Recenzia CD Eleni Karaindrou

Eleni Karaindrou

Concert in Athens

Jan Garbarek

Kim Kashkashian

Vangelis Christopoulos

Camerata Orchestra

Alexandros Myrat

ECM 2013

Album Concert in Athens je záznamom koncertu z diel gréckej skladateľky Eleni Karaindrou z novembra 2010 v Koncertnej hale Megaron v Aténach. Renomovaná autorka, ktorá s vydavateľstvom ECM spolupracuje prakticky od začiatku jeho činnosti,  sa podieľala okrem iných i na soundtrackoch k filmom slávneho režiséra Thea Angelopoulosa a na scénickej hudbe k divadelným hrám Smrť obchodného cestujúceho a Kto sa bojí Virginie Woolfovej? Na realizáciu projektu si Karaindrou pozvala renomovaného tenorsaxofonistu Jana Garbareka, violistku Kim Kashkashian a hobojistu Vangelisa Christopoulosa, komorné zloženie Camerata orchestra dirigoval Alexandros Myrat. Album tvorí mozaikovitý prierez autorkinej doterajšej tvorby. Za najvydarenejšie sa dajú považovať skladby, v ktorých exceluje Garbarek teplým, vrúcnym tónom a plastickou kantilénou (Requiem for Willy Loman, Invocation, Farewell Theme z filmu Včelár alebo samostatné Adagio for saxophone), ktoré prinášajú jemné farby a čisté frázy. Tvorba Karaindrou však postráda výraznejšie momenty, než sú klasické prieťahy a anticipácie sláčikov nad zadržiavanými molovými plochami melancholicky unaveného zvuku. Niektoré tracky dokonca mierne balansujú na hranici banality až gýča (Laura Waltz alebo Waltz of the Rain), a ich zaradenie na album je otázne. Ak počúvate Karaindrou nezainteresovanými ušami, zistíte, že množstvo jej skladieb v podstate tvoria ponášky na slávne diela klasiky. Eternity Theme kopíruje Chopinove valčíky, Closed Roads drsne „tuneluje“ Čajkovského, Waiting napodobňuje náladovky Anouara Brahema a Adagio z Landcsape in the Mist je nápadne podobné hudbe k Schindlerovmu zoznamu. Takto zostavený album možno nereprezentuje rozsah hudby Eleni Karindrou v celej jej šírke, ale pôsobí skôr fragmentárne, takmer až ako sampler zložený z krátkych ukážok, čo je na škodu veci hlavne pri pomalých skladbách, ktorých atmosféra nestihne na albume vyniknúť.Album Concert in Athens je príjemným, nenáročným počúvaním bez nárokov na vysoké umelecké spracovanie, i kvôli tomu, že hudba na CD postráda médium, kvôli ktorému vznikla – film.

Peter Katina

Vyšlo v časopise Hudobný život, č.6/2013, str.39

Recenzia CD Giovanni Guidi Trio

Giovanni Guidi Trio

City of Broken Dreams

ECM 2013

Napriek svojim dvadsiatim siedmim rokom nie je klavirista Giovanni Guidi žiadnym nováčikom na jazzovej scéne. Rodák z talianskeho Foligna už stihol účinkovať napríklad v projekte Enrica Ravu a má za sebou i niekoľko zaujímavých nosičov v rôzne obsadených zostavách. Jeho album City of Broken Dreams, ktorý v tomto roku vyšiel vo vydavateľstve ECM, prináša deväť Guidiho vlastných kompozícií, ktoré tu prezentuje so svojou zostavou jazzového tria, s americkým kontrabasistom Thomasom Morganom a portugalským bubeníkom Joãom Lobom. Úvodná, titulná skladba City of Broken Dreams, prináša zaujímavé farebné plochy, v ktorých prevláda Guidiho klavír, kým basa a bicie sa držia v úzadí a vytvárajú len éterické zvukové pozadie. Hudba plynie vo veľmi voľnej atmosfére, vzdušné línie a náznaky talianskej spevnosti a priamočiarosti spolu s vlniacimi sa figuráciami klavíra prinášajú pohodu a nenáročný posluch. I druhá skladba, Leonie, prináša uvoľnenú atmosféru a vychádza z jednoduchého nápevu, ktorý evokuje ľudovú pieseň. Zaujme tu najmä krásna melodika, bez separátnych nástrojových sól a súdržné ansámblové hranie. Obe kompozície znejú veľmi sľubne, no s pribúdajúcimi minútami a skladbami nasadená latka prudko klesá. Ešte ponáška na stredoveké saltarello Just One More Time je ako-tak prijateľná, hoci do očí (uší) bije ťažkopádna basa a bicie, ktoré tvoria iba nepodstatné „krovie“ voči klavíru stojacemu stále v popredí. Hlavne závery skladieb a fráz pôsobia akoby nedokončene, sóla sú pomerne prosté a celá produkcia pôsobí tlmene, bez výrazných emócií. Guidi pritom disponuje zaujímavou farbou tónu, no hrá príliš jednoducho a silná dominancia tonálnej harmónie občas poslucháča zneisťuje, či ešte počúva jazz, alebo ide o album akýchsi nenáročných postromantických impresií. Občas  sa tu síce mihnú zvukovo zaujímavé plochy, ako lydická ponáška na akúsi ľudovú pieseň v skladbe The Way Some People Live, alebo naivný valčík v Late Blue. To je však na autorský album dosť málo a nahrávka obsahuje rozsiahle plochy nevyužitej hudobnej „matérie“, tápania v beztak nie príliš originálnych motívoch, ktorých školácke rozvíjanie pôsobí trochu toporne. Náročných priaznivcov jazzového klavírneho tria, akými sú napríklad zoskupenia Brada Mehldaua, Uri Cainea alebo Keitha Jarretta, bude tento album dvíhať zo stoličiek pre svoju prostoduchosť tém a trivialitu ich spracovania. Giovannimu Guidimi však rozhodne nemožno uprieť veľký talent a i vzhľadom na jeho vek značný potenciál jeho umeleckého vývoja. Fanúšikovia nenáročných fúzií popu, klasiky a jazzu vo vyložene „light“ podobe, akými sú napríklad nahrávky komerčne úspešného Guidiho kolegu Giovanniho Alleviho (ktorý je však skôr popový), si album City of Broken Dreams možno vychutnajú ako neškodnú letnú prílohu k poháru červeného Chianti.

Peter Katina

Vyšlo v časopise Hudobný život, č.6/2013, str.37

Recenzia LP Down Deep

Down Deep

Ernst Reijseger

Molla Sylla

Harmen Fraanje

LP Winter&Winter 2013

Na krízu gramopriemyslu reagujú svetové vydavateľstvá každé po svojom. Niektoré ponúkajú zlacnené nosiče vo výpredajoch, iné, ako napríklad mníchovská značka Winter&Winter, ešte viac „pritlačili“ na osobitosť a exkluzivitu svojich produktov. Label  v priebehu niekoľkých mesiacov vydáva už druhý vinyl (tým prvým bol album Paula Motiana The Windmills of Your Mind). Tentoraz prichádza s vyložene exkluzívnym projektom, stoosemdesiatgramovým vinylom v limitovanom päťstokusovom, ručne očíslovanom náklade. Vybranými interpretmi pre tento projekt sa stalo trio v zložení violončelista Ernst Reijseger, senegalský spevák Molla Sylla a holandský jazzový klavirista Harmen Fraanje. Ernst Reijseger, fenomenálny holandský violončelista, známy svojimi multižánrovými presahmi (hudba k filmu Wernera Herzoga, spolupráca s vokalistami Voches de Sardinna), sa pohybuje na hranici jazzu, alternatívy a improvizovanej hudby. Fraanje je avantgardný jazzman, kým Sylla, pochopiteľne, vychádza zo svojich domovských hudobných koreňov. Reijseger so Syllom spolupracuje už od osemdesiatych rokov, keď Sylla emigroval z Dakaru do Amsterdamu. Prvá skladba Elena prináša náladu, ktorá je typická pre celý album. Syllov spev v senegalskom jazyku Wolof sprevádza brnkanie Reijsegerovho violončela, ktorý tu vytvára tonálne plochy, plné bachovských figurácií a ponášok na barokové sláčikové sekvencie s nádychom filmovej hudby. Exotické prvky sú výrazné v diele M´br, kde Sylla okrem spevu hrá na afrických brnkacích nástrojoch mbira, xalam a kongoma. Interpreti tu dokonale znejú v prepojení troch svetov – klasicky znejúceho violončela, jazzového klavíra a afrického spevu. Pieseň Amerigo využíva prvky ambientu, s  romantizujúcim klavírom a violončelom vytvárajúcim pomocou kvílivých flažoletov ilúziu spevu čajok sprevádzanú štrkotajúcimi kamienkami, hoci na konci túto idylu preruší  zúrivý Syllov vokál. Pieseň Hemisacraal sprevádza prúd vody v akomsi pomyselnom strete „Bach meets Buena Vista“ v  clivom, intímnom kabarete náladových farieb. Sylla v ňom rozpráva príbeh o ceste ku hviezdam a nemožnosti návratu. Z pradiva jazzovej improvizácie sa zrazu prekvapivo vynára citácia Pucciniho E lucevan le stelle, ktorú prednáša Reijseger, kým Fraanje voľne improvizuje harmóniu pod ním. Rozsiahla, pokojná Ana je plná tikajúcich rytmov pripomínajúcich kvapkajúcu vodu s krásnym hrdelným spevom Mollu Syllu a čarovnej polyrytmie vo pozitívne ladenom zvukovom opare. Zmenu prináša titulná Down Deep svojou divokou rytmizáciou, prvkami funku a roztopašným klavírom. Album doznieva v pomalých hustých debussyovských akordoch v Her Eyes s violončelom „spievajúcim“  bizarnú melódiu. Down Deep je výnimočný umelecký  počin, skvele pripravený, vo vynikajúcej interpretácii i zvuku. Hoci projekt vyšiel i na CD, oplatí sa zainvestovať do vinylovej platne. Čisto analógový, referenčný zvuk LP, ktorej výroba neprešla žiadnym digitálnym spracovaním (ako zdôrazňuje buklet), prináša unikátny akustický zážitok. Súhra a preberanie motívov, či konfrontácie nespojitých hudobných svetov medzi členmi tria  fungujú prirodzene a delikátne. Album Down Deep tak okrem výborne namiešanej zmesi barokových a romantických prvkov, jazzu a afro-karibskej pohody virtuálneho soundtracku rozpráva príbeh, ktorého slovám v senegalčine síce nerozumieme, ale ktorého emocionalita a muzikalita uchváti každého.

Peter Katina

Vyšlo v časopise Hudobný život, č.5/2013, str.38

Recenzia CD Iva Bittová : Fragments

Iva Bittová

Fragments

ECM 2013

Iva Bittová sa na svetovej hudobnej scéne pohybuje tak trochu ako neriadená strela. Jej neuveriteľné presahy od avantgardného jazzu, cez folk, mierne komerčné projekty až po jej účinkovanie v kapele Bang On A Can All Stars, či dokonca v Mozartovej opere Don Giovanni by predstavovalo „materiál“ na niekoľko umeleckých životov. Jej dokonalé zmiešavanie tradície moravskej ľudovej hudby s rómskou a židovskou tradíciou, prepájanie sveta súčasnej hudby, jazzu a občas jednoduchého „pesničkárstva“ z nej robí dokonale nezaraditeľnú hudobníčku, speváčku a huslistku, ktorá svoje projekty dokáže prezentovať so sebe vlastným perfekcionizmom a naplniť ich hodnotným hudobným obsahom. Jej nový sólový album Fragments z vydavateľstva ECM preto budil veľké očakávania. Album obsahuje cyklus prozaicky nazvaný Fragments I - XII. Bittová na ňom účinkuje sólo, ako speváčka a za vlastného sprievodu huslí a kalimby (africký brnkací nástroj). Hneď na prvý posluch je jasné, že ide o mimoriadne silný a obsahovo hlboký album. Jednotlivé časti sa pohybujú v rozmedzí troch-štyroch minút a na tejto malej ploche dokáže Bittová doslova čarovať s intímnou atmosférou a vytvára jeden magický hudobný okamih za druhým. Z hudby vyžaruje introvertná energia a  napriek titulu hudba nepôsobí fragmentárne, ale komplexne a homogénne. Skladby majú vynikajúci timing, hudba plynie v rozvážnom a pokojnom tempe, v hlbokom ponore do seba a bez nadbytočného zdôrazňovania úlohy ticha. Naopak, Bittovej hlas a občasné dvojzvuky huslí vytvárajú sýty, nepretržitý  prúd hudby, krásnych melódií a súznejúcich akordov, takže hudobný priestor je naplnený doslova fyzicky hmatateľným obsahom. Bittová používa kalimbu iba v prvej a poslednej časti (Fragment I a Fragment XII), inak si „vystačí“ s husľami, prípadne na troch častiach len s vlastným hlasom. Tracky s využitím sólového hlasu sa nesú v čisto „blízkovýchodnom móde“, s využitím hrdelného, melizmaticky ozdobovaného hlasu a schodovite postupujúcich orientálnych sekvencií. Inštrumentálne Fragmenty sa pohybujú na okraji  žánrových mantinelov súčasnej klasickej a improvizovanej hudby. Figurácie huslí občas pripomínajú vlniace sa barokové ostináto, prchavé línie zasa post-impresionistické elementy. V treťej a siedmej časti využíva Bittová i texty z básní Gertrudy Steinovej a Chrisa Cutlera, ale poézia tu plní vyložene zvukomalebný účel bez akcentovania reálneho obsahu slov. Poslucháča asi najviac zasiahne najrozsiahlejšia časť, sedemminútový Fragment VII, alebo i Fragment IX na báze krehkých repetovaných tónov huslí. Bittová je strhujúca v  bezchybnej intonácii a skvelej farebnosti hlasu a nástroja, i v samotnej formovej výstavbe Fragmentov – nič sa tu neopakuje, ani jedna nota nepôsobí navyše a album bez prídavných efektov stojí na vynikajúcej, čistej akustickej interpretácii. Album patrí bezpochyby k vrcholom doterajšej Bittovej kariéry a určite sa zaradí k najväčším „highlightom“ rozsiahlej edičnej činnosti vydavateľstva v posledných rokoch.

Peter Katina

Vyšlo v časopise Hudobný život, č.5/2013, str.36

Recenzia CD Pacora Trio : Fugit Hora

Pacora Trio

Fugit Hora

Spectrum 2012

Pacora Trio sa etablovalo (nielen) na slovenskej hudobnej scéne už v roku 2004 a o rok neskôr vydali úspešný debutový album Pacora. Trio tvoria huslista Stano Palúch, cimbalista Marcel Comendant a  basista Róbert Ragan a minulý rok vydali svoj druhý album pod názvom Fugit Hora. Nahrávka plynule nadväzuje na pôvodné žánrové zameranie tria: fúzia jazzu, swingu, funku, slovenskej a moldavskej ľudovej hudby. Album Fugit Hora sa však možno od prvotiny líši v tom, že na ňom Pacora trochu „zišla nohou z plynu“ a prináša i lyrickejšiu polohu tria (úvodný Ftošek Stana Palúcha, pôvabná Vandroval b´). Lyrickú stránku albumu posilňuje i suverénna autorská prítomnosť Marcela Comendanta a jeho skladby Fresh, Amintiri.., alebo úprava moldavského tradicionálu Jazero s trojlístkom, ktoré vyzdvihujú skôr clivú, lyrickú podobu pôvodných ľudových tradicionálov. Róbert Ragan sa na albume autorsky mihne skvelou, nástrojove dobre vyváženou skladbu Fugit Hora, ktorá dala i názov celému albumu. Hudba Pacora tria je oprostená od nutkavej virtuozity, hoci niektoré skladby (Hruška, Neznáma) sú dychberúcimi ekvilibristickými kúskami, balansujúcimi na hrane jazzu, swingu a divokej balkánskej inšpirácie. Hudobný prejav tria dopĺňajú lomené pasáže, zmeny metra, krkolomné behy a ozveny nielen moldavských harmónií, ale zaznievajú tu i vzdialené echá írskeho folku.  Na druhej strane sa triu snaha o vyváženú fúziu darí a  ani v jednej skladbe sa misky váh neprevážia na stranu žiadneho konkrétneho hudobného žánru. Hudba Pacora Tria nepostráda vtip a šarmantné pohrávanie sa s motívmi v často groteskných obrazoch a prekvapivých skratkách. Triu evidentne viac sedí dravá, dynamická poloha, ktorú dokáže napĺňať stále novými obsahmi; akurát v rozsiahlejších, pokojných  lyrických pasážach  zvuková hladina občas trocha stagnuje a držia ju iba krehké tóny cimbalu. Pacora Trio si však drží vysoko nastavenú latku vlastnej produkcie a je veľmi zaujímavé stopovať prísady, z ktorých namiešava svoje multižánrové fúzie bez očividného ochabovania autorskej a interpretačnej invencie.

Peter Katina

Vyšlo v časopise Hudobný život, č.4/2013, str.37-38

Recenzia CD J.S. Bach Missa 1733

Johann Sebastian Bach

Missa 1733

Pygmalion

Raphaël Pichon

Alpha 2012

Francúzsky súbor dobovej hudby Pygmalion po úspešných nahrávkach Bachových „krátkych“ omší Missae Breves BWV 233-236 celkom prirodzene dospel k rozhodnutiu nahrať i Bachovu Missu 1733, teda omšu, ktorú by sme mohli pokojne nazvať „piatou Missa Brevis“ a ktorú neskôr Bach celú včlenil do svojej veľkolepej Omše h mol. Missa 1733 je však samostatné, skvele vyvážené a veľmi koherentné dielo. Bach ju napísal pre saského kurfirsta Fridricha Augusta II. z Drážďan. Pozostáva z dvoch väčších celkov - Kyrie a Gloria, ktoré majú dokopy dvanásť častí. Dielo vykazuje isté črty  operného štýlu, ktorý bol vo vtedajších Drážďanoch veľmi obľúbený a takto grandiózne zhudobniť Ordinárium sa podarilo snáď až Beethovenovi svojou Missou Solemnis op.123. Orchestrácia omše je veľmi bohatá, vokálne party sú pestré, s využitím piatich sólistov a  zboru. Nejednoznačnosť využitia diela spôsobuje i fakt, že Bach ho napísal pre drážďanský dvor, ktorý bol charakteristický svojou toleranciou voči katolicizmu i protestantizmu a že dielo sa hodilo pre hudobné predvedenie v oboch náboženských obciach. Svedčí to o i akejsi snahe o univerzalitu a ekumenizmus Bachovho hudobného posolstva.

Interpretačne sa súbor pod vedením mladého dirigenta Raphaëla Pichona prikláňa skôr k orchestrálnemu poňatiu, t.j. zbytočne neexperimentuje s malým obsadením a  neredukuje počet hráčov a Bachovu hudbu tu tlmočí ako inštrumentálne i vokálne silnú výpoveď. Súbor pri naštudovaní diela vychádzal z dobových textových zdrojov, ktoré hovoria o vysokej kvalite miestnych inštrumentalistov a bohatom zvuku ansámblu, preto i táto nahrávka je plná pestrých farieb, so silným zborom a ozajstným orchestrom. Sólisti, z ktorých je azda najznámejšia sopranistka Eugénie Warnier, spievajú precízne a v dokonalej symbióze. Pichon pri interpretácii kladie dôraz na lahodné, dokonalé legátové línie, spevnosť línií a dôstojnosť predvedenia. Dielo bolo podľa všetkého predvádzané v tzv. stile antico, charakteristickom svojou jemne plynúcou, prelínajúcou sa polyfóniou, čo je obzvlášť zreteľné v časti Gratias agimus tibi. Stile antico sa tradične spájalo s veľmi vážnym a dôrazným prejavom a interpretovalo sa  veľmi viazaným, legátovým spôsobom. Preto duch nahrávky viac zodpovedá sakrálnej vokálnej hudbe obdobia renesancie, hoci tento „starý štýl“ sa udržoval v hudobnej praxi až do neskorého baroka. Tempá tak nevybočujú do žiadnych extrémov, textúra hlasov je jasne čitateľná, v rýchlych častiach vyniká brilantná bravúra, v hlboko meditatívnych častiach znie Pygmalion dôstojne a v plnom zvuku. Album Missa 1733 predstavuje toto samostatne pomerne málo uvádzané  dielo v skvelom a autentickom podaní, a potvrdzuje osobité miesto súboru Pygmalion medzi ansámblami zaoberajúcimi sa barokovou hudbou.

Peter Katina

Vyšlo v  časopise Hudobný život č.4/2013, str.36.