utorok 26. marca 2013

Recenzia knihy Jevgenij Iršai : Čakanie na Bacha






Jevgenij Iršai
Čakanie na Bacha – prednášky a eseje
Vysoká škola múzických umení v Bratislave, 2011

Jevgenij Iršai je skladateľ a klavirista, ktorý pochádza z Petrohradu, ale už vyše dvadsať rokov žije a pôsobí na Slovensku. Jeho nová kniha Čakanie na Bacha  predstavuje  zbierku prednášok a esejí, ktoré priebežne publikoval v rámci verejných vystúpení a sympózií v posledných rokoch. Ide o malé muzikologické sondy do problémov súčasného umenia ale zároveň aj o intímnu literárnu výpoveď umelca, ktorému je okrem kompozičného a výtvarného talentu  vlastný aj cit pre prácu so slovom. Iršaiova kniha obsahuje trinásť kapitol, ktoré riešia široký záber tém skúmajúcich vzťahy autora, poslucháča, hudby, textu, hudobného času a zmyslu tvorby. Autor hneď v prvej eseji otvára otázku miery zodpovednosti v tvorivom procese a pýta sa, aký je zmysel tvorby a aké sú kritériá kvality. Rovnako dôležitý je aspekt objektívneho názoru na umenie a vyslovuje sa kriticky k samoúčelným umeleckým experimentom. Pozoruhodná je aj problematika „začiatku a konca“ hudby ako stále nevyriešeného otáznika. V inej kapitole rieši Iršai otázku hudobnej „industrie“, trhu s hudbou a nahrávkami, ktorý považuje za presýtený. Nazdáva sa, že elitárstvo avantgardy je rovnako zradné ako . V kapitole Čakanie na Godota stavia do popredia otázku syntézy a originality diela a stavia Bacha ako vzor prelínania sa umenia a umenovedy a života. Rovnako skúma vzťah autora, textu a kontextu, polemizujúc s knihou Rolanda Barthesa Smrť autora. Predvádza pritom paletu skvelých metafor (… „zvuk si dnes dajúc náušnicu do vrchnej pery, vyholí dohola farbu, založí na nos línie tmavé okuliare a vezmúc pod pazuchu opuchnutý čas, všetci spoločne sa posadia do rozkošného BMW a pohvizdujúc si signál mobilného telefónu z Mozartovej Symfónie g mol, ufujazdia do virtuálneho priestoru.“)
Iršai je kritický  aj pri  preceňovaní významu štýlu a techniky, podľa neho „dielo sa tak javí len ako dôvod pre demonštráciu svojich performačných alebo publikačných stratégií.“
Mottom kapitoly o jazyku hudby je otázka, či sa „hudobné dielo člení  na elementy, ktoré, podobné znakom prirodzeného jazyka,vyňaté z kontextu, udržiavajú stabilné, stále jadro významu“. Cituje pritom viacerých svetových autorov
Kniha obsahuje aj tri čisto hudobné state, zaoberajúce sa Chopinom, analyzujúce, čo všetko sa môže stať v priestore intervalu tercie (Schnittkeho Koncert pre klavír a orchester) a Ligetim a ich vplyvom na Iršaiovu tvorbu.
Iršai nás sprevádza exkluzívnym svetom filmu (Unavení slnkom od Michalkova, Lost Highway od Lyncha, Tarkovského Obeť), literatúry (Beckettovo Čakanie na Godota, Borges, Saroyan, Scruton, Huxley, Charms),okrem iného skvele analyzuje umelecký kontext diela Hra so sklenenými perlami od Hermana Hesseho,) poézie (Mandeľštam, Charms..), filozofie (Heidegger), výtvarného umenia (Kandinskij,..) a neodpustí si ani mystifikáciu v podobe „vlastnoručne“vymysleného starého čínskeho príslovia, na ktorom je postavená jedna celá esej. Napriek humoru a nadhľadu je z jeho riadkov cítiť jasné pomenovanie problémov a kritické výhrady k súčasnému stavu umenia a tak jeho humorno - ironické vložky a mystifikácie evokujúce akúsi novodobú kombináciu Iľfa Petrova s Woody Allenom vyznievajú súčasne aj ako gogoľovský smiech cez slzy. Iršai totiž spochybňuje a vysmieva sa pretechnizovanej kultúre a masívnej umeleckej „nadprodukcii“, veď umenie už „produkuje takmer každý“, ale kritériá posúdenia kvality diel prakticky nejestvujú. Zaujímavý je jeho jazyk, ktorý sa bráni prílišnej odbornej spleti a prísnej muzikologickej terminológii čelí ľudským prístupom a zrozumiteľnými argumentami. Jeho rečnícke otázky, ktorými sa obracia sám na seba, prezrádzajú, že proces tvorby analyzuje s kritickým nadhľadom. Iršai však nevníma oblasť umenia čisto intuitívne, práve naopak, práca prezrádza jeho hlboký záujem o  rôzne vedné odbory, matematiku, teóriu algoritmov a prepojenie vedy a hudby napríklad v teórii chaosu.
Pomerne rozsiahly priestor venuje autor teórii hudobného času, ktorý vníma a súčasne analyzuje Fascinuje ho „nesúlad medzi notovým zápisom a zvučiacim hudobným tkanivom“. Jeho analýzy sú podporené kvalitnými odbornými zdrojmi najmä z ruskej jazykovej oblasti (Arkadiev, Losev, Ťutčev, Bonfeld), ktoré poskytujú neoceniteľný vhľad do tejto témy. Iršai považuje hudobný čas za „živý, tvorivý fenomén, za formu reálneho času s vlastným špecifickým obsahom.“ Teóriu Kandinského kontrastu v maliarstve dokáže pretaviť do hudobného kontextu.
Iršai s ľahkosťou kombinuje žáner odbornej literatúry s beletristickou fikciou, pohráva sa so slovami a frázami, (re)cituje básne a pútavo a poučne rozpráva o veciach, ktoré by bežnému hudobnému konzumentovi a tvorcovi ani nenapadli. Kniha tak dostáva pridanú hodnotu v samotnej kvalite literárneho spracovania, ktoré odmieta odbornosť púhym hromadením cudzích termínov a krkolomných konštrukcií. Iršai sa zdanlivo neberie vážne, ale jeho myšlienky trčiace ako kontrapunkt medzi citátmi kníh iných autorov a arbitrujúce ich kontext treba brať záväzne.
Iršai skúma i problematiku jazyka hudby. Sám seba charakterizuje ako „konzervatívneho romantika“. Čakanie na Bacha je príťažlivo napísaná zbierka esejí o vážnych veciach, inteligentné čítanie o  problémoch súčasného hudobného sveta a vedomie, že tie najprísnejšie kritériá aplikuje najskôr na sebe, pohľadom do akéhosi Tarkovského zrkadla vlastnej tvorby,a až potom s  láskavým humorom Čechova a snílkovstvom sebe vlastným  ráznym gestom odhaľuje infantilitu a prázdnotu našeho nevednokam smerujúceho sveta. Na pomedzí filozofie, estetiky, histórie umenia, jazykovedy, semiotiky sa odohráva súboj o budúcnosť hudby i umenia. Prežije autor, koncert, skladba, dielo? Bude ešte niekto vôbec počúvať súčasnú hudbu? Aký má zmysel ďalej tvoriť? Ako bude vyzerať  budúcnosť hudby a umenia celkovo? Jevgenij Iršai je celkovo majster otázok. Len prvá esej pod názvom Unavení slnkom alebo pokus o nahliadnutie do budúcnosti na niekoľkých stranách ponúka vyše päťdesiat presne cielených a znepokojivých zásadných otázok ohľadom budúcnosti hudby. Iršai ponúka viaceré verzie a riešenia, ale necháva prezieravo tieto otázky nedopovedané, bez uzurpovania si prorockých ambícií. Napriek tomu mám pocit, že tým kybernetickým čipom v žilách ľudí z budúcnosti, o ktorých píše, ticho a tak trochu futuristicky fandí. V mene avantgardy a vízie ďalšieho pokroku. Iršaiova kniha, obsahujúca v prílohe i reprodukcie jeho vybraných výtvarných diel, dokumentuje viacrozmernosť a vzácnosť jeho umeleckej univerzality. Ilúzia nadchýnania sa dnešnou dobou však takéto prenikavé otázky do vzdialenej budúcnosti, aké predostiera Jevgenij Iršai, odsúva do úzadia a tak odpovede na ne poskytuje  dnes  len málokto. O to viac teraz zarezonujú.

Pre časopis Slovenská hudba č.2/2012 napísal Peter Katina

Recenzia CD Evgeny Irshai : Schoenberg Variations




Evgeny Irshai
Schoenberg Variations
Pavlík Records, 2011

Skladateľ Jevgenij Iršai preukazuje svoje kvality nielen ako hudobný tvorca, ale aj ako skvelý klavirista, v duchu najlepších tradícií  ruských skladateľov - interpretov. Naplno sa o tom možno presvedčiť pri počúvaní jeho nového albumu pod názvom Schoenberg Variations, na ktorom interpretuje svoje vlastné diela. Jadro nahrávky tvorí cyklus Schoenberg Variations (s podtitulom Aria with 30 variations) pre klavír, syntetizátor s organovým timbrom a nahrávací pás. Dielo nesie jasné stopy dvoch zásadných vplyvov: Schönbergových 5 klavírnych kusov, op. 23 a  Bachových Goldbergovských variácií. Tento rozsiahly, takmer hodinový cyklus, ktorý vznikol v rokoch 2002 až 2009, je prehliadkou schopností autora vysporiadať sa s veľkou výzvou, ktorú stvárnenie takejto rozsiahlej formy  prináša. “Kostru“ cyklu tvorí bachovská forma – Aria a tridsať variácií s opätovným návratom Arie na konci cyklu. Samotná Aria, vyrastajúca z úvodu Schönbergovho diela, je plná melancholických vzdychov a krehkých oblúkovitých línií. Variácie sa striedajú v rôznych kontrastných tempách, farbách a charakteroch. V úvodných častiach prevládajú skôr debussyovské farby a melancholická krása pripomínajúca introvertný svet diel napríklad Valentina Silvestrova. Uzavreté bunky malých výrazných motívov prednáša Iršai  krásnym lyrickým tónom a so zasnenou farebnosťou. V diele je silne citeľná modalita a pod povrchom tlejú zárodky dedičstva ruských majstrov, ktoré autor vo svojom diele zreteľne artikuluje: skrjabinovské modálne postupy, ktoré v niektorých variáciách nadobúdajú až virtuózne kontúry hutnej rachmaninovskej virtuozity s jej výrazným pohybom v stredných hlasoch, temné výpady  Musorgského Baby Jagy, rýchle chromatické pasáže, trilky, postupujúce basové kroky, pohyb čistých oktáv, rôzne bachovské alúzie, schizofrenicky rozbité a naliehavo kladené hudobné otázniky, dialóg nesúrodých zvukových svetov, skĺzavanie do hlbokých polôh, akustické efekty, klepot po korpuse, obsesívne prvky nervnej repetitívnosti i meditatívne polia. Hudobný proces postupne naberá „na otáčkach“ a sedemnásta variácia prináša náhlu zmenu zvuku – organové drásavé zvukové plochy. Po nej nasledujú rytmizujúce, kvázi jazzové variácie, neskôr „prokofievovská“ toccata a vrcholom celého cyklu je tridsiata variácia, ktorá začína klavírnou improvizáciou a  do ktorej začne po čase konfliktne znieť nahrávka „organovej“ variácie číslo sedemnásť. Táto závažná variácia, možno predstavujúca pomyselný „súboj s Bohom“, končí zmierlivým návratom Arie. Originálny autorský vklad a avantgardná zvukovosť  pracujúca so syntézou znalostí hudby minulosti robia z tohto diela ojedinelý cyklus v rámci nástrojovej literatúry.
Nasledujúcou skladbou je dielo Tasaufi (z cyklu Listy Ofodúrovi), ktoré vzniklo na počesť leteckej tragédie pri meste Smolensk v roku 2010. Táto skladba prináša krehké tonálne plochy, opätovne reflektujúce Bachovu tvorbu (Allemande z Francúzskej suity d mol). Skladba sa  epicky vyvíja ako príbeh, z úvodnej mystiky do výrazne dramatického úseku a klesajúca v beznádeji a nenaplnenosti, stále ukotvená v dôstojnej d molovej tónine.
Tretím, záverečným dielom na albume je Do, La C(s)i, Fa (Whispers and Cries). Názov je odvodený od inicálok mena klaviristu Ladislava Fančoviča, ktorému je dielo venované. Podtitul skladby zasa poukazuje na film Šepoty a výkriky slávneho švédskeho režiséra Ingmara Bergmana. Táto komorná dráma bola určite i vizuálnou predlohou pre dramatické kontrasty, ktoré Iršai uplatnil v hudbe. Hudba ilustruje a hudobne „verbalizuje“ konfliktné strety a predvádza extrémne kontrasty pohyblivých tónov vo vysokých polohách a chorálu v temnej farbe. Pôsobivá „chopinovská“ chromatika a zvuk strún uzatvárajú tento zaujímavý album, naplnený pozoruhodnými dielami a v autentickej interpretácii autora.

Pre časopis Slovenská hudba č.2/2012 napísal Peter Katina

Recenzia LP Diana Krall : Glad Rag Doll






Glad Rag Doll
Diana Krall
Verve 2012  2LP

Nový album Glad Rag Doll štyridsaťosemročnej Kanaďanky Diany Krall, jazzovej speváčky a klaviristky, držiteľky cien Grammy, spôsobí určite veľké prekvapenie v radoch jej fanúšikov, zvyknutých na jej albumy tradičných jazzových štandardov s vlastným bandom a mäkkými sláčikmi v modernej, ale decentnej interpretácii. Album vo verziách dvojvinyl alebo CD produkoval slávny T Bone Burnett a poňal ho celý vo veľmi „vintage“ atmosfére. Základnou ideou albumu totiž bolo splnenie Dianinho dávneho sna, nahrať staré americké piesne z dvadsiatych a tridsiatych rokov, ktoré ako dieťa počúvala v otcovej zbierke starých platní. Platňa obsahuje trinásť skladieb a väčšina z nich sa nesie v duchu starého swingu,blues, folku a country. Diana hrá na starý Steinway z roku 1890 a hneď úvodná We Just Couldn´t Say Goodbye poslucháča prenesie do atmosféry Ameriky časov prohibície, kabaretov a prašných ciest Stredozápadu. Obrovským prínosom pre album je angažovanie fascinujúceho gitaristu Marca Ribota, na ktorého gitarových linkách je album prakticky postavený, všetky skladby začínajú tichým introm Dianinho spevu a Ribotovej gitary v čarovnom súznení a voľnej improvizácii.Okrem Ribota, ktorý tu hrá i na bendžo a elektrickú gitaru, na nahrávke participujú basista Dennis Crouch, bubeník Jay Bellerose, klávesák Keelus Ciancia a za „background“ vokály pod tajomným pseudonymom Howard Coward nie je zodpovedný nikto iný, než Dianin manžel Elvis Costello. Správne americký zvuk nahrávky ešte vylepšujú ukulele, dobro a mandolína.
Hoci podľa niektorých kuvičích hlasov týmto albumom speváčka „zišla z cesty“, už po prvom počutí bude zrejmé, že Diana opäť kraľuje. Chvíľková zmena žánru jej iba prospela a hudobného územia niekde medzi Rayom Charlesom, Elvisom Preslyem a Norah Jones a  sa zmocnila so sebe vlastnou perfekciou; stotožňuje sa s hudbou, famózne frázuje a cíti, v humorných trackoch spieva s koketériou a sarkazmom, kým v smutných baladách vyniká jej zadumaný, hlboký kontraalt. Album Glad Rag Doll je vynikajúci, hoci má nepochybne i svoje slabiny. Pomerne uniformné  a stereotypné bicie  Jaya Bellerosea občas dokážu krehkú atmosféru sladkých duet Krall a Ribota narúšať stálym zdôrazňovaním pochodového rytmu. Rovnako sa nemusí všetkým páčiť i prílišná zvukovo-vizuálna prearanžovanosť  retro štýlu (kombinácia starý klavír verzus moderné bicie, Diana štylizovaná na obale ako dievča z bordelu), niekedy príliš temný, hutný a zemitý zvuk kapely alebo otázne aranžmány a zaradenie niektorých skladieb ako napr. zdĺhavá Lonely Avenue. No zvuk vinylovej verzie je skvelý, Dianin zdanlivo nedbalý spev a šepot  a Ribotove „španielske“ pasáže znejú ako pastva pre uši  a každý si nájde na albume to svoje. Oslnia nádherné, relatívne neznáme balady, ako Just Like a Butterfly That´s Caught In the Rain alebo  titulná Glad Rag Doll, ktoré ukazujú Dianin vyzretý vokálny prejav a dokonalé načasovanie fráz, alebo rázne bluesové tracky s kvíliacimi  glissandami gitár v skladbách à la „road movie“ ( There Ain´t No Sweet Man That´s Worth the Salt of My Tears), vyložene rocková Let It Rain, „táboráková“ balada Prarie Lullaby, folková Wide River To Cross alebo záverečný vtipný kabaret When The Curtain Comes Down. Diana tu hrá na klavíri menej a jednoduchšie, než je jej zvykom, ale i pesničkové žánre jej sedia a vynikajúco sa zmocnila  rock´n´rollových vyhrávok v skvelej I´m a Little Mixed Up. Svoj sen o starých amerických piesňach si teda splnila a jej nasledujúci album vraj bude opäť niečo iné..

Pre časopis Hudobný život č.3/2013 napísal Peter Katina


Recenzia CD Preßburger Klezmer Band






Tants Mit Mir
Preßburger Klezmer Band
Realmusichouse 2012

Kapela Preßburger Klezmer Band sa etablovala na slovenskej scéne už v roku 1995. Má za sebou viacero úspešných albumov a množstvo pozitívne prijatých koncertných vystúpení doma i na  zahraničných festivaloch. Nový album kapely pod názvom Tants Mit Mir  predstavuje pomyselné hudobné putovanie naprieč krajinami strednej a juhovýchodnej Európy: Poľskom, Ukrajinou, Slovenskom, Srbskom, Bosnou i Kosovom a prináša nielen hudbu židovskej tradície žánru klezmer, ale i cigánske, balkánske a slovanské prvky. Sedemčlenná zostava si pozvala i niekoľko hostí medzinárodnej proveniencie, akými sú skvelý britský klarinetista Merlin Shepherd, perkusionista Eddy Portella, cimbalista Marcel Comendant a akordeonista Miroslav Vuković. Kapela rokmi vyzrieva i napriek fluktuácii jej členov a pôsobí zohrane a jednoliato a preto neprekvapí hneď úvodná vtipná pieseň Počúvni krčmára s textom Jána Štrassera, ktorá prináša dynamický kabaret v sviežom tempe. Pri konkrétnych trackoch síce nie sú uvedení jednotliví hostia, no je zreteľné, že albumu asi najviac pomohlo hosťovanie Merlina Shepherda, ktorý sa blysne nielen v živelných  inštrumentálkach Wedding in Crown Heights, Grichesher Tanz, bizarnej zmesi nápevov Medley  s citáciami obľúbených tém skupiny The Klezmatics či v Shepherdovej vlastnej záverečnej skladbe Lawless, Winged and Unconfined s mystickým ostinátnym pohybom a premenlivými rytmami. Shepherd posúva kapelu vpred, je hnacím motorom a hudba „pod jeho rukami“ doslova naberá na obrátkach. Speváčka Marta Potančoková spieva presvedčivo srbské i ukrajinské texty, no najpôsobivejšia je v skladbách spievaných autentickou jidiš. Na albume prevládajú tanečné, veselé skladby, ako Di mizinke oysgegebn, Kolomeyke alebo Di mame hot mir geshikt, ale ako príjemný kontrast vyznie i jemná melanchólia klavíra a spevu v krásnej „valčíkovej“ balade Shloymele liber. Aranžmány niektorých balkánskych a  cigánskych trackov môžu na niekoho pôsobiť trochu akademicky a nekonkurujú bohatstvu inštrumentálnych aranžmánov napríklad kapely legendárneho speváka Šabana Bajramovića, no pôsobivé rytmy v skladbe Kosovski božuri dokážu vyburcovať a  nadchnúť.
Preßburger Klezmer Band určite nechce ašpirovať na titul najdravejšieho klezmer bandu  a preto nevsádza na výbušnú zbesilosť, ako to dokážu napríklad izraelské kapely typu Oi Division či niektoré „divoké“ kapely vydavateľstva Tzadik, no jeho devízou sú práve uhladené, precízne a premyslené stredoeurópske aranžmány, prirodzenosť prejavu, všestrannosť hudobného jazyka celého regiónu a vyložene príjemný prejav. Album Tants Mit Mir rozhodne potvrdzuje, že  Preßburger Klezmer Band je neprehliadnuteľná a mimoriadne hodnotná (nielen) bratislavská značka.

pre časopis Hudobný život č.3/2013 napísal Peter Katina

Recenzia CD XAFOO




XAFOO
Mikoláš Chadima
Julo Fujak
Hevhetia 2012

Trvalo dlhých devätnásť rokov, než sa jeden zo zakladateľov českej alternatívnej hudobnej scény Mikoláš Chadima a jeho slovenský náprotivok Julo Fujak konečne stretli na jednom pódiu. Ich koncert z roku 2009 na pražskom festivale Alternativa teraz vychádza na CD nosiči s názvom XAFOO. Za týmto konceptom sa ukrýva nielen skratka počiatočných hlások ich priezvisk, ale i motto „...odkrývanie skrytého stieraním prachu a špiny z prežitého“. Album totiž prináša nielen originálnu hudobnú výpoveď, ale i oveľa hlbšie kontexty. Tie sú viditeľné hlavne pri živej produkcii dua, zahŕňajúcej i projekciu s fotografiami, ktoré robili príslušníci ŠTB v priebehu vyšetrovania a vypočúvania Chadimu v časoch „reálneho socializmu“ a procesu s tzv. Jazzovou sekciou. Je to temné prepojenie oduševnenej hudobnej výpovede oboch hudobníkov s drsnou a (doslova) čiernobielou realitou vtedajšej doby, konfrontujúcou všetky neželané umelecké a spoločenské vybočenia s razantnými postihmi. Pôsobivé hudobné výpovede sú kolážou Chadimových bizarných a nápaditých kreácií na saxofóne a elektrickej gitare, ktorým skvele sekunduje Fujakov semi-preparovaný klavír, sláčiková a preparovaná basgitara a zvukové hračky. Reflexie duševných rozpoložení v stave „off“, surrealistické snové prvky voľne plynúce z podvedomia a na pozadí Chadimova grafika tvoria „noir“ atmosféru, ktorá odkrýva nánosy dôb minulých, s ktorými sme sa ešte nestihli poriadne vysporiadať. Okrem rozsiahlych improvizovaných sekcií tu cítiť premyslený koncept širokých oblúkov zvuku a muzikálne iskrenie medzi obomi hudobníkmi. Kým skladba Der Beobachter sa viac hrá s elektronickými plochami, na albume celkovo vyniká najmä akustické hranie. Skladba Franz Kafka prináša parodujúce a groteskné prvky, kým dielom Die Natur prebleskujú dynamické, až tanečne pôsobiace úseky. Zvuková  predstavivosť tandemu je smelo porovnateľná s niektorými improvizačnými projektami napríklad Johna Surmana a Davea Hollanda. No nahrávka je pozoruhodná najmä tým, že sa neutápa v blaženej zvukovej depresii a rozsiahlych plochách ticha, ale ženie hudobný vývoj vpred s výrazným pocitom kontinuity. Energia z koncertu sa tu derie mohutne na povrch a hra dua disponuje predstavivosťou a technickou erudíciou. Popri výraznom Chadimovi a jeho emotívnom autentickom prejave je  rovnako jasne čitateľný i hudobný rukopis Jula Fujaka, okrem klenutých plôch improvizovaného zvuku tmavých farieb tu presvitá i hravá tanečnosť a rôzne jazz-rockové provokácie evokujúce azda jeho minulosť v kapele Teória otrasu. Duo XAFOO ponúka premyslený zvukový koncept, ktorý dokáže zaujať a naplniť formu obsahovým významom i neopočúvanou originalitou.V rámci bývalého Československa ide o nebývalý a nekompromisný projekt, ktorý už dnes neznie undergroundovo, ale výsostne aktuálne a rovnako naliehavo.

pre časopis Hudobný život č.1-2/2013 napísal Peter Katina.

Recenzia CD Nino Rota





Nino Rota

Richard Galliano
John Surman
Dave Douglas
Boris Kozlov
Clarence Penn
Deutsche Grammophon 2011

Renomovaný francúzsky jazzový akordeonista Richard Galliano vydal svoje najlepšie nahrávky pravdepodobne vo vydavateľstve Dreyfus Records. Po zmene vydavateľa jeho nové albumy v posledných rokoch pomerne vytrvalo „rozmieňali na drobné“ piazzolovský odkaz v rôznych tango zostavách a  po bachovskom albume v Deutsche Grammophon sa vyložene čakalo na „nový vietor“. Ten teraz prichádza v tom istom vydavateľstve ako pocta legendárnemu talianskemu skladateľovi filmovej hudby Ninovi Rotovi. Do svojej inštrumentálnej zostavy si Galliano pozval hviezdny tím: trúbkara Davea Douglasa, klarinetistu Johna Surmana, basistu Borisa Kozlova a bubeníka Clarencea Penna. Album tvorí celistvé jednoliate pásmo hudby, zloženej z Rotových motívov hlavne k Felliniho filmom (Cesta, Amarcord, Sladký život, Osem a pol) ale i k mafiánskej Coppolovej ságe Krstný otec. Všetky aranžmány na albume realizoval Galliano, ktorý sa okrem skvelej hry na akordeóne blysol i sólom na pozaune v skladbe Waltz z filmu Krstný otec. Hudba na albume sa nesie hlavne v dvoch polohách: v tej typicky fellinovskej, cirkusovej bláznivej pouličnej zmesi pokleslých žánrov, a na druhej strane zádumčivo melancholickej, smutnej sentimentalite, tak ako ju vizuálne báječne stvárnila Gulietta Masina v príbehu Gelsominy vo filme Cesta, v Cabiriinich nociach alebo v snímke Gulietta a duchovia. Vo výslednom zvuku však predsa len cítiť, že kvarteto nedokáže plne nahradiť Rotove symfonické myslenie a hlavne stmeľujúca sláčiková „klenba“ tam citeľne chýba. V pomalých trackoch je prílišná odťažitosť a zdržanlivosť  skôr na škodu veci a priaznivcom Rotovej hudby môže prekážať i  jazzové poňatie Rotových siahodlhých spevných liniek, tu občas rozkúskovaných na swingujúce frázy a parciálne úseky. Album Nino Rota je vynikajúca nahrávka, hoci poslucháč sa neubráni dojmu, že pôsobí až príliš profesionálne, a tým, že znie veľmi komorne a s kulmináciami a vrcholmi narába veľmi úsporne, neponúka väčšie emocionálne vzruchy. Ale tam, kde sa jazzová štvorica môže naplno oprieť do swingujúcej textúry, šliape spoľahlivo a dynamicky. Nahrávka nechce ohurovať zvukovou parádou, ale predstavuje skôr akúsi komornú verziu, ktorá je sympatická svojou prostotou i tým, ako Gallianove úpravy tlmočia jeho filozofický ponor do obsahu Rotových diel. Album prináša osviežujúci posluch diel velikána filmovej hudby v novom zvukovom ošatení, v interpretácii kvarteta slávnych jazzmanov, ale ilúziu cirkusovej manéže a špinavých ulíc v Rimini treba hľadať skôr na pôvodných soundtrackoch k jednotlivým filmom, na ktorých Nino Rota spolupracoval.

Pre časopis Hudobný život č.1-2/2013 napísal Peter Katina