Recenzia CD Rosendal/ Earle/ Templeton : Tide

Rosendal/ Earle/ Templeton
Tide
Stunt Records, 2008/ Hevhetia

Klavírne trio Petra Rosendala nie je prekvapením. Aspoň nie pre toho, kto vie, že Rosendal sa stal hviezdou dánskeho jazzového neba už po skončení štúdia. Okrem sólového albumu nahral Rosendal tri ďalšie s triom a najnovšia nahrávka Tide, v poradí druhá v tomto obsadení, dokonca získala ocenenie Album mesiaca časopisu Jazz Special. Treba povedať, že absolútne zaslúžene. Trio svojou jasnou koncepciou a strhujúcou inštrumentálnou virtuozitou poriadne šliape na päty slávnym zoskupeniam, ktoré už na svetovej scéne fungujú roky. Album Tide sa tematicky venuje moriam. Už názvy skladieb, ako Trosky, Čajky, Príliv alebo Krištáľovo čistá, navodzujú atmosféru, ktorú sa triu podarilo dokonale dostať do hudby. Je to priezračná, a lahodná hudba, principiálne ukotvená v klasike. Basista Graig Earle, ktorý sa presťahoval z Kanady do Dánska, je neuveriteľne flexibilný a  v rámci Rosendalových kompozícií (ktorý je výhradným autorom repertoáru) spolu "fungujú" na úrovni skvelo zohratej komornej zostavy klasickej hudby. Niektoré línie, ktoré hrajú spolu, dokonale pripomínajú súhru klavíra so sláčikovými nástrojmi v romantickej hudbe. Neprehliadnuteľný bubeník Janus Templeton má v rámci možností bicích nástrojov širokospektrálnu farebnú škálu. Rosendal Trio hrá doslova ako jeden človek. Okrem nehy, tradičnej severskej melanchólie a precíznych hudobných tvarov prinášajú neustále zmeny nálad a dojem z ich hry je podmanivý a svieži. Virtuozita ne je na úkor ostatných prvkov, a celý album tak pôsobí veľmi vyvážene. Skladby samotné sú brilantne prepracované a  doslova prekypujú mimoriadnou invenciou a kvalitou, značne presahujúcou tvorbu porovnateľných zoskupení. Hudobné motívy nie sú postavené na striedaní tém so sólami, ale Rosendalova hudba sa vynára akoby z ničoho a pokojne plynie v ladnom súznení troch nástrojov s často prekvapivými odbočkami do neraz búrlivých vôd. Tento album vpustí do vašej obývačky čerstvý morský vzduch a vôňu neviditeľných diaľav oceánu. A samozrejme skvelú hudbu.

Pre časopis Hudba, číslo II.-III./2008 napísal Peter Katina

Recenzia CD Beat Circus : Dreamland

Beat Circus
Dreamland
Cuneiform, 2008/ Hevhetia

Strašidelné gotické príbehy nepatria do repertoáru iba tvrdých rockových skupín. Navyše nemusia byť vôbec interpretované desivo. Presne o tom ma svojím druhým albumom Dreamland presvedčila americká skupina Beat Circus. Veľmi originálne tu hudobne spracovala staré historky z New Yorku a z Coney Island zo začiatku 20. storočia, ktorých hlavnými motívmi sú detstvo, strach, vražda, pomsta, vykúpenie a sny. Lídrom a autorom väčšiny piesní a textov je spevák Brian Carpenter. Rovnako čudesné je i zloženie skupiny : husle, violončelo, akordeón, tuba (výborný Ron Caswell), trombón, bendžo, saxofón, bicie, harmónium a trúbka; pričom členovia skupiny "obsluhujú" súčasne viacero nástrojov. Výsledok je veľmi pôsobivý a slovami takmer nepopísateľný. Striedajú sa tu čisto inštrumentálne skladby s piesňami so zámerne skresleným Brianovým spevom. Skladby nasledujú plynulo za sebou bez prerušenia, a prinášajú tak celistvý príbeh s bizarným obsahom. Vymenovať všetky vplyvy, ktoré z ich hudby cítiť, by bol asi pekne dlhý zoznam. Beat Circus však určite veľmi dobre poznajú klezmer, cigánsku hudbu, balkánsku dychovku, Kurta Weilla, Toma Waitsa, starý americký jazz i východoeurópsku "úžitkovú" hudbu zo začiatku minulého storočia. Toto všetko potom výdatne zmiešavajú, k tomu pridávajú ingredienciu starého zvuku, resp. hluku sprevádzajúceho cirkus, salónnu hudbu a kolotočovú produkciu. Temné podtóny vyvolávania duchov a diabolských zaklínaní navodzujú dojem, že takto nejako by mohlo znieť rockové zhudobnenie slávneho Bulgakovovho literárneho diela Majster a Margaréta. Hrôzostrašne znejúce názvy ako Hypnogogia, Delirium Tremens alebo Hell gate sú napriek očakávaniam plné vtipu, rozmaru, ľahkosti a rozpustilosti. A stále sledujú svoj cieľ, ktorým je strašidelná zábava v špičkovom hudobnom predvedení. Skladby ale nie sú iba kópiami diel pôvodnej inšpirácie, sú originálne, jemne a s nadhľadom parodujú už pomerne ošúchané klišé srbského turbo folku (Slavochka), ruských častušiek (Dark Eyes) alebo vtieravej pojazdnej "promotion" výstavy príšer (Coney Island Creepshow). Brilantné inštrumentálne výkony, hlavne dychová sekcia spolu s detským fantazírovaním Briana Carpentera čarujúceho za harmóniom, a  svieže tempo rýchlo plynúcej hudby sú hlavnými devízami tohto pútavého albumu. Dobové fotografie s vyblednutou patinou a bizarné kresby v buklete sú výtvarne tak previazané s obsahom albumu, že výtvarníka Briana Dewana by sme mohli pokojne nazvať ďalším členom skupiny. Ak takto skvelo hrali autentické kapely na Coney Island už pred sto rokmi, možno niekoho aj zamrzí, že sa nenarodil vtedy a tam.

Pre časopis Hudba, číslo II.-III./ 2008 napísal Peter Katina

Recenzia CD Hank Roberts with Marc Ducret and Jim Black : Green

Hank Roberts with Marc Ducret and Jim Black
Green

Winter&Winter, 2008 /Hevhetia

Album Green je výsledkom stretnutia troch skvelých hudobných osobností. Ak ste o nich ešte nepočuli, nevadí. Violončelista Hank Roberts sa napriek svojim päťdesiatim štyrom rokom, množstvu nahrávok a koncertov zatiaľ nedostal do všeobecného povedomia v širšej hudobnej verejnosti (s výnimkou fajnšmekrov) a jeden hudobný časopis ho dokonca označil za najneuznávanejšieho skvelého hudobníka súčasnosti. Keď sa započúvam do jeho najnovšej nahrávky, tak mi nezostáva nič iné, iba skonštatovať, že Roberts má natoľlko jedinečný a suverénny autorský aj interpretačný prejav, že mu môžu byť ukradnuté všetky nálepky, hodnotenia i snaha o publicitu. Vo vydavateľstve Winter& Winter už vydal riadnu kôpku albumov, a podobne ako na predošlých, i na tom najnovšom hrá na ozvučenom violončele, gitare a spieva. Do svojej zostavy si pozval dlhoročných spoluhráčov z rôznych projektov, gitaristu Marca Ducreta a bubeníka Jima Blacka, všetko hudobníkov s vlastným videním hudobnej reality a veľmi progresívnymi výrazovými tendenciami, zdedenými ešte zo vzájomného pôsobenia na newyorskej downtown scéne. Album Green je žánrovo dokonale nezaraditeľný. Je tam počuť jazz, alternatívu, popové a rockové piesne, klasiku, improvizáciu, etno aj mystiku, ale nikdy sa nedá presne určiť, kam Robertsa a jeho spoluhráčov rozvíjanie daného motívu "zavedie". Nejde však o žiadny šokujúci crossover s nezmyselnými náladovými prechodmi, ako sa to zvykne stávať pri rôznych nadžánrových kombináciách. Práve naopak. Ide o ucelený konceptuálny projekt s jasnou zvukovou predstavou, kde hudba hladko plynie a prechádza zo skladby do skladby, často bez prerušenia. Slová, ktorými by som charakterizoval Robertsovu hru, sú lyrika, nálady, zvukové plochy, akustika, ozveny, farby  a impresie. Úchvatne znejú dlhé melodické línie hrané unisono na violončele a gitare. Violončelo Hanka Robertsa znie brilantne a naliehavo, jeho občasný spev len dokresľuje tušené línie melódie, než aby si zakladal na svojom speváckom prejave. Zvuk nástroja Marca Ducreta je úplne vzdialený tomu, čo produkuje väčšina gitaristov a podľa zasnívanej melancholickej farebnosti a jemnej difúzie do časopriestoru je rozpoznateľný po pár akordoch. Perkusie Jima Blacka zasa neostávajú stranou, ale razantne podporujú hudobný proces, ktorého čitateľná logika nestojí na improvizovanej hlušine, ale precíznej kompozičnej práci. Zvukové experimenty nedrásajú uši a povzbudzujú ich v snahe dešifrovať skryté pradivo. Mohlo by sa zdať, že pôjde o poslucháčsky náročný projekt, ale napriek viacvrstvovosti,  veľkému intelektuálnemu vkladu hudobníkov je nahrávka Green poslucháčsky vďačná, akceptovateľná a veľmi príjemná. Ak túžite po neotrepanej hudobnej vízii a máte pocit, že už všetko poznáte, siahnite po albume Green. Fantázia má totiž u Hanka Robertsa zelenú.

Pre časopis Hudba. číslo II.-III./ 2008 napísal Peter Katina

Recenzia CD Uri Caine Ensemble : The Othello Syndrome

Uri Caine Ensemble
The Othello Syndrome
Winter&Winter, 2008 / Hevhetia

Recyklátor klasickej hudby Uri Caine sa vo svojom najnovšom projekte pustil do Verdiho veľdiela o láske, žiarlivosti, zrade a vražde. Pozval si k tomu opäť originálnu skupinu umelcov, ktorí tvoria dokopy moderný alternatívny operný orchester, obsadením siahajúcim od klasických nástrojov (klarinet, husle, trúbka, klavír) po elektroniku a rockovú gitaru s basou. Pätnásť skladieb spracúva motívy a citáty z pôvodnej Verdiho partitúry Otella, ale Uri Caine ich adaptoval a upravil tak, že niekedy je možno i pre znalca tejto opery naozaj problematické rozoznať, ktorý Verdiho nápad Caine práve rozvíja. V každom prípade tvorí Verdiho predloha iba zlomok pomerne veľkorysej minutáže celej nahrávky. Zvyšok je Cainova originálna produkcia. Megapredstavenie takto upraveného diela, ktoré už zaznelo naživo na Bienále v Benátkach ešte v roku 2003, určite vzbudí v neznalých poslucháčoch zvedavosť, aká je opera Otello v pôvodnom znení. Uri Caine sa totiž v tomto spracovaní nevyhol viacerým výzvam, ktorým čelí vždy, keď upravuje klasické dielo do "recyklovanej" podoby. Paradoxne totiž ak hrá súbor jazzové variácie, kde nie sú konotácie s predlohou zreteľné, vtedy znie úprava najlepšie. V okamihu, keď sa hudba dostáva do polohy, že presne cituje klasiku, začne znieť trochu ako rocková opera Jesus Christ Superstar krížená s Bohemian Rhapsody. Je to hlavne premršteným využívaním ostrého zvuku elektrickej gitary a zbytočnej "podpory" bicích na miestach, kde rytmus vychádza z precíznej textúry akustických nástrojov Verdiho predlohy. Disk ale obsahuje čarovné momenty, napríklad Nárek Desdemony v podaní speváčky Josefine Lindstrandovej alebo hudobne minimalistické pasáže, znázorňujúce vraždu Desdemony v závere. Ak Otella nepoznáte, odporúčam vypočuť, respektíve pozrieť si originál. Potom môžete siahnuť po tejto recesii a vychutnať si trošku iné videnie hudobného sveta v netradičnom podaní.

Pre časopis Hudba, číslo II.-III. / 2008 napísal Peter Katina

Recenzia CD Puella Trio : Martinů/ Schnittke/ Šostakovič

Puella Trio
Martinů/ Schnittke/ Šostakovič
Arco Diva, 2008/ Hevhetia

Nahrávka Puella Tria s dielami Martinů, Schnittkeho a Šostakoviča je potvrdením interpretačných kvalít brnianskeho zoskupenia mladých pôvabných dám. Klaviristka Terezie Fialová, huslistka Eva Karová a violončelistka Markéta Vrbková sú laureátkami množstva medzinárodných súťaží, a  pritom sú to ešte stále študentky. Pre tento album si vybrali skvelú dramaturgiu neopočúvaných a hodnotných diel. Skladba Bohuslava Martinů Bergerettes odráža na jednej strane dusnú klímu nadchádzajúcej druhej svetovej vojny, na strane druhej v nej cítiť vplyv jazzu a istú odľahčenosť, ktorou sa možno autor snažil preklenúť obavy z prichádzajúceho obdobia. Trio si túto skladbu doslova vychutnáva a detailne vykresľuje všetky detaily s citom pre drobné tanečné prvky a ponášky na ľahkú múzu. Sláčiky hrajú popri výraznom klavíri veľmi spevne, všetky frázy sú plasticky členené a hudby plynie vo vzdušnom časopriestore. Nasledujúcou skladbou na albume je česká premiéra klavírneho tria rusko - nemeckého skladateľa Alfreda Schnittkeho. Pôvodne bola skladba napísaná pre sláčikové kvarteto, ale autor ju neskôr upravil aj pre klavírne trio. V tejto polyštýlovej mystickej hudbe sa striedajú príkre disonancie serializmu s hudbou modifikovaných ruských pravoslávnych spevov v rozsiahlej škále od meditatívneho ticha po drásajúce vypäté miesta. Trio dokáže v skladbe "zabrať" a vytočiť napätú atmosféru dynamických častí skladby do krajnosti pri zachovaní znelej kvality tónu a jeho majstrovského ovládania. Najtichšie miesta znejú v podaní Puella Tria takisto úchvatne. Možno by väčšou flexibilitou "timingu" dosiahli ešte viac Schnittkeho mysterióznosti a príklonu k metafyzike. Celkovo je zvuk tria veľmi príjemný, mäkký v lyrických miestach, precítený a vrúcny. Poslednou kompozíciou nahrávky je Trio č.1 op.8 Dmitrija Šostakoviča. Je to skladateľovo rané dielo, ešte výrazne ovplyvnené romantikou a tonalitou, ale obsahuje už zárodky nervnej a razantnej dikcie jeho neskorších diel. Náročný pohyb vo všetkých hlasoch je exkurzom do jedinečnej súhry súboru, ktorého zohratosť a spoločné hudobné cítenie sú výnimočné a obstoja v akejkoľvek konkurencii.

Pre časopis Hudba, číslo II.-III/ 2008 napísal Peter Katina

Recenzia CD Ole Matthiessen : Portraits Poems & Places

Ole Matthiessen
Portraits Poems & Places
Stunt Records, 2008 / Hevhetia

Tento album je prierezom tvorby dánskeho jazzového klaviristu Ole Matthiessena, ktorá vznikala počas neuveriteľnej štyridsaťročnej kariéry. Obsahuje výber balád, ktoré reprezentujú rôzne stupne smutnej nálady a "splínu", hudobné skeče, črty a dojmy z ciest na turné po krajinách bývalého Sovietskeho zväzu. Na nahrávanie si Matthiessen pozval dánsku jazzovú špičku, bohato zastúpenú najmä výbornými saxofonistami a trubkármi. Kompozične smerujú všetky balady k pocitu "blue mood", melanchólii, clivote a škandinávskej okázalej túžbe po osamelosti a ukrývaní ozajstných pocitov pod pláštikom individualizmu. Najviac ma zaujali altsaxofonistka Christina von Bulow krásnym spevným tónom v Ballade, skvelý hráč na krídlovke Mads la Cour v pocte Benovi Websterovi One For Ben a švédsky gitarista Bjarne Roupé v súhre s trubkárom Jensom Wintherom v Still Around. CD je ponorené do tlmenej atmosféry snenia a tichej krásy a táto emócia sa "tiahne" celým albumom. Viacmenej rovnaká nálada albumu však neprinúti každého k jeho hlbšiemu sústredenému počúvaniu.

Pre časopis Hudba, číslo II.-III./2008 napísal Peter Katina

Recenzia CD Jans/ Englichová : Martinů/ Quartet Francaix, Bordes, D ´Indy, Pierné, Jolivet

Jans/ Englichová/ Martinů/ Quartet Francaix, Bordes, D ´Indy, Pierné, Jolivet
Arco Diva, 2008/ Hevhetia

Tento album, plný francúzskych skladateľských mien, hoci nie príliš frekventovaných, prináša takmer osemdesiat minút pôvabnej a farebnej hudby pre sláčikové kvarteto, flautu a harfu. Ojedinelé komorné zoskupenie naplno predstaví svoju farebnú paletu už v Kvintete č.2 Jeana Francaixa, na ktorého talent svojho času upozornil už Maurice Ravel. Je to hravá, vtipná štvorčasťová skladba, plná krásnych hudobných momentov a farebných detailov. Flautista Carlo Jans tu, podobne ako v ďalších skladbách exceluje a predvádza neskutočné tónové kvality a interpretačnú invenciu. Náročný harfový part je výzvou pre Kateřinu Englichovú, ktorá s flautou vedie dialóg na najvyššej úrovni a predvádza majstrovské ovládanie práce s detailom a cit pre krehké melodické línie. Skladba Suite Basque Charlesa Bordesa je prekvapujúco nahraná vo svetovej premiére, keďže ide o naozaj atraktívnu skladbu, ovplyvnenú harmóniou a zvláštnosťami baskickej hudby, napríklad jej typickým 5/8 metrom. Suita znie v trochu tmavších farbách než Francaixovo kvinteto, napriek tomu ju už po prvom počutí jej tanečné prvky, razancia, ale i spevná lyrika pasujú na zvukovú delikatesu, ktorá sa rýchlo neopočúva. Interpretácia diela je opäť prvotriedna. Súbor hrá dynamicky, flauta a harfa organicky zapadajú do zvuku sláčikového kvarteta a vytvárajú skvelý, bohatý a homogénny zvuk. To isté platí o interpretácii Suity Vincenta d ´Indyho, ktorá čerpá inšpiráciu z formy barokovej suity. Dielo bizarne mixuje zvuk baroka a romantizmu, a je tak istým spôsobom exotickým príspevkom autora k neskororomantickému hudobnému mysleniu. Organista Henri Pierné, žiak Césara Francka, posunul hudbu pre toto nástrojové zloženie ešte ďalej, smerom k impresionizmu a v skladbe Voyage au "Pays du Tendre" farebné plochy spolu s úchvatnou virtuozitou (najmä flautový part) "pošlú" poslucháča na výlet do farebných snov, a  to bez použitia nedovolených podporných prostriedkov. Album uzatvára Chant de Linos skladateľa André Joliveta, mystické a expresívne dielo plné koloritu a dôrazného využívania zvuku flauty. Táto nahrávka je relaxom a pohodou pre náročné uši, je to ale zároveň ohňostroj mimoriadnych hráčskych výkonov, majstrovská interpretácia hudby, ktorá samu seba neberie až tak vážne.

Pre časopis Hudba, číslo II. - III/ 2008 napísal Peter Katina