Recenzia CD Love Songs

Love Songs
Brad Mehldau
Anne Sofie von Otter
Naive classique 2011

Prepojenie jazzového klavíra a klasického spevu sa už raz Bradovi Mehldauovi úspešne podarilo na nahrávke Love Sublime so sopranistkou Renée Flemingovou. Nový album Love Songs s mezzosopranistkou Anne Sofie von Otterovou obsahuje hneď dva disky. Ten prvý prináša cyklus Love Songs, sedem piesní, ktorých autorom je Mehldau. Piesne vznikli na objednávku Carnegie Hall a Wigmore Hall, kde boli aj prvý raz v roku 2010 uvedené. Autormi textov sú C.C. Cummings, Philip Larkin, ale väčšinu albumu tvoria zhudobnenia krásnych lyrických básní americkej poetky z prelomu 19. a 20. storočia, Sary Teasdaleovej. Mehldauov typický kompozičný prejav sa nedá zaprieť; je to svet zľahka melancholických nálad poskytujúcich priestor pre nežné rubato a úžasnú kantilénu Otterovej, je to zložité pradivo vnútorných hlasov klavíra a filigránska drobnokresba detailov, ktoré robia z tejto nahrávky ojedinelý projekt. Myslím si, že tmavší register Otterovej hlasu znie v spojení s Mehldauovou hudbou oveľa priliehavejšie než vo vyšších polohách mierne exaltovaný soprán Flemingovej. Výnimočné svojou bolestnou baladickosťou a vnútorným nábojom sú najmä piesne Because a Did You Ever Know? Mehldau sa tu príliš sólisticky neprejavuje, drží sa v úzadí v úlohe sprievodu a necháva vyniknúť krásnym "kĺzavým" legátovým línám Otterovej hlasu. Charakterovo sa piesne nesú v nálade sladkej nenaplnenosti, očakávania, túžby, bolesti a vášne, priam v brahmsovskej až postromantickej forme a harmónii (Mehldau sa v booklete vyznáva zo svojej vášne- hudobnej germanofílie) obohatene o komplikovaný "vnútorný život" harmonických spojení a nekonečne sa vinúcich spletitých melodických liniek oprostených od akýchkoľvek jazzových narážok a jednoznačne sa hlásiacich k súčasnej klasickej hudbe. Otter spieva ľahko, veľmi uvoľnene, graciózne a nesmierne farebne. Druhý disk obsahuje úplne inú hudbu. Ide o zmes európskych a amerických piesní, ktorých výber urobili obaja umelci spoločne. K slovu sa tak dostala pestrá zmes skladieb od Léa Ferrého, Joni Mitchellovej, Michela Legranda, Jacquesa Brela, ale i Lennona s McCartneym a Leonarda Bernsteina. Vážny a zádumčivý charakter väčšiny piesní pozitívne "narušia" až švédske odľahčené "kúsky" Sakta vi ga genom stan (z muzikálu Walking My Baby Back Home) a Att angora en brygga, ktoré Otter vybrala na počesť švédskej jazzovej speváčky Moniky Zetterlundovej. Svojimi aranžmánmi sa Mehldau nepokúša kopírovať francúzskych šansoniérov, ale ponúka veľmi striedme inštrumentálne poňatie bez košatých medzihier a odbočiek. Už úvodná nádherná Avec le temps od Léa Ferrého s dokonalou francúzštinou Otterovej (tá si spievanie vo francúzštine evidentne vychutnáva najviac) nenechá nikoho na pochybách, že nejde o prvoplánový komerčný projekt, ale o profesionálny ponor do toho najlepšieho,čo tradičný európsky "songbook" ponúka. Na albums a dostali aj dve piesne legendárnej francúzskej speváčky Barbary, najmä "montmartrovský popevok" Dis, quand reviendras-tu? Naliehavý song Marcie, plná razantných harmonických zmien od Joni Mitchellovej pôsobí ako cover verzia gitarovej rockovej balady. Naopak, vznešený pocit starých dobrých čias klasického muzikálu prináša Something Good od Richarda Rodgersa so svojimi klenutými melódiami a vrúcnosťou. V podaní Mehldaua a Otterovej skvele znejú i typicky šansónové piesne Chanson de Maxence od Michela Legranda a smutná Chanson des vieux amants od Jacques Brela. Následne sa toto bizarné duo ešte blysne v Legrandovej zasnívanej balade What Are You Doing the Rest of Your Life? a po beatlesovskom "prídavku" Blackbird (z ktorého výberu podozrievam Mehldaua) speje album k svojmu záveru v podobe smutného povzdychu o pominuteľnosti života v Bernsteinovej Some Other Time. Akokoľvek nekonzistentný sa tento dvojalbum na prvý pohľad môže zdať, jeho oba disky nenútene prepájajú hneď niekoľko hudobných svetov. Je to spojenie vnútorne komplikovaného, rozorvaného a večne hľadajúceho jazzmana Brada, klasického spevu Anne Sofie bez náznakov opernej štylizácie, šansónu, jazzu, rockových balád, amerického muzikálu, európskej tradície a postromantických kompozícií - stále prísne zakotvených v tradičnom hudobnom myslení. Okrem jasne hviezdiacej Otterovej je to hlavne Mehldau vo svojej najlepšej podobe. Autorsky aj interpretačne.

Pre časopis Hudobný život, číslo 11/ 2011 napísal Peter Katina

Recenzia CD Christophe Desjardins : Alto/ Multiples

Christophe Desjardins
Alto/ Multiples
Aeon 2010/ distribúcia Hevhetia

Projekt Alto/ Multiples francúzskeho violistu Christopha Desjardinsa je pozoruhodný hneď v niekoľkých aspektoch. Ide o dvojalbum, z ktorého prvý nosič obsahuje najzávažnejšie diela 20. storočia pre sólovú violu idúce v poradí, v akom vznikali od roku 1922 po 2007. Hneď prvá skladba, Sonáta op. 25 č.1 od Paula Hindemitha, je dielo, ktoré prispelo k prelomu vo vnímaní tohto dlho podceňovaného nástroja. Tému prvej časti štvorčasťovej sonáty Desjardins prednáša dôstojne a pateticky, kým v legendárnej 3. časti, plnej extrémne rýchleho pohybu a drsného zvuku, dovádza svojou extatickou hrou na svoju dobu šokujúce inštrukcie Hindemitha do dôsledkov ("Tonschoenheit ist Nebensache"- krása tónu je vedľajšia). V pomalých častiach, ktorých spevné línie modeluje s nesmiernym citom a lyrikou, zasa prejavuje úplne kúzelné schopnosti dynamického stvárnenia hudby v tichu. Prehliadka výnimočných diel pre violu pokračuje skladbou Sonata fur Viola od Bernda Aloisa Zimmermanna. Dielo je voľnou meditáciou na Bachov chorál Gelobet seist du, Jesu Christ, ktorého časť v nej autor i cituje. Desjardins sleduje dramatickú a teatrálnu líniu diela, ale pritom necháva skôr prevládať meditatívne stavy a mystickú náladu pôvabných glissánd a vibrata v pianissime. Nasledujúca skladba, Sequenza VI od Luciana Beria, je považovaná za interpretačne extrémne náročnú skladbu na hranici hrateľnosti, podobne ako väčšina Beriových Sequenz pre iné nástroje. Sequenza pre violu bola zamýšľaná ako pocta Paganiniho Capricciam a jej "hnacím motorom" je nepretržité tremolo agresívnych štruktúr, ktoré znejú v rôznych opakovaniach, permutáciách a inverziách ako majstrovská štúdia štruktúry bizarných tvarov, ktoré Berio s obľubou používal. Jeho Sequenza je dynamickým vrcholom celého albumu a Desjardins tu predvádza spektrum desivých polôh zvuku, nedostižnej virtuozity a vhľadu do náročnej koncepcie diela. Kompozícia Prologue pour alto of Gérarda Griseyho rozbehnutý "drive" albumu trochu upokojí a prináša čarovnú atmosféru spektrálnej harmónie. Grisey podrobuje zvuk violy spektrálnej analýze a premenlivý svet alikvót tejto krehkej kompozície ukazuje doteraz nevídané farebné možnosti nástroja. Skladba je pozoruhodná tým, že k jej predvedeniu sú potrebné prirodzené rezonátory v podobe bubna, tam - tamu a klavíra, ktoré rezonujú so sólovým hlasom violy. Dielo Einspielung III od Emmanuela Nunesa (Desjardins nahral samostatný album jeho diel pre violu) je technicky náročná kompozícia, doslova labyrint prchavých motívov a premenlivých blokov virtuóznych pasáží a neuchopiteľného pohybu. Akýmsi "dovetkom" tohto albumu je kratučká miniatúra Figment IV Elliotta Cartera, ktorá prehliadku hudby 20. storočia pre sólovú violu uzatvára. Druhý album Multiples predstavuje pozoruhodný prístup interpreta, ktorý sa rozhodol uviesť diela dobovej i súčasnej hudby s pomocou navrstvených partov violy, ktoré sám nahral. Desjardins po úspechoch s interpretáciou dobovej hudby na koncertných pódiách po nej siahol i na tomto albume. Dvornú pieseň Tant plus Ayme Gillesa Binchoisa, ktorá je napísaná pre tri hlasy, preňho prekomponoval Georg Kroll. Malor ma bat od Johannesa Ockeghema, ktorá znie v úprave Bruna Madernu pre tri violy, je súčasťou Madernovho cyklu Odhecaton, transkripcií francúzskych piesní pre tri a štyri hlasy z roku 1501. Ricercare 1 od Domenica Gabrielliho je prepisom partu sólového violončela pre violu a Gesualdov Madrigal X z Piatej knihy madrigalov upravil samotný Desjardins. Týmto "dobovým" nahrávkam niet čo vytknúť, hoci Desjardins nie je špecialistom na starú hudbu. Najrozsiahlejším dielom na tomto albume je vyše polhodinová meditatívna Canzona nuova od Wolfganga Rihma, pôvodne pre štyri violy plus sólový part, kde Desjardins nahral postupne všetky party. Novú hudbu tu ďalej reprezentuje Jonathan Harvey a jeho Ricerace una melodia, ďalej skvelá, dynamická Messagequisse od Pierra Bouleza a album uzatvára skladba Elettra od Ivana Fedeleho, veľkolepá exhibícia zvukových a technických možností violy. Je určite nesmierne náročné uvádzať koncertne skladbu s prednahratými vlastnými partami, najmä pokiaľ ide o agogiku, rubato a celkový muzikálny prejav a prirodzenosť hry. Na tejto nahrávke však nepoznať hranicu medzi sólovým a elektronickým partom a celá pôsobí ako "live". Christophe Desjardins je určite jedným z najvýznamnejších interpretov a propagátorov súčasnej violy aj eho projekty a nahrávky posúvajú povedomie o možnostiach sólovej hry na tomto nástroji o obrovský kus vpred. Počúvať tento dvojalbum v rozsahu 150 minút je v jeho podaní vzrušujúci a objavný zážitok.

Pre časopis Hudobný život, číslo 11/2011 napísal Peter Katina

Recenzia CD Lang Lang : Live in Vienna

Live in Vienna
Lang Lang
2LP
Sony Classical 2010

Pravdupovediac, bol som veľmi zvedavý na tohto mladého, no slávneho čínskeho klaviristu, ktorého súčasná hviezdna kariéra je považovaná za prototyp dokonalého prepojenia veľkého umenia s rozsiahlou komerčnou mediálnou kampaňou. Dvadsaťsedemročný Lang Lang, ktorý po emigrácii do USA študoval u Garyho Graffmana na Curtisovom inštitúte vo Philadelphii, donedávna nahrával pre Deutsche Grammophon. Minulý rok ho za nehorázne peniaze kúpila "stajňa" Sony a urobila z neho absolútnu "top star" vydavateľstva. Nahrávku jeho koncertov z februára až marca minulého roka vo viedenskom Musikvereine Sony podporila vydaním veľkolepého setu v podobe 2CD, DVD, Blue Ray s 3D videom a 2LP. Luxusný dvojvinyl ponúka koncertný program, v ktorom Lang Lang predstavuje klasický repertoár svetovej klavírnej literatúry. Na úvod hrá dve Beethovenove sonáty, Sonátu č.3 C dur op.2 a Sonátu č.23 f mol op. 57 "Appasionatu", ďalej tri časti z Iberie od Isaaca Albéniza a Sonátu č.7 B dur op. 83 od Sergeja Prokofieva. Na záver recitálu Lang Lang pri príležitosti 200. výročia Chopinovho narodenia ponúkol tri prídavky, všetky v As dur, Etudu op. 25 č.1, Polonézu č.6 op. 53 "Herorickú" a Grande Valse Brillante op.34 č.1. Už v Beethovenovi klavirista predviedol výborné štýlové a obsahové stvárnenie a okúzľujúcu prstovú techniku, najmä v brilantných krajných častiach sonát. Pomalá časť Sonáty C dur je skvele naplnená tragikou a smútkom. Lang Lang hrá plasticky a precízne, úžasne sa pohybuje v hudobnom časopriestore, hoci časové oblúky sú niekedy až príliš veľkorysé a pri nádychoch v rámci fráz si "dáva dosť načas". "Appasionata" bola rovnako kvalitne predvedená, no Lang Lang, ktorý býva niekedy ironicky označovaný aj ako "Bang Bang" pre svoj údajný tvrdý tón vo forte, tu podľa mňa potvrdil povesť, že je hlavne majstrom dynamiky v rozmedzí mezzopiano až pianissimo, ale v hutných pasážach sa uňho kvalita tónu akoby vytrácala. Výborne vyznel v Langovom podaní Albéniz, ktorého zaradenie do programu považujem za pozoruhodné osvieženie inak pomerne konzervatívnej dramaturgie. Opäť nádherné farby, delikátne pianissimo, a krehká tónokresba. Prokofievovej "Vojnovej" sonáte však chýbala hĺbka a mám pocit, že rozsah emócií tejto hudby klavirista nedokáže pretaviť do svojej interpretácie,. Rozporuplným bodom programu však boli chopinovské prídavky. Etudy pôsobila až príliš preumelkovane a  preromantizovane, polonéza bola zasa pomerne rýchla a valčíku chýbala noblesa a elegancia. Ak mám byť úprimný, Beethoven s Gilelsom, Prokofiev s Richterom, Albéniz s Aliciou de Larrocha alebo Chopin s Rubinsteinom ostávajú nedostižnými métami i pre takého výnimočného klaviristu, akým Lang Lang bezpochyby je. Mám pocit, akoby sa jeho interpretácia pokúšala tlmočiť hudobné obsahy na virtuálnom podklade. Jeho inak výbornej hre chýba hĺbka  pocit "ozajstnosti"; cítiť, že Lang Lang síce napodobňuje veľké vzory, no s obsahom hudby sa nie vždy dokáže stotožniť. Na prvé počutie niet tomuto virtuóznemu klaviristovi čo vytknúť, ale napriek úchvatnej hre mi stále chýba špecifický, rozlíšiteľný zvuk a akási osobitosť interpretácie. Na druhej strane jeho mladý vek a nesmierny talent je určite prísľubom skvelej hudobnej budúcnosti. Hoci je zvuková kvalita LP slušná, cítiť tu mierne okresané výšky zvukového spektra, niektoré pianissimá vo vysokých polohách takmer vôbec nepočuť a záverečné siahodlhé potlesky pripomínajú skôr šum mora. Tento dvojvinyl je však obsahovo i dizajnovo určite nádherný a luxusný darček pre akéhokoľvek bežného konzumenta klasickej hudby. Pre fajnšmejkrov a hudobných profesionálov to je zasa zaujímavá alternatíva vyčnievajúca z množstva nahrávok ďalších mladých a skvele hrajúcich Číňanov, Američanov i Európanov.

Pre časopis Hudobný život, číslo 11/ 2011 napísal Peter Katina

Recenzia CD W.A. Mozart : Requiem

W.A. Mozart
Requiem K 626
Maurerische Trauermusik K 477
Montserrat Figueras
Claudia Schubert
Gerd Turk
Stephan Schrekenberger
La Capella Reial de Catalunya
Le Concert des Nations
Jordi Savall
Alia Vox 2010/ distribúcia Hevhetia

Dirigent a hráč na viole da gamba Jordi Savall sa v priebehu celej svojej výnimočnej umeleckej kariéry venuje dobovej hudbe, hlavne obdobiu renesancie a baroka, a takisto stredovekej španielskej hudbe, no občas "zabrúsi" aj do obdobia klasicizmu. Po jeho skvelej novej nahrávke Haydnových Siedmich posledných slov nášho spasiteľa na kríži Hob. XX.1 z roku 2006 teraz vychádza v reedícii aj jeho nahrávka Mozartovho Rekviem z roku 1991. Toto CD na mňa zapôsobilo sviežim dojmom, pretože sa nesnaží vytvárať príliš novátorské poňatie pokiaľ ide o výsledný zvuk, a pozitívne vnímam aj oprostenie sa od istým spôsobom rigidných kódexov autentickej interpretácie, ktorá interpretov na prelome 80. a 90. rokov zväzovala a obmedzovala. Nahrávka je interpretačne veľmi plastická a jednotlivé časti omše plynú prirodzene a svižne, no bez straty vznešenosti a pátosu. Pritom tempá jednotlivých častí nie sú rýchlejšie než je zaužívané (azda okrem Rex Tremendae). Orchester Le Concert des Nations pozostávajúci z 18 sláčikových nástrojov, 9 dychových nástrojov, organu a tympanov s ladením na 430 Hz hrá už tradične na vynikajúcej úrovni, veľmi disciplinovane a zreteľne. Savall využíva dobové  trombóny a basetové rohy podľa Theodora Lotza, ktorý spolupracoval s Antonom Stadlerom, Mozartovým klarinetistom. Kvalita orchestra naplno vynikne už v úvodnej kratšej Slobodomurárskej smútočnej hudbe (Maurerische Trauermusik). Napriek miestami slabšej dynamike orchestra sú však inštrumentálne výkony kvalitatívne stále oveľa výraznejšie než tie vokálne. Zbor La Capella Reial de Catalunya síce spieva dobre, ale pomerne nevýrazne, a podobne je to aj u sólistov, ktorí sa svojimi kvalitami nijako nevymykajú z priemerného štandardu (Tuba mirum). Z nahrávky a kvality zvuku predsa len cítiť, že vznikla pred 20 rokmi a že dnešná interpretačná a  nahrávacia prax sa i prípade redukovaného obsadenia autentických súborov posunuli o značný kus ďalej. Otázna je i citeľne oslabená dynamika, a tým aj napätie pri malom počte zboristov a členov orchestra, kedy pri exponovaných úsekoch diela predsa len chýba väčšia "sila" a zvukový objem, ktorého kapacitu nevylepší ani preformátovanie nahrávky na SACD. Napriek tou je tento album ako súčasť postupne vydávaných starších Savallových nahrávok v rámci edície Alia Vox Heritage ďalším záslužným počinom a jeho vyše 80-stránkový viacjazyčný booklet prináša zaujímavé informácie o hudbe i nahrávke samotnej. Tento album asi nebude patriť medzi najprevratnejšie v rámci produkcie vydavateľstva, napriek tomu svojou kvalitou nijako nezaostáva za štandardne špičkovými výkonmi Savallovho tímu a jeho celoživotnou snahou o autentickú a pritom elektrizujúcu interpretáciu.

Pre časopis Hudobný život číslo 10/ 2011 napísal Peter Katina

Recenzia CD Karnas

Karnas
Grzegorz Karnas
Hevhetia 2011

Album Grzegorza Karnasa s jednoduchým názvom Karnas predstavuje prehliadku asi najlepších nápadov, akými momentálne tento poľský vokalista disponuje. Nespútaný, osobitý svet jeho piesní vo vyslovene voľnej forme, plný odbočiek, improvizácií a pohrávania sa s poetickými textami i hudobnou štruktúrou je naozaj ojedinelý. Karnas postráda úpornú snahu páčiť sa a spolu s kapelou si so svojou hudbou a hlasom robí doslova čo chce. Na pomerne rozsiahlej ploche albumu prináša rôznorodé prvky vokálnej techniky a zvuku. Po zádumčivej skladbe Zima a básnickom vyznaní Slodka prichádza skladba - príbeh Langue  d ´ amour, ktorého text Karnas prednáša polohlasom, s hyperbolizujúcim divadelným pátosom a ktorá je rozkúskovaná na štyroch miestach albumu. Prevzatá Stingova Roxanne je viac, než len vtipnou imitáciou Stingových vokálnych kreácií. Album je plný tanečných rytmov, cítiť vplyvy latinskoamerickej hudby, reggae, Bobbyho McFerrina (veselá ponáška Summertime Doubts) i Boba Marleya. Môže však byť pomerne problematické vyznať sa vo viacjazyčnom buklete (texty vybraných piesní sú "náhodne" preložené do čínštiny, arabčiny, francúzštiny, španielčiny). Skladba Spytaj Milicjanta je zasa odviazaná, hlučná jazyková hračka s efektami a scatovaním. Hudba Grzegorza Karnasa je zvláštna, jeho expresívny spev siaha od kantilény cez akcentované, slabikované a scatové výrazové prvky až k exaltovaným výkrikom a nezrozumiteľným pazvukom; typické sú preňho uletené kreácie, deklamačné línie na hranici recitácie, krkolomné intervaly, ale jeho farba hlasu pritom zostáva pozoruhodne homogénna a svojím vokálnym prejavom rozhodne nesleduje zámer imitovať nástroje či hlasy iných vokalistov. Miestami Karnas takmer vzbudzuje pocit, že sa "nevmestí do kože", ale baladické skladby, ako sú kvázi filmové tango Fin d´été alebo vyložene pôvabná a spevná On a Heal - Out dokážu atmosféru upokojiť. Napriek alternatívnym a avantgardným elementom je to však vyložene tanečný a melodický album, plný príjemných piesní a neošúchanej invencie. Karnasovu kapelu tvorí skvelá inštrumentálna zostava, Michal Tokaj na klavíri, Adam Oles na violončele, Michal Jaros na base a Sebastian Frankiewicz na bicích. Táto prazvláštna zostava tvoriaca Karnasov Vocal Quintet mu dáva obrovský priestor na sebavyjadrenie, hrajú totiž transparentne, vzdušne, bez "tlačenia na pílu", prevládajú výrazné perkusie a skvelý priestorovo akustický pocit z basy, klavíra a najmä z Olesovho violončela. Zvukový prínos violončelistu je citeľný najmä v skladbách Black Crow a Slodka. Kapela občas zabrúsi a rockovo "pohrozí", radšej sa ale drží vo svete improvizovaného fantazijného voľnomyšlienkárstva a hravej nespútanosti. Pozoruhodný je aj fakt, že album vychádza okrem Cd i v 2LP verzii, čo mu dodáva nádych audiofilnej kvality. Nahrávku Karnas rozhodne odporúčam, nielen pre fanúšikov jazzových vokalistov a ľubozvučne mäkkej poľštiny.

pre hudobný portál www.hudba-music.sk napísal Peter Katina 6.9.2011

Recenzia CD Francois Couturier : Tarkovsky Quartet

Tarkovsky Quartet
Francois Couturier
Anja Lechner
Jean- Louis Matinier
Jean- Marc Larché
ECM Records 2011
distribúcia Hevhetia

Tarkovsky Quartet je v poradí už tretím albumom z voľnej trilógie na počesť filmového diela ruského režiséra Andreja Tarkovského, ktorej autorom, aranžérom a myšlienkovým otcom je klavirista Francois Couturier (prvým albumom bola Nostalgia - Song for Tarkovsky a druhým sólový album Un jour si blanc). Na tejto nahrávke účinkujú spolu s Couturierom akordeonista Jean- Louis Matinier, violončelistka Anja Lechner a sopránsaxofonista Jean- Marc Lerché. Na rozsiahlej ploche takmer 80 minút Couturier predstavuje pomyselný prienik medzi filmovými obrazmi, hlbokou filozofiou veľkého režiséra a vlastnými hudobnými víziami, ktorými sa kvarteto pokúša reflektovať Tarkovského zásadné umelecké tézy. Symbolicky posvätil Couturierov projekt v texte bookletu i Tarkovského syn Andrej. Dvanásť trackov albumu vo svojich názvoch odhaľuje rôzne narážky a konotácie vzťahujúce sa k režisérovmu životu a tvorbe (Dostojevského postava Myškin, ktorého si vždy prial natočiť, San Galgano, kde sa odohráva dej filmu Nostalgia), ale i odrazy transcendentných a mystických vplyvov a náboženstva (L´ Apocalypse, Doktor Faustus, Pašie podľa Andreja či Z druhej strany zrkadla). Couturier pri niektorých skladbách v záhlaví vyslovene uvádza konkrétny vplyv, napr. Bachove Jánove pašie, ponášky na Šostakoviča alebo citácie z Pergolesiho Stabat Mater. Ak ste boli zvyknutí na relatívne ľahko uchopiteľné, melodické, "mediteránne" albumy Couturiera a Matiniera s Anouarom Brahemom či "argentínske" nahrávky Anje Lechner s bandoneonistom Dinom Saluzzim, tak Tarkovsky Quartet je rozhodne úplne iná kategória hudby. V prvom rade je to náročnejšie počúvanie plné mystickej atmosféry, rozsiahlych plôch, meditatívnych stavov a čírej kontemplácie. Vítaný posun nastal ale v razantnom prístupe Couturiera, pokiaľ ide o silné vplyvy súčasnej hudby, ktorá sa uňho prejavuje v rozmedzí od šostakovičovských alúzií a divokej improvizácie k vyložene súčasnej kompozícií a aleatorickému pohybu v priestore. Členovia kvarteta hrajú na albume spolu pomerne striedmo, priestor skôr dostávajú rozsiahle sóla klavíra (A celui qui a vu l´ ange) či violončela (Tiapa) alebo rôznych dvojíc nástrojov, hlavne v expozícií jednotlivých skladieb. Harmonicky sú Couturierove kompozície silne tonálne ukotvené, niektoré odkazujú k Bachovým chorálom, pri piesňovej forme je badať tradičné delenie na strofy a výrazné refrény, hoci zopár trackov je úplne atonálnych (Maroussia). Okrem toho je v Couturierových skladbách cítiť vplyv stredovekej hudby, ruských nápevov či dokonca ázijskej hudby (Sardar ako pocta Tarkovského nenatočenému scenáru tadžického westernu). Súhra interpretov je vynikajúca a spoločná farba klavíra, akordeónu a violončela je kompaktná, no pritom veľmi pestrá. Tarkovského tvorba, to sú statické obrazy siahajúce niekam do podvedomia a absolútna oddanosť duchovnému aspektu umenia, ktoré sa prejavujú vo všetkých jeho filmoch. Podobne i tento album je plný rozprávajúcich, viacrozmerných obrazov rozrastajúcich sa z jednoduchej základnej línie a vyžadujúcich pri vnímaní totálny ponor, nesúcich posolstvo duchovnej hĺbky a v závere prinášajúcich očistné oslobodenie a uvoľnenie. Je určite autorsky i interpretačne náročné prepojiť víziu filmára s hudobnými obrazmi, na tomto albume sa to však Couturierovi a jeho spoluhráčom rozhodne podarilo.

Pre časopis Hudobný život číslo9/ 2011 napísal Peter Katina

Recenzia CD J.S. Bach : Clavier Ubung II

J.S.Bach
Clavier Ubung II
Benjamin Alard
Alpha 2011/ distribúcia Hevhetia

Napriek svojmu mladému veku dostal 26- ročný francúzsky čembalista a organista Benjamin Alard vo vydavateľstve Alpha exkluzívny priestor na postupné nahrávanie Bachovho diela Clavier Ubung. Toto veľkolepé "klavírne cvičenie" je rozdelené na štyri samostatné celky označené postupne 9(I-III), štvrtý tvoria Goldbergove variácie. Alard študoval u slávnej Elisabeth Joyé a Jeana-Claudea Zehndera a je mnohonásobným víťazom svetových čembalových a organových súťaží. Spolupracoval s takými telesami a osobnosťami ako La Petite Bande so Sigiswaldom Kuijkenom, Capriccio Stravagante so Skipom Sempém či Venice Baroque Orchestra s Andreom Marconom. Už jeho nahrávka prvého dielu Clavier Ubung s Bachovými šiestimi partitami sa stretla s mimoriadne pozitívnym ohlasom a jeho interpretačná koncepcia je porovnávaná a kladená do kontradikcie s poňatím napr. Glenna Goulda pre svoj introvertný ponor do hudby bez zbytočného interpretačného exponovania zvláštností partitúry. Druhým dielom v poradí je teda Clavier Ubung II, ktoré obsahuje Taliansky koncert BWV 971 a Francúzsku ouvertúru BWV 831. Obe tieto diela spája Bachova fascinácia hudobným dianím v južnej Európe a vplyv Vivaldiho, resp. Lullyho diel de facto priznáva už v názvoch svojich kompozícií. Taliansky koncert v podaní Benjamina Alarda nie je burácajúcim ohňostrojom virtuozity, ale skôr premyslenou, detailnou koncepciou sledujúcou Bachov kompozičný model do dôsledkov. Tempá sú skôr zdržanlivé, ale bez okázalosti, rýchle časti prekypujú tanečným charakterom a finále sa nijako nesnaží  ohúriť extrovertnosťou. Alard zreteľne interpretačne odlišuje dynamické sekcie forte a piano pri dvoch manuáloch, ktoré si koncertantne odpovedajú a sú v jeho predvedení veľmi kontrastné. Prostredné Andante vytvára dojem, akoby ho Alard práve skomponoval. Nad striedmo a takmer bez agogických výkyvov vedeným sprievodom sa pohybuje sólový hlas, ktorý znie ako úplná fantazijná improvizácia. Voľnosť až rytmická nerovnakosť hry oboch rúk (" inégalité") znie fascinujúco, akoby tu hral sólista so sprievodom iného hudobníka. Pri Francúzskej ouvertúre je očividné, že tanečný ráz, silný výraz a skvelé zdobenie majú u Alarda prednosť pred klišéovitou nespútanosťou, s akou sa Bachove diela ovplyvnené talianskym či francúzskym idiómom s obľubou predvádzajú.Model couperinovskej či lullyovskej tanečnej partity dovedený do dokonalosti tým, že zmiešava francúzske a nemecké vplyvy, interpretuje Alard citlivo a  s dôrazom na odlišný charakter jednotlivých tancov, hoci Gigue v jeho podaní je naozaj decentným tancom. Táto racionalita, konceptuálna výstavba a dôraz na detail, frázu a logiku hudobnej výpovede robia z Alardovej interpretácie vyhľadávanú alternatívu v neprebernom svete nahrávok Bachových čembalových diel. Za ďalšiu devízu tohto albumu považujem skvelo znejúci, dokonale naladený nástroj od Anthonyho Sidneya a  rovnako i odborný text bookletu, ktorý pripravil renomovaný francúzsky muzikológ Gilles Cantagrel.

Pre časopis Hudobný život, číslo7-8/ 2011 napísal Peter Katina