Recenzia CD Love Songs

Love Songs
Brad Mehldau
Anne Sofie von Otter
Naive classique 2011

Prepojenie jazzového klavíra a klasického spevu sa už raz Bradovi Mehldauovi úspešne podarilo na nahrávke Love Sublime so sopranistkou Renée Flemingovou. Nový album Love Songs s mezzosopranistkou Anne Sofie von Otterovou obsahuje hneď dva disky. Ten prvý prináša cyklus Love Songs, sedem piesní, ktorých autorom je Mehldau. Piesne vznikli na objednávku Carnegie Hall a Wigmore Hall, kde boli aj prvý raz v roku 2010 uvedené. Autormi textov sú C.C. Cummings, Philip Larkin, ale väčšinu albumu tvoria zhudobnenia krásnych lyrických básní americkej poetky z prelomu 19. a 20. storočia, Sary Teasdaleovej. Mehldauov typický kompozičný prejav sa nedá zaprieť; je to svet zľahka melancholických nálad poskytujúcich priestor pre nežné rubato a úžasnú kantilénu Otterovej, je to zložité pradivo vnútorných hlasov klavíra a filigránska drobnokresba detailov, ktoré robia z tejto nahrávky ojedinelý projekt. Myslím si, že tmavší register Otterovej hlasu znie v spojení s Mehldauovou hudbou oveľa priliehavejšie než vo vyšších polohách mierne exaltovaný soprán Flemingovej. Výnimočné svojou bolestnou baladickosťou a vnútorným nábojom sú najmä piesne Because a Did You Ever Know? Mehldau sa tu príliš sólisticky neprejavuje, drží sa v úzadí v úlohe sprievodu a necháva vyniknúť krásnym "kĺzavým" legátovým línám Otterovej hlasu. Charakterovo sa piesne nesú v nálade sladkej nenaplnenosti, očakávania, túžby, bolesti a vášne, priam v brahmsovskej až postromantickej forme a harmónii (Mehldau sa v booklete vyznáva zo svojej vášne- hudobnej germanofílie) obohatene o komplikovaný "vnútorný život" harmonických spojení a nekonečne sa vinúcich spletitých melodických liniek oprostených od akýchkoľvek jazzových narážok a jednoznačne sa hlásiacich k súčasnej klasickej hudbe. Otter spieva ľahko, veľmi uvoľnene, graciózne a nesmierne farebne. Druhý disk obsahuje úplne inú hudbu. Ide o zmes európskych a amerických piesní, ktorých výber urobili obaja umelci spoločne. K slovu sa tak dostala pestrá zmes skladieb od Léa Ferrého, Joni Mitchellovej, Michela Legranda, Jacquesa Brela, ale i Lennona s McCartneym a Leonarda Bernsteina. Vážny a zádumčivý charakter väčšiny piesní pozitívne "narušia" až švédske odľahčené "kúsky" Sakta vi ga genom stan (z muzikálu Walking My Baby Back Home) a Att angora en brygga, ktoré Otter vybrala na počesť švédskej jazzovej speváčky Moniky Zetterlundovej. Svojimi aranžmánmi sa Mehldau nepokúša kopírovať francúzskych šansoniérov, ale ponúka veľmi striedme inštrumentálne poňatie bez košatých medzihier a odbočiek. Už úvodná nádherná Avec le temps od Léa Ferrého s dokonalou francúzštinou Otterovej (tá si spievanie vo francúzštine evidentne vychutnáva najviac) nenechá nikoho na pochybách, že nejde o prvoplánový komerčný projekt, ale o profesionálny ponor do toho najlepšieho,čo tradičný európsky "songbook" ponúka. Na albums a dostali aj dve piesne legendárnej francúzskej speváčky Barbary, najmä "montmartrovský popevok" Dis, quand reviendras-tu? Naliehavý song Marcie, plná razantných harmonických zmien od Joni Mitchellovej pôsobí ako cover verzia gitarovej rockovej balady. Naopak, vznešený pocit starých dobrých čias klasického muzikálu prináša Something Good od Richarda Rodgersa so svojimi klenutými melódiami a vrúcnosťou. V podaní Mehldaua a Otterovej skvele znejú i typicky šansónové piesne Chanson de Maxence od Michela Legranda a smutná Chanson des vieux amants od Jacques Brela. Následne sa toto bizarné duo ešte blysne v Legrandovej zasnívanej balade What Are You Doing the Rest of Your Life? a po beatlesovskom "prídavku" Blackbird (z ktorého výberu podozrievam Mehldaua) speje album k svojmu záveru v podobe smutného povzdychu o pominuteľnosti života v Bernsteinovej Some Other Time. Akokoľvek nekonzistentný sa tento dvojalbum na prvý pohľad môže zdať, jeho oba disky nenútene prepájajú hneď niekoľko hudobných svetov. Je to spojenie vnútorne komplikovaného, rozorvaného a večne hľadajúceho jazzmana Brada, klasického spevu Anne Sofie bez náznakov opernej štylizácie, šansónu, jazzu, rockových balád, amerického muzikálu, európskej tradície a postromantických kompozícií - stále prísne zakotvených v tradičnom hudobnom myslení. Okrem jasne hviezdiacej Otterovej je to hlavne Mehldau vo svojej najlepšej podobe. Autorsky aj interpretačne.

Pre časopis Hudobný život, číslo 11/ 2011 napísal Peter Katina

Recenzia CD Christophe Desjardins : Alto/ Multiples

Christophe Desjardins
Alto/ Multiples
Aeon 2010/ distribúcia Hevhetia

Projekt Alto/ Multiples francúzskeho violistu Christopha Desjardinsa je pozoruhodný hneď v niekoľkých aspektoch. Ide o dvojalbum, z ktorého prvý nosič obsahuje najzávažnejšie diela 20. storočia pre sólovú violu idúce v poradí, v akom vznikali od roku 1922 po 2007. Hneď prvá skladba, Sonáta op. 25 č.1 od Paula Hindemitha, je dielo, ktoré prispelo k prelomu vo vnímaní tohto dlho podceňovaného nástroja. Tému prvej časti štvorčasťovej sonáty Desjardins prednáša dôstojne a pateticky, kým v legendárnej 3. časti, plnej extrémne rýchleho pohybu a drsného zvuku, dovádza svojou extatickou hrou na svoju dobu šokujúce inštrukcie Hindemitha do dôsledkov ("Tonschoenheit ist Nebensache"- krása tónu je vedľajšia). V pomalých častiach, ktorých spevné línie modeluje s nesmiernym citom a lyrikou, zasa prejavuje úplne kúzelné schopnosti dynamického stvárnenia hudby v tichu. Prehliadka výnimočných diel pre violu pokračuje skladbou Sonata fur Viola od Bernda Aloisa Zimmermanna. Dielo je voľnou meditáciou na Bachov chorál Gelobet seist du, Jesu Christ, ktorého časť v nej autor i cituje. Desjardins sleduje dramatickú a teatrálnu líniu diela, ale pritom necháva skôr prevládať meditatívne stavy a mystickú náladu pôvabných glissánd a vibrata v pianissime. Nasledujúca skladba, Sequenza VI od Luciana Beria, je považovaná za interpretačne extrémne náročnú skladbu na hranici hrateľnosti, podobne ako väčšina Beriových Sequenz pre iné nástroje. Sequenza pre violu bola zamýšľaná ako pocta Paganiniho Capricciam a jej "hnacím motorom" je nepretržité tremolo agresívnych štruktúr, ktoré znejú v rôznych opakovaniach, permutáciách a inverziách ako majstrovská štúdia štruktúry bizarných tvarov, ktoré Berio s obľubou používal. Jeho Sequenza je dynamickým vrcholom celého albumu a Desjardins tu predvádza spektrum desivých polôh zvuku, nedostižnej virtuozity a vhľadu do náročnej koncepcie diela. Kompozícia Prologue pour alto of Gérarda Griseyho rozbehnutý "drive" albumu trochu upokojí a prináša čarovnú atmosféru spektrálnej harmónie. Grisey podrobuje zvuk violy spektrálnej analýze a premenlivý svet alikvót tejto krehkej kompozície ukazuje doteraz nevídané farebné možnosti nástroja. Skladba je pozoruhodná tým, že k jej predvedeniu sú potrebné prirodzené rezonátory v podobe bubna, tam - tamu a klavíra, ktoré rezonujú so sólovým hlasom violy. Dielo Einspielung III od Emmanuela Nunesa (Desjardins nahral samostatný album jeho diel pre violu) je technicky náročná kompozícia, doslova labyrint prchavých motívov a premenlivých blokov virtuóznych pasáží a neuchopiteľného pohybu. Akýmsi "dovetkom" tohto albumu je kratučká miniatúra Figment IV Elliotta Cartera, ktorá prehliadku hudby 20. storočia pre sólovú violu uzatvára. Druhý album Multiples predstavuje pozoruhodný prístup interpreta, ktorý sa rozhodol uviesť diela dobovej i súčasnej hudby s pomocou navrstvených partov violy, ktoré sám nahral. Desjardins po úspechoch s interpretáciou dobovej hudby na koncertných pódiách po nej siahol i na tomto albume. Dvornú pieseň Tant plus Ayme Gillesa Binchoisa, ktorá je napísaná pre tri hlasy, preňho prekomponoval Georg Kroll. Malor ma bat od Johannesa Ockeghema, ktorá znie v úprave Bruna Madernu pre tri violy, je súčasťou Madernovho cyklu Odhecaton, transkripcií francúzskych piesní pre tri a štyri hlasy z roku 1501. Ricercare 1 od Domenica Gabrielliho je prepisom partu sólového violončela pre violu a Gesualdov Madrigal X z Piatej knihy madrigalov upravil samotný Desjardins. Týmto "dobovým" nahrávkam niet čo vytknúť, hoci Desjardins nie je špecialistom na starú hudbu. Najrozsiahlejším dielom na tomto albume je vyše polhodinová meditatívna Canzona nuova od Wolfganga Rihma, pôvodne pre štyri violy plus sólový part, kde Desjardins nahral postupne všetky party. Novú hudbu tu ďalej reprezentuje Jonathan Harvey a jeho Ricerace una melodia, ďalej skvelá, dynamická Messagequisse od Pierra Bouleza a album uzatvára skladba Elettra od Ivana Fedeleho, veľkolepá exhibícia zvukových a technických možností violy. Je určite nesmierne náročné uvádzať koncertne skladbu s prednahratými vlastnými partami, najmä pokiaľ ide o agogiku, rubato a celkový muzikálny prejav a prirodzenosť hry. Na tejto nahrávke však nepoznať hranicu medzi sólovým a elektronickým partom a celá pôsobí ako "live". Christophe Desjardins je určite jedným z najvýznamnejších interpretov a propagátorov súčasnej violy aj eho projekty a nahrávky posúvajú povedomie o možnostiach sólovej hry na tomto nástroji o obrovský kus vpred. Počúvať tento dvojalbum v rozsahu 150 minút je v jeho podaní vzrušujúci a objavný zážitok.

Pre časopis Hudobný život, číslo 11/2011 napísal Peter Katina

Recenzia CD Lang Lang : Live in Vienna

Live in Vienna
Lang Lang
2LP
Sony Classical 2010

Pravdupovediac, bol som veľmi zvedavý na tohto mladého, no slávneho čínskeho klaviristu, ktorého súčasná hviezdna kariéra je považovaná za prototyp dokonalého prepojenia veľkého umenia s rozsiahlou komerčnou mediálnou kampaňou. Dvadsaťsedemročný Lang Lang, ktorý po emigrácii do USA študoval u Garyho Graffmana na Curtisovom inštitúte vo Philadelphii, donedávna nahrával pre Deutsche Grammophon. Minulý rok ho za nehorázne peniaze kúpila "stajňa" Sony a urobila z neho absolútnu "top star" vydavateľstva. Nahrávku jeho koncertov z februára až marca minulého roka vo viedenskom Musikvereine Sony podporila vydaním veľkolepého setu v podobe 2CD, DVD, Blue Ray s 3D videom a 2LP. Luxusný dvojvinyl ponúka koncertný program, v ktorom Lang Lang predstavuje klasický repertoár svetovej klavírnej literatúry. Na úvod hrá dve Beethovenove sonáty, Sonátu č.3 C dur op.2 a Sonátu č.23 f mol op. 57 "Appasionatu", ďalej tri časti z Iberie od Isaaca Albéniza a Sonátu č.7 B dur op. 83 od Sergeja Prokofieva. Na záver recitálu Lang Lang pri príležitosti 200. výročia Chopinovho narodenia ponúkol tri prídavky, všetky v As dur, Etudu op. 25 č.1, Polonézu č.6 op. 53 "Herorickú" a Grande Valse Brillante op.34 č.1. Už v Beethovenovi klavirista predviedol výborné štýlové a obsahové stvárnenie a okúzľujúcu prstovú techniku, najmä v brilantných krajných častiach sonát. Pomalá časť Sonáty C dur je skvele naplnená tragikou a smútkom. Lang Lang hrá plasticky a precízne, úžasne sa pohybuje v hudobnom časopriestore, hoci časové oblúky sú niekedy až príliš veľkorysé a pri nádychoch v rámci fráz si "dáva dosť načas". "Appasionata" bola rovnako kvalitne predvedená, no Lang Lang, ktorý býva niekedy ironicky označovaný aj ako "Bang Bang" pre svoj údajný tvrdý tón vo forte, tu podľa mňa potvrdil povesť, že je hlavne majstrom dynamiky v rozmedzí mezzopiano až pianissimo, ale v hutných pasážach sa uňho kvalita tónu akoby vytrácala. Výborne vyznel v Langovom podaní Albéniz, ktorého zaradenie do programu považujem za pozoruhodné osvieženie inak pomerne konzervatívnej dramaturgie. Opäť nádherné farby, delikátne pianissimo, a krehká tónokresba. Prokofievovej "Vojnovej" sonáte však chýbala hĺbka a mám pocit, že rozsah emócií tejto hudby klavirista nedokáže pretaviť do svojej interpretácie,. Rozporuplným bodom programu však boli chopinovské prídavky. Etudy pôsobila až príliš preumelkovane a  preromantizovane, polonéza bola zasa pomerne rýchla a valčíku chýbala noblesa a elegancia. Ak mám byť úprimný, Beethoven s Gilelsom, Prokofiev s Richterom, Albéniz s Aliciou de Larrocha alebo Chopin s Rubinsteinom ostávajú nedostižnými métami i pre takého výnimočného klaviristu, akým Lang Lang bezpochyby je. Mám pocit, akoby sa jeho interpretácia pokúšala tlmočiť hudobné obsahy na virtuálnom podklade. Jeho inak výbornej hre chýba hĺbka  pocit "ozajstnosti"; cítiť, že Lang Lang síce napodobňuje veľké vzory, no s obsahom hudby sa nie vždy dokáže stotožniť. Na prvé počutie niet tomuto virtuóznemu klaviristovi čo vytknúť, ale napriek úchvatnej hre mi stále chýba špecifický, rozlíšiteľný zvuk a akási osobitosť interpretácie. Na druhej strane jeho mladý vek a nesmierny talent je určite prísľubom skvelej hudobnej budúcnosti. Hoci je zvuková kvalita LP slušná, cítiť tu mierne okresané výšky zvukového spektra, niektoré pianissimá vo vysokých polohách takmer vôbec nepočuť a záverečné siahodlhé potlesky pripomínajú skôr šum mora. Tento dvojvinyl je však obsahovo i dizajnovo určite nádherný a luxusný darček pre akéhokoľvek bežného konzumenta klasickej hudby. Pre fajnšmejkrov a hudobných profesionálov to je zasa zaujímavá alternatíva vyčnievajúca z množstva nahrávok ďalších mladých a skvele hrajúcich Číňanov, Američanov i Európanov.

Pre časopis Hudobný život, číslo 11/ 2011 napísal Peter Katina