Recenzia CD Paolo Fresu : Jazzy Christmas

Jazzy Christmas

Paolo Fresu

Tuk Music 2014

Vianočné albumy sú často kompromisom medzi snahou o kvalitný umelecký produkt a nevyhnutným stretom s komerčnými ašpiráciami nahrávok, ktoré nakoniec často plnia výpredajové koše hypermarketov. Vianočný album renomovaného talianskeho jazzového trubkára Paola Fresu pod názvom Jazzy Christmas je v tejto oblasti veľkou výnimkou. Nahrávka vznikla naživo počas koncertu v Nuovo Teatro Comunale v Sassari na Sardínii v  roku 2012. Zostavu tvorí výhradne talianska zostava, Paolo Fresu Quintet a hosťujúci hráč na bandoneone Daniele di Bonaventura. Koncertný program tvoria v podstate dve skupiny vianočných piesní: známe „world“ koledy typu White Christmas a potom menej frekventované vianočné piesne autorskej dvojice Agostino Sanna a Pietro Casu, ktorí adaptovali obľúbené vianočné melódie zo Sardínie. Všetky skladby zaranžoval Paolo Fresu. Album ponúka nádherne znejúce duetá trúbky s bandoneonom s vynikajúcimi improvizáciami (swingujúca I´ll be Home  for Christmas, či „händlovská“ Joy To the World, kde bandoneon nahrádza zvuk organu v polyfonických pasážach), i plný zvuk kompletnej zostavy v skladbách White Christmas či The Christmas Song. Piesne Sannu a Casu prinášajú skôr introvertnú, meditatívnu stránku Vianoc. Sú to zádumčivé, jemné talianske koledy, kde Fresu spolu so saxofonistom Tinom Tracannom excelujú v krásnych melodických líniách napríklad v piesni In Sa Notte Profundha, alebo v kolede Notte De Chelu, ktorá prináša delikátne farby Fresuovej trúbky v duete s Bonaventurom. Doslova magická je aj interpretácia „štandardy“ Have Yourself a Merry Little Christmas, v ktorej dueto Fresu a klaviristu Roberta Cipelliho prinášajú i výraznejšie odklonenia od základnej témy a kreslia tu čarovné melancholické odtiene. Subtílne, nostalgické farby sú typické aj pre pôvodne škandinávsku koledu Till Betlehem a dravejšiu, swingujúcu polohu kapely zastupujú skladby ako O Little Town of Betlehem, či pieseň The Christmas Song. Pri počúvaní tohto albumu poslucháč úplne zabudne, že počúva mnohokrát omieľané vianočné koledy a aranžmány Paola Fresu mu umožnia dokonale si vychutnať číre muzicírovanie hudobníkov, ktorí namiesto jazzového „prerábania“ kolied ponúkajú v podstate úplne nové skladby v ojedinelej, mysterióznej atmosfére, veľmi osobitej, farebnej „kolorizácii“ a nedostižnej inštrumentálnej virtuozite, ktorá prebleskuje pomedzi vzdušné línie tohto veľmi intímneho albumu. Jazzy Christmas okrem toho, že predstavuje jeden z najkrajších tohtoročných vianočných darčekov pre všetkých hudobných milovníkov, je výnimočným umeleckým počinom, presahujúcim žánrovo obmedzený formát vianočných albumov.

Pre časopis Hudobný život č.12/2014, str. 38 napísal Peter Katina

Recenzia CD Magnus Lindberg : Violin Concerto

Magnus Lindberg

Violin Concerto. Jubilees. Souvenir

Pekka Kuusisto

Tapiola Sinfonietta

Ondine 2013

Koncertantná forma bola fínskemu skladateľovi Magnusovi Lindbergovi vždy veľmi blízka. Po dvoch klavírnych, jednom klarinetovom a violončelovom koncerte z predošlých rokov napísal v roku 2006 aj koncert pre husle. Hoci objednávka koncertu súvisela s dvestopäťdesiatym výročím Mozartovho narodenia a dielo bolo uvedené na festivale Mostly Mozart v New Yorku v roku 2006, nejde o žiadnu poctu Amadeovi. Azda jediným spoločným prvkom tu je veľkosť ansámblu v rozsahu malého mozartovského orchestra. Trojčasťový koncert, ktorého časti na seba nadväzujú bez prerušenia, ukazuje, ako ďaleko sa Lindberg posunul od svojich zvukovo nekompromisných raných diel smerom k mäkšiemu, sonoristickému ideálu. Prvá časť koncertu vykazuje zreteľné tonálne štruktúry okolo jasných harmonických centier a Lindberg sa tu silne opiera o svoje spektralistické korene, ktoré ho od štúdia v IRCAMe natrvalo ovplyvňujú. Okrem spektralizmu patrí k neodmysliteľnej súčasti Lindbergovej filozofie i kalkulácia výsledného zvuku, prijateľná percepčná kvalita diel a funkčná  interakcia s poslucháčom, čo sú hodnoty, ktoré Lindberg prezentoval spolu so skladateľmi Kaajiou Saariaho, Esa-Pekka Salonenom a Jouni Kaipainenom už v neformálnom združení Korvat auki! (Uši dokorán), ktorý založili ešte v roku 1980 na podporu „mainstreamového modernizmu.“ Oproti Lindbergovým predošlým atematickým dielam je v husľovom koncerte cítiť väčšiu afinitu voči  tematickej práci s hudobným materiálom. S obľubou narúša textúry súvislého zvukového kontinua orchestra pomocou trilkov, glissánd, tremola a vibrata i náhlych vpádov brutálnej rytmiky tympanov a kontrabasov do partu sólistu, pohybujúceho sa neprestajne v celej škále nástrojového rozsahu. Lindbergova hudba už na prvé počutie syntetizuje všetku mysliteľnú hudobnú minulosť, concerto grosso, imitačné techniky, skrjabinovské postupy, ideu sibeliovského tzv. kontinuálneho zvuku, expresionizmus i prvky rockovej a popovej hudby v často vtipných ponáškach na filmovú hudbu. V prvom rade ale ide o výsostne aktuálnu, mimoriadne sofistikovanú, mnohovrstevnú, prepracovanú „pulzujúcu“ štruktúru nesmierne komplikovaných metrických modulácií, ktoré v procese tvorby kontroluje Lindbergom vyvinutý software a ktoré sólistovi i ansámblu doslova nedajú vydýchnuť. Sólista Pekka Kuusisto dokonca hovorí o agresívnom charaktere koncertu, ktorého prvá časť sólistu „odtláča“ do úzadia, kým zvyšné dve sa pokúšajú nájsť zmierlivú rovnováhu medzi oboma entitami. Druhá časť prináša lyrické momenty a typický prvok Lindbergovej hudby - „odkrývanie“ akordickej štruktúry pomocou postupných ligatúr, rozkladov a arpeggií, ktoré akoby schválne transparentne odhaľovali vertikálny prierez akordov, vytváraných pomocou spektrálnej analýzy tónov. Nie je bez zaujímavosti, že na konci časti zaznie priam klasicisticky poňatá kadencia sólistu. Finále koncertu je plné dramatického výrazu s priznanými jazzovými a rockovými prvkami a na samom vrchole Lindberg namieša do spektralistického „kotla“ ešte koktail „dvořákovských“ symfonických farieb krížených azda s Johnom Williamsom. Sólista Jukka Kuusista tu potvrdzuje, že popri renomé, ktoré má ako sólista diel klasicko-romantickej tradície, patrí predovšetkým k vyhľadávaným interpretom diel súčasnej hudby. Je obdivuhodné, ako dokáže popri extrémne náročnému dielu, akým je Lindbergov husľový koncert, súčasne dirigovať orchester Tapiola Sinfonietta „od nástroja“.

Druhým dielom, uvedeným na albume, je cyklus šiestich orchestrálnych miniatúr pod názvom Jubilees (2000/2002), ktoré pôvodne Lindberg napísal pre klavír na počesť Pierra Bouleza. Ich orchestrálna adaptácia je presným prepisom klavírneho partu a pre Lindberga znamenala podobnú výzvu, ako svojho času pre Ravela transkripcia klavírneho diela Le Tombeau de Couperin. Šesť častí cyklu sa pravidelne strieda v kontrastných tempách, rýchle sú plné pitoreskných farieb, krátkych dynamických oblúkov a náhlych prerušení , pomalé sú naplnené vrúcnou lyrikou a exotickou ornamentikou.

Poslednou skladbou na albume je orchestrálne dielo Souvenir z roku 2010. Dielo vzniklo ako pocta dvom Lindbergovým pedagógom, Gérardovi Griseymu a Francovi Donatonimu, u ktorých v osemdesiatych rokoch v Paríži študoval. Skladbu možno charakterizovať ako komornú symfóniu a jej tri časti nepokryte vychádzajú zo symfonickej tradície. V prvej časti sa nachádzajú masívne symfonické plochy plné náhlych zmien i vtipnej rytmizácie, divoký pohyb  a zlovestné tóny, Lindberg časť opísal ako „smršť, rýchlu a úsečnú hudbu, kde dochádza ku kolízií hudobných udalostí.“ Druhá časť prináša zreteľne exotické, orientálne prvky a vysokú formu expresivity v komplikovaných textúrach, v ktorých dokonale vyniká vybrúsená Lindbergova hudobná rétorika. Lyrické farby drevených dychov a ravelovská čistota inštrumentácie striedajú burácajúce vrcholy, ktorým ostro kontrastujú osamotené sólistické vstupy individuálnych nástrojov, klavíra, harfy a huslí. Lindberg pripúšťa, že „pôvodne to mala byť pomalá časť, ktorá sa však vystupňovala do grandióznej kulminácie.“ Finále je alúziou toccaty, plná energického pohybu smerujúceho k úžasnému vyvrcholeniu v podobe burácajúcich durových akordov. Tento „ short tonal wink“ -  záver diela v čisto tonálnej harmónii, je poznávacím znamením celej Lindbergovej tvorby. Diela Jubilees a Souvenir diriguje sám autor. Interpretácia je vynikajúca, precízna a čistá, vynikajú najmä skvelé dychové nástroje, ale i farebné perkusie a všetky nástroje sú skvele rozmiestnené v priestore a sú jasne čitateľné. Magnus Lindberg patrí už desaťročia medzi najužšiu svetovú elitu súčasnej kompozície a tento album jeho pozíciu na výslní iba  potvrdzuje.

Pre časopis Hudobný život č. 12/2014, str. 36-37 napísal Peter Katina

Recenzia CD Spezial Snack

Emile Parisien Quartet

Spezial Snack

ACT 2014

Keď v roku 2004 zakladal mladý francúzsky saxofonista Emile Parisien kvarteto spolu s klaviristom Julienom Touérym, basistom Ivanom Gélugnem a bubeníkom Sylvainom Darrifourcqom, pričom ako svoje vplyvy kvarteto uvádzalo Berlioza, Stravinského, Wagnera, Coltranea a Shortera, určite netušili, kam sa postupom času ich tvorba dostane. Štvrtý album kvarteta pod názvom Spezial Snack  obsahuje päť pôvodných kompozícií, na ktorých sa autorsky podieľali všetci členovia kvarteta. Úvodná skladba Potofen nastoľuje celkovú atmosféru albumu, je naplnená ambientnými plochami, s množstvom minimalistických prvkov a útržkovitými, náznakovitými melódiami, ktoré podporuje neúnavné basové ostinato. Po pomalom rozvíjaní neurčitej zvukovej hmoty prichádzajú na rad drsné rockové repetície agresívnej rytmiky a opakujúce sa rytmické vzorce, pripomínajúce paľbu z automatických zbraní. Skladba Haricot Guide pre zmenu predstavuje veselú zvukovú koláž, v ktorej sa bleskurýchlo mení tempo, charakter a záblesky swingu, bopu a klasického jazzu tu strieda dekonštrukcia hudobného materiálu a divoké pasáže. Je to akási komiksová skladačka, ktorej nechýba zmysel pre paródiu a hravé momenty, neobvyklá farebnosť a zvláštne harmónie, kresliace drobné hudobné príbehy, miznúce do stratena. Aj Mazout Damnation je čudesnou kompozíciou, plnou monotónnych, hrubozrnných textúr a vízií, ktoré postupne skladbu nasmerujú do záverečnej extázy, v neprehliadnuteľne barbarskom, vojnovom tóne. Skladba Les Flics de la Police je prehliadkou veľkolepého zvuku, postavená na vrstvených exotických rytmoch silne pulzujúcich farebných bicích, nad ktorými jemne prebleskuje zvuk saxofónu. Filmový režisér Damien Bertrand neváha v CD texte pri charakterizovaní hudby kvarteta používať výrazy ako „embryonálne melódie, organizovaný chaos, divadlo militaristických operácií, či temný súmrak kvarteta.“ Treba priznať, že Emile Parisien Quartet je na experimentálnej pôde evidentne doma. Takmer úplne sa vzdialili od toho, čo je ešte možné považovať za hraničnú oblasť jazzu a ich hudba je v podstate abstraktná, netematická, intuitívna produkcia, postavená na rozsiahlom rozvíjaní zdanlivo vyprázdnených nápadov, riadeného chaosu a náhodných konfliktných situácií, ktoré väčšinou vyvrcholia v pekelnej mašinérii niekoľkominútového industriálneho militaristického zvukového „súkolia“. V niektorých momentoch band pripomína „civilizovanejšiu“ avantgardnú americkú zostavu The Claudia Quintet, no demolačná čata okolo Emile Parisiena je oveľa temnejšia, obsesívnejšia a hudobne ťaží skôr zo strojového, mechanistického  „zdrojového kódu“, než z bopu, funku a  free jazzu, ktoré boli pôvodnou východiskovou bázou tvorby kvarteta. Oslobodenie sa od rozvíjania melosu a harmónie na albume Spezial Snack je odvážnym krokom do hudobného prostredia, takmer úplne zbaveného tradičnej „hmotnej“ stavebnej podstaty a predvídateľného  vývoja. Napriek tomu kvarteto skúma neprebádané možnosti vzájomnej hudobnej koexistencie veľmi dôsledne a ich emocionalita a muzikalita tu vyvažujú radikálnosť ich hudobnej cesty.

Pre časopis Hudobný život č.11/2014 str. 38 napísal Peter Katina

Recenzia CD Veronika Lovranová : Bach - Debussy Suites

Veronika Lovranova

Suites

Bach - Debussy

Diskant 2012

Slovenská klaviristka Veronika Lovranová (Lacková) na svojom albume Suites Bach –Debussy čerpá zo svojich bohatých skúseností s dobovou interpretačnou praxou. Hoci dramaturgické spojenie Bacha a Debussyho môže pôsobiť neobvykle, Veronika Lovranová dokazuje, že sú jej barokový aj impresionistický svet nesmierne blízke. Z Bachovej tvorby tu prezentuje Anglickú suitu č.6 d mol a Partitu č.6 e mol. V oboch dielach Lovranová nadchýna svojou elegantne štíhlou, plastickou líniou hry, cítením hudby vo veľkých frázových oblúkoch a vycizelovaným autentickým prejavom. Interpretke sú cudzie akékoľvek excesy a poslucháč  konštatuje, že jej poňatie odmieta filozofiu, ktorá podporuje premrštené tempá, patetickú a svojvoľnú agogiku, špekulatívne frázovanie či ozdobovanie - frekventované prvky pri predvádzaní Bachových diel na modernom klavíri. Tento album je, naopak, po všetkých stránkach ozajstným umeleckým „tour de force“ Veroniky Lovranovej. Jej prejav prináša sofistikované,  intelektuálne vízie, ktoré poháňa mimoriadnym vnútorným nábojom, aktivizujúcim jej prirodzenú muzikalitu v dokonalej rovnováhe všetkých interpretačných, výrazových a zvukových prvkov. Bach v jej podaní je vznešený, pôvabný a svieži. Z Partity treba obzvlášť spomenúť okrem úvodnej závažnej Toccaty i Sarabandu, ktorá pôsobí mäkko a fantazijne, z Anglickej suity Prelúdium, v ktorom dáva interpretka vyniknúť osobitým harmonickým zmenám, Gavotte, ktorá je precízna a filigránska, kým bravúrna Gigue znie nesmierne vzdušne. Klaviristka disponuje dokonalým úhozom a brilantnou prstovou technikou, ktorá jej umožňuje skvele diferencovať hlasy a vo fugátach priestor zbytočne neprehusťuje a ponecháva línie subtílne a čitateľné. Kvalita Lovranovej tónovej kultúry je (nielen) na slovenské pomery famózna, jej hra odhaľuje obrovské farebné a výrazové rozpätie  a nenáhlivé tempá umožňujú dokonale si vychutnať tieto známe diela znovu ako nové. Podobná gracióznosť dominuje i pri cykle Suite bergamasque od Claudea Debussyho. Čarovné pohrávanie sa s drobnými detailmi, motívmi a textúrami, ktoré Lovranová zdanlivo nedbanlivo odhaľuje v zložitom pradive cyklu, vzletnosť a iskrivosť Prelúdia i melancholické farby a krehká neha v Clair de lune či robustnosť gradujúceho Menuetu sú priam fyzicky hmatateľné, pričom z Lovranovej hry sála neuveriteľný pokoj a nadhľad. Hoci sa iba málokto odvažuje porovnávať nahrávky slovenských interpretov  so svetovou elitou (a ani dizajn tohto CD tomu príliš nenasvedčuje), tento nosič predstavuje pozvánku do otvorenej konfrontácie s prestížnymi nahrávkami veľkých gramofónových domov. Album Suites má určite potenciál, aby minimálne v našom hudobnom geopriestore spôsobil podobný rozruch, aký svojho času vyvolala svojou originálnou bachovskou interpretáciou výnimočná Angela Hewitt. Lovranovej album predstavuje nový, obohacujúci zdroj, smerujúci k uchopeniu tradície cez prizmu moderného hudobného myslenia.

Pre časopis Hudobný život, č. 11/2014, str. 37 napísal Peter Katina

Recenzia CD Sinne Eeg : Face the Music

Sinne Eeg

Face the Music

Stunt Records 2014

Držiteľka ceny Ben Webster Prizen, dánska jazzová speváčka Sinne Eeg po „blúdení“ naprieč spektrom rôznych vydavateľstiev tento rok konečne zakotvila tam, kam svojou kvalitou už dávno patrila - v dánskom vydavateľstve Stunt Records/Sundance music, produkujúcom jednu spevácku hviezdu za druhou. Minimalistický, puritánsky čistý obal jej nového albumu Face the Music prináša i čistú jazzovú produkciu bez prímesí a fúzií. Približne polovicu albumu tvoria speváčkine vlastné skladby, zvyšok tvoria známe piesne a štandardy (Bernstein, Legrand, Woods, Berlin). Iba máloktorá jazzová speváčka má taký obrovský výrazový rozptyl ako Sinne: siaha od nádherných balád a kantilén, ktoré spieva v nepredstaviteľne pomalých tempách, po divoko swingujúce kúsky dvíhajúce zo sedadiel, ako  titulná Let´s Face the Music and Dance od Irvinga Berlina, kde  predvádza skvelé kúsky spolu s bubeníkom Mortenom Lundom. Tri po sebe idúce skladby od Sinne sú doslova výkladnou skriňou moderného jazzového spievania. Balada The Best I Ever Had i Crowded Heart sa bezpochyby zaradia k najkrajším skladbám žánru, vyniká tu speváčkin hlas s expresívnym sprievodom klaviristu Jacoba Christoffersona. Neuveriteľná vokálna exkurzia v Taking It Slow  do hlbokých hlasových polôh v duu s basistom Mortenom Ramsbølom znie v dokonalej súhre, je plná nespevných intervalov, ťažkých skokov, vnútornej pulzácie a náročného výrazu, všetko v bezchybnom podaní oboch umelcov. V New Horizons rovnako ako v úvodnej What A Little Moonlight Can Do predvádza Sinne Eeg svoju obľúbenú „zábavku“- vokalízu s basou a bicími bez akejkoľvek podpornej harmónie v akomsi stratenom priestore, ktorý sa postupne zapĺňa a nadobúda plné znenie  úžasne swingujúcej kapely. Latino charakter piesne I Draw a Circle s vtipným textom Sørena Skoa a s krásnym trúbkovým sólom Jespera Riisa predstavuje hutnú a emocionálne silnú výpoveď. Slávnu Legrandovu skladbu What Are You Doing the Rest of Your Life predvádza Sinne Eeg so sebe vlastnou severskou  melanchóliou, plnou smútku a beznádeje. I záverečná skladba Caravan znamená v podaní Sinne Eeg  ďalší famózny duet s basistom a je skôr svetácky unavenou filozofickou výpoveďou, než iba ukážkou rozmarnej, notoricky známej skladby. Sinne Eeg sa už teraz svojím perfekcionizmom „prehupla“ ponad vysoký škandinávsky priemer. Je to okrem iného tým, že nahráva so svojou stálou, špičkovou inštrumentálnou zostavou, disponuje výbornými anglickými textami, sama je vynikajúca autorka a jej spevácky prejav je ojedinelou kombináciou altu tmavej farby, učebnicového frázovania, ale hlavne emocionálneho vkladu, v rýchlych piesňach plného suverénneho nadhľadu, kým v baladách je predstaviteľkou dokonale vybrúsenej, temnej, nepokojnej expresie, akú sa len tak niekomu nepodarí vyčariť. V časoch všetko valcujúceho stredného prúdu a jazzového spevu, otráveného umelými sladidlami popkultúry, je Sinne Eeg jedným zo silných exponentov ozajstného jazzového umenia a kvalitného  vokálneho prejavu.

Pre časopis Hudobný život č.10/2014, str.37-38 napísal Peter Katina

Recenzia CD Platti : Concerti per il cembalo obligato

Giovanni Benedetto Platti

Concerti per il cembalo obligato

Luca Guglielmi

Concerto Madrigalesco

Arcana 2014

Album diel talianskeho neskorobarokového skladateľa Giovanniho Plattiho z vydavateľstva Arcana je vrcholom dlhoročnej práce, za ktorou stojí neúnavný muzikologický výskum  propagátora jeho diel Alberta Iesuého, ktorý je autorom i pozoruhodného textu v buklete CD. Koncept pod odvážnym názvom Platti: Otec klasickej sonáty medzi Vivaldim a Mozartom, slúži nielen ako stimulačný prvok na vzbudenie záujmu o Plattiho dielo, ale poukazuje i na fakt, že tento hudobný novátor si popri notoricky známych menách  hudobných dejín zaslúži oveľa väčšiu pozornosť. Výskum bol bezpochyby veľkým dobrodružstvom pre nedostatok referenčných zdrojov. Plattiho život i dielo je zahalené rúškom tajomstva (1697?- 1763), narodil sa v Padove, pôsobil v Benátkach i nemeckom Würzburgu, viacero jeho zásadných diel je považovaných za stratené a tie, ktoré sa zachovali, sú často vydané v otáznych edíciách. Nahrávku Plattiho koncertov pre „obligátne“ čembalo realizoval súbor Concerto Madrigalesco pod vedením čembalistu Lucu Guglielmiho. Súbor hrá na dobových nástrojoch, resp. na ich verných replikách. Samotný Guglielmi hrá na kópii florentského nástroja z dielne Bartolomea Cristoforiho z roku 1726. S Cristoforiho novinkou- „cembalo a martelletti“- sa Platti zoznámil v Siene, okamžite sa pre tento nástroj nadchol a skomponoval preň jedenásť koncertov, z ktorých sa zachovalo deväť. Koncerty sú skvelou štúdiou prechodu od raných koncertov, kde čembalo pôsobí v úlohe continua, až po moderný prístup, v ktorom vedú sláčiky a čembalo rovnocenný dialóg a kde sa klávesový nástroj postupne stáva ozajstným sólistom. Platti je v princípe považovaný za skladateľa neskorého baroka, no jeho diela vykazujú i výrazné prvky klasicizmu. Napríklad krajné časti Koncertu c mol obsahujú typické barokové elementy, neúnavné sledy sekvencií, pátos rétorických figúr, kým stredná, pomalá časť je vyložene haydnovská, v štíhlych, úsporných líniách, disponujúca jemnou melanchóliou, podobnou viacerým pomalým častiam Mozartových a Haydnových klavírnych diel. Na Plattiho mal nepochybne vplyv i dobový vývoj od monotematickej práce s hudobným materiálom k expozícii dvoch tém, ktoré často aplikoval, čím i on prispel k rozvoju sonátovej formy. Zároveň dokázal skvele skombinovať svoje talianske korene s hudobnými vplyvmi na Würzbergskom dvore v Nemecku. Interpretácia jeho diel na tomto CD je vynikajúca,  Concerto Madrigalesco tvorí v podstate iba zostava „sláčikového kvarteta“, no aj vďaka hutnosti zvuku, brilantnej virtuozite a dynamike evokujú pocit mnohočlenného ansámblu. V skvelom svetle sa prezentuje i Paolo Grazzi v Koncerte c mol pre sólo hoboj so sprievodom čembala. Luca Guglielmi preukazuje svoju virtuozitu a praktickú aplikáciu znalostí dobovej hudby v  známej Sonáte c mol pre sólo čembalo. Platti však nie je iba akýmsi „premosťujúcim“ autorom medzi Vivaldiho koncertami a Haydnom. Jeho hudobný jazyk je originálny, autentický a ľahko rozpoznateľný. Typické sú preňho siahodlhé fantazijné melodické linky a nepredvídateľné rytmy počas stáleho rozvíjania tematickej práce. Napriek záľube v množstve rýchlo repetovaných tónov dokáže obsahovo marginalizovať nevyhnutný „balast“ pasáží a sekvencií a dôraz kladie na prirodzený rozvoj tém a čistotu textúry. V postupnom objavovaní  a rehabilitácii zabudnutých autorov a ich hudby z minulých dôb je Giovanni Benedetto Platti ašpirantom na jedného z favoritov, ktorí by mali nevyhnutne patriť do centra všeobecného hudobného povedomia.

Pre časopis Hudobný život, č.10/2014, str.36 napísal Peter Katina

Recenzia CD Live in Brussels

Live in Brussels

Franz Hautzinger

Julo Fujak

Zsolt Sörés

Hevhetia 2014

Medzinárodné presahy hudobníka a muzikológa Jula Fujaka nadobúdajú v priebehu rokov stále zreteľnejšie kontúry a stavajú jeho hudobnú tvorbu, úzko prepojenú i s jeho objavnou publicistikou na poli alternatívnej a tzv. komprovizovanej hudby i definovania nových významových kontextov, do pevnej pôdy vzájomne obohacujúcej „kultúrnej výmeny“. Svedectvom toho je i nový album, ktorý nahral v triu so svojimi spoluhráčmi, vynikajúcim rakúskym trúbkarom Franzom Hautzingerom a maďarským hudobníkom Zsoltom Sörésom, ktorý sa okrem hry na viole venuje hlavne elektronickej hudbe. Nahrávka vznikla naživo počas ich koncertu v priestoroch Studio Odeon 120 v novembri 2011 v Bruseli. Album je rozdelený do troch celkov, ktoré sa pohybujú na hranici improvizovanej a komponovanej hudby. Prvý, takmer dvadsaťminútový track charakterizujú hlavne skvelé vstupy Hautzingerovej štvrťtónovej trúbky, ktoré dávajú hudbe silne psychedelický ráz a tajomnú atmosféru. Druhá, Part II,  je výraznejšie postavená na zvuku violy Zsolta Sörésa. Ten okrem tradičných spôsobov hry prichádza i s  pôsobivými mechanistickými ruchmi, noiseovými plochami a perkusívnymi efektmi. Kým prvé dve časti sa niesli skôr v introspektívnom duchu, záverečná „tretina“ prináša oveľa extenzívnejšie hranie. Julo Fujak sa na albume prezentuje okrem semi-preparovaného klavíra a basgitary i prácou so zvukovým procesorom a už tradičným využitím hračiek ako zvukových objektov. Výsledný poslucháčsky dojem z albumu vyložene explicitné muzikologické štúdie nepotrebuje (ešte aj skvelý text v buklete z pera Jozefa Cseresa je skôr poetický, než muzikologický). Vystúpenie tria totiž prináša okrem pozoruhodnej zvukovej štúdie hraníc medzi improvizovanou a komponovanou hudbou,  hlavne prekvapivo silný záber do uvoľnených, krásne temných vôd dark ambientu. Rozhľadený poslucháč si tu dokáže nájsť a vychutnať rozsiahlu škálu hudobných expresií, od „kraftwerkovských“ syntetických plôch Sörésovej elektroniky, Fujakových ostro skicovaných, avantgardných farebných zvukových prvkov po kvílivé Hautzingerove vstupy, ktoré občas pripomínajú melodické linky jazzmanov Nilsa Pettra Molvaera alebo Erika Truffaza. Z nahrávky je cítiť, že trio je po viacerých koncertoch hráčsky  i autorsky pevne zomknuté a pokiaľ ide o rozvíjanie bezprostredných vzruchov, zdanlivo náhodných impulzov, či premyslených hudobných nápadov, je album výsledkom mimoriadne efektívnej spolupráce, ktorá prináša  silné výzvy i obsahy naplnené výrazom a energiou.

Pre časopis Vlna 2014 napísal Peter Katina

Recenzia CD Stéphane Kerecki : Nouvelle Vague

Nouvelle Vague

Stephane Kerecki Quartet

Outnote 2014

Francúzsky jazzový kontrabasista Stephane Kerecki, vekom stále patriaci do mladej, sľubnej jazzovej generácie krajiny galského kohúta sa nachádza in medias res kariéry plnej ocenení, zvučných mien, s ktorými spolupracoval a kritikou výborne prijatých albumov. Po úspechu albumu Patience s o generáciu starším anglickým klaviristom Johnom Taylorom vydal nosič, ktorý stojí za bližšie povšimnutie. Mottom albumu Nouvelle Vague sa stala veta: „Myslím, že počujem obrazy a vidím hudbu,“ od renomovaného režiséra Jeana-Luca Godarda. Album, na ktorom okrem Kereckého a Taylora účinkujú saxofonista Emile Parisien, bubeník Fabrice Moreau a v dvoch trackoch i speváčka Jeanne Added, vzdáva hold novej vlne francúzskeho filmu zo šesťdesiatych rokov, ktorú tvoria hlavne režiséri François Truffaut, Louis Malle, Jean-Luc Godard a  Jacques Demy. Kerecki  pripravil nové aranžmány vybraných skladieb z pôvodných soundtrackov, ktoré tak výstižne evokujú atmosféru doby. Boli to naozaj unikátne časy, keď jazz tvoril neodmysliteľnú súčasť „artových“ filmov, o to nostalgickejšie preto pôsobí fakt, že sa tento žáner na svoje „pozície“ zo šesťdesiatych rokov vo filmovom umení už nikdy nevrátil. Album však nie je len skvelým a sviežim pripomenutím spojenia „jazz a film“ pre fanúšikov spomínaných režisérov i hudby k snímkam. Predstavuje originálny, dramaturgicky premyslený a súvislý prúd nanovo aranžovaných skladieb k jednotlivým filmom. Porovnávať interpretáciu a zvuk kvarteta s pôvodnými nahrávkami je azda nemiestne. Album sa ani nesnaží napodobňovať surovosť modernistického sveta, emocionálnu odcudzenosť, rozpad osobnosti, diskontinuitu času  a existenciálnu úzkosť, ktorú sa tak skvele podarilo vystihnúť napríklad Milesovi Davisovi vo Výťahu na popravisko, alebo drsným bigbandovým „výbuchom“ Legrandových dravých aranžmánov i jeho krásnych balád, či industriálne pazvuky hitchcockovského špecialistu Bernarda Herrmanna. Kerecki a spol. skôr vsádzajú na novodobý, moderný sound, vzdušné a priehľadné melodické linky a uhladené, klubové hranie. Kereckého sóla a vyhrávky sú ľahké a elegantné, výborne hrajúci mladý saxofonista Emile Parisien si filmové kúsky vyložene vychutnáva a typický parížsky drzý prízvuk Jeanne Added v slávnej piesni Chanson de Maxence, na hrane šepotu, civilného polospevu a ležérneho prejavu dotvára atmosféru, ktorá ubezpečuje, že sme o pár rokov ďalej.  Poslucháčovi sa nevdojak vybaví legendárny soundtrack Milesa Davisa k filmu Výťah na popravisko od Louisa Malle, obrazy kultovej herečky Jeanne Moreau v snímkach, ktoré sa stali poctou žánru film noir, ako Truffautova Nevesta bola v čiernom, Strieľajte na pianistu, Nikto ma nemá rád, Godardov sci-fi úlet Alphaville, Bláznivý Petríček, Na konci s dychom s mladým Belmodom, či Pohŕdanie s krásnou Brigitte Bardotovou. Kereckého poňatie je plné swingu, dynamické a brilantné a k slávnym partitúram Georgesa Deleruea, Michela Legranda či Milesa Davisa pristupuje síce s rešpektom k pôvodným témam a snaží sa ich zbytočne nedeformovať, napriek tomu dostáva improvizácia patričný priestor, pri zachovaní ducha týchto magických filmov. Tento album je pre fanúšikov francúzskej novej filmovej vlny určite povinná jazda, rovnako i pre obdivovateľov pôvodných soundtrackov. No aj pre poslucháča bez znalosti akýchkoľvek vyššie uvedených faktov je album Nouvelle Vague interpretačne bravúrny, poslucháčsky príjemný a nápaditý jazzový album.

Pre časopis Hudobný život č.9/2014, str. 37-38 napísal Peter Katina

Recenzia CD Lechner - Couturier : Moderato cantabile

Moderato cantabile

Anja Lechner

François Couturier

ECM 2014

Umelecké cesty nemeckej violončelistky Anje Lechner a francúzskeho klaviristu Françoisa Couturiera sa už vo vydavateľstve ECM niekoľkokrát stretli. Dva spoločné albumy pod hlavičkou zoskupenia Tarkovsky Quartet priniesli projekt na pokraji klasiky, jazzu a improvizácie, t.j. oblastí, ktorým sa obaja s obľubou venujú. Ich nový duo - projekt, album Moderato cantabile, je nahrávkou, ktorá je pozoruhodná vo viacerých smeroch. Prináša hudbu troch autorov, ktorí všetci prežili časť života v 19. i 20.storočí a ktorí pôsobili trochu v ústraní hlavného skladateľského i percepčného prúdu, dodnes sú vnímaní okrajovo a ich tvorba nie je plne zmapovaná, reflektovaná a docenená. CD tak predstavuje hudbu tajomného Georga Gurdjieffa, ktorý bol skôr filozofom, spisovateľom a duchovným vodcom, než hudobníkom (svoje diela skladal v spolupráci s ruským skladateľom Thomasom de Hartmannom). Gurdjieffa si Anja Lechner nepochybne vybrala i pre obrovský úspech svojho albumu Chants, Hymns and Dances práve s dielami tohto žánrovo nezaraditeľného autora. Okrem  neho sa na albume nachádzajú i diela arménskeho barda národnej hudby Komitasa Vargapeta a španielskeho miniaturistu Federica Mompou. Ide o prekvapivo homogénnu dramaturgiu, hoci nie je jasné, do akej miery Couturier a Lechner prepracovali pôvodné partitúry do pomerne uhladenej a zvukovo „štíhlej“ verzie pre klavír a violončelo. Názov albumu je však výstižný. Všetky skladby plynú v miernom tempe bez väčších vzruchov, prinášajú záblesky exotiky, religióznej hudby, ľudovej hudby Stredného Východu a Ruska, či v prípade Federica Mompou inšpirácie, ktoré zreteľne pochádzajú z tvorby Ravela, Faurého a Satieho. Moderato cantabile je prehliadkou jemnej, delikátnej, väčšinou tonálnej hudby, ktorá osciluje niekde medzi klasickou komornou hudbou, salónnou hudbou, etno improvizáciami s presahmi do trochu naivistického insitného hudobného sveta, ktorý bol skôr určený pre úzky okruh zasvätencov, než pre širokospektrálne dobové publikum. Výnimku tvoria dve Couturierove „odvážnejšie“ skladby: mozaikovitá Soleil rouge a aleatorická Papillons, skladba s flažoletmi pripomínajúcimi zvuk fujary, ktorá sa postupne  stransformuje na akúsi  alúziu dobového tanca. Vo väčšine skladieb sa ujíma líderskej role Anja Lechner, hlavne v smelých improvizovaných pasážach, kým Couturier  svojou krehkou hrou vytvára bohaté, tajuplné harmonické podklady. Najsilnejší dojem asi zanechá Gurdjieffova jemná Sayyid chant, evokujúca „janáčkovské“ impresie a vzdialené citácie ruskej ľudovej piesne zmiešané s exotikou, ktoré tento mystický autor z rusko – grécko - arménskej rodiny výdatne využíval. Komitasove arménske vplyvy sú badateľné v jeho diele Chinar es, so svojou čistotou a priehľadnou textúrou, pripomínajúcou jednoduchú pieseň s pravidelne sa striedajúcim tónorodom. Diela Federica Mompou predstavujú voľné, jemné fantázie plné improvizácie, vrúcnej lyriky a prvkov salónnej hudby, ako napríklad zasnená preludická Musica callada. Jeho extatická a virtuózna skladba  Fêtes lointaines i záverečná Impresiones intimas VIII Secreto, plná pôvabných, melancholických línií, tento výnimočný album uzatvárajú. Moderato cantabile je prehliadkou napoly zabudnutej a, našťastie,  znovu objavovanej hudby, ktorá skvele spája európsku klasiku s exotikou.

Pre časopis Hudobný život č.9/2014, str. 36-37 napísal Peter Katina

Recenzia CD Peter Rosendal : Old Man´s Kitchen

Peter Rosendal

Old Man´s Kitchen

Sundance 2013

Dánsky jazzový klavirista Peter Rosendal  je jedným z výnimočných zjavov na európskej hudobnej scéne. Líderstvo tria oceneného za vynikajúci album Tide, ocenenia „Klavirista roka“ a „Skladateľ roka“ a vydanie desiatich štúdiových albumov pod vlastným menom z neho robia adepta na jeden z najvýraznejších škandinávskych zjavov v oblasti jazzového klavíra posledných desaťročí. Jeho album Old Man´s Kitchen je silným autorským produktom, Rosendal okrem  hry na klavíri napísal a aranžoval všetky skladby. Sprevádza ho kapela zložená z členov dánskej  jazzovej špičky, ktorí pôsobia pod názvom, podľa ktorého bol pomenovaný aj album. Rosendal svojou tvorbou prekračuje hranice klasicky ponímaného jazzového klavírneho tria rozšíreného o dychové nástroje a prináša nevídaný zvukový zážitok. Jazz je uňho len východisková plocha, ktorú výdatne kontaminuje klasickou, súčasnou i improvizovanou hudbou a prvkami rocku. Jeho kapela túto fúziu dotvára do dokonalosti a odvážne Rosendalove kompozície prinášajú mierne šokovú terapiu v podobe exotických foriem a neslýchaného zvuku. Album okrem hravosti a výbušnej sily ponúka prvky polytonality,  kontrolovanej harmonickej kakofónie hraničiacej s anarchiou a mimoriadne hustej faktúry, so zvukmi, ktorý doslova vyrážajú dych. V húštine sýteho ansámblového zvuku majú často navrch husle skvelého Kristiana Jørgensena, klarinet Petra Fuglsanga či trombón Petra Jensena. Ako kontrast voči bombasticky znejúcim skupinovým trackom tu stoja skladby sólového klavíra, disponujúce skvelou, plastickou viacvrstevnosťou (Crescent), ďalej skladby pripomínajúce rachmaninovské či chopinovské impresie (Funny Dance, Gravel). Skladba Carousel evokuje klasickú komponovanú komornú hudbu v idylickej atmosfére, no táto ilúzia rýchlo prechádza do bizarného hard rocku. Titulná Old Man´s Kitchen predstavuje dynamický funkový úlet so zvukom šesťdesiatych rokov. Niektoré skladby znejú v  akomsi čudesnom dekadentnom zvukovom obale, v strohom súznení klavíra a bicích, bez podpornej harmónie. Album Old Man´s Kitchen (Starcova kuchyňa) predstavuje valiaci sa hudobný koktail divokých dychov, klavíra, bicích a kvíliacej basy Kaspara Vadsholta a je to naozaj chlapské „menu“. Zvuk  albumu je  drsný a hutný, aranžmány sú nabité neustálymi zmenami inštrumentácie, metra a harmónie a album sa akoby naschvál  vymykal snahe o uhladený, príjemný prejav. Rosendal hrá okrem klavíra na Rhodesi a Wurlitzeri, čo, pochopiteľne, prispieva k „starožitnému“ zvuku albumu (vizuálne smeruje dizajn albumu až do štyridsiatych rokov). Old Man´s Kitchen je príkladom autonómnej autorskej tvorby, ktorá sa nemieni podrobovať požiadavkám väčšinového publika, je to projekt plný originálnych hudobných nápadov, virtuozity a invenčnosti Petra Rosendala, ktorý ako skladateľ jasne smeruje k postupnej nadžánrovej fúzii, pri zachovaní novej a neopočúvanej zvukovej originality.

Pre časopis Hudobný život č.7-8/2014, str.57-58 napísal Peter Katina

Recenzia CD Kappeler - Zumthor : Babylon Suite

Babylon-Suite

Vera Kappeler

Peter Conradin Zumthor

ECM 2014

Album Babylon-Suite je dielom švajčiarskeho dua – klaviristky Very Kappeler a perkusionistu Petra Conradina Zumthora. Duo sa inšpirovalo starobylou tradíciou Babylonu,  hlavne príbehmi z Biblie, ktoré sa s týmto miestom spájajú. Filozofickými východiskami sa im tak stali mýty visutých záhrad kráľovnej Semiramis, príbeh Daniela z jamy levovej, obraz Židov pri brehoch Babylonských, oplakávajúcich stratenú domovinu, ale i výjavy z Apokalypsy. Babylon je miestom zatratenia, beznádeje, večným labyrintom. Preto sa i premiéra tohto diela uskutočnila vo vlhkej, chladnej, rezonujúcej jaskyni v podzemí švajčiarskej hydroelektrárne v Tinizongu ako veľkolepé priestorové divadlo. Duo Kappeler/Zumthor je agentúrne „zaškatuľkované“ ako jazzové, no o reálny jazz v skutočnosti nejde. Vera Kappeler podľa zvuku a hudobného spracovania zrejme nevyrástla na Coltraneovi ani na Debussym, ale na temných noiseových a dark ambientných projektoch hraničiacich s hardcoreom. V skutočnosti sa však iba máloktorej hardcoreovej kapele podarí i s pomocou elektroniky „vyčarovať“ takú deprimujúcu a depresívnu atmosféru, akú predvádza toto unikátne akustické duo. Album ponúka jedenásť skladieb, ktoré prinášajú temné, pomaly sa valiace dusivé industriálne inferno, vzbudzujúce priam klaustrofobické pocity. Ešte i spracovanie ukrajinskej ľudovej piesne Ne Pidu Ja Do Lesa znie ako démonický march funèbre. Jadrom hudobnej výpovede sú klavírne harmonické podklady vo veľmi hlbokej polohe, ktorým sekundujú nervné, pohyblivé perkusie, ruchy, množstvo zvončekov, noiseových efektov, ilúzie rinčiaceho skla, opustených fabrík, vŕzgajúcich brán, zavýjajúcich zvierat a brutálne, v hĺbke duniace, rytmizované clustre. Občasné náznaky nežnej lyriky a romantiky (November), kde Vera Kappeler spieva a sprevádza sa na harmóniu sú rýchlo nahradené ťaživou hudobnou masou, ktorá skôr než starobylé babylonské brány snáď znázorňuje desivú, novodobú realitu Osvienčimu alebo jadrovej katastrofy, v snahe obsiahnuť všetko ľudské utrpenie. Pomalé, opakujúce sa mechanistické motívy, výhražne znejúce trilky v oboch nástrojoch (Traumgesicht) či škrípajúce kvílenie evokujúce povestnú prichádzajúcu šelmu z knihy Apokalypsa (Das Erste Tier), tvoria podklad pre túto hybridnú hudobnú produkciu, ktorá  konštrukčne väčšinou vychádza z „ pokrivenej“ piesňovej formy, no zároveň kombinuje prvky improvizácie, aleatoriky, noise, ambientu i súčasnej komponovanej hudby. Projekt Babylon-Suite nie je pre každého, je však fascinujúci svojou tajomnou, mystickou energiou a pokiaľ je poslucháč presýtený „neškodných“ mainstreamových projektov, je čas siahnuť po tomto sofistikovanom a nekompromisnom albume.

Pre časopis Hudobný život, č.7-8/2014, str.56-57 napísal Peter Katina

Recenzia CD Ambrosini-Matinier : Inventio

Inventio

Jean-Louis Matinier

Marco Ambrosini

ECM 2014

Spojenie nástrojov akordeón a nyckelharpa (švédsky strunový nástroj využívaný hlavne v ľudovej hudbe) okamžite evokuje nejasné folkové konotácie. Nie však pre oboch protagonistov albumu Inventio, ktorí v duu spolupracujú od roku 2008. Francúzsky akordeonista Jean-Louis Matinier je známy svojou účasťou v skvelom zoskupení s tuniským lutnistom Anouarom Brahemom a projektami s klaviristom Françoisom Couturierom a akordeón v jeho podaní je príťažlivou zmesou klasiky, jazzu, improvizácie a hudby typickej pre oblasť Stredomoria. Taliansky hráč na nyckelharpe Marco Ambrosini je všestranný umelec, ktorý okrem iných spolupracuje s Rolfom Lislevandom, Helenou Tulve, alebo Susannou Wallumrød, s ktorou, mimochodom, úspešne vystúpil i na vlaňajších Konvergenciách s programom If Grief Could Wait. Ambrosini sa venuje barokovej i súčasnej hudbe, improvizácii, hre na husliach i viole a ako jeden z mála interpretov presadzuje osobitý nástroj nyckelharpu, ktorá jej mimo Švédska veľmi málo známa, ako nástroj nových, osobitých výrazových možností. Nový album tohto dua pod názvom Inventio voľným a podnetným spôsobom spracúva rôzne, hlavne barokové vplyvy a jeho pätnásť skladieb predstavuje akýsi voľný cyklus mysterióznych prelúdií a „invencií“. Album je prínosný v tom, že sa umelci nevydali lacnou cestou „swingovania“ klasiky, ale ich komponované i improvizované tracky sú pevne zafixované v klasickej hudbe a z nej vychádzajúcich improvizácií. Tonálne  expresívne akordické fantázie poznačené modalitou sa pravidelne striedajú s virtuóznejšími vzletnými pasážami, hoci atmosféra albumu je  lyrická, meditatívna a jeho základnou emóciou je melanchólia. Z každej frázy Ambrosiniho cítiť ducha poučenej interpretácie a vysoko treba vyzdvihnúť i Matinierovo jemné narábanie so zvukom a jeho prirodzene dýchajúce frázy. Album spojením akordeónového a sláčikového zvuku a nežnou melanchóliou môže zasväteným trochu pripomínať ECM projekt Dina Saluzziho a Anje Lechner, hoci tí vychádzajú väčšinou z tradície etno hudby.  V Inventio prevažujú smutné a nostalgické farby a nálady (Wiosna), skladby občas zabrúsia i do ľudového idiómu (Bass Dance), zemitého rytmizovaného tanca bez určitej dobovej a geografickej proveniencie. Prchavé ruské expresie  stelesňuje  skladba Taiga,  perkusívne efektné stereohry oboch nástrojov ponúka Tasteggiata, hutný zvuk i nežné plochy splývavého legata a zadržiavaných, dýchajúcich úsekov prináša dielko Oksa. No jadrom hudobnej výpovede dua sú bezpochyby priame odkazy a citované klasické diela: kým Presto z  husľovej Sonáty g mol je exkurziou do inovatívneho poňatia Bachovho diela vo verzii pre nyckelharpu,  Inventio 4 (podľa Invencie d mol) je  odrazovou plochou pre rozsiahlu, odvážnu „odyseu“, ktorá Bachovo dielko  iba zľahka „míňa“ a je zaobalená do okúzľujúcich improvizovaných pasáží z jeho motívov. Skvelá je i Pergolesiho Qui Est Homo zo Stabat Mater, sťaby statický a  dôstojný chorál, či Prelúdium z Biberovej Ružencovej sonáty č.1, ktoré znie inovatívne a nenútene. Album Inventio predstavuje neobyčajný hudobný zážitok, plný čarovných a objavných pohľadov na klenoty starej hudby a v unikátnej interpretácii majstrovského dua.

Pre časopis Hudobný život č.7-8/2014, str. 56 napísal Peter Katina

Recenzia CD Ivan Ilic : The Transcendentalist

Ivan Ilić

The Transcendentalist

Heresy  Records 2014

Pri súčasnej tendencii zlučovania a pohlcovania malých vydavateľstiev veľkými koncernami, ktoré stavajú svoj marketing na hviezdach dokola nahrávajúcich overený repertoár, je vždy vzrušujúce siahnuť po titule nezávislého vydavateľstva, ktoré dokáže poskytnúť netušené interpretačné či kompozičné klenoty. Bolo preto zaujímavé siahnuť po nahrávke amerického klaviristu srbského pôvodu Ivana Ilića pod názvom The Transcendentalist, ktoré vyšlo v malom írskom vydavateľstve Heresy Records. Ivan Ilić u nás nie je príliš známe  meno, ale jeho nahrávky sú vždy zaujímavé, hlavne tým, že často nahráva relatívne málo hrávané diela (Godowski) alebo klavírne diela mladých autorov (Metcalf, Tymoczko). Pri jeho aktuálnej nahrávke zaujala na prvý pohľad dramaturgia CD, ktorá kombinuje diela Skrjabina, Cagea, Feldmana a mladého amerického autora Scotta Wollschlegera. Ilić vo výbere zo Skrjabinových Prelúdií a skladieb Rêverie, Guirlandes či Poème languide síce ponúka bazálnu logickú formovú výstavbu diel, celkovo však jeho hra pôsobí, akoby bol klavír pod jeho rukami iba akýmsi druhým, „obligátnym“ nástrojom. V jeho Skrjabinovi absentuje pestrosť a farebnosť tónu, rozlišovanie hlasovej mnohovrstevnosti, a poézia a mágia ustupujú značne do úzadia v prospech skôr racionálnej, konštruktívnej vízie. Ani Cageove diela Dream a In a Landscape, plné očarujúcej harmonickej jednoduchosti a čírych melodických línií neznejú presvedčivo, klavír a hlavne diskant je utopený vo fádnom, sivom zvukovom obale a trochu mechanistickom prevedení. Rozpačitý dojem čiastočne vylepšuje zaujímavá, meditatívna skladba Scotta Wollschlegera Music Without Metaphor. Ilić si však nechal prekvapivú čerešničku na záver, v ktorom nakoniec predsa len „vyšiel s farbou von“ a  dovtedy absentujúce prvky tónovej kultúry a farebnosti nakoniec poslucháčovi ponúkol. Je to skladba Palais de Mari od Mortona Feldmana, vyše dvadsaťminútová kompozícia z roku 1986, v ktorej interpret predvádza svoje hráčske schopnosti asi najvýstižnejšie. Rozsiahle, iluzívne plochy Feldmanových opustených, bezútešných akordov s občas prekvapivým tonálnym nádychom tu znejú v čarovnom, ospanlivom opare a Ilićovi sa tu podarilo ilúziu transcendentna výstižne naplniť. Jeho úspech tu možno tkvie práve v emocionálnej zdržanlivosti, odstupe a snahe o nekomplikovanosť. Napriek mierne špekulatívnej dramaturgii albumu, snahe bukletu o trochu ťažkopádne prepájanie transcendentálnych prvkov v dielach uvedených autorov i kolísavej kvalite interpretácie, stojí toto CD za vypočutie hlavne kvôli Feldmanovi, ktorý sa zase až tak často nenahráva.

Pre časopis Hudobný život č.6/2014, str.37 napísal Peter Katina

Recenzia CD Sisa Michalidesová : Expresie

 Sisa Michalidesová

Expresie

HF 2014

Album skladateľky a multiinštrumentalistky Sisy Michalidesovej pod názvom Expresie  je autorský počin, ktorý predstavuje jej nové skladby, akoby posilnené odlišnou optikou, novými spoluhráčmi a výraznými aranžmánmi. Po jej silných albumoch Zimní kúzelníci a Sisa a sivý holub sú Expresie opäť posunom iným smerom. Produkcie albumu sa zmocnil Peter Preložník, ktorý zároveň hrá na klávesoch a inštrumentálnu zostavu „za Sisiným chrbtom“  ďalej tvorí výborný slovenský band známych mien (basa Juraj Griglák, bubeník Marián Ševčík, Milo Suchomel na saxofóne). Na albume sa striedajú inštrumentálne skladby s piesňami, ktoré spievajú Hanka Gregušová  a Samuel Hošek na poetické texty Petra Konečného. Album napriek krásne insitnému obalu je skôr ladený do hutného hardrockového drajvu. Dominantná rytmická sekcia prináša v takmer všetkých skladbách silný beatový pulz a dynamiku, ktorá poslucháčovi prakticky nedovolí „odpočívať“ a Sisina tradičná lyrika sa preto dostáva k slovu menej. O to viac vyniká skvelá a zasnívaná Caterine so sprievodom harfy a tlmenej lyrickej vokalízy alebo rapsodický klavír v skladbe Nepozvaná, či zdanlivo ležérna nedbalosť v skladbe Ona. Zvuk niektorých piesní je zahalený do pôvabnej retro atmosféry osemdesiatych rokov (úvodná Tuk Tuk), výborný spev Samuela Hošeka zaujme v piesni Hrá nespavým. Zaujímavé sú i ozveny world music, balkánskej, ale hlavne hispánskej hudby vo viacerých skladbách , či farebné využitie harfy, akordeónu, či trúbky v „rotovsky“ znejúcej Obzri sa včas. Album Expresie sa nedá nazvať inak, než príjemný, pochváliť treba navyše jeho zvuk, ktorý je pomerne dravý, no napriek tomu analyticky precízny. Albumom Expresie Sisa Michalidesová potvrzuje, že sa suverénne pohybuje vo voľnom priestore medzi jazzom a alternatívou, ktorý navyše citlivo obohacuje prvkami funku, hard rocku, scénickej hudby, pesničkárstva, folku i world music a že autorsky patrí na Slovensku napriek svojmu mladému veku medzi najvýraznejšie osobnosti, ktoré si s potešením vyberajú z vlastného „balíčka“ multižánrovosti tie najlepšie nápady.

Pre časopis Hudobný život č.5/2014, str. 39 napísal Peter Katina

Recenzia CD Orient Occident II - Hommage a la Syrie

Orient Occident II

Hommage à la Syrie

Hespèrion XXI

Jordi Savall

Alia Vox 2013

Už názov albumu Orient Occident II napovedá, že ideovo voľne nadväzuje na album rovnakého mena. Ten pred pár rokmi podrobne mapoval „hudobné územie“ Turecka, Iraku a Afganistanu v období trinásteho až osemnásteho storočia a hľadal spoločné priesečníky tejto exotickej hudby s dobovou hudbou španielskeho kráľovského dvora. Pokračovanie projektu „Východ - Západ“ vydavateľstva Alia Vox a lídra, muzikológa, dirigenta a hráča na viole da gamba Jordiho Savalla je tentoraz časovo neohraničené a je venované vojnou sužovanej Sýrii. Jordi Savall tu stojí relatívne v úzadí a na nahrávke žiaria hlavne sýrski, resp. arabskí hudobníci. Sýriu tu zastupujú vynikajúci inštrumentalisti, speváčka a lutnistka Waed Bouhassoun a hráč na flaute ney Moslem Rahal. Okrem nich sa na albume predstavia i libanonskí, grécki, tureckí, marockí a izraelskí hráči. Inštrumentárium albumu predstavuje strunové nástroje (vielle, oud, rebab, lira, santur), stredoveké flauty i pestrá sada dobových perkusií (perkusionista Pedro Esteban je okrem Savalla v podstate jediný, kto tu zastupuje španielsky domovský súbor Hespèrion XXI). Produkt Hommage à la Syrie možno skôr nazvať hudobno-literárnym, keďže takmer päťstostranový buklet albumu v pevnej väzbe na kriedovom papieri sa ani pri najlepšej vôli nedá nazvať „priloženou knižočkou“. Kniha obsahuje okrem podrobnej histórie Sýrie od raného osídlenia Damasku v roku 9000 pr.n.l. po súčasnosť i filozofické úvahy a eseje, plné silné mierových posolstiev a pacifistických výziev. (Savallove „mierové iniciatívy“ koniec koncov reflektuje už jeho predošlý veľký projekt Pro Pacem). Aktuálna nahrávka vznikla po niekoľkomesačnom spoločnom koncertovaní, na ktorom predstavili okrem sýrskych piesní, improvizácií a tancov  i diela starej španielskej kresťanskej a židovskej hudby a stredovekej talianskej hudby. Album vznikol ako akt solidarity a upozornenie na dramatický vojnový konflikt, no v prvom rade ide o hodnotný umelecký počin a po hudobnej stráne je Orient Occident II bezpochyby mimoriadne príťažlivý. Najmä jeho druhá polovica je prehliadkou piesní výnimočnej krásy (Ya Mariam el bekr) a vzletných rytmických kompozícií. Album obsahuje štyri skladby, ktoré pochádzajú mimo Sýrie (izraelská Hija mia, talianska Istampitta a španielska Una pastora a Cantiga Virgen, madre de nostro Sennor), ktoré sa majstrovsky preplietajú pomedzi smutné, starobylé sýrske nápevy a energické, výbušné tance. Sýrske skladby plynule prechádzajú od voľných flautových alebo lutnových improvizácií po spoločné ansámblové kusy, plné divokých perkusií a prekrývajúcich sa dychových nástrojov. Kontrastom voči nim sú lyrické piesne, silne pripomínajú európsku tradíciu južanských, melizmami ozdobovaných piesní a s klasickou strofickou formou. Orient Occident II je skvelou štúdiou prastarých hudobných euroázijských zdrojov a podľa Savallových slov predstavuje „dialóg duší medzi tradíciou a hudobníkmi odlišného pôvodu a  rôznych kultúr.“

Pre časopis Hudobný život č.3/2014 str. 37-38 napísal Peter Katina

Recenzia LP Rhapsody in blue

Rhapsody In Blue

Uri Caine Ensemble

LP Winter&Winter 2013

Nový album Rhapsody In Blue amerického jazzového klaviristu Uri Cainea vydalo vydavateľstvo Winter&Winter  ako ďalší exkluzívny, ručne očíslovaný vinyl v limitovanom päťstokusovom náklade, bez akéhokoľvek digitálneho spracovania zvuku. Uri Caine sa už desaťročia s istotou pohybuje na tenkom ľade medzi klasikou, jazzom a improvizovanou tvorbou a s drzosťou sebe vlastnou i skvelou schopnosťou vnímať a počuť staré veci po novom už  spracoval diela Mahlera, Beethovena, Mozarta či Verdiho. Na novom albume sa podujal nanovo prekomponovať a „zrecyklovať“ hudbu Georga Gershwina. Jeho zostavu tvoria známe tváre newyorskej scény: spevák Theo Bleckmann,  trúbkar Ralph Alessi, bubeník Jim Black, klarinetista Chris Speed, podčiarknuť však treba i účasť hosťujúcej gospelovej vokalistky Barbary Walker a basistu Marka Heliasa. Jadro platne tvorí, pochopiteľne, titulná Rhapsody In Blue. Na rozdiel od Caineových predchádzajúcich projektov, ktoré boli do značnej miery šokujúce, kde do Mozartových klavírnych sonát „púšťal“ DJ-ské gramofónové scratche a Verdiho Otella „posadil“ do atonálnych noisových polí, sa Caine stavia ku Gershwinovej hudobnej predlohe s veľkým rešpektom a úctou. Rozsiahla Rapsódia je v podaní jeho ansámblu akýmsi multižánrovým útvarom na pomedzí jazzu a klasickej komornej hudby, ktoré obohacujú uzavreté vstupy hlavnej témy, skreslenej vplyvom swingu, latino hudby a klezmer inšpirácií. Jednotlivé úseky sa však navzájom nenarúšajú, ale nasledujú po sebe v rámci vnútornej organickej formy. Uri Caine Gershwina viacmenej iba decentne komentuje, ale iba málokedy pristupuje k drsnému dekomponovaniu pôvodnej predlohy. Jeho aranžmány sú nápadité a vtipné, klavírne sóla bravúrne, hravé a swingujúce. Zvukovú idylku rozbíja snáď iba schválne jemne distonujúca trúbka Ralpha Alessiho. Album je však popri inštrumentálnych kreáciách hlavne prehliadkou Gershwinových najlepších piesní. Theo Bleckmann sa predstavuje v trochu halucinogénnej atmosfére v But Not For Me, ale najmä vo veľmi vtipnom duete Let´s Call The Whole Thing Off s Barbarou Walker. I Got Rhythm prináša  niekoľko skvelých inštrumentálnych sól, kým v jemnej, lyrickej balade I´ ve Got A Crush On You opäť exceluje Bleckmannov sentimentálny vokálny prejav. Nástrojový chaos  vyúsťuje do organizovanej formy v They Can´t Take That Away From Me, ktorá je opäť parketou celej zostavy, kým Slap That Bass je miestom pre famózny duel chrapľavého vokálneho prejavu Barbary Walker a kúzliaceho basistu Marca Heilasa. Album uzatvára totálne zdeštruovaná, freejazzovo poňatá Love Is Here To Stay. I napriek poslednému uletenému tracku je gershwinovský album jedným z najtradičnejších Caineových projektov. Text LP nachádza paralely medzi Gershwinovou a Cainovou životnou dráhou, a stavia do popredia osudy potomkov európskych židovských hudobníkov - emigrantov do Spojených štátov a ich schopnosť adaptovať sa, ako i aplikovať prvky klezmer žánru a jazzu v klasickej hudbe. Tento gershwinovský album je výnimočnou poctou americkému velikánovi, pretože Caine v ňom nestavia do popredia radikálne vízie, ale ukazuje dokonale zvládnutý, pôvodný swingujúci jazzový idióm, uplatnený v rámci klasickej hudobnej formy s osviežujúcimi prvkami nového jazzu a veľmi uváženého kríženia rôznych hudobných žánrov.

Pre časopis Hudobný život, č.3/2014 str.39 napísal Peter Katina

Recenzia CD Colin Vallon Trio

Colin Vallon

Le Vent

ECM 2014

Novinkový album Le Vent tria mladého švajčiarskeho jazzového klaviristu Colina Vallona nadväzuje na jeho ECM debut Rruga a prináša tucet nových Vallonových kompozícií. Vallon začínal s klasickou hudbou, neskôr prešiel k jazzu a po rozpade svojho prvého klavírneho tria založil to aktuálne, v ktorom funguje s basistom Patriceom Moretom a bubeníkom Julianom Sartoriusom. Album určite nestavia na ambíciách, že by prinášal prevratné zmeny do znenia tradičnej jazzovej zostavy tria. Niekomu môžu prekážať pomerne jednoduché aranžmány a prosté štruktúry skladieb; vo viacerých kompozíciách kopírujú prázdne, repetované oktávy klavíra tóny basovej linky a vytvárajú tak akési monofonické zvukové plochy, ničím nepripomínajúce  progresívne tendencie v jazze. Prvé skladby na albume hmlisto vychádzajú z tradičného jazzového jazyka, hoci reálne ide o mimoriadne simplifikovaný hudobný pohyb po harmonickej kostre, takmer bez akordov, motívov, „zahusťovadiel“, premosťujúcich momentov a rozlíšiteľných melódií, akoby trio na základné hudobné stavebné elementy úplne rezignovalo. Oklieštenú zvukovú hmotu však hudobníci napriek tomu dokážu naplniť zaujímavou rytmickou variabilitou, mysterióznosťou a trochu odťažitým, no  artikulovateľným obsahom. Trio v koncepcii tejto časti albumu ponúka skôr decentný a zdržanlivý hudobný prejav. Asi najväčšia sila tria však spočíva v prekvapivo silnom príklone k ambientu, ktorý sa na albume začne dostávať k slovu až niekde v jeho polovici. Skladby ako Fade, Good Bye, Le Quai alebo Pixels zaujmú premyslenými zvukovými plochami, ktoré umne vrstvia decentné industriálne pasáže zmiešané s voľnou improvizáciou a vytvárajú pestrú, náladovú atmosféru. Styčné plochy s jazzom sa na albume Le Vent stierajú na minimum a nahrávka tak ponúka skôr experimentálny priestor pre improvizáciu, ambient a vyložené hudobné „voľnomyšlienkárstvo“.

Pre časopis Hudobný život č.3/2014, str.39 napísal Peter Katina

Recenzia CD Douce France

Anne Sofie von Otter

Douce France

2 CD Naïve 2013

Novým dvojalbumom Douce France švédska mezzosopranistka Anne Sofie von Otter plynule nadviazala na svoj mimoriadne úspešný album Love Songs spred pár rokov, ktorý nahrala s jazzovým klaviristom Bradom Mehldauom. V prípade nového albumu ide o rozsiahly ponor do francúzskej vokálnej tvorby a jej pomyselných dvoch tvárí: klasickej piesne a šansónu. Prvý disk dvojalbumu s názvom Mélodies prináša francúzske piesne klasickej hudby so sprievodom Otterovej dvorného klaviristu Bengta Forsberga. Von Otter tu už v úvode exceluje v krásnych piesňach menej známeho autora Reynalda Hahna. Zo zriedka uvádzanej vokálnej tvorby Saint-Saënsa zaujme najmä Vogue, vogue la galère, kde speváčku sprevádza  harmónium. Tvorbu Gabriela Faurého tu zastupuje slávna Le Secret. Pozoruhodné sú i dve piesne Mauricea Ravela, kde v  D´Anne jouant de l´espinette, klavír evokuje zvuk čembala. Najzávažnejším celkom tohto albumu je minicyklus Trois chansons de bilitis Claudea Debussyho, ktorý prináša bohato štrukturované harmonické postupy, krehkú modalitu, zádumčivé farebné plochy i dramatické gradácie. V pomerne rozsiahlej a temnej La Cloche fêlée od nemeckého autora Charlesa Martina Loefflera, ktorý sa však hrdo hlásil k svojim francúzskym koreňom, zaznie i violový part v podaní Antoinea Tamestita, rovnako tak  i v záverečnej démonickej Danse macabre od Saint-Saënsa. Druhý disk dvojalbumu nazvaný Chansons prezentuje francúzsku šansónovú tvorbu pôvodných malých kabaretov a kaviarní Montmartru. Anne Sofie tu sprevádza ansámbel v zložení elektrická gitara (jej syn Fabian), basa, akordeón, klavír a dve trojice dychových a sláčikových nástrojov, sprievodný vokál Margarety Bengtson a na perkusiách sa predstavuje autor väčšiny aranžmánov Per Ekdahl. Album predstavuje skvelú prehliadku pestrej francúzskej šansónovej tvorby, nechýbajú slávne mená, ako Michel Legrand, Joseph Kosma, či Léo Ferré. V kaleidoskope možno nájsť parížske valčíky od speváčky Barbary, vtipný „old-timer“ Boum! z roku 1938 od Charlesa Treneta, i zhudobnené verše Paula Verlaina v šansóne Chanson d´ automne od Reynalda Hahna. Otter exceluje za „djangovského“ sprievodu svojho súboru v bezstarostnej titulnej Douce France od Léa Chauliaca a Charlesa Treneta, či v klasike La Vie en rose od Edith Piaf. Album nadobúda až bigbandový zvuk napríklad v Legrandovej piesni Chanson des jumelles, kde sa k Otterovej pridáva i Bengtsonová, v žartovnej imitácii populárnej hudby sedemdesiatych rokov. Pestré nálady sú zastúpené i v legendárnej Le Pont Mirabeau s textom Guillaumea Apollinairea a Les Feuilles mortes od Josepha Kosmu na text Jacquesa Préverta. Douce France je bezpochyby svojím spôsobom odvážny projekt, veď ide o prienik inojazyčnej speváčky do sveta francúzskej piesne a šansónu, ktorý disponuje nepreberným množstvom vynikajúcich a autentických spevákov. No album sa Anne Sofie von Otter po všetkých stránkach vydaril. Jej takmer „native“ francúzština, i vďaka precíznej jazykovej príprave nevzbudzuje najmenšie pochybnosti. Otter sa dokázala skvele prispôsobiť i žánrovej rôznorodosti, klasický album spieva s patričnou štylizáciou, kým šansóny  predvádza s ľahkou, ležérnou a prirodzenou „civilnou“ dikciou. Buklet CD precízne vysvetľuje tradične silné prepojenie francúzskej „umeleckej“ piesne a kabaretného šansónu. Luxusný balíček Douce France  tak znamená ucelenú poctu francúzskej vokálnej tvorbe, ktorá  nevídaným spôsobom kraľovala od čias Debussyho až do šesťdesiatych rokov 20. storočia. Na rozdiel od Love Songs, ktorá sa niesla hlavne v duchu sentimentálnych ľúbostných balád a nostalgie, je Douce France radostná a náladovo pestrá nahrávka, plná emócií, nástrojovej farebnosti a predstavuje naozaj lahôdkový francúzsky piesňový výber. Von Otter si môže po výborných albumoch Berlioz, Sogno Barocco a Love Songs pripísať vo vydavateľstve Naïve ďalší  „zásah do čierneho“.

Pre časopis Hudobný život, č.3/2014, str.37-38 napísal Peter Katina

Recenzia CD Helena Tulve

Helena Tulve

Arboles lloran por lluvia

ECM 2014

Estónska skladateľka mladšej generácie Helena Tulve zaujala už svojím prvým albumom v ECM pod názvom Lijnen. Na jej novom albume Arboles lloran por lluvia (Stromy prahnú po daždi) opäť hosťuje vokalistka a harfistka Arianne Savall (dcéra slávneho Jordiho Savalla), no okrem vynikajúcich sólistov je pri tomto albume rovnako zaujímavý i značný počet účinkujúcich renomovaných súborov. NYYD Quartet, Vox Clamantis, Ensemble Hortus Musicus i Estonian National Symphony Orchestra predstavujú na albume mladej autorky naozaj úctyhodný zoznam. Verbalizovať tvorbu Heleny Tulve nie je jednoduché. Študovala súčasnú hudbu i gregoriánsky chorál, v jej dielach cítiť prvky spektrálnej analýzy a experimenty IRCAMU, ozvenu diel Saariaho i Lindberga, príklon k„pärtovskej“ spiritualite, a najmä silný vplyv stredovekej hudby a Orientu. Skladby sú akoby v neustálom procese vývoja, vo svojom priebehu zaznamenávajú pozoruhodné transformácie a avantgardné kvílivé glissandové plochy a hudobné štruktúry starostlivo vypracované na základe spektrálnej analýzy tónov vzápätí narúšajú starobylo znejúce hlboké mužské hlasy, spievajúce chorály na texty jemenských židovských mudrcov, na texty sefardskej a súfistickej poézie, či autorov kresťanského mysticizmu. Hudba Heleny Tulve je ľahko rozpoznateľná, je poslucháčky príťažlivá, vyhýba sa príkrym a drsným zvukovým kolíziám i zbytočnej zvukovej diskontinuite prerušovanej tichom. Prináša pôvabne tvarované línie a precízne modelované hlasy, ktoré sa dajú stále jasne sledovať i v hustej faktúre a nebývalý dôraz kladie Tulve na sonoritu, výsledný zvuk a jeho kvalitu. Nahrávka, našťastie, prináša vernú, reálnu akustiku koncertnej sály Estonian Concert Hall, bez nadmerných „chrámových“ dozvukov, takých typických pre viaceré nahrávky z katalógu vydavateľstva. Na albume sa nachádza päť skladieb, všetky sú uvedené vo svetovej premiére. V skladbe Reyah hadas´ala sa k vokálnemu súboru Vox Clamantis pripája súbor dobovej hudby  Ensemble Hortus Musicus. V dielach silences/larmes pre soprán, hoboj a perkusie i titulnej Arbolas lloran por lluvia pre hlasy a nyckelharpu (škandinávsky sláčikový nástroj), sa hudobné dianie odohráva na podklade nekonečných zadržiavaných tónov, občas rozvibrovaných zvukom zvončekov, šepotom a prefukovaním dychových nástrojov. Záverečná orchestrálna Extinction des choses vues prináša čarovné polia kontinuálneho, nepretržite sa transformujúceho zvuku s krištáľovo čistou a priehľadnou štruktúrou vlniacich sa farieb v tlmenom, mierne skreslenom svetle. Zdôrazniť treba  vynikajúce interpretačné výkony všetkých sólistov i ansámblov, ktorí dokázali narábať s krehkou textúrou veľmi citlivo a vyčarovali unikátnu atmosféru, ktorá sa tiahne ako niť celým albumom. Hudba Heleny Tulve znamená spojenie vynikajúcej kompozičnej práce, premysleného zvukového konceptu a prenikavej duchovnej hodnoty.

Pre časopis Hudobný život č.3/ 2014, str.37 napísal Peter Katina