Recenzia CD Ivan Ilic : The Transcendentalist

Ivan Ilić

The Transcendentalist

Heresy  Records 2014

Pri súčasnej tendencii zlučovania a pohlcovania malých vydavateľstiev veľkými koncernami, ktoré stavajú svoj marketing na hviezdach dokola nahrávajúcich overený repertoár, je vždy vzrušujúce siahnuť po titule nezávislého vydavateľstva, ktoré dokáže poskytnúť netušené interpretačné či kompozičné klenoty. Bolo preto zaujímavé siahnuť po nahrávke amerického klaviristu srbského pôvodu Ivana Ilića pod názvom The Transcendentalist, ktoré vyšlo v malom írskom vydavateľstve Heresy Records. Ivan Ilić u nás nie je príliš známe  meno, ale jeho nahrávky sú vždy zaujímavé, hlavne tým, že často nahráva relatívne málo hrávané diela (Godowski) alebo klavírne diela mladých autorov (Metcalf, Tymoczko). Pri jeho aktuálnej nahrávke zaujala na prvý pohľad dramaturgia CD, ktorá kombinuje diela Skrjabina, Cagea, Feldmana a mladého amerického autora Scotta Wollschlegera. Ilić vo výbere zo Skrjabinových Prelúdií a skladieb Rêverie, Guirlandes či Poème languide síce ponúka bazálnu logickú formovú výstavbu diel, celkovo však jeho hra pôsobí, akoby bol klavír pod jeho rukami iba akýmsi druhým, „obligátnym“ nástrojom. V jeho Skrjabinovi absentuje pestrosť a farebnosť tónu, rozlišovanie hlasovej mnohovrstevnosti, a poézia a mágia ustupujú značne do úzadia v prospech skôr racionálnej, konštruktívnej vízie. Ani Cageove diela Dream a In a Landscape, plné očarujúcej harmonickej jednoduchosti a čírych melodických línií neznejú presvedčivo, klavír a hlavne diskant je utopený vo fádnom, sivom zvukovom obale a trochu mechanistickom prevedení. Rozpačitý dojem čiastočne vylepšuje zaujímavá, meditatívna skladba Scotta Wollschlegera Music Without Metaphor. Ilić si však nechal prekvapivú čerešničku na záver, v ktorom nakoniec predsa len „vyšiel s farbou von“ a  dovtedy absentujúce prvky tónovej kultúry a farebnosti nakoniec poslucháčovi ponúkol. Je to skladba Palais de Mari od Mortona Feldmana, vyše dvadsaťminútová kompozícia z roku 1986, v ktorej interpret predvádza svoje hráčske schopnosti asi najvýstižnejšie. Rozsiahle, iluzívne plochy Feldmanových opustených, bezútešných akordov s občas prekvapivým tonálnym nádychom tu znejú v čarovnom, ospanlivom opare a Ilićovi sa tu podarilo ilúziu transcendentna výstižne naplniť. Jeho úspech tu možno tkvie práve v emocionálnej zdržanlivosti, odstupe a snahe o nekomplikovanosť. Napriek mierne špekulatívnej dramaturgii albumu, snahe bukletu o trochu ťažkopádne prepájanie transcendentálnych prvkov v dielach uvedených autorov i kolísavej kvalite interpretácie, stojí toto CD za vypočutie hlavne kvôli Feldmanovi, ktorý sa zase až tak často nenahráva.

Pre časopis Hudobný život č.6/2014, str.37 napísal Peter Katina

Recenzia CD Sisa Michalidesová : Expresie

 Sisa Michalidesová

Expresie

HF 2014

Album skladateľky a multiinštrumentalistky Sisy Michalidesovej pod názvom Expresie  je autorský počin, ktorý predstavuje jej nové skladby, akoby posilnené odlišnou optikou, novými spoluhráčmi a výraznými aranžmánmi. Po jej silných albumoch Zimní kúzelníci a Sisa a sivý holub sú Expresie opäť posunom iným smerom. Produkcie albumu sa zmocnil Peter Preložník, ktorý zároveň hrá na klávesoch a inštrumentálnu zostavu „za Sisiným chrbtom“  ďalej tvorí výborný slovenský band známych mien (basa Juraj Griglák, bubeník Marián Ševčík, Milo Suchomel na saxofóne). Na albume sa striedajú inštrumentálne skladby s piesňami, ktoré spievajú Hanka Gregušová  a Samuel Hošek na poetické texty Petra Konečného. Album napriek krásne insitnému obalu je skôr ladený do hutného hardrockového drajvu. Dominantná rytmická sekcia prináša v takmer všetkých skladbách silný beatový pulz a dynamiku, ktorá poslucháčovi prakticky nedovolí „odpočívať“ a Sisina tradičná lyrika sa preto dostáva k slovu menej. O to viac vyniká skvelá a zasnívaná Caterine so sprievodom harfy a tlmenej lyrickej vokalízy alebo rapsodický klavír v skladbe Nepozvaná, či zdanlivo ležérna nedbalosť v skladbe Ona. Zvuk niektorých piesní je zahalený do pôvabnej retro atmosféry osemdesiatych rokov (úvodná Tuk Tuk), výborný spev Samuela Hošeka zaujme v piesni Hrá nespavým. Zaujímavé sú i ozveny world music, balkánskej, ale hlavne hispánskej hudby vo viacerých skladbách , či farebné využitie harfy, akordeónu, či trúbky v „rotovsky“ znejúcej Obzri sa včas. Album Expresie sa nedá nazvať inak, než príjemný, pochváliť treba navyše jeho zvuk, ktorý je pomerne dravý, no napriek tomu analyticky precízny. Albumom Expresie Sisa Michalidesová potvrzuje, že sa suverénne pohybuje vo voľnom priestore medzi jazzom a alternatívou, ktorý navyše citlivo obohacuje prvkami funku, hard rocku, scénickej hudby, pesničkárstva, folku i world music a že autorsky patrí na Slovensku napriek svojmu mladému veku medzi najvýraznejšie osobnosti, ktoré si s potešením vyberajú z vlastného „balíčka“ multižánrovosti tie najlepšie nápady.

Pre časopis Hudobný život č.5/2014, str. 39 napísal Peter Katina

Recenzia CD Orient Occident II - Hommage a la Syrie

Orient Occident II

Hommage à la Syrie

Hespèrion XXI

Jordi Savall

Alia Vox 2013

Už názov albumu Orient Occident II napovedá, že ideovo voľne nadväzuje na album rovnakého mena. Ten pred pár rokmi podrobne mapoval „hudobné územie“ Turecka, Iraku a Afganistanu v období trinásteho až osemnásteho storočia a hľadal spoločné priesečníky tejto exotickej hudby s dobovou hudbou španielskeho kráľovského dvora. Pokračovanie projektu „Východ - Západ“ vydavateľstva Alia Vox a lídra, muzikológa, dirigenta a hráča na viole da gamba Jordiho Savalla je tentoraz časovo neohraničené a je venované vojnou sužovanej Sýrii. Jordi Savall tu stojí relatívne v úzadí a na nahrávke žiaria hlavne sýrski, resp. arabskí hudobníci. Sýriu tu zastupujú vynikajúci inštrumentalisti, speváčka a lutnistka Waed Bouhassoun a hráč na flaute ney Moslem Rahal. Okrem nich sa na albume predstavia i libanonskí, grécki, tureckí, marockí a izraelskí hráči. Inštrumentárium albumu predstavuje strunové nástroje (vielle, oud, rebab, lira, santur), stredoveké flauty i pestrá sada dobových perkusií (perkusionista Pedro Esteban je okrem Savalla v podstate jediný, kto tu zastupuje španielsky domovský súbor Hespèrion XXI). Produkt Hommage à la Syrie možno skôr nazvať hudobno-literárnym, keďže takmer päťstostranový buklet albumu v pevnej väzbe na kriedovom papieri sa ani pri najlepšej vôli nedá nazvať „priloženou knižočkou“. Kniha obsahuje okrem podrobnej histórie Sýrie od raného osídlenia Damasku v roku 9000 pr.n.l. po súčasnosť i filozofické úvahy a eseje, plné silné mierových posolstiev a pacifistických výziev. (Savallove „mierové iniciatívy“ koniec koncov reflektuje už jeho predošlý veľký projekt Pro Pacem). Aktuálna nahrávka vznikla po niekoľkomesačnom spoločnom koncertovaní, na ktorom predstavili okrem sýrskych piesní, improvizácií a tancov  i diela starej španielskej kresťanskej a židovskej hudby a stredovekej talianskej hudby. Album vznikol ako akt solidarity a upozornenie na dramatický vojnový konflikt, no v prvom rade ide o hodnotný umelecký počin a po hudobnej stráne je Orient Occident II bezpochyby mimoriadne príťažlivý. Najmä jeho druhá polovica je prehliadkou piesní výnimočnej krásy (Ya Mariam el bekr) a vzletných rytmických kompozícií. Album obsahuje štyri skladby, ktoré pochádzajú mimo Sýrie (izraelská Hija mia, talianska Istampitta a španielska Una pastora a Cantiga Virgen, madre de nostro Sennor), ktoré sa majstrovsky preplietajú pomedzi smutné, starobylé sýrske nápevy a energické, výbušné tance. Sýrske skladby plynule prechádzajú od voľných flautových alebo lutnových improvizácií po spoločné ansámblové kusy, plné divokých perkusií a prekrývajúcich sa dychových nástrojov. Kontrastom voči nim sú lyrické piesne, silne pripomínajú európsku tradíciu južanských, melizmami ozdobovaných piesní a s klasickou strofickou formou. Orient Occident II je skvelou štúdiou prastarých hudobných euroázijských zdrojov a podľa Savallových slov predstavuje „dialóg duší medzi tradíciou a hudobníkmi odlišného pôvodu a  rôznych kultúr.“

Pre časopis Hudobný život č.3/2014 str. 37-38 napísal Peter Katina

Recenzia LP Rhapsody in blue

Rhapsody In Blue

Uri Caine Ensemble

LP Winter&Winter 2013

Nový album Rhapsody In Blue amerického jazzového klaviristu Uri Cainea vydalo vydavateľstvo Winter&Winter  ako ďalší exkluzívny, ručne očíslovaný vinyl v limitovanom päťstokusovom náklade, bez akéhokoľvek digitálneho spracovania zvuku. Uri Caine sa už desaťročia s istotou pohybuje na tenkom ľade medzi klasikou, jazzom a improvizovanou tvorbou a s drzosťou sebe vlastnou i skvelou schopnosťou vnímať a počuť staré veci po novom už  spracoval diela Mahlera, Beethovena, Mozarta či Verdiho. Na novom albume sa podujal nanovo prekomponovať a „zrecyklovať“ hudbu Georga Gershwina. Jeho zostavu tvoria známe tváre newyorskej scény: spevák Theo Bleckmann,  trúbkar Ralph Alessi, bubeník Jim Black, klarinetista Chris Speed, podčiarknuť však treba i účasť hosťujúcej gospelovej vokalistky Barbary Walker a basistu Marka Heliasa. Jadro platne tvorí, pochopiteľne, titulná Rhapsody In Blue. Na rozdiel od Caineových predchádzajúcich projektov, ktoré boli do značnej miery šokujúce, kde do Mozartových klavírnych sonát „púšťal“ DJ-ské gramofónové scratche a Verdiho Otella „posadil“ do atonálnych noisových polí, sa Caine stavia ku Gershwinovej hudobnej predlohe s veľkým rešpektom a úctou. Rozsiahla Rapsódia je v podaní jeho ansámblu akýmsi multižánrovým útvarom na pomedzí jazzu a klasickej komornej hudby, ktoré obohacujú uzavreté vstupy hlavnej témy, skreslenej vplyvom swingu, latino hudby a klezmer inšpirácií. Jednotlivé úseky sa však navzájom nenarúšajú, ale nasledujú po sebe v rámci vnútornej organickej formy. Uri Caine Gershwina viacmenej iba decentne komentuje, ale iba málokedy pristupuje k drsnému dekomponovaniu pôvodnej predlohy. Jeho aranžmány sú nápadité a vtipné, klavírne sóla bravúrne, hravé a swingujúce. Zvukovú idylku rozbíja snáď iba schválne jemne distonujúca trúbka Ralpha Alessiho. Album je však popri inštrumentálnych kreáciách hlavne prehliadkou Gershwinových najlepších piesní. Theo Bleckmann sa predstavuje v trochu halucinogénnej atmosfére v But Not For Me, ale najmä vo veľmi vtipnom duete Let´s Call The Whole Thing Off s Barbarou Walker. I Got Rhythm prináša  niekoľko skvelých inštrumentálnych sól, kým v jemnej, lyrickej balade I´ ve Got A Crush On You opäť exceluje Bleckmannov sentimentálny vokálny prejav. Nástrojový chaos  vyúsťuje do organizovanej formy v They Can´t Take That Away From Me, ktorá je opäť parketou celej zostavy, kým Slap That Bass je miestom pre famózny duel chrapľavého vokálneho prejavu Barbary Walker a kúzliaceho basistu Marca Heilasa. Album uzatvára totálne zdeštruovaná, freejazzovo poňatá Love Is Here To Stay. I napriek poslednému uletenému tracku je gershwinovský album jedným z najtradičnejších Caineových projektov. Text LP nachádza paralely medzi Gershwinovou a Cainovou životnou dráhou, a stavia do popredia osudy potomkov európskych židovských hudobníkov - emigrantov do Spojených štátov a ich schopnosť adaptovať sa, ako i aplikovať prvky klezmer žánru a jazzu v klasickej hudbe. Tento gershwinovský album je výnimočnou poctou americkému velikánovi, pretože Caine v ňom nestavia do popredia radikálne vízie, ale ukazuje dokonale zvládnutý, pôvodný swingujúci jazzový idióm, uplatnený v rámci klasickej hudobnej formy s osviežujúcimi prvkami nového jazzu a veľmi uváženého kríženia rôznych hudobných žánrov.

Pre časopis Hudobný život, č.3/2014 str.39 napísal Peter Katina

Recenzia CD Colin Vallon Trio

Colin Vallon

Le Vent

ECM 2014

Novinkový album Le Vent tria mladého švajčiarskeho jazzového klaviristu Colina Vallona nadväzuje na jeho ECM debut Rruga a prináša tucet nových Vallonových kompozícií. Vallon začínal s klasickou hudbou, neskôr prešiel k jazzu a po rozpade svojho prvého klavírneho tria založil to aktuálne, v ktorom funguje s basistom Patriceom Moretom a bubeníkom Julianom Sartoriusom. Album určite nestavia na ambíciách, že by prinášal prevratné zmeny do znenia tradičnej jazzovej zostavy tria. Niekomu môžu prekážať pomerne jednoduché aranžmány a prosté štruktúry skladieb; vo viacerých kompozíciách kopírujú prázdne, repetované oktávy klavíra tóny basovej linky a vytvárajú tak akési monofonické zvukové plochy, ničím nepripomínajúce  progresívne tendencie v jazze. Prvé skladby na albume hmlisto vychádzajú z tradičného jazzového jazyka, hoci reálne ide o mimoriadne simplifikovaný hudobný pohyb po harmonickej kostre, takmer bez akordov, motívov, „zahusťovadiel“, premosťujúcich momentov a rozlíšiteľných melódií, akoby trio na základné hudobné stavebné elementy úplne rezignovalo. Oklieštenú zvukovú hmotu však hudobníci napriek tomu dokážu naplniť zaujímavou rytmickou variabilitou, mysterióznosťou a trochu odťažitým, no  artikulovateľným obsahom. Trio v koncepcii tejto časti albumu ponúka skôr decentný a zdržanlivý hudobný prejav. Asi najväčšia sila tria však spočíva v prekvapivo silnom príklone k ambientu, ktorý sa na albume začne dostávať k slovu až niekde v jeho polovici. Skladby ako Fade, Good Bye, Le Quai alebo Pixels zaujmú premyslenými zvukovými plochami, ktoré umne vrstvia decentné industriálne pasáže zmiešané s voľnou improvizáciou a vytvárajú pestrú, náladovú atmosféru. Styčné plochy s jazzom sa na albume Le Vent stierajú na minimum a nahrávka tak ponúka skôr experimentálny priestor pre improvizáciu, ambient a vyložené hudobné „voľnomyšlienkárstvo“.

Pre časopis Hudobný život č.3/2014, str.39 napísal Peter Katina

Recenzia CD Douce France

Anne Sofie von Otter

Douce France

2 CD Naïve 2013

Novým dvojalbumom Douce France švédska mezzosopranistka Anne Sofie von Otter plynule nadviazala na svoj mimoriadne úspešný album Love Songs spred pár rokov, ktorý nahrala s jazzovým klaviristom Bradom Mehldauom. V prípade nového albumu ide o rozsiahly ponor do francúzskej vokálnej tvorby a jej pomyselných dvoch tvárí: klasickej piesne a šansónu. Prvý disk dvojalbumu s názvom Mélodies prináša francúzske piesne klasickej hudby so sprievodom Otterovej dvorného klaviristu Bengta Forsberga. Von Otter tu už v úvode exceluje v krásnych piesňach menej známeho autora Reynalda Hahna. Zo zriedka uvádzanej vokálnej tvorby Saint-Saënsa zaujme najmä Vogue, vogue la galère, kde speváčku sprevádza  harmónium. Tvorbu Gabriela Faurého tu zastupuje slávna Le Secret. Pozoruhodné sú i dve piesne Mauricea Ravela, kde v  D´Anne jouant de l´espinette, klavír evokuje zvuk čembala. Najzávažnejším celkom tohto albumu je minicyklus Trois chansons de bilitis Claudea Debussyho, ktorý prináša bohato štrukturované harmonické postupy, krehkú modalitu, zádumčivé farebné plochy i dramatické gradácie. V pomerne rozsiahlej a temnej La Cloche fêlée od nemeckého autora Charlesa Martina Loefflera, ktorý sa však hrdo hlásil k svojim francúzskym koreňom, zaznie i violový part v podaní Antoinea Tamestita, rovnako tak  i v záverečnej démonickej Danse macabre od Saint-Saënsa. Druhý disk dvojalbumu nazvaný Chansons prezentuje francúzsku šansónovú tvorbu pôvodných malých kabaretov a kaviarní Montmartru. Anne Sofie tu sprevádza ansámbel v zložení elektrická gitara (jej syn Fabian), basa, akordeón, klavír a dve trojice dychových a sláčikových nástrojov, sprievodný vokál Margarety Bengtson a na perkusiách sa predstavuje autor väčšiny aranžmánov Per Ekdahl. Album predstavuje skvelú prehliadku pestrej francúzskej šansónovej tvorby, nechýbajú slávne mená, ako Michel Legrand, Joseph Kosma, či Léo Ferré. V kaleidoskope možno nájsť parížske valčíky od speváčky Barbary, vtipný „old-timer“ Boum! z roku 1938 od Charlesa Treneta, i zhudobnené verše Paula Verlaina v šansóne Chanson d´ automne od Reynalda Hahna. Otter exceluje za „djangovského“ sprievodu svojho súboru v bezstarostnej titulnej Douce France od Léa Chauliaca a Charlesa Treneta, či v klasike La Vie en rose od Edith Piaf. Album nadobúda až bigbandový zvuk napríklad v Legrandovej piesni Chanson des jumelles, kde sa k Otterovej pridáva i Bengtsonová, v žartovnej imitácii populárnej hudby sedemdesiatych rokov. Pestré nálady sú zastúpené i v legendárnej Le Pont Mirabeau s textom Guillaumea Apollinairea a Les Feuilles mortes od Josepha Kosmu na text Jacquesa Préverta. Douce France je bezpochyby svojím spôsobom odvážny projekt, veď ide o prienik inojazyčnej speváčky do sveta francúzskej piesne a šansónu, ktorý disponuje nepreberným množstvom vynikajúcich a autentických spevákov. No album sa Anne Sofie von Otter po všetkých stránkach vydaril. Jej takmer „native“ francúzština, i vďaka precíznej jazykovej príprave nevzbudzuje najmenšie pochybnosti. Otter sa dokázala skvele prispôsobiť i žánrovej rôznorodosti, klasický album spieva s patričnou štylizáciou, kým šansóny  predvádza s ľahkou, ležérnou a prirodzenou „civilnou“ dikciou. Buklet CD precízne vysvetľuje tradične silné prepojenie francúzskej „umeleckej“ piesne a kabaretného šansónu. Luxusný balíček Douce France  tak znamená ucelenú poctu francúzskej vokálnej tvorbe, ktorá  nevídaným spôsobom kraľovala od čias Debussyho až do šesťdesiatych rokov 20. storočia. Na rozdiel od Love Songs, ktorá sa niesla hlavne v duchu sentimentálnych ľúbostných balád a nostalgie, je Douce France radostná a náladovo pestrá nahrávka, plná emócií, nástrojovej farebnosti a predstavuje naozaj lahôdkový francúzsky piesňový výber. Von Otter si môže po výborných albumoch Berlioz, Sogno Barocco a Love Songs pripísať vo vydavateľstve Naïve ďalší  „zásah do čierneho“.

Pre časopis Hudobný život, č.3/2014, str.37-38 napísal Peter Katina

Recenzia CD Helena Tulve

Helena Tulve

Arboles lloran por lluvia

ECM 2014

Estónska skladateľka mladšej generácie Helena Tulve zaujala už svojím prvým albumom v ECM pod názvom Lijnen. Na jej novom albume Arboles lloran por lluvia (Stromy prahnú po daždi) opäť hosťuje vokalistka a harfistka Arianne Savall (dcéra slávneho Jordiho Savalla), no okrem vynikajúcich sólistov je pri tomto albume rovnako zaujímavý i značný počet účinkujúcich renomovaných súborov. NYYD Quartet, Vox Clamantis, Ensemble Hortus Musicus i Estonian National Symphony Orchestra predstavujú na albume mladej autorky naozaj úctyhodný zoznam. Verbalizovať tvorbu Heleny Tulve nie je jednoduché. Študovala súčasnú hudbu i gregoriánsky chorál, v jej dielach cítiť prvky spektrálnej analýzy a experimenty IRCAMU, ozvenu diel Saariaho i Lindberga, príklon k„pärtovskej“ spiritualite, a najmä silný vplyv stredovekej hudby a Orientu. Skladby sú akoby v neustálom procese vývoja, vo svojom priebehu zaznamenávajú pozoruhodné transformácie a avantgardné kvílivé glissandové plochy a hudobné štruktúry starostlivo vypracované na základe spektrálnej analýzy tónov vzápätí narúšajú starobylo znejúce hlboké mužské hlasy, spievajúce chorály na texty jemenských židovských mudrcov, na texty sefardskej a súfistickej poézie, či autorov kresťanského mysticizmu. Hudba Heleny Tulve je ľahko rozpoznateľná, je poslucháčky príťažlivá, vyhýba sa príkrym a drsným zvukovým kolíziám i zbytočnej zvukovej diskontinuite prerušovanej tichom. Prináša pôvabne tvarované línie a precízne modelované hlasy, ktoré sa dajú stále jasne sledovať i v hustej faktúre a nebývalý dôraz kladie Tulve na sonoritu, výsledný zvuk a jeho kvalitu. Nahrávka, našťastie, prináša vernú, reálnu akustiku koncertnej sály Estonian Concert Hall, bez nadmerných „chrámových“ dozvukov, takých typických pre viaceré nahrávky z katalógu vydavateľstva. Na albume sa nachádza päť skladieb, všetky sú uvedené vo svetovej premiére. V skladbe Reyah hadas´ala sa k vokálnemu súboru Vox Clamantis pripája súbor dobovej hudby  Ensemble Hortus Musicus. V dielach silences/larmes pre soprán, hoboj a perkusie i titulnej Arbolas lloran por lluvia pre hlasy a nyckelharpu (škandinávsky sláčikový nástroj), sa hudobné dianie odohráva na podklade nekonečných zadržiavaných tónov, občas rozvibrovaných zvukom zvončekov, šepotom a prefukovaním dychových nástrojov. Záverečná orchestrálna Extinction des choses vues prináša čarovné polia kontinuálneho, nepretržite sa transformujúceho zvuku s krištáľovo čistou a priehľadnou štruktúrou vlniacich sa farieb v tlmenom, mierne skreslenom svetle. Zdôrazniť treba  vynikajúce interpretačné výkony všetkých sólistov i ansámblov, ktorí dokázali narábať s krehkou textúrou veľmi citlivo a vyčarovali unikátnu atmosféru, ktorá sa tiahne ako niť celým albumom. Hudba Heleny Tulve znamená spojenie vynikajúcej kompozičnej práce, premysleného zvukového konceptu a prenikavej duchovnej hodnoty.

Pre časopis Hudobný život č.3/ 2014, str.37 napísal Peter Katina