piatok 15. novembra 2013

Recenzia CD Edison Denisov



Edison Denisov
Au Plus Haut Des Cieux
Brigitte Peyré
Ensemble Orchestral Contemporain
Daniel Kawka
Harmonia Mundi 2012

Vydavateľstvo Harmonia Mundi pripravilo ruskému skladateľovi Edisonovi Denisovovi (1929-1996) parádnu poctu v podobe albumu z jeho neskorších diel  z rokov 1982-94. Edison Denisov je jedným z najvýznamnejších ruských skladateľov druhej polovice dvadsiateho storočia. Jeho tvorba je typická svojou kombináciou seriálnej techniky a emocionálneho lyrického odkazu ruskej vokálnej tradície. Na albume Au Plus Haut Des Cieux znie ako prvá Komorná symfónia č.1 z roku 1982. Ide o trojčasťové dielo, ktoré hneď od úvodu zaujme svojím jemným pohybom, prelínajúcimi sa hlasmi, krásnymi oblúkmi zvuku a kantilénami, spolu s vyváženou geometriou zvukových polí. Objavuje sa tu typický  „denisovovský“ prvok, tzv. „téma vetra“, ktorú autor  aplikuje vo viacerých svojich dielach. Ide o princíp posúvajúcich sa clusterov, akýchsi rýchlych, úsečných pasáží, evokujúcich poryvy vetra, ktoré zvyčajne Denisov označuje ako leggiero dolcissimo. Motív sa neustále rozvíja a „rozbaľuje“ v zrýchlenom klesaní z vysokých polôh nadol v stále kratších notových hodnotách. Hudba tak vytvára plastické farebné polyfonické mozaiky nepretržitého, kontinuálneho zvuku s častým, niekedy náhodným  presahom do rozšírenej tonality a do ilúzie expresionizmu. Aj druhá časť prináša rýchly, úsečný pohyb, kontrapunkty sláčikov a dychov a drobné, vzletné štruktúry občas zdramatizované množstvom trilkov a tremol. Tretia časť pozostáva z tiahlych plôch náväzných akordov v hustej faktúre. Z dvanásťčlenného ansámblu trvalo vyčnieva klavír a  čelesta, spolu s flautou, ktorá bola akýmsi pomyselným hlasom- „alteregom“ Denisova. Vokálny cyklus Au Plus Haut Des Cieux (Vysoko na nebesiach), ktorý dal i názov celému albumu, je pre soprán a a komorný orchester na verše francúzskeho básnika Georgesa Batailleho. Pochádza z roku 1987 a jeho hlavnou témou je smrť, samota a viera. Dielo charakterizujú  temné farby a vytrvalé preplietanie partu sopranistky Brigitte Peyré so sláčikmi vo vysokej polohe a zvukom zvonov, gongu a čelesty, evokujúcimi nebeské sféry. Dvanásťčasťový cyklus obsahuje i päť inštrumentálnych Intermezz, ktorých úlohou je zdôrazniť filozofický a symbolický aspekt diela - vánok má odviať bolestné pocity. Téma vetra je tu opäť prítomná. Niektoré časti cyklu sú vystavané ako duetá vokálu a konkrétnych nástrojov (klarinetu, zvonov a hoboja -  mimoriadne pôsobivá Torche éteinte ). Cyklus sa nesie v znamení prítmia, obskúrnej atmosféry očakávania smrti, ktorú ilustrujú party tlmených sláčikov a zvukov čelesty, harfy a zvonov. Svietivý charakter zvuku vo vysokých polohách pripomína messiaenovské chromatické štruktúry. Náročný part vokalistky vyžaduje spev extrémnych intervalov a  klenutie veľkých oblúkov silne expresívneho melosu diela. Vokálnym protipólom tohto Denisovovho cyklu je  Päť romancí Anny Achmatovovej z roku 1994, ktorý je dielom Denisovovej manželky, Jekateriny Kuprovskej. Dielo inštrumentoval Denisov a cítiť v ňom jeho výrazný vplyv. Kuprovská-Denisovová však disponuje svojím osobitým hudobným jazykom vychádzajúcim z tradície ruskej vokálnej tvorby. Poetické dielo spievané v ruštine je formovo relatívne jednoduchšie, s príklonom k rozšírenej tonalite a náznakom šostakovičovských motívov, veľmi krehké, s dôrazom na vokálny part a presné významy textu. Autorka si vybrala Achmatovovej rané texty zo začiatku dvadsiateho storočia. Obsahujú milostné príbehy silnej intenzity, ktoré rýchlo zanikajú a nechávajú rozprávača v stresujúcom emocionálnom vákuu. Je to akýsi portrét ženy z romantickej tradície, no hudba transcenduje do objavných chromatických čŕt rozšírenej tonality. Album uzatvára Denisovova Komorná symfónia č.2 z roku 1994. Autor tu pracuje s podobnou symbolikou a témami ako v predošlých dielach  a zdôrazňuje hudobný aspekt ľudskej reči v  úsečných rytmoch a subtílnej súhre registrov a farieb. Denisovova hudba je bezpochyby veľmi percepčne príťažlivá, jeho husté ale priehľadné faktúry umožňujú sledovať každý hlas osobitne a spolu vytvárajú výnimočne znejúce, premenlivé hudobné plochy. Jeho tvorba je predchnutá afinitou k ľudskému hlasu a prepájaniu rôznych farebných registrov v krehkom, lyrickom hudobnom pradive. Citát z Batailleho: „Pred tvárou Noci stojím sám a bezmocný“, dokonale charakterizuje osobnosť tohto pozoruhodného autora, ktorého tvorba je poznačená symbolikou, tajomnými číselnými kódmi (pôvodne bol matematik; i jeho meno samotné tvorí prešmyčku), vášňou pre ruské tradície, vokálnu tvorbu a silný duchovný element. Súbor Ensemble Orchestral Contemporain pod vedením Daniela Kawku hrá nesmierne citlivo, jeho dvanásť sólistov tvorí jednoliaty celok a Denisovove komplikované štruktúry sú v jeho podaní krásne čitateľné a transparentné, rovnako i expresívne oblúky sú vykreslené do detailov. Táto navýsosť súčasná a pritom skvele znejúca hudba  si oprávnene zaslúži veľkú pozornosť.


Pre časopis Vlna, č.54/2013, str.165 napísal Peter Katina

Recenzia CD John Cage


John Cage
As it is
Alexei Lubimov
Natalia Pschenitschnikova
ECM 2012

Storočnicu od narodenia výnimočného skladateľa, experimentátora a filozofa Johna Cagea si minulý rok pripomenulo aj vydavateľstvo ECM, ktoré vydalo nosič pod názvom As it is. Album pozostáva z Cageových diel pre klavír, resp. preparovaný klavír a spev. Nahrávku zrealizovali Cageovi dlhoroční obdivovatelia, ruský klavirista Alexei Lubimov a speváčka Natalia Pschenitschnikova. Lubimov okrem toho, že patrí medzi svetovú špičku v interpretácii klasicko-romantického klavírneho repertoáru, patrí i medzi skvelých interpretov hudby dvadsiateho storočia a horlivých šíriteľov Cageovho hudobného a filozofického odkazu už od časov hlbokého komunizmu v bývalom Sovietskom zväze. Dokonca sa mu podarilo Cagea v roku 1988 do Moskvy pozvať a ako popisuje v zaujímavých textoch bukletu, bola to preňho životná inšpirácia. Úvodný a záverečný rámec albumu tvorí skladba Dream pre klavír a jej variácia, ktoré ako keby reprezentovali jednoduchú ľudovú alebo populárnu pieseň. Skladba The Wonderful Widow of Eighteen Springs je pôvabnou kombináciou až liturgicky znejúceho monotónneho spevu a perkusívneho vyťukávania po korpuse klavíra, vytvárajúc tak nové, poetické nálady. Vokálne Cageove diela vznikli na texty Gertrudy Steinovej (Three Songs), E.E. Cummingsa (Five Songs) a Jamesa Joycea (Nowth upon nacht, The Wonderful Widow of Eighteen Springs). Pschenitschnikova v dielach dokonale dodržuje Cageove pokyny spievať jednoducho, bez vibráta, ako v ľudovej hudbe. Občas vokalíza „zabrúsi“ i do prírodného sveta a Pschenitschnikova s ľahkosťou  imituje zvuky holubov alebo kačiek, alebo iba vytvára vokálne línie prostým hmkaním, ako v skladbe Experience No.2. Cageova vášeň k tancu a jeho objavovanie nových súvislostí medzi tancom a hudbou viedla k napísaniu diel pre svoju životnú partnerku, tanečníčku Merce Cunnighamovú v dielach The Unavailable Memory of, Dream alebo Experiences. Tanečnou formou bola ovplyvnená i skladba A Flower. Cagea tu nezaujímala pravidelnosť tanečnej hudby, ale vnímal ju ako priestor pre postupné umiestňovanie kátkych hudobných segmentov  v plynúcom čase. Podobné aspekty zdôraznil aj pri spolupráci na poli filmovej hudby, ktorá zasa viedla ku vzniku diela Music for Marcel Duchamp, ako hudba k sekvencii z filmu Hansa Richtera Dreams That Money Can Buy. Lubimov tu opäť hrá na preparovanom klavíri a doznievajúce tóny pripomínajú gong, lutnu a farebné mozaikovité štruktúry akýchsi oddelených svetov. Preparovaný klavír hral v Cageovej tvorbe veľkú úlohu, hoci s paradoxne prozaickým entrée: nástroj s vkladanými predmetmi vo vnútri slúžil pôvodne ako náhrada za sadu perkusií v divadle Cornish College v štyridsiatych rokoch, kam by sa perkusie z priestorových dôvodov nevošli. Je zaujímavé, že všetky skladby pre tento klavír vyžadujú odlišnú preparáciu. Sú to väčšinou kúsky kovu a gumy, ale autor s týmito prostriedkami pracuje veľmi citlivo a  limituje akékoľvek prehnané zvukové excesy. V She is Asleep klavír obsahuje preparované i nepreparované tóny, rovnako i skladba A Room. Dvojčasťová, rozsiahlejšia skladba pre sólový klavír Two Pieces vznikla pôvodne pre balet The Seasons. Ilustruje pomyselné body v priestore, rotujúce krátke motívy, klastre, výkriky nástroja i opulentné ticho. Album As it is  (názov pochádza z piesne Is it as it was z minicyklu Three Songs) predstavuje celistvý prierez klavírnymi a vokálnymi dielami Johna Cagea a jeho novátorského vnímania hudby: práca s minimom tónov (tri, štyri, niekedy dokonca dva) v rozsiahlom i kratučkom časovom pláne, vnímanie ticha ako plnohodnotného hudobného elementu, narúšanie zavedených hudobných foriem, hravá insitnosť a hlavne zvuková invencia a pôvab dômyselne konštruovaných plôch dovtedy neslýchaného hudobného prejavu, ktorý i dnes dokáže zaujať, nadchnúť alebo šokovať.


Pre časopis Vlna, č.54/2013, str.164 napísal Peter Katina

Recenzia CD Peter Machajdík



Peter Machajdík
The Immanent Velvet
Azyl 2012


Tvorba bratislavského rodáka žijúceho na Slovensku i v Nemecku, skladateľa Petra Machajdíka, obsahuje predovšetkým koncertné skladby, ale tiež hudbu pre film, divadlo, súčasný tanec, rozhlasové hry, zvukové prostredia a multimediálne projekty. Neoddeliteľnou súčasťou Machajdíkovej umeleckej činnosti sú zvukové prostredia, zvukové inštalácie a elektronická hudba (napríklad jeho projekt Waters and Cages), multimediálne projekty s tanečníkmi, výtvarníkmi, spolupráca s filmármi  a literátmi.
Hudobné kompozície Petra Machajdíka, predovšetkým tie z posledného desaťročia, sú poznačené príklonom k meditatívnosti a jednoduchosti. Významnými znakmi tvorby tohto skladateľa sú prevažujúca diatonika, uvážlivé dávkovanie disonancií, homogénnosť, istá statickosť formy a príťažlivé melodické línie. Po zásadnom albume Machajdíkovej tvorbe pod názvom Namah z roku 2008, kde okrem interpretov klasickej hudby účinkuje aj Ian Anderson zo slávnej rockovej skupiny Yes, vyšiel autorovi v roku 2012 nový album pod názvom The Immanent Velvet. Album je zaujímavý tým, že pozostáva hlavne z klavírnych diel, ktoré uvádzajú rôzni mladí slovenskí interpreti (Fero Király, Dušan Šujan), ktorých dopĺňa medzinárodná zostava hráčov rôznorodej proveniencie. Pôvabné názvy diel, ako napríklad Imanentný zamat, Zasnený anjel, Štyri impresie alebo Tiché putovania ilustrujú aj obsahový rámec skladieb. Album okrem diel pre sólový klavír prináša i komornú hudbu v rôznom nástrojovom obsadení, lyrická skladba Zasnený anjel ponúka krehkú súhru klavíra a basklarinetu s perkusívnymi efektami, nachádza sa tu hĺbavá gitarová Silent Wanderings, či robustná téma z Namah. Štyri Impresie prinášajú debussyovské nálady, hoci ich posledná časť Lowlands (Nížina) znie jadrným slovenským folklórom. Poetické motívy krehkej Inside the Sleeping Carpels neskôr rozvinul Machajdík aj vo svojej hudbe k rozhlasovej produkcii. Album uzatvára Karma, pôsobivá kombinácia klavírov a šepotajúcich hlasov, nahrávaná na rôznych miestach sveta. Geografické rozäpatie nahrávky siaha od Bratislavy cez Vancouver, Kodaň, Terst, Londýn až po Jyväskylä a Viedeň. Tento fakt len podčiarkuje internacionálny charakter Machajdíkovho diela a  jeho výrazné autorské presahy mimo Slovenska. Pokiaľ ide o hudobnú stránku albumu, sú to lyrické, meditatívne, krištáľovo čisté kompozície, vychádzajúce z tonality. Zároveň v sebe Machajdíkove diela kombinujú elementy ľudovej hudby, prvky popu a rocku, náznaky filmovej a scénickej hudby. Autor sa však striktne vyhýba sentimentu a jemné línie prostej melodiky a impresionistických obrazov zaujmú úprimnosťou a priamočiarosťou výpovede a rozsiahlymi meditatívnymi plochami, ktoré plynú vpred bez náhlivosti a vzruchu. Krehkosť a vnútorný ponor spolu s precízne tvarovanou štruktúrou a zároveň poslucháčskou ústretovosťou  sú zásadnými devízami Machajdíkovej tvorby, ktorými disponuje i tento album.

Pre časopis Vlna, č.54/2013, str. 162 napísal Peter Katina


štvrtok 14. novembra 2013

Recenzia CD John Abercrombie




John Abercrombie Quartet
39 Steps
ECM 2013

Americký gitarista John Abercrombie patrí medzi stálice svetovej jazzovej scény, veď vo vydavateľstve ECM debutoval už v roku 1974. Na svoj nový album 39 Steps, ktorý tento rok podporil aj rozsiahlym európskym turné, si do kvarteta  pozval svojich dlhoročných spoluhráčov, klaviristu Marca Coplanda, basistu Drewa Gressa a bubeníka Joeyho Barona. Copland, ktorý v sedemdesiatych rokoch zaznamenal neuveriteľný prerod z vynikajúceho saxofonistu na nemenej skvelého jazzového klaviristu, spolupracuje s Abercrombiem v iných zostavách už vyše štyridsať rokov a Gress a Baron patria k najžiadanejšej rytmike newyorského downtownu súčasnosti. Album 39 Steps obsahuje šesť Abercrombieho skladieb, dve Coplandove, jednu spoločnú improvizáciu a záver albumu „vyšperkuje“ krásne dekomponovaná štandardná Melancholy Baby vo voľnej improvizácii. Hudba na albume prináša v podstate jednotnú náladu na všetkých desiatich trackoch: lyrické plochy, mierne tempá, introspekciu, prvky melanchólie a sentimentu, no i vzdušné a vzletné aranžmány a  bezstarostné muzicírovanie, ktoré akoby nevyžadovalo žiadne úsilie. Časté spoločné linky gitary a klavíra znejú úžasne, „starí páni“ sa však nehrnú do divokých sól, Abercrombie si vyložene dáva načas a uvážlivo dávkuje všetky hudobné ingrediencie. Už z názvov skladieb je zrejmá Abercrombieho fascinácia filmovou tvorbou Alfreda Hitchcocka (Vertigo, Spellbound, Shadow of a Doubt i titulná 39 Steps) a tomu zodpovedá i temná, tlmená atmosféra, plná očakávania a vzdialených, mysterióznych hrozieb, ktoré však nevedú k žiadnemu rozuzleniu a z hľadiska akejsi virtuálnej hudobnej meteorológie sa „nebo nad Abercrombieho mračnými hudobnými  linkami až do konca albumu ani raz nevyjasní.“ Napriek tmavým farbám však albumu 39 Steps kraľuje pohodová nálada, nadhľad a  relax, ktorý vyžaruje z každej frázy. Farebné, meditatívne a decentné motívy sa postupne, nenásilne rozvíjajú bez dôrazov na virtuozitu, či potreby tlmočiť poslucháčovi nespochybniteľné hudobné posolstvá. Namiesto toho znie z reproduktorov čistá hudba, vystavaná z jednoduchých motívov, vyvažovaných majstrovskými aranžmánmi a improvizačnými schopnosťami všetkých členov kvarteta, inštrumentálna precíznosť a akurátnosť prepracovania.


Pre časopis Hudobný život, č.11/2013, str.38 napísal Peter Katina

Recenzia CD Carmina Latina




Carmina Latina
Choeur de Chambre de Namur
Capella Mediterranea
Clematis
Leonardo García Alarcón
Ricercar 2013

Pod názvom Carmina Latina uviedlo na trh vydavateľstvo Ricercar ďalšiu raritnú novinku. Ide o nahrávku hudby z obdobia renesancie, pochádzajúcej od autorov španielskej kultúrnej oblasti, ktorí sa narodili alebo prežili podstatnú časť života v Latinskej Amerike. „Casting“ projektu pokrýva súbor Capella Mediterranea, ktorý tvoria štyria sóloví vokalisti základných hlasových skupín. Členovia miešaného zboru Choeur de Chambre de Namur okrem vynikajúceho spevu participujú i hrou na perkusiách a inštrumentálnu stránku albumu zabezpečuje renomovaný súbor Clematis pod vedením Leonarda Garcíu Alarcóna. Nahrávka predstavuje znovuoživenie zachovaných a objavených klenotov v podobe partitúr z mexických, peruánskych, argentínskych kláštorov a kresťanských chrámov, ktoré po dobytí tejto časti sveta Španielskom napriek útlaku domorodého obyvateľstva kultúrne mimoriadne prekvitali. „K slovu“ sa tak dostáva doteraz neznáma hudba Gaspara Fernandéza, Juana de Araujo, Tomasa de Torrejon y Velasco, či Joana Cererolsa. Album Carmina Latina je symbolicky rozdelený na dve časti: tá prvá prináša svetské piesne, viaceré odkazujúce na tematiku Vianoc (A Belén mel lego, tio; Desvelado Dueňo mío), kým druhá časť prináša sakrálnu tvorbu týchto autorov (päťčasťová Missa de Batalla Joana Cererolsa, Dixit Dominus Juana de Araujo). Svetské piesne predstavujú živé, bujaré tance v svižnom rytme za sprievodu tamburín, gitár, flauty v často synkopovaných rytmoch, ktoré dnes pôsobia až nezvykle aktuálne a jazzovo. Vokálni sólisti sa striedajú v zvolaniach a živelných dialógoch, a rovnako i zbor nepretržite zasahuje do „deja“ piesne. Tie však okrem roztopašného ľudového charakteru obsahujú obyčajne i stredný, stíšený meditatívny diel, kde sa do popredia dostáva klasické basso continuo. Uspávanky a vianočné piesne prinášajú upokojenie, „corelliovské“ sekvencie a pátos v zborovom prejave, ktorý umocňujú výrazové pauzy (Desvelado Dueňo mío). Oslava Slnka v A éste Sol peregrino znie  takmer ako mexická ľudová hudba s píšťalami a gitarou, kým echo trúbky a dynamické vokálne responzóriá varujú pred divokými býkmi v Salga el torillo hosquillo. I sakrálne diela na albume sú plné prekvapení.  Dixit dominus od Juana de Araujo prináša nestálu zmenu metra a rozsiahle Credo z Omše Joana Cererolsa sa zasa otvorene  hlási k Monteverdiho Vespro della Beata vergine  a obsahuje mix prvkov, ktoré vtedajšia hudba poznala (gregoriánsky chorál, moteto, významové podfarbovanie textu hudbou, dialóg dvoch zborov, prvky ľudovej hudby, imitácie). Album svojou dynamikou predstavuje doslova zvukovú smršť a pôsobí, akoby vznikol naživo. Vynikajúca súhra inštrumentalistov, sólistov i zboru, skvele sa prelínajúce hlasy, dokonalá intonácia a vrcholná virtuozita robí z tohto albumu ašpiranta na jeden z najpozoruhodnejších albumov dobovej hudby posledného obdobia. Zvuková kvalita albumu je i na pomerne vysoko nastavenú štandardnú  latku súčasných nahrávok posunutá ešte o značný kus vyššie. Razantne duniace renesančné perkusie a bubny (napr. v oslavnej mariánskej „procesii“ Hanacpahap Cussicuinin od anonymného autora) pôsobia takmer ako súčasť rockovej zostavy a nesmierne bohaté aranžmány, plné bicích a strunových nástrojov a inštrumentálne farebný nápor zvuku občas pripomínajú skôr Orffa či Stravinského, než do Strednej a Južnej Ameriky importovanú európsku renesanciu. Hudba tzv. latinskoamerickej hudobnej renesancie (i keď kvôli pochopiteľnému geograficko-časovému posunu de facto vrcholila až v časoch európskeho baroka), si zaslúži  objavovanie a uznanie, lebo nijako nezaostáva za svojimi európskymi vzormi a syntézou importovanej „klasiky“ a vplyvov tradičnej domácej hudby vytvorila úplne osobitý a očarujúci hudobný žáner.


Pre časopis Hudobný život, č.11/2013, str. 37 napísal Peter Katina

Recenzia CD Morton Feldman




Morton Feldman
Violin and Orchestra
Carolin Widmann
Frankfurt Radio Symphony Orchestra
Emilio Pomárico
ECM 2013

Nová nahrávka nemeckej huslistky Carolin Widmann, ktorá exceluje hlavne v repertoári hudby druhej polovice dvadsiateho storočia, obsahuje jediné dielo. Je ním skladba Violin and Orchestra amerického skladateľa Mortona Feldmana. Rozsiahle, jednočasťové päťdesiatminútové dielo vzniklo v roku 1979, kedy Feldman naplno experimentoval s extrémnou dĺžkou  komorných hudobných diel (trvajúcich často i dve až päť hodín). Hudobná postava Mortona Feldmana je plná paradoxov, pretože sa vzpiera „katalogizácii“ i napriek úpornej snahe priradiť ho k minimalistom, či medzi americkú avantgardu, ku Cageovi a Wolffovi. I tak stojí tento dokonalý solitér ako izolovaný bod bez predchodcov či nasledovníkov (hoci mnohí skladatelia sa k nemu odkazujú). Najväčší vplyv však na Feldmana mali výtvarní umelci, ako Pollock, Rothko, Guston či Kline, ktorých abstraktné  expresionistické vízie sa pokúšal Feldman stvárniť v hudbe. Často ponúka grafickú notáciu, plochy nezaostreného zvuku, nekonkrétne, približné hudobné výšky, skicovité náznaky a jeho krehká hudba, akoby brániaca sa plnému uchopeniu, je sústredená hlavne na samotný zvuk a farbu. Čudesný je už názov skladby, ktorá rozhodne nie je husľovým koncertom. Dielo má dokonca  neoficiálny podtitul „non-violin concerto“. Sólistka pri jeho predvedení sedí medzi orchestrálnymi hráčmi a hrá krátke, repetitívne, mikrotonálne, „plačlivé“ frázy a jej part často zaniká v textúre celkového zvuku. Feldmanova hudba je i v tomto diele extrémne pomalá a tichá, s kadenciami akoby stále smerujúcimi k jej ukončeniu. Hudba sa neutápa v chaose a zložitých štruktúrach,  ale znie v jasne členených, ad infinitum postupujúcich farebných sekvenciách s takmer nebadateľnými mikrozmenami. Sólistka hrá so sordinou a bez vibráta, a dosahuje veľmi ostrý, rovný a industriálny zvuk. Veľký orchester neznie takmer nikdy tutti, vždy vychádzajú do popredia iba drobné, farebné nástrojové kombinácie. Citeľná pulzácia pravidelných hodnôt, nástojčivo repetovaných a jemne modelovaných fráz, s občas tonálnou príchuťou, vytvára krehké, no pevne popretkávané pavučiny zvuku, pretože hudobný proces sa nikde nezastavuje, ale pomaly, nepretržite plynie vpred. Táto nenapodobiteľná, percepčne veľmi delikátna a „noblesná“ hudba si, i vďaka citlivej interpretácii Carolin Widman a Frankfurtského symfonického orchestra, dokáže podmaniť a získať poslucháča svojou čistou emocionalitou bez stopy kalkulácie a naliehavým vnútorným nábojom. Feldmanova hudba akoby vyžarovala signály, sprostredkujúce smutnú osamelosť kultového autora, „ktorý nepatril nikam“.


Pre časopis Hudobný život, č.10/2013, str.35 napísal Peter Katina

Recenzia CD Pat Metheny




Pat Metheny
Tap
Book of angels Vol.20
Tzadik/Nonesuch 2013

Autorský profil amerického skladateľa Johna Zorna, ktorý je zároveň ústrednou postavou newyorského vydavateľstva Tzadik, je mimoriadne široký. Zahŕňa klasické kompozície, alternatívnu hudbu, hudbu k filmom, divadlu a výtvarným inštaláciám, improvizačné projekty, no jadrom jeho záujmu ostáva projekt „radikálnej židovskej kultúry“, v rámci ktorého Zorn vydáva nahrávky rôznych svetových interpretov a kapely, reflektujúce tradičnú židovskú hudbu v modernom spracovaní, a rovnako i svoje vlastné skladby. Medzi Zornove „čerešničky na torte“ patrí určite i séria nahrávok jeho cyklu Book of angels, ktorá číslom dvadsať práve dosiahla malé jubileum. Book of angels je cyklus tristo krátkych skladbičiek, ktoré Zorn zveruje vždy inému interpretovi a ktorých postupné hudobné spracovanie, aranžovanie a charakter ponecháva Zorn na hudobníkoch. Názvy jednotlivých skladieb sú odvodené od mien padlých anjelov a pochádzajú z démonológie, napriek tomu však väčšina série ponúka veľmi príťažlivú, pozitívnu a príjemnú hudbu. Podobne je to aj s najnovšou nahrávkou série, ktorú pod názvom Tap vydal renomovaný gitarista Pat Metheny v koprodukcii s vydavateľstvom Nonesuch. Pochopiteľne, že  spojenie „Metheny a židovská hudba“ môže vyvolávať pochybnosti, no počúvanie albumu všetky obavy rýchlo rozoženie. Metheny pristúpil k Zornovej hudbe s prirodzenou muzikantskou intuíciou a dokonalým zvládnutím jej formy, inštrumentácie i mystickej atmosféry a rozvíjaním jeho hudobných nápadov vytvoril originálny album. Stručné, no pôvabné židovské melódie prepracoval a  dodal im svoj vlastný prejav, ktorý okorenil  silným nánosom retro zvuku. Ten sa prejavuje „dobovým“ soundom osemdesiatych rokov a multiplikovaným zvukom mierne „rozladených“ gitár a pôsobí v rámci tejto hudby funkčne a autenticky. Metheny nahral celý album sám, okrem akustickej a elektrickej gitary hrá na sitare, klavíri, base, marimbe, bandoneone a dokonca na krídlovke. Jediným hosťom albumu je bubeník Antonio Sanchez. Pikantné indické farby sitaru v úvodnej skladbe Mastema a divoký kontrapunkt v dravej  Tharsis striedajú krásne balady Albim, Sariel alebo Phanuel, ktorá z clivého nápevu graduje až do razantnej alúzie na štýl „mariachi“. Album uzatvára divoká improvizácia s letmými náznakmi klezmer melódií pod názvom Hurmiz. Album Tap skvele šliape, je precízny a plný farieb, v dynamických trackoch výborne zmiešava židovskú tradíciu s rockovou vervou, kým v pomalých skladbách vládne latino, orientálne náznaky a zvuková ilúzia španielskej sefardskej i ľudovej hudby. Zvuk albumu je prvotriedny, Methenyho aranžmány pôsobia vyvážene, vystríha sa akýchkoľvek exhibičných gitarových sól a hudba tak plynie ako homogénna masa polyfonického, jemného, zvonivého a pulzujúceho zvuku. Tap patrí rozhodne k najmelodickejším a najpôvabnejším albumom série a Metheny sa v tomto brilantnom spracovaní  tajomných, smutných a krásnych hudobných motívov evidentne cíti ako ryba vo vode.


Pre časopis Hudobný život, č.10/2013, str.36-37 napísal Peter Katina

Recenzia CD Dobrinka Tabakova




Dobrinka Tabakova
The String Paths
ECM 2013

V rámci tzv. New Series pripravilo vydavateľstvo ECM tento rok profil bulharskej skladateľky Dobrinky Tabakovej. Mladá autorka so silným londýnskym zázemím, sa na albume pod názvom The String Paths prezentuje hlavne skladbami pre sláčikové nástroje pod supervíziou violistu a dirigenta Maxima Rysakova. Tvorbu Tabakovej, ktorá sa hlási k práci s tradičným hudobným materiálom a odmieta avantgardné trendy, ilustruje i úvodné sláčikové trio Insight, plné mystických, prelínajúcich sa kvintakordov. Trojhlasná „schubertovská“ textúra, spevné linky a dokonalá súhra huslistu Romana Mintsa, violistu Maxima Rysakova  a violončelistky Kristiny Blaumane tu znie silne a dynamicky. Tabakovej Koncert pre violončelo a sláčiky, v ktorom opäť  exceluje Kristine Blaumane, je plný „bachovských“ figurácii, ťažkého motorického pohybu v spodných polohách, ktorého kontrastný protipól tvoria jazzové a rockové rytmy a clivé melódie,  kým všetko nepohltia do stratena sa tiahnuce sláčikové akordy. Pomalá časť koncertu prináša vzdúvajúce sa vlny zvuku a dlhé plochy zadržiavaných tónov, kým vo finále naplno zažiari recitatív violončela vo virtuóznych motorických pasážach. Litovský komorný orchester tu diriguje Maxim Rysakov. Na albume sa nachádza i pôvabná skladbička Frozen River Flows, pre husle, akordeón a kontrabas. Tabakovej hudba tu má evokovať pohyb vody v rieke pod zamrznutým povrchom a krásne súznenie tria prináša plastické farebné obrazy. Táto meditatívna, krehká kompozícia, plná zadržiavaných vzdychov je presvedčivým impresionistickým obrazom. Medzi menej výrazné diela na albume patria trojčasťová Suita v starom štýle pre violu, čembalo a sláčiky, ktorá prináša tanečné rytmy a ponášky na ľudovú hudbu a veľmi expresívny part violy v neoklasicistickom duchu, i záverečná Such Different Paths pre sláčikové septeto. Interpretačné výkony sú bez výnimky vynikajúce, sláčikové zostavy hrajú spevne, v súhre, ktorá pripomína jeden nástroj. Pozastaviť sa však treba hlavne nad faktom, že v rámci „novej európskej hudby“ tu manažment ECM prezentuje kompozície, ktoré nepôsobia vôbec autorsky originálne. Tabakovej sladká tonálna hudobná „kaša“, ktorá rozleptáva priestor niekde medzi Bartókom a Pärtom a doslova žalostný žánrový „ekumenizmus“ banálnych, stokrát počutých hudobných zvratov by neoklamal ani hudobného laika. Laxne tu pôsobia nekonečné paralelizmy celého orchestra, absencia myšlienkovej hĺbky a rezignácia na kompozičnú prácu uprostred množstva donekonečna „nanášaných“ durových kvintakordov. Tieto fakty posúvajú Tabakovej kompozície do polohy iba akýchsi naaranžovaných piesní, čerpajúcich z klasicko-romantického repertoáru. Album String Paths pôsobí  málo presvedčivo, paradoxne možno práve kvôli svojej snahe o ľahko uchopiteľný, „mainstreamový“ prístup ku klasickej hudbe.


Pre časopis Hudobný život, č.7-8/2013. str.56 napísal Peter Katina

Recenzia CD Kaija Saariaho



Kaija Saariaho
La Passion de Simone
Dawn Upshaw
Finnish Radio Symphony Orchestra
Esa-Pekka Salonen
SACD Ondine 2013

Fínske vydavateľstvo Ondine sa môže pocháliť ďalším parádnym  a nekompromisným „kúskom“. Je ním novinková nahrávka oratória Le Passion de Simone od  renomovanej fínskej autorky Kaije Saariaho. Základnou ideou príbehu oratória je život a dielo francúzskej židovskej filozofky Simone Weil (1909-1943), ktorej pozoruhodné filozofické názory,  humanizmus a extrémne pacifistické sklony počas  okupácie Francúzska v druhej svetovej vojne ju priviedli k tomu, že sa dobrovoľne zriekla  života. Oratórium má podtitul Hudobná cesta o pätnástich zastaveniach a jasne naznačuje styčné body s Kristovou krížovou cestou. Rozhodne však nejde o synkretizmus židovsko-kresťanskej ideológie, ale o výrazné nad- náboženské protivojnové a ľudské posolstvo. Dielo je napísané pre sólovú sopranistku (Dawn Upshaw), symfonický orchester (Finnish Radio Symphony Orchestra pod vedením Esa-Pekka Salonena), zbor (Tapiola Chamber Choir) a elektroniku. Okrem nich na albume participuje i  recitátorka Dominique Blanc a  živé vystúpenie obohacuje i tanečná choreografia. Libreto napísal Amin Maalouf na základe literárneho diela Simone Weil. Pri každom zastavení znie krátka recitácia  myšlienok zo Simoninho diela. Táto hviezdna vokálno-inštrumentálna zostava ponúka na albume i hviezdny výkon. Jednotlivé zastavenia „pod krížom“ sú naplnené krásnou, organicky pulzujúcou hudbou,  ktorej najpodstatnejšími elementmi sú podľa autorky farba, sonorita a harmónia. Dawn Upshaw svojím sýtym hlasom, charakterovo hraničiacim s mezzosopránom, najskôr skvele stelesňuje komentátorku, ako „staršiu sestru“ Simone, no na konci diela sa s ňou stelesňuje v jednej osobe. Dôležitú úlohu tu zohráva zbor. Jeho takmer nepretržité temné podklady sú „vystužené“ IRCAM-ovou elektronikou, takže niekedy nie je možné rozlíšiť „humánne“ hudobné vstupy od elektronických. Zbor nie je iba stálym, tajuplným zvukovým pozadím, ale často sa výrazne dostáva do popredia, ako alúzia „kričiaceho“ zboru  bachovských pašií. Zbor Simone dohovára, ľutuje jej dobrovoľnú smrť v mladom veku a obdivuje jej humanistické posolstvo. Orchester vstupuje „do deja“ najskôr mysteriózne, vo farebných premenlivých plochách vzletne nesených akordov. Postupne však tragiku a absurdnosť textov  komentujú drásavé akordy, v Piatom zastavení syčanie perkusií  napodobňuje zvuky strojov (Simone dlhodobo skúmala zúfalé životné podmienky ľudí pracujúcich za bežiacim pásom), a v Jedenástom zastavení sú to vyložene protivojnové gestá a desivé inštrumentálne výpady. V Trinástom zastavení sa Simone fatalisticky stotožňuje s Kristovým utrpením. Hudba dokonale komentuje libreto diela, kvíliace glissandá vedú k tlmeným hrozbám a totálnej deštrukcii hudby, aby vzápätí v grotesknej absurdnosti opäť povstala z ničoty, ale nie je tu núdza i o rozsiahle lyrické, zádumčivé plochy. Za pozornosť stojí i i krásny dialóg Dawn Upshaw s hobojom v Siedmom zastavení, či filozofické rozjímanie za sprievodu harfy, gongov, činelov a zvonov. La Passion de Simone predstavuje mnohovrstevné, dokonale žánrovo zvládnuté dielo, ktorého vynikajúce, poetické libreto dáva priestor znelej francúzštine (Upshaw a Blanc niekedy deklamujú súčasne) a ktorého hudba napriek tragike príbehu sa neutápa v depresii, ale znie podmanivo a vrúcne. Plastický obraz postavy mladej filozofky, prelínajúce sa plochy teplého, chvejivého zvuku, originálne harmónie a kryštalická farebnosť robia z tohto diela Kaije Saariaho skvelý hudobný počin, ktorý si určite treba vychutnať, navyše vo výbornej kvalite SACD.


Pre časopis Hudobný život, č.7-8/2013, str.55-56 napísal Peter Katina

Recenzia CD Enikő Ginzery




Enikő Ginzery
Overflowing Crystals
Hevhetia 2013

Po zásadnej účasti na nahrávke dobovej hudby, ktorú realizovalo medzinárodné zoskupenie Dulci Vento, prichádza slovenská cimbalistka Enikő Ginzery, žijúca v Nemecku, so sólovou nahrávkou súčasnej hudby pre tento nástroj pod názvom Overflowing Crystals. Enikő Ginzery je známa svojím trvalým záujmom a jedinečným prístupom k interpretácii súčasnej hudby na cimbale, v ktorej sa nevyhýba novým trendom, ani čerpaniu z bohatého folklórneho odkazu tvorby pre tento nástroj. Album Overflowing Crystals zaujme od prvých sekúnd, v skladbe Csárdás Enikőnek od Vladimíra Bokesa, skladbe plnej kapriciózneho charakteru, farebných rozkladov a folklórnych anotácii sa Ginzery prezentuje mimoriadnym hráčskym vkladom a  dravou vervou. Percepčne náročnejšia je kompozícia Concerduotante od Istvána Langa, kde Ginzeryovej zdatne sekunduje trombonista András Fejér. Hudba vystavaná na motíve z iniciálok priezvisk oboch interpretov prináša bizarné plochy, extrémne polohy trombónu a príkre hudobné „skratky“ krátkych, strohých motívov, plných agresívnych výpadov zvuku, ktoré vyčnievajú ako izolované body v priestore. Pozoruhodnou kompozíciou je 5 Bilder der Nacht od Thea Brandmüllera. Tieto miniatúry postupne dávajú priestor rôznym zvukovým svetom, od vyzváňania zvonov, klepotu vtákov, drásajúcich multisonických efektov, vokalizácie interpretky, perkusívnych efektov a atmosféry, pohybujúcej sa od mysterióznych efektov a preznievania až k obsesívnym „messiaenovským“ repetíciám. Rovnako tajomne znie i kompozícia Santûr od nemeckého autora Hansa Joachima Hesposa. Pochmúrny úvod, vychádzajúci z ticha a klepania tu vedie až k hutným pasážam pripomínajúcim nepretržité, extatické trilkovanie. Titulná skladba Overflowing Crystals, opäť i s trombónom Andrása Fejéra, je prehliadkou skvelej kompozičnej práce. Oba nástroje tu znejú dokonale farebne zladené v skvelom dialógu a precíznych, dopĺňajúcich sa rytmoch, kde cimbal evokuje skôr zvuk klavíra. Extravagantné zvukové signály a efekty, cimbal v diskante a trombón v hĺbkach prinášajú vzrušujúce počúvanie. Záver album tvorí štvorčasťový minicyklus Juraja Hatríka Für Enikő. Dielo prináša veľmi pekné, atmosférické plochy, kým Tear In the Eye disponuje naratívnymi, smutnými a spevnými prvkami, časť Difficult  Decision je  plná výrazových páuz, bartókovských ponášok a nástrojových exklamácií. Posledná časť, Hommage à Hesse, obsahuje premýšľavé dialógy, nástojčivé myšlienky a akési záverečné harmonické zmierenie. Interpretácia všetkých diel v podaní tejto renomovanej interpretky si zasluhuje pozornosť i kvôli tomu, že skvelú dramaturgiu náročného recitálového programu súčasných diel pre cimbal dokáže predchnúť vysoko osobnostným hudobným prejavom, vykresliť ju s detailnou farebnosťou a dokonalou vnútornou logikou. Enikő Ginzery má schopnosť prednášať obsah týchto mimoriadne náročných, avantgardných partitúr so strhujúcim zaujatím, ktoré prenáša i na poslucháča. Sólový cimbal neznel azda ešte nikdy tak pútavo a príťažlivo, ako na tomto albume.


Pre časopis Hudobný život č.7-8/2013, str.55 napísal Peter Katina