piatok 19. decembra 2014

Recenzia CD Paolo Fresu : Jazzy Christmas




Jazzy Christmas
Paolo Fresu
Tuk Music 2014

Vianočné albumy sú často kompromisom medzi snahou o kvalitný umelecký produkt a nevyhnutným stretom s komerčnými ašpiráciami nahrávok, ktoré nakoniec často plnia výpredajové koše hypermarketov. Vianočný album renomovaného talianskeho jazzového trubkára Paola Fresu pod názvom Jazzy Christmas je v tejto oblasti veľkou výnimkou. Nahrávka vznikla naživo počas koncertu v Nuovo Teatro Comunale v Sassari na Sardínii v  roku 2012. Zostavu tvorí výhradne talianska zostava, Paolo Fresu Quintet a hosťujúci hráč na bandoneone Daniele di Bonaventura. Koncertný program tvoria v podstate dve skupiny vianočných piesní: známe „world“ koledy typu White Christmas a potom menej frekventované vianočné piesne autorskej dvojice Agostino Sanna a Pietro Casu, ktorí adaptovali obľúbené vianočné melódie zo Sardínie. Všetky skladby zaranžoval Paolo Fresu. Album ponúka nádherne znejúce duetá trúbky s bandoneonom s vynikajúcimi improvizáciami (swingujúca I´ll be Home  for Christmas, či „händlovská“ Joy To the World, kde bandoneon nahrádza zvuk organu v polyfonických pasážach), i plný zvuk kompletnej zostavy v skladbách White Christmas či The Christmas Song. Piesne Sannu a Casu prinášajú skôr introvertnú, meditatívnu stránku Vianoc. Sú to zádumčivé, jemné talianske koledy, kde Fresu spolu so saxofonistom Tinom Tracannom excelujú v krásnych melodických líniách napríklad v piesni In Sa Notte Profundha, alebo v kolede Notte De Chelu, ktorá prináša delikátne farby Fresuovej trúbky v duete s Bonaventurom. Doslova magická je aj interpretácia „štandardy“ Have Yourself a Merry Little Christmas, v ktorej dueto Fresu a klaviristu Roberta Cipelliho prinášajú i výraznejšie odklonenia od základnej témy a kreslia tu čarovné melancholické odtiene. Subtílne, nostalgické farby sú typické aj pre pôvodne škandinávsku koledu Till Betlehem a dravejšiu, swingujúcu polohu kapely zastupujú skladby ako O Little Town of Betlehem, či pieseň The Christmas Song. Pri počúvaní tohto albumu poslucháč úplne zabudne, že počúva mnohokrát omieľané vianočné koledy a aranžmány Paola Fresu mu umožnia dokonale si vychutnať číre muzicírovanie hudobníkov, ktorí namiesto jazzového „prerábania“ kolied ponúkajú v podstate úplne nové skladby v ojedinelej, mysterióznej atmosfére, veľmi osobitej, farebnej „kolorizácii“ a nedostižnej inštrumentálnej virtuozite, ktorá prebleskuje pomedzi vzdušné línie tohto veľmi intímneho albumu. Jazzy Christmas okrem toho, že predstavuje jeden z najkrajších tohtoročných vianočných darčekov pre všetkých hudobných milovníkov, je výnimočným umeleckým počinom, presahujúcim žánrovo obmedzený formát vianočných albumov.



Pre časopis Hudobný život č.12/2014, str. 38 napísal Peter Katina

Recenzia CD Magnus Lindberg : Violin Concerto




Magnus Lindberg
Violin Concerto. Jubilees. Souvenir
Pekka Kuusisto
Tapiola Sinfonietta
Ondine 2013

Koncertantná forma bola fínskemu skladateľovi Magnusovi Lindbergovi vždy veľmi blízka. Po dvoch klavírnych, jednom klarinetovom a violončelovom koncerte z predošlých rokov napísal v roku 2006 aj koncert pre husle. Hoci objednávka koncertu súvisela s dvestopäťdesiatym výročím Mozartovho narodenia a dielo bolo uvedené na festivale Mostly Mozart v New Yorku v roku 2006, nejde o žiadnu poctu Amadeovi. Azda jediným spoločným prvkom tu je veľkosť ansámblu v rozsahu malého mozartovského orchestra. Trojčasťový koncert, ktorého časti na seba nadväzujú bez prerušenia, ukazuje, ako ďaleko sa Lindberg posunul od svojich zvukovo nekompromisných raných diel smerom k mäkšiemu, sonoristickému ideálu. Prvá časť koncertu vykazuje zreteľné tonálne štruktúry okolo jasných harmonických centier a Lindberg sa tu silne opiera o svoje spektralistické korene, ktoré ho od štúdia v IRCAMe natrvalo ovplyvňujú. Okrem spektralizmu patrí k neodmysliteľnej súčasti Lindbergovej filozofie i kalkulácia výsledného zvuku, prijateľná percepčná kvalita diel a funkčná  interakcia s poslucháčom, čo sú hodnoty, ktoré Lindberg prezentoval spolu so skladateľmi Kaajiou Saariaho, Esa-Pekka Salonenom a Jouni Kaipainenom už v neformálnom združení Korvat auki! (Uši dokorán), ktorý založili ešte v roku 1980 na podporu „mainstreamového modernizmu.“ Oproti Lindbergovým predošlým atematickým dielam je v husľovom koncerte cítiť väčšiu afinitu voči  tematickej práci s hudobným materiálom. S obľubou narúša textúry súvislého zvukového kontinua orchestra pomocou trilkov, glissánd, tremola a vibrata i náhlych vpádov brutálnej rytmiky tympanov a kontrabasov do partu sólistu, pohybujúceho sa neprestajne v celej škále nástrojového rozsahu. Lindbergova hudba už na prvé počutie syntetizuje všetku mysliteľnú hudobnú minulosť, concerto grosso, imitačné techniky, skrjabinovské postupy, ideu sibeliovského tzv. kontinuálneho zvuku, expresionizmus i prvky rockovej a popovej hudby v často vtipných ponáškach na filmovú hudbu. V prvom rade ale ide o výsostne aktuálnu, mimoriadne sofistikovanú, mnohovrstevnú, prepracovanú „pulzujúcu“ štruktúru nesmierne komplikovaných metrických modulácií, ktoré v procese tvorby kontroluje Lindbergom vyvinutý software a ktoré sólistovi i ansámblu doslova nedajú vydýchnuť. Sólista Pekka Kuusisto dokonca hovorí o agresívnom charaktere koncertu, ktorého prvá časť sólistu „odtláča“ do úzadia, kým zvyšné dve sa pokúšajú nájsť zmierlivú rovnováhu medzi oboma entitami. Druhá časť prináša lyrické momenty a typický prvok Lindbergovej hudby - „odkrývanie“ akordickej štruktúry pomocou postupných ligatúr, rozkladov a arpeggií, ktoré akoby schválne transparentne odhaľovali vertikálny prierez akordov, vytváraných pomocou spektrálnej analýzy tónov. Nie je bez zaujímavosti, že na konci časti zaznie priam klasicisticky poňatá kadencia sólistu. Finále koncertu je plné dramatického výrazu s priznanými jazzovými a rockovými prvkami a na samom vrchole Lindberg namieša do spektralistického „kotla“ ešte koktail „dvořákovských“ symfonických farieb krížených azda s Johnom Williamsom. Sólista Jukka Kuusista tu potvrdzuje, že popri renomé, ktoré má ako sólista diel klasicko-romantickej tradície, patrí predovšetkým k vyhľadávaným interpretom diel súčasnej hudby. Je obdivuhodné, ako dokáže popri extrémne náročnému dielu, akým je Lindbergov husľový koncert, súčasne dirigovať orchester Tapiola Sinfonietta „od nástroja“.
Druhým dielom, uvedeným na albume, je cyklus šiestich orchestrálnych miniatúr pod názvom Jubilees (2000/2002), ktoré pôvodne Lindberg napísal pre klavír na počesť Pierra Bouleza. Ich orchestrálna adaptácia je presným prepisom klavírneho partu a pre Lindberga znamenala podobnú výzvu, ako svojho času pre Ravela transkripcia klavírneho diela Le Tombeau de Couperin. Šesť častí cyklu sa pravidelne strieda v kontrastných tempách, rýchle sú plné pitoreskných farieb, krátkych dynamických oblúkov a náhlych prerušení , pomalé sú naplnené vrúcnou lyrikou a exotickou ornamentikou.
Poslednou skladbou na albume je orchestrálne dielo Souvenir z roku 2010. Dielo vzniklo ako pocta dvom Lindbergovým pedagógom, Gérardovi Griseymu a Francovi Donatonimu, u ktorých v osemdesiatych rokoch v Paríži študoval. Skladbu možno charakterizovať ako komornú symfóniu a jej tri časti nepokryte vychádzajú zo symfonickej tradície. V prvej časti sa nachádzajú masívne symfonické plochy plné náhlych zmien i vtipnej rytmizácie, divoký pohyb  a zlovestné tóny, Lindberg časť opísal ako „smršť, rýchlu a úsečnú hudbu, kde dochádza ku kolízií hudobných udalostí.“ Druhá časť prináša zreteľne exotické, orientálne prvky a vysokú formu expresivity v komplikovaných textúrach, v ktorých dokonale vyniká vybrúsená Lindbergova hudobná rétorika. Lyrické farby drevených dychov a ravelovská čistota inštrumentácie striedajú burácajúce vrcholy, ktorým ostro kontrastujú osamotené sólistické vstupy individuálnych nástrojov, klavíra, harfy a huslí. Lindberg pripúšťa, že „pôvodne to mala byť pomalá časť, ktorá sa však vystupňovala do grandióznej kulminácie.“ Finále je alúziou toccaty, plná energického pohybu smerujúceho k úžasnému vyvrcholeniu v podobe burácajúcich durových akordov. Tento „ short tonal wink“ -  záver diela v čisto tonálnej harmónii, je poznávacím znamením celej Lindbergovej tvorby. Diela JubileesSouvenir diriguje sám autor. Interpretácia je vynikajúca, precízna a čistá, vynikajú najmä skvelé dychové nástroje, ale i farebné perkusie a všetky nástroje sú skvele rozmiestnené v priestore a sú jasne čitateľné. Magnus Lindberg patrí už desaťročia medzi najužšiu svetovú elitu súčasnej kompozície a tento album jeho pozíciu na výslní iba  potvrdzuje.


Pre časopis Hudobný život č. 12/2014, str. 36-37 napísal Peter Katina

Recenzia CD Spezial Snack




Emile Parisien Quartet
Spezial Snack
ACT 2014

Keď v roku 2004 zakladal mladý francúzsky saxofonista Emile Parisien kvarteto spolu s klaviristom Julienom Touérym, basistom Ivanom Gélugnem a bubeníkom Sylvainom Darrifourcqom, pričom ako svoje vplyvy kvarteto uvádzalo Berlioza, Stravinského, Wagnera, Coltranea a Shortera, určite netušili, kam sa postupom času ich tvorba dostane. Štvrtý album kvarteta pod názvom Spezial Snack  obsahuje päť pôvodných kompozícií, na ktorých sa autorsky podieľali všetci členovia kvarteta. Úvodná skladba Potofen nastoľuje celkovú atmosféru albumu, je naplnená ambientnými plochami, s množstvom minimalistických prvkov a útržkovitými, náznakovitými melódiami, ktoré podporuje neúnavné basové ostinato. Po pomalom rozvíjaní neurčitej zvukovej hmoty prichádzajú na rad drsné rockové repetície agresívnej rytmiky a opakujúce sa rytmické vzorce, pripomínajúce paľbu z automatických zbraní. Skladba Haricot Guide pre zmenu predstavuje veselú zvukovú koláž, v ktorej sa bleskurýchlo mení tempo, charakter a záblesky swingu, bopu a klasického jazzu tu strieda dekonštrukcia hudobného materiálu a divoké pasáže. Je to akási komiksová skladačka, ktorej nechýba zmysel pre paródiu a hravé momenty, neobvyklá farebnosť a zvláštne harmónie, kresliace drobné hudobné príbehy, miznúce do stratena. Aj Mazout Damnation je čudesnou kompozíciou, plnou monotónnych, hrubozrnných textúr a vízií, ktoré postupne skladbu nasmerujú do záverečnej extázy, v neprehliadnuteľne barbarskom, vojnovom tóne. Skladba Les Flics de la Police je prehliadkou veľkolepého zvuku, postavená na vrstvených exotických rytmoch silne pulzujúcich farebných bicích, nad ktorými jemne prebleskuje zvuk saxofónu. Filmový režisér Damien Bertrand neváha v CD texte pri charakterizovaní hudby kvarteta používať výrazy ako „embryonálne melódie, organizovaný chaos, divadlo militaristických operácií, či temný súmrak kvarteta.“ Treba priznať, že Emile Parisien Quartet je na experimentálnej pôde evidentne doma. Takmer úplne sa vzdialili od toho, čo je ešte možné považovať za hraničnú oblasť jazzu a ich hudba je v podstate abstraktná, netematická, intuitívna produkcia, postavená na rozsiahlom rozvíjaní zdanlivo vyprázdnených nápadov, riadeného chaosu a náhodných konfliktných situácií, ktoré väčšinou vyvrcholia v pekelnej mašinérii niekoľkominútového industriálneho militaristického zvukového „súkolia“. V niektorých momentoch band pripomína „civilizovanejšiu“ avantgardnú americkú zostavu The Claudia Quintet, no demolačná čata okolo Emile Parisiena je oveľa temnejšia, obsesívnejšia a hudobne ťaží skôr zo strojového, mechanistického  „zdrojového kódu“, než z bopu, funku a  free jazzu, ktoré boli pôvodnou východiskovou bázou tvorby kvarteta. Oslobodenie sa od rozvíjania melosu a harmónie na albume Spezial Snack je odvážnym krokom do hudobného prostredia, takmer úplne zbaveného tradičnej „hmotnej“ stavebnej podstaty a predvídateľného  vývoja. Napriek tomu kvarteto skúma neprebádané možnosti vzájomnej hudobnej koexistencie veľmi dôsledne a ich emocionalita a muzikalita tu vyvažujú radikálnosť ich hudobnej cesty.



Pre časopis Hudobný život č.11/2014 str. 38 napísal Peter Katina

Recenzia CD Veronika Lovranová : Bach - Debussy Suites




Veronika Lovranova
Suites
Bach - Debussy
Diskant 2012

Slovenská klaviristka Veronika Lovranová (Lacková) na svojom albume Suites Bach –Debussy čerpá zo svojich bohatých skúseností s dobovou interpretačnou praxou. Hoci dramaturgické spojenie Bacha a Debussyho môže pôsobiť neobvykle, Veronika Lovranová dokazuje, že sú jej barokový aj impresionistický svet nesmierne blízke. Z Bachovej tvorby tu prezentuje Anglickú suitu č.6 d molPartitu č.6 e mol. V oboch dielach Lovranová nadchýna svojou elegantne štíhlou, plastickou líniou hry, cítením hudby vo veľkých frázových oblúkoch a vycizelovaným autentickým prejavom. Interpretke sú cudzie akékoľvek excesy a poslucháč  konštatuje, že jej poňatie odmieta filozofiu, ktorá podporuje premrštené tempá, patetickú a svojvoľnú agogiku, špekulatívne frázovanie či ozdobovanie - frekventované prvky pri predvádzaní Bachových diel na modernom klavíri. Tento album je, naopak, po všetkých stránkach ozajstným umeleckým „tour de force“ Veroniky Lovranovej. Jej prejav prináša sofistikované,  intelektuálne vízie, ktoré poháňa mimoriadnym vnútorným nábojom, aktivizujúcim jej prirodzenú muzikalitu v dokonalej rovnováhe všetkých interpretačných, výrazových a zvukových prvkov. Bach v jej podaní je vznešený, pôvabný a svieži. Z Partity treba obzvlášť spomenúť okrem úvodnej závažnej Toccaty i Sarabandu, ktorá pôsobí mäkko a fantazijne, z Anglickej suity Prelúdium, v ktorom dáva interpretka vyniknúť osobitým harmonickým zmenám, Gavotte, ktorá je precízna a filigránska, kým bravúrna Gigue znie nesmierne vzdušne. Klaviristka disponuje dokonalým úhozom a brilantnou prstovou technikou, ktorá jej umožňuje skvele diferencovať hlasy a vo fugátach priestor zbytočne neprehusťuje a ponecháva línie subtílne a čitateľné. Kvalita Lovranovej tónovej kultúry je (nielen) na slovenské pomery famózna, jej hra odhaľuje obrovské farebné a výrazové rozpätie  a nenáhlivé tempá umožňujú dokonale si vychutnať tieto známe diela znovu ako nové. Podobná gracióznosť dominuje i pri cykle Suite bergamasque od Claudea Debussyho. Čarovné pohrávanie sa s drobnými detailmi, motívmi a textúrami, ktoré Lovranová zdanlivo nedbanlivo odhaľuje v zložitom pradive cyklu, vzletnosť a iskrivosť Prelúdia i melancholické farby a krehká neha v Clair de lune či robustnosť gradujúceho Menuetu sú priam fyzicky hmatateľné, pričom z Lovranovej hry sála neuveriteľný pokoj a nadhľad. Hoci sa iba málokto odvažuje porovnávať nahrávky slovenských interpretov  so svetovou elitou (a ani dizajn tohto CD tomu príliš nenasvedčuje), tento nosič predstavuje pozvánku do otvorenej konfrontácie s prestížnymi nahrávkami veľkých gramofónových domov. Album Suites má určite potenciál, aby minimálne v našom hudobnom geopriestore spôsobil podobný rozruch, aký svojho času vyvolala svojou originálnou bachovskou interpretáciou výnimočná Angela Hewitt. Lovranovej album predstavuje nový, obohacujúci zdroj, smerujúci k uchopeniu tradície cez prizmu moderného hudobného myslenia.



Pre časopis Hudobný život, č. 11/2014, str. 37 napísal Peter Katina

Recenzia CD Sinne Eeg : Face the Music




Sinne Eeg
Face the Music
Stunt Records 2014


Držiteľka ceny Ben Webster Prizen, dánska jazzová speváčka Sinne Eeg po „blúdení“ naprieč spektrom rôznych vydavateľstiev tento rok konečne zakotvila tam, kam svojou kvalitou už dávno patrila - v dánskom vydavateľstve Stunt Records/Sundance music, produkujúcom jednu spevácku hviezdu za druhou. Minimalistický, puritánsky čistý obal jej nového albumu Face the Music prináša i čistú jazzovú produkciu bez prímesí a fúzií. Približne polovicu albumu tvoria speváčkine vlastné skladby, zvyšok tvoria známe piesne a štandardy (Bernstein, Legrand, Woods, Berlin). Iba máloktorá jazzová speváčka má taký obrovský výrazový rozptyl ako Sinne: siaha od nádherných balád a kantilén, ktoré spieva v nepredstaviteľne pomalých tempách, po divoko swingujúce kúsky dvíhajúce zo sedadiel, ako  titulná Let´s Face the Music and Dance od Irvinga Berlina, kde  predvádza skvelé kúsky spolu s bubeníkom Mortenom Lundom. Tri po sebe idúce skladby od Sinne sú doslova výkladnou skriňou moderného jazzového spievania. Balada The Best I Ever HadCrowded Heart sa bezpochyby zaradia k najkrajším skladbám žánru, vyniká tu speváčkin hlas s expresívnym sprievodom klaviristu Jacoba Christoffersona. Neuveriteľná vokálna exkurzia v Taking It Slow  do hlbokých hlasových polôh v duu s basistom Mortenom Ramsbølom znie v dokonalej súhre, je plná nespevných intervalov, ťažkých skokov, vnútornej pulzácie a náročného výrazu, všetko v bezchybnom podaní oboch umelcov. V New Horizons rovnako ako v úvodnej What A Little Moonlight Can Do predvádza Sinne Eeg svoju obľúbenú „zábavku“- vokalízu s basou a bicími bez akejkoľvek podpornej harmónie v akomsi stratenom priestore, ktorý sa postupne zapĺňa a nadobúda plné znenie  úžasne swingujúcej kapely. Latino charakter piesne I Draw a Circle s vtipným textom Sørena Skoa a s krásnym trúbkovým sólom Jespera Riisa predstavuje hutnú a emocionálne silnú výpoveď. Slávnu Legrandovu skladbu What Are You Doing the Rest of Your Life predvádza Sinne Eeg so sebe vlastnou severskou  melanchóliou, plnou smútku a beznádeje. I záverečná skladba Caravan znamená v podaní Sinne Eeg  ďalší famózny duet s basistom a je skôr svetácky unavenou filozofickou výpoveďou, než iba ukážkou rozmarnej, notoricky známej skladby. Sinne Eeg sa už teraz svojím perfekcionizmom „prehupla“ ponad vysoký škandinávsky priemer. Je to okrem iného tým, že nahráva so svojou stálou, špičkovou inštrumentálnou zostavou, disponuje výbornými anglickými textami, sama je vynikajúca autorka a jej spevácky prejav je ojedinelou kombináciou altu tmavej farby, učebnicového frázovania, ale hlavne emocionálneho vkladu, v rýchlych piesňach plného suverénneho nadhľadu, kým v baladách je predstaviteľkou dokonale vybrúsenej, temnej, nepokojnej expresie, akú sa len tak niekomu nepodarí vyčariť. V časoch všetko valcujúceho stredného prúdu a jazzového spevu, otráveného umelými sladidlami popkultúry, je Sinne Eeg jedným zo silných exponentov ozajstného jazzového umenia a kvalitného  vokálneho prejavu.



Pre časopis Hudobný život č.10/2014, str.37-38 napísal Peter Katina

Recenzia CD Platti : Concerti per il cembalo obligato




Giovanni Benedetto Platti
Concerti per il cembalo obligato
Luca Guglielmi
Concerto Madrigalesco
Arcana 2014

Album diel talianskeho neskorobarokového skladateľa Giovanniho Plattiho z vydavateľstva Arcana je vrcholom dlhoročnej práce, za ktorou stojí neúnavný muzikologický výskum  propagátora jeho diel Alberta Iesuého, ktorý je autorom i pozoruhodného textu v buklete CD. Koncept pod odvážnym názvom Platti: Otec klasickej sonáty medzi Vivaldim a Mozartom, slúži nielen ako stimulačný prvok na vzbudenie záujmu o Plattiho dielo, ale poukazuje i na fakt, že tento hudobný novátor si popri notoricky známych menách  hudobných dejín zaslúži oveľa väčšiu pozornosť. Výskum bol bezpochyby veľkým dobrodružstvom pre nedostatok referenčných zdrojov. Plattiho život i dielo je zahalené rúškom tajomstva (1697?- 1763), narodil sa v Padove, pôsobil v Benátkach i nemeckom Würzburgu, viacero jeho zásadných diel je považovaných za stratené a tie, ktoré sa zachovali, sú často vydané v otáznych edíciách. Nahrávku Plattiho koncertov pre „obligátne“ čembalo realizoval súbor Concerto Madrigalesco pod vedením čembalistu Lucu Guglielmiho. Súbor hrá na dobových nástrojoch, resp. na ich verných replikách. Samotný Guglielmi hrá na kópii florentského nástroja z dielne Bartolomea Cristoforiho z roku 1726. S Cristoforiho novinkou- „cembalo a martelletti“- sa Platti zoznámil v Siene, okamžite sa pre tento nástroj nadchol a skomponoval preň jedenásť koncertov, z ktorých sa zachovalo deväť. Koncerty sú skvelou štúdiou prechodu od raných koncertov, kde čembalo pôsobí v úlohe continua, až po moderný prístup, v ktorom vedú sláčiky a čembalo rovnocenný dialóg a kde sa klávesový nástroj postupne stáva ozajstným sólistom. Platti je v princípe považovaný za skladateľa neskorého baroka, no jeho diela vykazujú i výrazné prvky klasicizmu. Napríklad krajné časti Koncertu c mol obsahujú typické barokové elementy, neúnavné sledy sekvencií, pátos rétorických figúr, kým stredná, pomalá časť je vyložene haydnovská, v štíhlych, úsporných líniách, disponujúca jemnou melanchóliou, podobnou viacerým pomalým častiam Mozartových a Haydnových klavírnych diel. Na Plattiho mal nepochybne vplyv i dobový vývoj od monotematickej práce s hudobným materiálom k expozícii dvoch tém, ktoré často aplikoval, čím i on prispel k rozvoju sonátovej formy. Zároveň dokázal skvele skombinovať svoje talianske korene s hudobnými vplyvmi na Würzbergskom dvore v Nemecku. Interpretácia jeho diel na tomto CD je vynikajúca,  Concerto Madrigalesco tvorí v podstate iba zostava „sláčikového kvarteta“, no aj vďaka hutnosti zvuku, brilantnej virtuozite a dynamike evokujú pocit mnohočlenného ansámblu. V skvelom svetle sa prezentuje i Paolo Grazzi v Koncerte c mol pre sólo hoboj so sprievodom čembala. Luca Guglielmi preukazuje svoju virtuozitu a praktickú aplikáciu znalostí dobovej hudby v  známej Sonáte c mol pre sólo čembalo. Platti však nie je iba akýmsi „premosťujúcim“ autorom medzi Vivaldiho koncertami a Haydnom. Jeho hudobný jazyk je originálny, autentický a ľahko rozpoznateľný. Typické sú preňho siahodlhé fantazijné melodické linky a nepredvídateľné rytmy počas stáleho rozvíjania tematickej práce. Napriek záľube v množstve rýchlo repetovaných tónov dokáže obsahovo marginalizovať nevyhnutný „balast“ pasáží a sekvencií a dôraz kladie na prirodzený rozvoj tém a čistotu textúry. V postupnom objavovaní  a rehabilitácii zabudnutých autorov a ich hudby z minulých dôb je Giovanni Benedetto Platti ašpirantom na jedného z favoritov, ktorí by mali nevyhnutne patriť do centra všeobecného hudobného povedomia.


Pre časopis Hudobný život, č.10/2014, str.36 napísal Peter Katina