesty, harfy a zvonov. Svietivý charakter zvuku vo vysokých polohách pripomína messiaenovské chromatické štruktúry. Náročný part vokalistky vyžaduje spev extrémnych intervalov a  klenutie veľkých oblúkov silne expresívneho melosu diela. Vokálnym protipólom tohto Denisovovho cyklu je  Päť romancí Anny Achmatovovej z roku 1994, ktorý je dielom Denisovovej manželky, Jekateriny Kuprovskej. Dielo inštrumentoval Denisov a cítiť v ňom jeho výrazný vplyv. Kuprovská-Denisovová však disponuje svojím osobitým hudobným jazykom vychádzajúcim z tradície ruskej vokálnej tvorby. Poetické dielo spievané v ruštine je formovo relatívne jednoduchšie, s príklonom k rozšírenej tonalite a náznakom šostakovičovských motívov, veľmi krehké, s dôrazom na vokálny part a presné významy textu. Autorka si vybrala Achmatovovej rané texty zo začiatku dvadsiateho storočia. Obsahujú milostné príbehy silnej intenzity, ktoré rýchlo zanikajú a nechávajú rozprávača v stresujúcom emocionálnom vákuu. Je to akýsi portrét ženy z romantickej tradície, no hudba transcenduje do objavných chromatických čŕt rozšírenej tonality. Album uzatvára Denisovova Komorná symfónia č.2 z roku 1994. Autor tu pracuje s podobnou symbolikou a témami ako v predošlých dielach  a zdôrazňuje hudobný aspekt ľudskej reči v  úsečných rytmoch a subtílnej súhre registrov a farieb. Denisovova hudba je bezpochyby veľmi percepčne príťažlivá, jeho husté ale priehľadné faktúry umožňujú sledovať každý hlas osobitne a spolu vytvárajú výnimočne znejúce, premenlivé hudobné plochy. Jeho tvorba je predchnutá afinitou k ľudskému hlasu a prepájaniu rôznych farebných registrov v krehkom, lyrickom hudobnom pradive. Citát z Batailleho: „Pred tvárou Noci stojím sám a bezmocný“, dokonale charakterizuje osobnosť tohto pozoruhodného autora, ktorého tvorba je poznačená symbolikou, tajomnými číselnými kódmi (pôvodne bol matematik; i jeho meno samotné tvorí prešmyčku), vášňou pre ruské tradície, vokálnu tvorbu a silný duchovný element. Súbor Ensemble Orchestral Contemporain pod vedením Daniela Kawku hrá nesmierne citlivo, jeho dvanásť sólistov tvorí jednoliaty celok a Denisovove komplikované štruktúry sú v jeho podaní krásne čitateľné a transparentné, rovnako i expresívne oblúky sú vykreslené do detailov. Táto navýsosť súčasná a pritom skvele znejúca hudba  si oprávnene zaslúži veľkú pozornosť.


Pre časopis Vlna, č.54/2013, str.165 napísal Peter Katina

Recenzia CD John Cage


John Cage
As it is
Alexei Lubimov
Natalia Pschenitschnikova
ECM 2012

Storočnicu od narodenia výnimočného skladateľa, experimentátora a filozofa Johna Cagea si minulý rok pripomenulo aj vydavateľstvo ECM, ktoré vydalo nosič pod názvom As it is. Album pozostáva z Cageových diel pre klavír, resp. preparovaný klavír a spev. Nahrávku zrealizovali Cageovi dlhoroční obdivovatelia, ruský klavirista Alexei Lubimov a speváčka Natalia Pschenitschnikova. Lubimov okrem toho, že patrí medzi svetovú špičku v interpretácii klasicko-romantického klavírneho repertoáru, patrí i medzi skvelých interpretov hudby dvadsiateho storočia a horlivých šíriteľov Cageovho hudobného a filozofického odkazu už od časov hlbokého komunizmu v bývalom Sovietskom zväze. Dokonca sa mu podarilo Cagea v roku 1988 do Moskvy pozvať a ako popisuje v zaujímavých textoch bukletu, bola to preňho životná inšpirácia. Úvodný a záverečný rámec albumu tvorí skladba Dream pre klavír a jej variácia, ktoré ako keby reprezentovali jednoduchú ľudovú alebo populárnu pieseň. Skladba The Wonderful Widow of Eighteen Springs je pôvabnou kombináciou až liturgicky znejúceho monotónneho spevu a perkusívneho vyťukávania po korpuse klavíra, vytvárajúc tak nové, poetické nálady. Vokálne Cageove diela vznikli na texty Gertrudy Steinovej (Three Songs), E.E. Cummingsa (Five Songs) a Jamesa Joycea (Nowth upon nacht, The Wonderful Widow of Eighteen Springs). Pschenitschnikova v dielach dokonale dodržuje Cageove pokyny spievať jednoducho, bez vibráta, ako v ľudovej hudbe. Občas vokalíza „zabrúsi“ i do prírodného sveta a Pschenitschnikova s ľahkosťou  imituje zvuky holubov alebo kačiek, alebo iba vytvára vokálne línie prostým hmkaním, ako v skladbe Experience No.2. Cageova vášeň k tancu a jeho objavovanie nových súvislostí medzi tancom a hudbou viedla k napísaniu diel pre svoju životnú partnerku, tanečníčku Merce Cunnighamovú v dielach The Unavailable Memory of, Dream alebo Experiences. Tanečnou formou bola ovplyvnená i skladba A Flower. Cagea tu nezaujímala pravidelnosť tanečnej hudby, ale vnímal ju ako priestor pre postupné umiestňovanie kátkych hudobných segmentov  v plynúcom čase. Podobné aspekty zdôraznil aj pri spolupráci na poli filmovej hudby, ktorá zasa viedla ku vzniku diela Music for Marcel Duchamp, ako hudba k sekvencii z filmu Hansa Richtera Dreams That Money Can Buy. Lubimov tu opäť hrá na preparovanom klavíri a doznievajúce tóny pripomínajú gong, lutnu a farebné mozaikovité štruktúry akýchsi oddelených svetov. Preparovaný klavír hral v Cageovej tvorbe veľkú úlohu, hoci s paradoxne prozaickým entrée: nástroj s vkladanými predmetmi vo vnútri slúžil pôvodne ako náhrada za sadu perkusií v divadle Cornish College v štyridsiatych rokoch, kam by sa perkusie z priestorových dôvodov nevošli. Je zaujímavé, že všetky skladby pre tento klavír vyžadujú odlišnú preparáciu. Sú to väčšinou kúsky kovu a gumy, ale autor s týmito prostriedkami pracuje veľmi citlivo a  limituje akékoľvek prehnané zvukové excesy. V She is Asleep klavír obsahuje preparované i nepreparované tóny, rovnako i skladba A Room. Dvojčasťová, rozsiahlejšia skladba pre sólový klavír Two Pieces vznikla pôvodne pre balet The Seasons. Ilustruje pomyselné body v priestore, rotujúce krátke motívy, klastre, výkriky nástroja i opulentné ticho. Album As it is  (názov pochádza z piesne Is it as it was z minicyklu Three Songs) predstavuje celistvý prierez klavírnymi a vokálnymi dielami Johna Cagea a jeho novátorského vnímania hudby: práca s minimom tónov (tri, štyri, niekedy dokonca dva) v rozsiahlom i kratučkom časovom pláne, vnímanie ticha ako plnohodnotného hudobného elementu, narúšanie zavedených hudobných foriem, hravá insitnosť a hlavne zvuková invencia a pôvab dômyselne konštruovaných plôch dovtedy neslýchaného hudobného prejavu, ktorý i dnes dokáže zaujať, nadchnúť alebo šokovať.


Pre časopis Vlna, č.54/2013, str.164 napísal Peter Katina

Recenzia CD Peter Machajdík



Peter Machajdík
The Immanent Velvet
Azyl 2012


Tvorba bratislavského rodáka žijúceho na Slovensku i v Nemecku, skladateľa Petra Machajdíka, obsahuje predovšetkým koncertné skladby, ale tiež hudbu pre film, divadlo, súčasný tanec, rozhlasové hry, zvukové prostredia a multimediálne projekty. Neoddeliteľnou súčasťou Machajdíkovej umeleckej činnosti sú zvukové prostredia, zvukové inštalácie a elektronická hudba (napríklad jeho projekt Waters and Cages), multimediálne projekty s tanečníkmi, výtvarníkmi, spolupráca s filmármi  a literátmi.
Hudobné kompozície Petra Machajdíka, predovšetkým tie z posledného desaťročia, sú poznačené príklonom k meditatívnosti a jednoduchosti. Významnými znakmi tvorby tohto skladateľa sú prevažujúca diatonika, uvážlivé dávkovanie disonancií, homogénnosť, istá statickosť formy a príťažlivé melodické línie. Po zásadnom albume Machajdíkovej tvorbe pod názvom Namah z roku 2008, kde okrem interpretov klasickej hudby účinkuje aj Ian Anderson zo slávnej rockovej skupiny Yes, vyšiel autorovi v roku 2012 nový album pod názvom The Immanent Velvet. Album je zaujímavý tým, že pozostáva hlavne z klavírnych diel, ktoré uvádzajú rôzni mladí slovenskí interpreti (Fero Király, Dušan Šujan), ktorých dopĺňa medzinárodná zostava hráčov rôznorodej proveniencie. Pôvabné názvy diel, ako napríklad Imanentný zamat, Zasnený anjel, Štyri impresie alebo Tiché putovania ilustrujú aj obsahový rámec skladieb. Album okrem diel pre sólový klavír prináša i komornú hudbu v rôznom nástrojovom obsadení, lyrická skladba Zasnený anjel ponúka krehkú súhru klavíra a basklarinetu s perkusívnymi efektami, nachádza sa tu hĺbavá gitarová Silent Wanderings, či robustná téma z Namah. Štyri Impresie prinášajú debussyovské nálady, hoci ich posledná časť Lowlands (Nížina) znie jadrným slovenským folklórom. Poetické motívy krehkej Inside the Sleeping Carpels neskôr rozvinul Machajdík aj vo svojej hudbe k rozhlasovej produkcii. Album uzatvára Karma, pôsobivá kombinácia klavírov a šepotajúcich hlasov, nahrávaná na rôznych miestach sveta. Geografické rozäpatie nahrávky siaha od Bratislavy cez Vancouver, Kodaň, Terst, Londýn až po Jyväskylä a Viedeň. Tento fakt len podčiarkuje internacionálny charakter Machajdíkovho diela a  jeho výrazné autorské presahy mimo Slovenska. Pokiaľ ide o hudobnú stránku albumu, sú to lyrické, meditatívne, krištáľovo čisté kompozície, vychádzajúce z tonality. Zároveň v sebe Machajdíkove diela kombinujú elementy ľudovej hudby, prvky popu a rocku, náznaky filmovej a scénickej hudby. Autor sa však striktne vyhýba sentimentu a jemné línie prostej melodiky a impresionistických obrazov zaujmú úprimnosťou a priamočiarosťou výpovede a rozsiahlymi meditatívnymi plochami, ktoré plynú vpred bez náhlivosti a vzruchu. Krehkosť a vnútorný ponor spolu s precízne tvarovanou štruktúrou a zároveň poslucháčskou ústretovosťou  sú zásadnými devízami Machajdíkovej tvorby, ktorými disponuje i tento album.

Pre časopis Vlna, č.54/2013, str. 162 napísal Peter Katina


štvrtok 14. novembra 2013

Recenzia CD John Abercrombie




John Abercrombie Quartet
39 Steps
ECM 2013

Americký gitarista John Abercrombie patrí medzi stálice svetovej jazzovej scény, veď vo vydavateľstve ECM debutoval už v roku 1974. Na svoj nový album 39 Steps, ktorý tento rok podporil aj rozsiahlym európskym turné, si do kvarteta  pozval svojich dlhoročných spoluhráčov, klaviristu Marca Coplanda, basistu Drewa Gressa a bubeníka Joeyho Barona. Copland, ktorý v sedemdesiatych rokoch zaznamenal neuveriteľný prerod z vynikajúceho saxofonistu na nemenej skvelého jazzového klaviristu, spolupracuje s Abercrombiem v iných zostavách už vyše štyridsať rokov a Gress a Baron patria k najžiadanejšej rytmike newyorského downtownu súčasnosti. Album 39 Steps obsahuje šesť Abercrombieho skladieb, dve Coplandove, jednu spoločnú improvizáciu a záver albumu „vyšperkuje“ krásne dekomponovaná štandardná Melancholy Baby vo voľnej improvizácii. Hudba na albume prináša v podstate jednotnú náladu na všetkých desiatich trackoch: lyrické plochy, mierne tempá, introspekciu, prvky melanchólie a sentimentu, no i vzdušné a vzletné aranžmány a  bezstarostné muzicírovanie, ktoré akoby nevyžadovalo žiadne úsilie. Časté spoločné linky gitary a klavíra znejú úžasne, „starí páni“ sa však nehrnú do divokých sól, Abercrombie si vyložene dáva načas a uvážlivo dávkuje všetky hudobné ingrediencie. Už z názvov skladieb je zrejmá Abercrombieho fascinácia filmovou tvorbou Alfreda Hitchcocka (Vertigo, Spellbound, Shadow of a Doubt i titulná 39 Steps) a tomu zodpovedá i temná, tlmená atmosféra, plná očakávania a vzdialených, mysterióznych hrozieb, ktoré však nevedú k žiadnemu rozuzleniu a z hľadiska akejsi virtuálnej hudobnej meteorológie sa „nebo nad Abercrombieho mračnými hudobnými  linkami až do konca albumu ani raz nevyjasní.“ Napriek tmavým farbám však albumu 39 Steps kraľuje pohodová nálada, nadhľad a  relax, ktorý vyžaruje z každej frázy. Farebné, meditatívne a decentné motívy sa postupne, nenásilne rozvíjajú bez dôrazov na virtuozitu, či potreby tlmočiť poslucháčovi nespochybniteľné hudobné posolstvá. Namiesto toho znie z reproduktorov čistá hudba, vystavaná z jednoduchých motívov, vyvažovaných majstrovskými aranžmánmi a improvizačnými schopnosťami všetkých členov kvarteta, inštrumentálna precíznosť a akurátnosť prepracovania.


Pre časopis Hudobný život, č.11/2013, str.38 napísal Peter Katina

Recenzia CD Carmina Latina




Carmina Latina
Choeur de Chambre de Namur
Capella Mediterranea
Clematis
Leonardo García Alarcón
Ricercar 2013

Pod názvom Carmina Latina uviedlo na trh vydavateľstvo Ricercar ďalšiu raritnú novinku. Ide o nahrávku hudby z obdobia renesancie, pochádzajúcej od autorov španielskej kultúrnej oblasti, ktorí sa narodili alebo prežili podstatnú časť života v Latinskej Amerike. „Casting“ projektu pokrýva súbor Capella Mediterranea, ktorý tvoria štyria sóloví vokalisti základných hlasových skupín. Členovia miešaného zboru Choeur de Chambre de Namur okrem vynikajúceho spevu participujú i hrou na perkusiách a inštrumentálnu stránku albumu zabezpečuje renomovaný súbor Clematis pod vedením Leonarda Garcíu Alarcóna. Nahrávka predstavuje znovuoživenie zachovaných a objavených klenotov v podobe partitúr z mexických, peruánskych, argentínskych kláštorov a kresťanských chrámov, ktoré po dobytí tejto časti sveta Španielskom napriek útlaku domorodého obyvateľstva kultúrne mimoriadne prekvitali. „K slovu“ sa tak dostáva doteraz neznáma hudba Gaspara Fernandéza, Juana de Araujo, Tomasa de Torrejon y Velasco, či Joana Cererolsa. Album Carmina Latina je symbolicky rozdelený na dve časti: tá prvá prináša svetské piesne, viaceré odkazujúce na tematiku Vianoc (A Belén mel lego, tio; Desvelado Dueňo mío), kým druhá časť prináša sakrálnu tvorbu týchto autorov (päťčasťová Missa de Batalla Joana Cererolsa, Dixit Dominus Juana de Araujo). Svetské piesne predstavujú živé, bujaré tance v svižnom rytme za sprievodu tamburín, gitár, flauty v často synkopovaných rytmoch, ktoré dnes pôsobia až nezvykle aktuálne a jazzovo. Vokálni sólisti sa striedajú v zvolaniach a živelných dialógoch, a rovnako i zbor nepretržite zasahuje do „deja“ piesne. Tie však okrem roztopašného ľudového charakteru obsahujú obyčajne i stredný, stíšený meditatívny diel, kde sa do popredia dostáva klasické basso continuo. Uspávanky a vianočné piesne prinášajú upokojenie, „corelliovské“ sekvencie a pátos v zborovom prejave, ktorý umocňujú výrazové pauzy (Desvelado Dueňo mío). Oslava Slnka v A éste Sol peregrino znie  takmer ako mexická ľudová hudba s píšťalami a gitarou, kým echo trúbky a dynamické vokálne responzóriá varujú pred divokými býkmi v Salga el torillo hosquillo. I sakrálne diela na albume sú plné prekvapení.  Dixit dominus od Juana de Araujo prináša nestálu zmenu metra a rozsiahle Credo z Omše Joana Cererolsa sa zasa otvorene  hlási k Monteverdiho Vespro della Beata vergine  a obsahuje mix prvkov, ktoré vtedajšia hudba poznala (gregoriánsky chorál, moteto, významové podfarbovanie textu hudbou, dialóg dvoch zborov, prvky ľudovej hudby, imitácie). Album svojou dynamikou predstavuje doslova zvukovú smršť a pôsobí, akoby vznikol naživo. Vynikajúca súhra inštrumentalistov, sólistov i zboru, skvele sa prelínajúce hlasy, dokonalá intonácia a vrcholná virtuozita robí z tohto albumu ašpiranta na jeden z najpozoruhodnejších albumov dobovej hudby posledného obdobia. Zvuková kvalita albumu je i na pomerne vysoko nastavenú štandardnú  latku súčasných nahrávok posunutá ešte o značný kus vyššie. Razantne duniace renesančné perkusie a bubny (napr. v oslavnej mariánskej „procesii“ Hanacpahap Cussicuinin od anonymného autora) pôsobia takmer ako súčasť rockovej zostavy a nesmierne bohaté aranžmány, plné bicích a strunových nástrojov a inštrumentálne farebný nápor zvuku občas pripomínajú skôr Orffa či Stravinského, než do Strednej a Južnej Ameriky importovanú európsku renesanciu. Hudba tzv. latinskoamerickej hudobnej renesancie (i keď kvôli pochopiteľnému geograficko-časovému posunu de facto vrcholila až v časoch európskeho baroka), si zaslúži  objavovanie a uznanie, lebo nijako nezaostáva za svojimi európskymi vzormi a syntézou importovanej „klasiky“ a vplyvov tradičnej domácej hudby vytvorila úplne osobitý a očarujúci hudobný žáner.


Pre časopis Hudobný život, č.11/2013, str. 37 napísal Peter Katina

Recenzia CD Morton Feldman




Morton Feldman
Violin and Orchestra
Carolin Widmann
Frankfurt Radio Symphony Orchestra
Emilio Pomárico
ECM 2013

Nová nahrávka nemeckej huslistky Carolin Widmann, ktorá exceluje hlavne v repertoári hudby druhej polovice dvadsiateho storočia, obsahuje jediné dielo. Je ním skladba Violin and Orchestra amerického skladateľa Mortona Feldmana. Rozsiahle, jednočasťové päťdesiatminútové dielo vzniklo v roku 1979, kedy Feldman naplno experimentoval s extrémnou dĺžkou  komorných hudobných diel (trvajúcich často i dve až päť hodín). Hudobná postava Mortona Feldmana je plná paradoxov, pretože sa vzpiera „katalogizácii“ i napriek úpornej snahe priradiť ho k minimalistom, či medzi americkú avantgardu, ku Cageovi a Wolffovi. I tak stojí tento dokonalý solitér ako izolovaný bod bez predchodcov či nasledovníkov (hoci mnohí skladatelia sa k nemu odkazujú). Najväčší vplyv však na Feldmana mali výtvarní umelci, ako Pollock, Rothko, Guston či Kline, ktorých abstraktné  expresionistické vízie sa pokúšal Feldman stvárniť v hudbe. Často ponúka grafickú notáciu, plochy nezaostreného zvuku, nekonkrétne, približné hudobné výšky, skicovité náznaky a jeho krehká hudba, akoby brániaca sa plnému uchopeniu, je sústredená hlavne na samotný zvuk a farbu. Čudesný je už názov skladby, ktorá rozhodne nie je husľovým koncertom. Dielo má dokonca  neoficiálny podtitul „non-violin concerto“. Sólistka pri jeho predvedení sedí medzi orchestrálnymi hráčmi a hrá krátke, repetitívne, mikrotonálne, „plačlivé“ frázy a jej part často zaniká v textúre celkového zvuku. Feldmanova hudba je i v tomto diele extrémne pomalá a tichá, s kadenciami akoby stále smerujúcimi k jej ukončeniu. Hudba sa neutápa v chaose a zložitých štruktúrach,  ale znie v jasne členených, ad infinitum postupujúcich farebných sekvenciách s takmer nebadateľnými mikrozmenami. Sólistka hrá so sordinou a bez vibráta, a dosahuje veľmi ostrý, rovný a industriálny zvuk. Veľký orchester neznie takmer nikdy tutti, vždy vychádzajú do popredia iba drobné, farebné nástrojové kombinácie. Citeľná pulzácia pravidelných hodnôt, nástojčivo repetovaných a jemne modelovaných fráz, s občas tonálnou príchuťou, vytvára krehké, no pevne popretkávané pavučiny zvuku, pretože hudobný proces sa nikde nezastavuje, ale pomaly, nepretržite plynie vpred. Táto nenapodobiteľná, percepčne veľmi delikátna a „noblesná“ hudba si, i vďaka citlivej interpretácii Carolin Widman a Frankfurtského symfonického orchestra, dokáže podmaniť a získať poslucháča svojou čistou emocionalitou bez stopy kalkulácie a naliehavým vnútorným nábojom. Feldmanova hudba akoby vyžarovala signály, sprostredkujúce smutnú osamelosť kultového autora, „ktorý nepatril nikam“.


Pre časopis Hudobný život, č.10/2013, str.35 napísal Peter Katina

Recenzia CD Pat Metheny




Pat Metheny
Tap
Book of angels Vol.20
Tzadik/Nonesuch 2013

Autorský profil amerického skladateľa Johna Zorna, ktorý je zároveň ústrednou postavou newyorského vydavateľstva Tzadik, je mimoriadne široký. Zahŕňa klasické kompozície, alternatívnu hudbu, hudbu k filmom, divadlu a výtvarným inštaláciám, improvizačné projekty, no jadrom jeho záujmu ostáva projekt „radikálnej židovskej kultúry“, v rámci ktorého Zorn vydáva nahrávky rôznych svetových interpretov a kapely, reflektujúce tradičnú židovskú hudbu v modernom spracovaní, a rovnako i svoje vlastné skladby. Medzi Zornove „čerešničky na torte“ patrí určite i séria nahrávok jeho cyklu Book of angels, ktorá číslom dvadsať práve dosiahla malé jubileum. Book of angels je cyklus tristo krátkych skladbičiek, ktoré Zorn zveruje vždy inému interpretovi a ktorých postupné hudobné spracovanie, aranžovanie a charakter ponecháva Zorn na hudobníkoch. Názvy jednotlivých skladieb sú odvodené od mien padlých anjelov a pochádzajú z démonológie, napriek tomu však väčšina série ponúka veľmi príťažlivú, pozitívnu a príjemnú hudbu. Podobne je to aj s najnovšou nahrávkou série, ktorú pod názvom Tap vydal renomovaný gitarista Pat Metheny v koprodukcii s vydavateľstvom Nonesuch. Pochopiteľne, že  spojenie „Metheny a židovská hudba“ môže vyvolávať pochybnosti, no počúvanie albumu všetky obavy rýchlo rozoženie. Metheny pristúpil k Zornovej hudbe s prirodzenou muzikantskou intuíciou a dokonalým zvládnutím jej formy, inštrumentácie i mystickej atmosféry a rozvíjaním jeho hudobných nápadov vytvoril originálny album. Stručné, no pôvabné židovské melódie prepracoval a  dodal im svoj vlastný prejav, ktorý okorenil  silným nánosom retro zvuku. Ten sa prejavuje „dobovým“ soundom osemdesiatych rokov a multiplikovaným zvukom mierne „rozladených“ gitár a pôsobí v rámci tejto hudby funkčne a autenticky. Metheny nahral celý album sám, okrem akustickej a elektrickej gitary hrá na sitare, klavíri, base, marimbe, bandoneone a dokonca na krídlovke. Jediným hosťom albumu je bubeník Antonio Sanchez. Pikantné indické farby sitaru v úvodnej skladbe Mastema a divoký kontrapunkt v dravej  Tharsis striedajú krásne balady Albim, Sariel alebo Phanuel, ktorá z clivého nápevu graduje až do razantnej alúzie na štýl „mariachi“. Album uzatvára divoká improvizácia s letmými náznakmi klezmer melódií pod názvom Hurmiz. Album Tap skvele šliape, je precízny a plný farieb, v dynamických trackoch výborne zmiešava židovskú tradíciu s rockovou vervou, kým v pomalých skladbách vládne latino, orientálne náznaky a zvuková ilúzia španielskej sefardskej i ľudovej hudby. Zvuk albumu je prvotriedny, Methenyho aranžmány pôsobia vyvážene, vystríha sa akýchkoľvek exhibičných gitarových sól a hudba tak plynie ako homogénna masa polyfonického, jemného, zvonivého a pulzujúceho zvuku. Tap patrí rozhodne k najmelodickejším a najpôvabnejším albumom série a Metheny sa v tomto brilantnom spracovaní  tajomných, smutných a krásnych hudobných motívov evidentne cíti ako ryba vo vode.


Pre časopis Hudobný život, č.10/2013, str.36-37 napísal Peter Katina

Recenzia CD Dobrinka Tabakova




Dobrinka Tabakova
The String Paths
ECM 2013

V rámci tzv. New Series pripravilo vydavateľstvo ECM tento rok profil bulharskej skladateľky Dobrinky Tabakovej. Mladá autorka so silným londýnskym zázemím, sa na albume pod názvom The String Paths prezentuje hlavne skladbami pre sláčikové nástroje pod supervíziou violistu a dirigenta Maxima Rysakova. Tvorbu Tabakovej, ktorá sa hlási k práci s tradičným hudobným materiálom a odmieta avantgardné trendy, ilustruje i úvodné sláčikové trio Insight, plné mystických, prelínajúcich sa kvintakordov. Trojhlasná „schubertovská“ textúra, spevné linky a dokonalá súhra huslistu Romana Mintsa, violistu Maxima Rysakova  a violončelistky Kristiny Blaumane tu znie silne a dynamicky. Tabakovej Koncert pre violončelo a sláčiky, v ktorom opäť  exceluje Kristine Blaumane, je plný „bachovských“ figurácii, ťažkého motorického pohybu v spodných polohách, ktorého kontrastný protipól tvoria jazzové a rockové rytmy a clivé melódie,  kým všetko nepohltia do stratena sa tiahnuce sláčikové akordy. Pomalá časť koncertu prináša vzdúvajúce sa vlny zvuku a dlhé plochy zadržiavaných tónov, kým vo finále naplno zažiari recitatív violončela vo virtuóznych motorických pasážach. Litovský komorný orchester tu diriguje Maxim Rysakov. Na albume sa nachádza i pôvabná skladbička Frozen River Flows, pre husle, akordeón a kontrabas. Tabakovej hudba tu má evokovať pohyb vody v rieke pod zamrznutým povrchom a krásne súznenie tria prináša plastické farebné obrazy. Táto meditatívna, krehká kompozícia, plná zadržiavaných vzdychov je presvedčivým impresionistickým obrazom. Medzi menej výrazné diela na albume patria trojčasťová Suita v starom štýle pre violu, čembalo a sláčiky, ktorá prináša tanečné rytmy a ponášky na ľudovú hudbu a veľmi expresívny part violy v neoklasicistickom duchu, i záverečná Such Different Paths pre sláčikové septeto. Interpretačné výkony sú bez výnimky vynikajúce, sláčikové zostavy hrajú spevne, v súhre, ktorá pripomína jeden nástroj. Pozastaviť sa však treba hlavne nad faktom, že v rámci „novej európskej hudby“ tu manažment ECM prezentuje kompozície, ktoré nepôsobia vôbec autorsky originálne. Tabakovej sladká tonálna hudobná „kaša“, ktorá rozleptáva priestor niekde medzi Bartókom a Pärtom a doslova žalostný žánrový „ekumenizmus“ banálnych, stokrát počutých hudobných zvratov by neoklamal ani hudobného laika. Laxne tu pôsobia nekonečné paralelizmy celého orchestra, absencia myšlienkovej hĺbky a rezignácia na kompozičnú prácu uprostred množstva donekonečna „nanášaných“ durových kvintakordov. Tieto fakty posúvajú Tabakovej kompozície do polohy iba akýchsi naaranžovaných piesní, čerpajúcich z klasicko-romantického repertoáru. Album String Paths pôsobí  málo presvedčivo, paradoxne možno práve kvôli svojej snahe o ľahko uchopiteľný, „mainstreamový“ prístup ku klasickej hudbe.


Pre časopis Hudobný život, č.7-8/2013. str.56 napísal Peter Katina

Recenzia CD Kaija Saariaho



Kaija Saariaho
La Passion de Simone
Dawn Upshaw
Finnish Radio Symphony Orchestra
Esa-Pekka Salonen
SACD Ondine 2013

Fínske vydavateľstvo Ondine sa môže pocháliť ďalším parádnym  a nekompromisným „kúskom“. Je ním novinková nahrávka oratória Le Passion de Simone od  renomovanej fínskej autorky Kaije Saariaho. Základnou ideou príbehu oratória je život a dielo francúzskej židovskej filozofky Simone Weil (1909-1943), ktorej pozoruhodné filozofické názory,  humanizmus a extrémne pacifistické sklony počas  okupácie Francúzska v druhej svetovej vojne ju priviedli k tomu, že sa dobrovoľne zriekla  života. Oratórium má podtitul Hudobná cesta o pätnástich zastaveniach a jasne naznačuje styčné body s Kristovou krížovou cestou. Rozhodne však nejde o synkretizmus židovsko-kresťanskej ideológie, ale o výrazné nad- náboženské protivojnové a ľudské posolstvo. Dielo je napísané pre sólovú sopranistku (Dawn Upshaw), symfonický orchester (Finnish Radio Symphony Orchestra pod vedením Esa-Pekka Salonena), zbor (Tapiola Chamber Choir) a elektroniku. Okrem nich na albume participuje i  recitátorka Dominique Blanc a  živé vystúpenie obohacuje i tanečná choreografia. Libreto napísal Amin Maalouf na základe literárneho diela Simone Weil. Pri každom zastavení znie krátka recitácia  myšlienok zo Simoninho diela. Táto hviezdna vokálno-inštrumentálna zostava ponúka na albume i hviezdny výkon. Jednotlivé zastavenia „pod krížom“ sú naplnené krásnou, organicky pulzujúcou hudbou,  ktorej najpodstatnejšími elementmi sú podľa autorky farba, sonorita a harmónia. Dawn Upshaw svojím sýtym hlasom, charakterovo hraničiacim s mezzosopránom, najskôr skvele stelesňuje komentátorku, ako „staršiu sestru“ Simone, no na konci diela sa s ňou stelesňuje v jednej osobe. Dôležitú úlohu tu zohráva zbor. Jeho takmer nepretržité temné podklady sú „vystužené“ IRCAM-ovou elektronikou, takže niekedy nie je možné rozlíšiť „humánne“ hudobné vstupy od elektronických. Zbor nie je iba stálym, tajuplným zvukovým pozadím, ale často sa výrazne dostáva do popredia, ako alúzia „kričiaceho“ zboru  bachovských pašií. Zbor Simone dohovára, ľutuje jej dobrovoľnú smrť v mladom veku a obdivuje jej humanistické posolstvo. Orchester vstupuje „do deja“ najskôr mysteriózne, vo farebných premenlivých plochách vzletne nesených akordov. Postupne však tragiku a absurdnosť textov  komentujú drásavé akordy, v Piatom zastavení syčanie perkusií  napodobňuje zvuky strojov (Simone dlhodobo skúmala zúfalé životné podmienky ľudí pracujúcich za bežiacim pásom), a v Jedenástom zastavení sú to vyložene protivojnové gestá a desivé inštrumentálne výpady. V Trinástom zastavení sa Simone fatalisticky stotožňuje s Kristovým utrpením. Hudba dokonale komentuje libreto diela, kvíliace glissandá vedú k tlmeným hrozbám a totálnej deštrukcii hudby, aby vzápätí v grotesknej absurdnosti opäť povstala z ničoty, ale nie je tu núdza i o rozsiahle lyrické, zádumčivé plochy. Za pozornosť stojí i i krásny dialóg Dawn Upshaw s hobojom v Siedmom zastavení, či filozofické rozjímanie za sprievodu harfy, gongov, činelov a zvonov. La Passion de Simone predstavuje mnohovrstevné, dokonale žánrovo zvládnuté dielo, ktorého vynikajúce, poetické libreto dáva priestor znelej francúzštine (Upshaw a Blanc niekedy deklamujú súčasne) a ktorého hudba napriek tragike príbehu sa neutápa v depresii, ale znie podmanivo a vrúcne. Plastický obraz postavy mladej filozofky, prelínajúce sa plochy teplého, chvejivého zvuku, originálne harmónie a kryštalická farebnosť robia z tohto diela Kaije Saariaho skvelý hudobný počin, ktorý si určite treba vychutnať, navyše vo výbornej kvalite SACD.


Pre časopis Hudobný život, č.7-8/2013, str.55-56 napísal Peter Katina

Recenzia CD Enikő Ginzery




Enikő Ginzery
Overflowing Crystals
Hevhetia 2013

Po zásadnej účasti na nahrávke dobovej hudby, ktorú realizovalo medzinárodné zoskupenie Dulci Vento, prichádza slovenská cimbalistka Enikő Ginzery, žijúca v Nemecku, so sólovou nahrávkou súčasnej hudby pre tento nástroj pod názvom Overflowing Crystals. Enikő Ginzery je známa svojím trvalým záujmom a jedinečným prístupom k interpretácii súčasnej hudby na cimbale, v ktorej sa nevyhýba novým trendom, ani čerpaniu z bohatého folklórneho odkazu tvorby pre tento nástroj. Album Overflowing Crystals zaujme od prvých sekúnd, v skladbe Csárdás Enikőnek od Vladimíra Bokesa, skladbe plnej kapriciózneho charakteru, farebných rozkladov a folklórnych anotácii sa Ginzery prezentuje mimoriadnym hráčskym vkladom a  dravou vervou. Percepčne náročnejšia je kompozícia Concerduotante od Istvána Langa, kde Ginzeryovej zdatne sekunduje trombonista András Fejér. Hudba vystavaná na motíve z iniciálok priezvisk oboch interpretov prináša bizarné plochy, extrémne polohy trombónu a príkre hudobné „skratky“ krátkych, strohých motívov, plných agresívnych výpadov zvuku, ktoré vyčnievajú ako izolované body v priestore. Pozoruhodnou kompozíciou je 5 Bilder der Nacht od Thea Brandmüllera. Tieto miniatúry postupne dávajú priestor rôznym zvukovým svetom, od vyzváňania zvonov, klepotu vtákov, drásajúcich multisonických efektov, vokalizácie interpretky, perkusívnych efektov a atmosféry, pohybujúcej sa od mysterióznych efektov a preznievania až k obsesívnym „messiaenovským“ repetíciám. Rovnako tajomne znie i kompozícia Santûr od nemeckého autora Hansa Joachima Hesposa. Pochmúrny úvod, vychádzajúci z ticha a klepania tu vedie až k hutným pasážam pripomínajúcim nepretržité, extatické trilkovanie. Titulná skladba Overflowing Crystals, opäť i s trombónom Andrása Fejéra, je prehliadkou skvelej kompozičnej práce. Oba nástroje tu znejú dokonale farebne zladené v skvelom dialógu a precíznych, dopĺňajúcich sa rytmoch, kde cimbal evokuje skôr zvuk klavíra. Extravagantné zvukové signály a efekty, cimbal v diskante a trombón v hĺbkach prinášajú vzrušujúce počúvanie. Záver album tvorí štvorčasťový minicyklus Juraja Hatríka Für Enikő. Dielo prináša veľmi pekné, atmosférické plochy, kým Tear In the Eye disponuje naratívnymi, smutnými a spevnými prvkami, časť Difficult  Decision je  plná výrazových páuz, bartókovských ponášok a nástrojových exklamácií. Posledná časť, Hommage à Hesse, obsahuje premýšľavé dialógy, nástojčivé myšlienky a akési záverečné harmonické zmierenie. Interpretácia všetkých diel v podaní tejto renomovanej interpretky si zasluhuje pozornosť i kvôli tomu, že skvelú dramaturgiu náročného recitálového programu súčasných diel pre cimbal dokáže predchnúť vysoko osobnostným hudobným prejavom, vykresliť ju s detailnou farebnosťou a dokonalou vnútornou logikou. Enikő Ginzery má schopnosť prednášať obsah týchto mimoriadne náročných, avantgardných partitúr so strhujúcim zaujatím, ktoré prenáša i na poslucháča. Sólový cimbal neznel azda ešte nikdy tak pútavo a príťažlivo, ako na tomto albume.


Pre časopis Hudobný život č.7-8/2013, str.55 napísal Peter Katina

streda 19. júna 2013

Recenzia CD Eleni Karaindrou




Eleni Karaindrou
Concert in Athens
Jan Garbarek
Kim Kashkashian
Vangelis Christopoulos
Camerata Orchestra
Alexandros Myrat
ECM 2013

Album Concert in Athens je záznamom koncertu z diel gréckej skladateľky Eleni Karaindrou z novembra 2010 v Koncertnej hale Megaron v Aténach. Renomovaná autorka, ktorá s vydavateľstvom ECM spolupracuje prakticky od začiatku jeho činnosti,  sa podieľala okrem iných i na soundtrackoch k filmom slávneho režiséra Thea Angelopoulosa a na scénickej hudbe k divadelným hrám Smrť obchodného cestujúceho a Kto sa bojí Virginie Woolfovej? Na realizáciu projektu si Karaindrou pozvala renomovaného tenorsaxofonistu Jana Garbareka, violistku Kim Kashkashian a hobojistu Vangelisa Christopoulosa, komorné zloženie Camerata orchestra dirigoval Alexandros Myrat. Album tvorí mozaikovitý prierez autorkinej doterajšej tvorby. Za najvydarenejšie sa dajú považovať skladby, v ktorých exceluje Garbarek teplým, vrúcnym tónom a plastickou kantilénou (Requiem for Willy Loman, Invocation, Farewell Theme z filmu Včelár alebo samostatné Adagio for saxophone), ktoré prinášajú jemné farby a čisté frázy. Tvorba Karaindrou však postráda výraznejšie momenty, než sú klasické prieťahy a anticipácie sláčikov nad zadržiavanými molovými plochami melancholicky unaveného zvuku. Niektoré tracky dokonca mierne balansujú na hranici banality až gýča (Laura Waltz alebo Waltz of the Rain), a ich zaradenie na album je otázne. Ak počúvate Karaindrou nezainteresovanými ušami, zistíte, že množstvo jej skladieb v podstate tvoria ponášky na slávne diela klasiky. Eternity Theme kopíruje Chopinove valčíky, Closed Roads drsne „tuneluje“ Čajkovského, Waiting napodobňuje náladovky Anouara Brahema a AdagioLandcsape in the Mist je nápadne podobné hudbe k Schindlerovmu zoznamu. Takto zostavený album možno nereprezentuje rozsah hudby Eleni Karindrou v celej jej šírke, ale pôsobí skôr fragmentárne, takmer až ako sampler zložený z krátkych ukážok, čo je na škodu veci hlavne pri pomalých skladbách, ktorých atmosféra nestihne na albume vyniknúť.Album Concert in Athens je príjemným, nenáročným počúvaním bez nárokov na vysoké umelecké spracovanie, i kvôli tomu, že hudba na CD postráda médium, kvôli ktorému vznikla – film.


Peter Katina
Vyšlo v časopise Hudobný život, č.6/2013, str.39

Recenzia CD Giovanni Guidi Trio



Giovanni Guidi Trio
City of Broken Dreams
ECM 2013

Napriek svojim dvadsiatim siedmim rokom nie je klavirista Giovanni Guidi žiadnym nováčikom na jazzovej scéne. Rodák z talianskeho Foligna už stihol účinkovať napríklad v projekte Enrica Ravu a má za sebou i niekoľko zaujímavých nosičov v rôzne obsadených zostavách. Jeho album City of Broken Dreams, ktorý v tomto roku vyšiel vo vydavateľstve ECM, prináša deväť Guidiho vlastných kompozícií, ktoré tu prezentuje so svojou zostavou jazzového tria, s americkým kontrabasistom Thomasom Morganom a portugalským bubeníkom Joãom Lobom. Úvodná, titulná skladba City of Broken Dreams, prináša zaujímavé farebné plochy, v ktorých prevláda Guidiho klavír, kým basa a bicie sa držia v úzadí a vytvárajú len éterické zvukové pozadie. Hudba plynie vo veľmi voľnej atmosfére, vzdušné línie a náznaky talianskej spevnosti a priamočiarosti spolu s vlniacimi sa figuráciami klavíra prinášajú pohodu a nenáročný posluch. I druhá skladba, Leonie, prináša uvoľnenú atmosféru a vychádza z jednoduchého nápevu, ktorý evokuje ľudovú pieseň. Zaujme tu najmä krásna melodika, bez separátnych nástrojových sól a súdržné ansámblové hranie. Obe kompozície znejú veľmi sľubne, no s pribúdajúcimi minútami a skladbami nasadená latka prudko klesá. Ešte ponáška na stredoveké saltarello Just One More Time je ako-tak prijateľná, hoci do očí (uší) bije ťažkopádna basa a bicie, ktoré tvoria iba nepodstatné „krovie“ voči klavíru stojacemu stále v popredí. Hlavne závery skladieb a fráz pôsobia akoby nedokončene, sóla sú pomerne prosté a celá produkcia pôsobí tlmene, bez výrazných emócií. Guidi pritom disponuje zaujímavou farbou tónu, no hrá príliš jednoducho a silná dominancia tonálnej harmónie občas poslucháča zneisťuje, či ešte počúva jazz, alebo ide o album akýchsi nenáročných postromantických impresií. Občas  sa tu síce mihnú zvukovo zaujímavé plochy, ako lydická ponáška na akúsi ľudovú pieseň v skladbe The Way Some People Live, alebo naivný valčík v Late Blue. To je však na autorský album dosť málo a nahrávka obsahuje rozsiahle plochy nevyužitej hudobnej „matérie“, tápania v beztak nie príliš originálnych motívoch, ktorých školácke rozvíjanie pôsobí trochu toporne. Náročných priaznivcov jazzového klavírneho tria, akými sú napríklad zoskupenia Brada Mehldaua, Uri Cainea alebo Keitha Jarretta, bude tento album dvíhať zo stoličiek pre svoju prostoduchosť tém a trivialitu ich spracovania. Giovannimu Guidimi však rozhodne nemožno uprieť veľký talent a i vzhľadom na jeho vek značný potenciál jeho umeleckého vývoja. Fanúšikovia nenáročných fúzií popu, klasiky a jazzu vo vyložene „light“ podobe, akými sú napríklad nahrávky komerčne úspešného Guidiho kolegu Giovanniho Alleviho (ktorý je však skôr popový), si album City of Broken Dreams možno vychutnajú ako neškodnú letnú prílohu k poháru červeného Chianti.


Peter Katina
Vyšlo v časopise Hudobný život, č.6/2013, str.37

Recenzia LP Down Deep





Down Deep
Ernst Reijseger
Molla Sylla
Harmen Fraanje
LP Winter&Winter 2013

Na krízu gramopriemyslu reagujú svetové vydavateľstvá každé po svojom. Niektoré ponúkajú zlacnené nosiče vo výpredajoch, iné, ako napríklad mníchovská značka Winter&Winter, ešte viac „pritlačili“ na osobitosť a exkluzivitu svojich produktov. Label  v priebehu niekoľkých mesiacov vydáva už druhý vinyl (tým prvým bol album Paula Motiana The Windmills of Your Mind). Tentoraz prichádza s vyložene exkluzívnym projektom, stoosemdesiatgramovým vinylom v limitovanom päťstokusovom, ručne očíslovanom náklade. Vybranými interpretmi pre tento projekt sa stalo trio v zložení violončelista Ernst Reijseger, senegalský spevák Molla Sylla a holandský jazzový klavirista Harmen Fraanje. Ernst Reijseger, fenomenálny holandský violončelista, známy svojimi multižánrovými presahmi (hudba k filmu Wernera Herzoga, spolupráca s vokalistami Voches de Sardinna), sa pohybuje na hranici jazzu, alternatívy a improvizovanej hudby. Fraanje je avantgardný jazzman, kým Sylla, pochopiteľne, vychádza zo svojich domovských hudobných koreňov. Reijseger so Syllom spolupracuje už od osemdesiatych rokov, keď Sylla emigroval z Dakaru do Amsterdamu. Prvá skladba Elena prináša náladu, ktorá je typická pre celý album. Syllov spev v senegalskom jazyku Wolof sprevádza brnkanie Reijsegerovho violončela, ktorý tu vytvára tonálne plochy, plné bachovských figurácií a ponášok na barokové sláčikové sekvencie s nádychom filmovej hudby. Exotické prvky sú výrazné v diele M´br, kde Sylla okrem spevu hrá na afrických brnkacích nástrojoch mbira, xalam a kongoma. Interpreti tu dokonale znejú v prepojení troch svetov – klasicky znejúceho violončela, jazzového klavíra a afrického spevu. Pieseň Amerigo využíva prvky ambientu, s  romantizujúcim klavírom a violončelom vytvárajúcim pomocou kvílivých flažoletov ilúziu spevu čajok sprevádzanú štrkotajúcimi kamienkami, hoci na konci túto idylu preruší  zúrivý Syllov vokál. Pieseň Hemisacraal sprevádza prúd vody v akomsi pomyselnom strete „Bach meets Buena Vista“ v  clivom, intímnom kabarete náladových farieb. Sylla v ňom rozpráva príbeh o ceste ku hviezdam a nemožnosti návratu. Z pradiva jazzovej improvizácie sa zrazu prekvapivo vynára citácia Pucciniho E lucevan le stelle, ktorú prednáša Reijseger, kým Fraanje voľne improvizuje harmóniu pod ním. Rozsiahla, pokojná Ana je plná tikajúcich rytmov pripomínajúcich kvapkajúcu vodu s krásnym hrdelným spevom Mollu Syllu a čarovnej polyrytmie vo pozitívne ladenom zvukovom opare. Zmenu prináša titulná Down Deep svojou divokou rytmizáciou, prvkami funku a roztopašným klavírom. Album doznieva v pomalých hustých debussyovských akordoch v Her Eyes s violončelom „spievajúcim“  bizarnú melódiu. Down Deep je výnimočný umelecký  počin, skvele pripravený, vo vynikajúcej interpretácii i zvuku. Hoci projekt vyšiel i na CD, oplatí sa zainvestovať do vinylovej platne. Čisto analógový, referenčný zvuk LP, ktorej výroba neprešla žiadnym digitálnym spracovaním (ako zdôrazňuje buklet), prináša unikátny akustický zážitok. Súhra a preberanie motívov, či konfrontácie nespojitých hudobných svetov medzi členmi tria  fungujú prirodzene a delikátne. Album Down Deep tak okrem výborne namiešanej zmesi barokových a romantických prvkov, jazzu a afro-karibskej pohody virtuálneho soundtracku rozpráva príbeh, ktorého slovám v senegalčine síce nerozumieme, ale ktorého emocionalita a muzikalita uchváti každého.

Peter Katina
Vyšlo v časopise Hudobný život, č.5/2013, str.38



Recenzia CD Iva Bittová : Fragments





Iva Bittová
Fragments
ECM 2013

Iva Bittová sa na svetovej hudobnej scéne pohybuje tak trochu ako neriadená strela. Jej neuveriteľné presahy od avantgardného jazzu, cez folk, mierne komerčné projekty až po jej účinkovanie v kapele Bang On A Can All Stars, či dokonca v Mozartovej opere Don Giovanni by predstavovalo „materiál“ na niekoľko umeleckých životov. Jej dokonalé zmiešavanie tradície moravskej ľudovej hudby s rómskou a židovskou tradíciou, prepájanie sveta súčasnej hudby, jazzu a občas jednoduchého „pesničkárstva“ z nej robí dokonale nezaraditeľnú hudobníčku, speváčku a huslistku, ktorá svoje projekty dokáže prezentovať so sebe vlastným perfekcionizmom a naplniť ich hodnotným hudobným obsahom. Jej nový sólový album Fragments z vydavateľstva ECM preto budil veľké očakávania. Album obsahuje cyklus prozaicky nazvaný Fragments I - XII. Bittová na ňom účinkuje sólo, ako speváčka a za vlastného sprievodu huslí a kalimby (africký brnkací nástroj). Hneď na prvý posluch je jasné, že ide o mimoriadne silný a obsahovo hlboký album. Jednotlivé časti sa pohybujú v rozmedzí troch-štyroch minút a na tejto malej ploche dokáže Bittová doslova čarovať s intímnou atmosférou a vytvára jeden magický hudobný okamih za druhým. Z hudby vyžaruje introvertná energia a  napriek titulu hudba nepôsobí fragmentárne, ale komplexne a homogénne. Skladby majú vynikajúci timing, hudba plynie v rozvážnom a pokojnom tempe, v hlbokom ponore do seba a bez nadbytočného zdôrazňovania úlohy ticha. Naopak, Bittovej hlas a občasné dvojzvuky huslí vytvárajú sýty, nepretržitý  prúd hudby, krásnych melódií a súznejúcich akordov, takže hudobný priestor je naplnený doslova fyzicky hmatateľným obsahom. Bittová používa kalimbu iba v prvej a poslednej časti (Fragment I a Fragment XII), inak si „vystačí“ s husľami, prípadne na troch častiach len s vlastným hlasom. Tracky s využitím sólového hlasu sa nesú v čisto „blízkovýchodnom móde“, s využitím hrdelného, melizmaticky ozdobovaného hlasu a schodovite postupujúcich orientálnych sekvencií. Inštrumentálne Fragmenty sa pohybujú na okraji  žánrových mantinelov súčasnej klasickej a improvizovanej hudby. Figurácie huslí občas pripomínajú vlniace sa barokové ostináto, prchavé línie zasa post-impresionistické elementy. V treťej a siedmej časti využíva Bittová i texty z básní Gertrudy Steinovej a Chrisa Cutlera, ale poézia tu plní vyložene zvukomalebný účel bez akcentovania reálneho obsahu slov. Poslucháča asi najviac zasiahne najrozsiahlejšia časť, sedemminútový Fragment VII, alebo i Fragment IX na báze krehkých repetovaných tónov huslí. Bittová je strhujúca v  bezchybnej intonácii a skvelej farebnosti hlasu a nástroja, i v samotnej formovej výstavbe Fragmentov – nič sa tu neopakuje, ani jedna nota nepôsobí navyše a album bez prídavných efektov stojí na vynikajúcej, čistej akustickej interpretácii. Album patrí bezpochyby k vrcholom doterajšej Bittovej kariéry a určite sa zaradí k najväčším „highlightom“ rozsiahlej edičnej činnosti vydavateľstva v posledných rokoch.


Peter Katina
Vyšlo v časopise Hudobný život, č.5/2013, str.36

Recenzia CD Pacora Trio : Fugit Hora

Pacora Trio
Fugit Hora
Spectrum 2012



Pacora Trio sa etablovalo (nielen) na slovenskej hudobnej scéne už v roku 2004 a o rok neskôr vydali úspešný debutový album Pacora. Trio tvoria huslista Stano Palúch, cimbalista Marcel Comendant a  basista Róbert Ragan a minulý rok vydali svoj druhý album pod názvom Fugit Hora. Nahrávka plynule nadväzuje na pôvodné žánrové zameranie tria: fúzia jazzu, swingu, funku, slovenskej a moldavskej ľudovej hudby. Album Fugit Hora sa však možno od prvotiny líši v tom, že na ňom Pacora trochu „zišla nohou z plynu“ a prináša i lyrickejšiu polohu tria (úvodný Ftošek Stana Palúcha, pôvabná Vandroval b´). Lyrickú stránku albumu posilňuje i suverénna autorská prítomnosť Marcela Comendanta a jeho skladby Fresh, Amintiri.., alebo úprava moldavského tradicionálu Jazero s trojlístkom, ktoré vyzdvihujú skôr clivú, lyrickú podobu pôvodných ľudových tradicionálov. Róbert Ragan sa na albume autorsky mihne skvelou, nástrojove dobre vyváženou skladbu Fugit Hora, ktorá dala i názov celému albumu. Hudba Pacora tria je oprostená od nutkavej virtuozity, hoci niektoré skladby (Hruška, Neznáma) sú dychberúcimi ekvilibristickými kúskami, balansujúcimi na hrane jazzu, swingu a divokej balkánskej inšpirácie. Hudobný prejav tria dopĺňajú lomené pasáže, zmeny metra, krkolomné behy a ozveny nielen moldavských harmónií, ale zaznievajú tu i vzdialené echá írskeho folku.  Na druhej strane sa triu snaha o vyváženú fúziu darí a  ani v jednej skladbe sa misky váh neprevážia na stranu žiadneho konkrétneho hudobného žánru. Hudba Pacora Tria nepostráda vtip a šarmantné pohrávanie sa s motívmi v často groteskných obrazoch a prekvapivých skratkách. Triu evidentne viac sedí dravá, dynamická poloha, ktorú dokáže napĺňať stále novými obsahmi; akurát v rozsiahlejších, pokojných  lyrických pasážach  zvuková hladina občas trocha stagnuje a držia ju iba krehké tóny cimbalu. Pacora Trio si však drží vysoko nastavenú latku vlastnej produkcie a je veľmi zaujímavé stopovať prísady, z ktorých namiešava svoje multižánrové fúzie bez očividného ochabovania autorskej a interpretačnej invencie.


Peter Katina
Vyšlo v časopise Hudobný život, č.4/2013, str.37-38

Recenzia CD J.S. Bach Missa 1733

Johann Sebastian Bach
Missa 1733
Pygmalion
Raphaël Pichon
Alpha 2012



Francúzsky súbor dobovej hudby Pygmalion po úspešných nahrávkach Bachových „krátkych“ omší Missae Breves BWV 233-236 celkom prirodzene dospel k rozhodnutiu nahrať i Bachovu Missu 1733, teda omšu, ktorú by sme mohli pokojne nazvať „piatou Missa Brevis“ a ktorú neskôr Bach celú včlenil do svojej veľkolepej Omše h mol. Missa 1733 je však samostatné, skvele vyvážené a veľmi koherentné dielo. Bach ju napísal pre saského kurfirsta Fridricha Augusta II. z Drážďan. Pozostáva z dvoch väčších celkov - KyrieGloria, ktoré majú dokopy dvanásť častí. Dielo vykazuje isté črty  operného štýlu, ktorý bol vo vtedajších Drážďanoch veľmi obľúbený a takto grandiózne zhudobniť Ordinárium sa podarilo snáď až Beethovenovi svojou Missou Solemnis op.123. Orchestrácia omše je veľmi bohatá, vokálne party sú pestré, s využitím piatich sólistov a  zboru. Nejednoznačnosť využitia diela spôsobuje i fakt, že Bach ho napísal pre drážďanský dvor, ktorý bol charakteristický svojou toleranciou voči katolicizmu i protestantizmu a že dielo sa hodilo pre hudobné predvedenie v oboch náboženských obciach. Svedčí to o i akejsi snahe o univerzalitu a ekumenizmus Bachovho hudobného posolstva.
Interpretačne sa súbor pod vedením mladého dirigenta Raphaëla Pichona prikláňa skôr k orchestrálnemu poňatiu, t.j. zbytočne neexperimentuje s malým obsadením a  neredukuje počet hráčov a Bachovu hudbu tu tlmočí ako inštrumentálne i vokálne silnú výpoveď. Súbor pri naštudovaní diela vychádzal z dobových textových zdrojov, ktoré hovoria o vysokej kvalite miestnych inštrumentalistov a bohatom zvuku ansámblu, preto i táto nahrávka je plná pestrých farieb, so silným zborom a ozajstným orchestrom. Sólisti, z ktorých je azda najznámejšia sopranistka Eugénie Warnier, spievajú precízne a v dokonalej symbióze. Pichon pri interpretácii kladie dôraz na lahodné, dokonalé legátové línie, spevnosť línií a dôstojnosť predvedenia. Dielo bolo podľa všetkého predvádzané v tzv. stile antico, charakteristickom svojou jemne plynúcou, prelínajúcou sa polyfóniou, čo je obzvlášť zreteľné v časti Gratias agimus tibi. Stile antico sa tradične spájalo s veľmi vážnym a dôrazným prejavom a interpretovalo sa  veľmi viazaným, legátovým spôsobom. Preto duch nahrávky viac zodpovedá sakrálnej vokálnej hudbe obdobia renesancie, hoci tento „starý štýl“ sa udržoval v hudobnej praxi až do neskorého baroka. Tempá tak nevybočujú do žiadnych extrémov, textúra hlasov je jasne čitateľná, v rýchlych častiach vyniká brilantná bravúra, v hlboko meditatívnych častiach znie Pygmalion dôstojne a v plnom zvuku. Album Missa 1733 predstavuje toto samostatne pomerne málo uvádzané  dielo v skvelom a autentickom podaní, a potvrdzuje osobité miesto súboru Pygmalion medzi ansámblami zaoberajúcimi sa barokovou hudbou.

Peter Katina
Vyšlo v  časopise Hudobný život č.4/2013, str.36.






utorok 26. marca 2013

Recenzia knihy Jevgenij Iršai : Čakanie na Bacha






Jevgenij Iršai
Čakanie na Bacha – prednášky a eseje
Vysoká škola múzických umení v Bratislave, 2011

Jevgenij Iršai je skladateľ a klavirista, ktorý pochádza z Petrohradu, ale už vyše dvadsať rokov žije a pôsobí na Slovensku. Jeho nová kniha Čakanie na Bacha  predstavuje  zbierku prednášok a esejí, ktoré priebežne publikoval v rámci verejných vystúpení a sympózií v posledných rokoch. Ide o malé muzikologické sondy do problémov súčasného umenia ale zároveň aj o intímnu literárnu výpoveď umelca, ktorému je okrem kompozičného a výtvarného talentu  vlastný aj cit pre prácu so slovom. Iršaiova kniha obsahuje trinásť kapitol, ktoré riešia široký záber tém skúmajúcich vzťahy autora, poslucháča, hudby, textu, hudobného času a zmyslu tvorby. Autor hneď v prvej eseji otvára otázku miery zodpovednosti v tvorivom procese a pýta sa, aký je zmysel tvorby a aké sú kritériá kvality. Rovnako dôležitý je aspekt objektívneho názoru na umenie a vyslovuje sa kriticky k samoúčelným umeleckým experimentom. Pozoruhodná je aj problematika „začiatku a konca“ hudby ako stále nevyriešeného otáznika. V inej kapitole rieši Iršai otázku hudobnej „industrie“, trhu s hudbou a nahrávkami, ktorý považuje za presýtený. Nazdáva sa, že elitárstvo avantgardy je rovnako zradné ako . V kapitole Čakanie na Godota stavia do popredia otázku syntézy a originality diela a stavia Bacha ako vzor prelínania sa umenia a umenovedy a života. Rovnako skúma vzťah autora, textu a kontextu, polemizujúc s knihou Rolanda Barthesa Smrť autora. Predvádza pritom paletu skvelých metafor (… „zvuk si dnes dajúc náušnicu do vrchnej pery, vyholí dohola farbu, založí na nos línie tmavé okuliare a vezmúc pod pazuchu opuchnutý čas, všetci spoločne sa posadia do rozkošného BMW a pohvizdujúc si signál mobilného telefónu z Mozartovej Symfónie g mol, ufujazdia do virtuálneho priestoru.“)
Iršai je kritický  aj pri  preceňovaní významu štýlu a techniky, podľa neho „dielo sa tak javí len ako dôvod pre demonštráciu svojich performačných alebo publikačných stratégií.“
Mottom kapitoly o jazyku hudby je otázka, či sa „hudobné dielo člení  na elementy, ktoré, podobné znakom prirodzeného jazyka,vyňaté z kontextu, udržiavajú stabilné, stále jadro významu“. Cituje pritom viacerých svetových autorov
Kniha obsahuje aj tri čisto hudobné state, zaoberajúce sa Chopinom, analyzujúce, čo všetko sa môže stať v priestore intervalu tercie (Schnittkeho Koncert pre klavír a orchester) a Ligetim a ich vplyvom na Iršaiovu tvorbu.
Iršai nás sprevádza exkluzívnym svetom filmu (Unavení slnkom od Michalkova, Lost Highway od Lyncha, Tarkovského Obeť), literatúry (Beckettovo Čakanie na Godota, Borges, Saroyan, Scruton, Huxley, Charms),okrem iného skvele analyzuje umelecký kontext diela Hra so sklenenými perlami od Hermana Hesseho,) poézie (Mandeľštam, Charms..), filozofie (Heidegger), výtvarného umenia (Kandinskij,..) a neodpustí si ani mystifikáciu v podobe „vlastnoručne“vymysleného starého čínskeho príslovia, na ktorom je postavená jedna celá esej. Napriek humoru a nadhľadu je z jeho riadkov cítiť jasné pomenovanie problémov a kritické výhrady k súčasnému stavu umenia a tak jeho humorno - ironické vložky a mystifikácie evokujúce akúsi novodobú kombináciu Iľfa Petrova s Woody Allenom vyznievajú súčasne aj ako gogoľovský smiech cez slzy. Iršai totiž spochybňuje a vysmieva sa pretechnizovanej kultúre a masívnej umeleckej „nadprodukcii“, veď umenie už „produkuje takmer každý“, ale kritériá posúdenia kvality diel prakticky nejestvujú. Zaujímavý je jeho jazyk, ktorý sa bráni prílišnej odbornej spleti a prísnej muzikologickej terminológii čelí ľudským prístupom a zrozumiteľnými argumentami. Jeho rečnícke otázky, ktorými sa obracia sám na seba, prezrádzajú, že proces tvorby analyzuje s kritickým nadhľadom. Iršai však nevníma oblasť umenia čisto intuitívne, práve naopak, práca prezrádza jeho hlboký záujem o  rôzne vedné odbory, matematiku, teóriu algoritmov a prepojenie vedy a hudby napríklad v teórii chaosu.
Pomerne rozsiahly priestor venuje autor teórii hudobného času, ktorý vníma a súčasne analyzuje Fascinuje ho „nesúlad medzi notovým zápisom a zvučiacim hudobným tkanivom“. Jeho analýzy sú podporené kvalitnými odbornými zdrojmi najmä z ruskej jazykovej oblasti (Arkadiev, Losev, Ťutčev, Bonfeld), ktoré poskytujú neoceniteľný vhľad do tejto témy. Iršai považuje hudobný čas za „živý, tvorivý fenomén, za formu reálneho času s vlastným špecifickým obsahom.“ Teóriu Kandinského kontrastu v maliarstve dokáže pretaviť do hudobného kontextu.
Iršai s ľahkosťou kombinuje žáner odbornej literatúry s beletristickou fikciou, pohráva sa so slovami a frázami, (re)cituje básne a pútavo a poučne rozpráva o veciach, ktoré by bežnému hudobnému konzumentovi a tvorcovi ani nenapadli. Kniha tak dostáva pridanú hodnotu v samotnej kvalite literárneho spracovania, ktoré odmieta odbornosť púhym hromadením cudzích termínov a krkolomných konštrukcií. Iršai sa zdanlivo neberie vážne, ale jeho myšlienky trčiace ako kontrapunkt medzi citátmi kníh iných autorov a arbitrujúce ich kontext treba brať záväzne.
Iršai skúma i problematiku jazyka hudby. Sám seba charakterizuje ako „konzervatívneho romantika“. Čakanie na Bacha je príťažlivo napísaná zbierka esejí o vážnych veciach, inteligentné čítanie o  problémoch súčasného hudobného sveta a vedomie, že tie najprísnejšie kritériá aplikuje najskôr na sebe, pohľadom do akéhosi Tarkovského zrkadla vlastnej tvorby,a až potom s  láskavým humorom Čechova a snílkovstvom sebe vlastným  ráznym gestom odhaľuje infantilitu a prázdnotu našeho nevednokam smerujúceho sveta. Na pomedzí filozofie, estetiky, histórie umenia, jazykovedy, semiotiky sa odohráva súboj o budúcnosť hudby i umenia. Prežije autor, koncert, skladba, dielo? Bude ešte niekto vôbec počúvať súčasnú hudbu? Aký má zmysel ďalej tvoriť? Ako bude vyzerať  budúcnosť hudby a umenia celkovo? Jevgenij Iršai je celkovo majster otázok. Len prvá esej pod názvom Unavení slnkom alebo pokus o nahliadnutie do budúcnosti na niekoľkých stranách ponúka vyše päťdesiat presne cielených a znepokojivých zásadných otázok ohľadom budúcnosti hudby. Iršai ponúka viaceré verzie a riešenia, ale necháva prezieravo tieto otázky nedopovedané, bez uzurpovania si prorockých ambícií. Napriek tomu mám pocit, že tým kybernetickým čipom v žilách ľudí z budúcnosti, o ktorých píše, ticho a tak trochu futuristicky fandí. V mene avantgardy a vízie ďalšieho pokroku. Iršaiova kniha, obsahujúca v prílohe i reprodukcie jeho vybraných výtvarných diel, dokumentuje viacrozmernosť a vzácnosť jeho umeleckej univerzality. Ilúzia nadchýnania sa dnešnou dobou však takéto prenikavé otázky do vzdialenej budúcnosti, aké predostiera Jevgenij Iršai, odsúva do úzadia a tak odpovede na ne poskytuje  dnes  len málokto. O to viac teraz zarezonujú.

Pre časopis Slovenská hudba č.2/2012 napísal Peter Katina

Recenzia CD Evgeny Irshai : Schoenberg Variations




Evgeny Irshai
Schoenberg Variations
Pavlík Records, 2011

Skladateľ Jevgenij Iršai preukazuje svoje kvality nielen ako hudobný tvorca, ale aj ako skvelý klavirista, v duchu najlepších tradícií  ruských skladateľov - interpretov. Naplno sa o tom možno presvedčiť pri počúvaní jeho nového albumu pod názvom Schoenberg Variations, na ktorom interpretuje svoje vlastné diela. Jadro nahrávky tvorí cyklus Schoenberg Variations (s podtitulom Aria with 30 variations) pre klavír, syntetizátor s organovým timbrom a nahrávací pás. Dielo nesie jasné stopy dvoch zásadných vplyvov: Schönbergových 5 klavírnych kusov, op. 23 a  Bachových Goldbergovských variácií. Tento rozsiahly, takmer hodinový cyklus, ktorý vznikol v rokoch 2002 až 2009, je prehliadkou schopností autora vysporiadať sa s veľkou výzvou, ktorú stvárnenie takejto rozsiahlej formy  prináša. “Kostru“ cyklu tvorí bachovská forma – Aria a tridsať variácií s opätovným návratom Arie na konci cyklu. Samotná Aria, vyrastajúca z úvodu Schönbergovho diela, je plná melancholických vzdychov a krehkých oblúkovitých línií. Variácie sa striedajú v rôznych kontrastných tempách, farbách a charakteroch. V úvodných častiach prevládajú skôr debussyovské farby a melancholická krása pripomínajúca introvertný svet diel napríklad Valentina Silvestrova. Uzavreté bunky malých výrazných motívov prednáša Iršai  krásnym lyrickým tónom a so zasnenou farebnosťou. V diele je silne citeľná modalita a pod povrchom tlejú zárodky dedičstva ruských majstrov, ktoré autor vo svojom diele zreteľne artikuluje: skrjabinovské modálne postupy, ktoré v niektorých variáciách nadobúdajú až virtuózne kontúry hutnej rachmaninovskej virtuozity s jej výrazným pohybom v stredných hlasoch, temné výpady  Musorgského Baby Jagy, rýchle chromatické pasáže, trilky, postupujúce basové kroky, pohyb čistých oktáv, rôzne bachovské alúzie, schizofrenicky rozbité a naliehavo kladené hudobné otázniky, dialóg nesúrodých zvukových svetov, skĺzavanie do hlbokých polôh, akustické efekty, klepot po korpuse, obsesívne prvky nervnej repetitívnosti i meditatívne polia. Hudobný proces postupne naberá „na otáčkach“ a sedemnásta variácia prináša náhlu zmenu zvuku – organové drásavé zvukové plochy. Po nej nasledujú rytmizujúce, kvázi jazzové variácie, neskôr „prokofievovská“ toccata a vrcholom celého cyklu je tridsiata variácia, ktorá začína klavírnou improvizáciou a  do ktorej začne po čase konfliktne znieť nahrávka „organovej“ variácie číslo sedemnásť. Táto závažná variácia, možno predstavujúca pomyselný „súboj s Bohom“, končí zmierlivým návratom Arie. Originálny autorský vklad a avantgardná zvukovosť  pracujúca so syntézou znalostí hudby minulosti robia z tohto diela ojedinelý cyklus v rámci nástrojovej literatúry.
Nasledujúcou skladbou je dielo Tasaufi (z cyklu Listy Ofodúrovi), ktoré vzniklo na počesť leteckej tragédie pri meste Smolensk v roku 2010. Táto skladba prináša krehké tonálne plochy, opätovne reflektujúce Bachovu tvorbu (Allemande z Francúzskej suity d mol). Skladba sa  epicky vyvíja ako príbeh, z úvodnej mystiky do výrazne dramatického úseku a klesajúca v beznádeji a nenaplnenosti, stále ukotvená v dôstojnej d molovej tónine.
Tretím, záverečným dielom na albume je Do, La C(s)i, Fa (Whispers and Cries). Názov je odvodený od inicálok mena klaviristu Ladislava Fančoviča, ktorému je dielo venované. Podtitul skladby zasa poukazuje na film Šepoty a výkriky slávneho švédskeho režiséra Ingmara Bergmana. Táto komorná dráma bola určite i vizuálnou predlohou pre dramatické kontrasty, ktoré Iršai uplatnil v hudbe. Hudba ilustruje a hudobne „verbalizuje“ konfliktné strety a predvádza extrémne kontrasty pohyblivých tónov vo vysokých polohách a chorálu v temnej farbe. Pôsobivá „chopinovská“ chromatika a zvuk strún uzatvárajú tento zaujímavý album, naplnený pozoruhodnými dielami a v autentickej interpretácii autora.

Pre časopis Slovenská hudba č.2/2012 napísal Peter Katina

Recenzia LP Diana Krall : Glad Rag Doll






Glad Rag Doll
Diana Krall
Verve 2012  2LP

Nový album Glad Rag Doll štyridsaťosemročnej Kanaďanky Diany Krall, jazzovej speváčky a klaviristky, držiteľky cien Grammy, spôsobí určite veľké prekvapenie v radoch jej fanúšikov, zvyknutých na jej albumy tradičných jazzových štandardov s vlastným bandom a mäkkými sláčikmi v modernej, ale decentnej interpretácii. Album vo verziách dvojvinyl alebo CD produkoval slávny T Bone Burnett a poňal ho celý vo veľmi „vintage“ atmosfére. Základnou ideou albumu totiž bolo splnenie Dianinho dávneho sna, nahrať staré americké piesne z dvadsiatych a tridsiatych rokov, ktoré ako dieťa počúvala v otcovej zbierke starých platní. Platňa obsahuje trinásť skladieb a väčšina z nich sa nesie v duchu starého swingu,blues, folku a country. Diana hrá na starý Steinway z roku 1890 a hneď úvodná We Just Couldn´t Say Goodbye poslucháča prenesie do atmosféry Ameriky časov prohibície, kabaretov a prašných ciest Stredozápadu. Obrovským prínosom pre album je angažovanie fascinujúceho gitaristu Marca Ribota, na ktorého gitarových linkách je album prakticky postavený, všetky skladby začínajú tichým introm Dianinho spevu a Ribotovej gitary v čarovnom súznení a voľnej improvizácii.Okrem Ribota, ktorý tu hrá i na bendžo a elektrickú gitaru, na nahrávke participujú basista Dennis Crouch, bubeník Jay Bellerose, klávesák Keelus Ciancia a za „background“ vokály pod tajomným pseudonymom Howard Coward nie je zodpovedný nikto iný, než Dianin manžel Elvis Costello. Správne americký zvuk nahrávky ešte vylepšujú ukulele, dobro a mandolína.
Hoci podľa niektorých kuvičích hlasov týmto albumom speváčka „zišla z cesty“, už po prvom počutí bude zrejmé, že Diana opäť kraľuje. Chvíľková zmena žánru jej iba prospela a hudobného územia niekde medzi Rayom Charlesom, Elvisom Preslyem a Norah Jones a  sa zmocnila so sebe vlastnou perfekciou; stotožňuje sa s hudbou, famózne frázuje a cíti, v humorných trackoch spieva s koketériou a sarkazmom, kým v smutných baladách vyniká jej zadumaný, hlboký kontraalt. Album Glad Rag Doll je vynikajúci, hoci má nepochybne i svoje slabiny. Pomerne uniformné  a stereotypné bicie  Jaya Bellerosea občas dokážu krehkú atmosféru sladkých duet Krall a Ribota narúšať stálym zdôrazňovaním pochodového rytmu. Rovnako sa nemusí všetkým páčiť i prílišná zvukovo-vizuálna prearanžovanosť  retro štýlu (kombinácia starý klavír verzus moderné bicie, Diana štylizovaná na obale ako dievča z bordelu), niekedy príliš temný, hutný a zemitý zvuk kapely alebo otázne aranžmány a zaradenie niektorých skladieb ako napr. zdĺhavá Lonely Avenue. No zvuk vinylovej verzie je skvelý, Dianin zdanlivo nedbalý spev a šepot  a Ribotove „španielske“ pasáže znejú ako pastva pre uši  a každý si nájde na albume to svoje. Oslnia nádherné, relatívne neznáme balady, ako Just Like a Butterfly That´s Caught In the Rain alebo  titulná Glad Rag Doll, ktoré ukazujú Dianin vyzretý vokálny prejav a dokonalé načasovanie fráz, alebo rázne bluesové tracky s kvíliacimi  glissandami gitár v skladbách à la „road movie“ ( There Ain´t No Sweet Man That´s Worth the Salt of My Tears), vyložene rocková Let It Rain, „táboráková“ balada Prarie Lullaby, folková Wide River To Cross alebo záverečný vtipný kabaret When The Curtain Comes Down. Diana tu hrá na klavíri menej a jednoduchšie, než je jej zvykom, ale i pesničkové žánre jej sedia a vynikajúco sa zmocnila  rock´n´rollových vyhrávok v skvelej I´m a Little Mixed Up. Svoj sen o starých amerických piesňach si teda splnila a jej nasledujúci album vraj bude opäť niečo iné..

Pre časopis Hudobný život č.3/2013 napísal Peter Katina


Recenzia CD Preßburger Klezmer Band






Tants Mit Mir
Preßburger Klezmer Band
Realmusichouse 2012

Kapela Preßburger Klezmer Band sa etablovala na slovenskej scéne už v roku 1995. Má za sebou viacero úspešných albumov a množstvo pozitívne prijatých koncertných vystúpení doma i na  zahraničných festivaloch. Nový album kapely pod názvom Tants Mit Mir  predstavuje pomyselné hudobné putovanie naprieč krajinami strednej a juhovýchodnej Európy: Poľskom, Ukrajinou, Slovenskom, Srbskom, Bosnou i Kosovom a prináša nielen hudbu židovskej tradície žánru klezmer, ale i cigánske, balkánske a slovanské prvky. Sedemčlenná zostava si pozvala i niekoľko hostí medzinárodnej proveniencie, akými sú skvelý britský klarinetista Merlin Shepherd, perkusionista Eddy Portella, cimbalista Marcel Comendant a akordeonista Miroslav Vuković. Kapela rokmi vyzrieva i napriek fluktuácii jej členov a pôsobí zohrane a jednoliato a preto neprekvapí hneď úvodná vtipná pieseň Počúvni krčmára s textom Jána Štrassera, ktorá prináša dynamický kabaret v sviežom tempe. Pri konkrétnych trackoch síce nie sú uvedení jednotliví hostia, no je zreteľné, že albumu asi najviac pomohlo hosťovanie Merlina Shepherda, ktorý sa blysne nielen v živelných  inštrumentálkach Wedding in Crown Heights, Grichesher Tanz, bizarnej zmesi nápevov Medley  s citáciami obľúbených tém skupiny The Klezmatics či v Shepherdovej vlastnej záverečnej skladbe Lawless, Winged and Unconfined s mystickým ostinátnym pohybom a premenlivými rytmami. Shepherd posúva kapelu vpred, je hnacím motorom a hudba „pod jeho rukami“ doslova naberá na obrátkach. Speváčka Marta Potančoková spieva presvedčivo srbské i ukrajinské texty, no najpôsobivejšia je v skladbách spievaných autentickou jidiš. Na albume prevládajú tanečné, veselé skladby, ako Di mizinke oysgegebn, Kolomeyke alebo Di mame hot mir geshikt, ale ako príjemný kontrast vyznie i jemná melanchólia klavíra a spevu v krásnej „valčíkovej“ balade Shloymele liber. Aranžmány niektorých balkánskych a  cigánskych trackov môžu na niekoho pôsobiť trochu akademicky a nekonkurujú bohatstvu inštrumentálnych aranžmánov napríklad kapely legendárneho speváka Šabana Bajramovića, no pôsobivé rytmy v skladbe Kosovski božuri dokážu vyburcovať a  nadchnúť.
Preßburger Klezmer Band určite nechce ašpirovať na titul najdravejšieho klezmer bandu  a preto nevsádza na výbušnú zbesilosť, ako to dokážu napríklad izraelské kapely typu Oi Division či niektoré „divoké“ kapely vydavateľstva Tzadik, no jeho devízou sú práve uhladené, precízne a premyslené stredoeurópske aranžmány, prirodzenosť prejavu, všestrannosť hudobného jazyka celého regiónu a vyložene príjemný prejav. Album Tants Mit Mir rozhodne potvrdzuje, že  Preßburger Klezmer Band je neprehliadnuteľná a mimoriadne hodnotná (nielen) bratislavská značka.

pre časopis Hudobný život č.3/2013 napísal Peter Katina