Recenzia CD Gaudi/ Nusrat Fateh Ali Khan : Dub Qawwali

Gaudi + Nusrat Fateh Ali Khan
Dub Qawwali
Six Degrees Records, 2007/ Hevhetia

V našich končinách prakticky neznámy, ale vo východnej kultúre absolútny guru špecifického starobylého štýlu spievania pod názvom qawwali - Nusrat Fateh Ali Khan, spieva spôsobom, aký sa praktizoval po generácie v kultúre Perzie. Nusrat pochádzal z Pakistanu a hoci zomrel už pred desiatimi rokmi, vo východnom svete je pre svoju popularitu bez zveličovania prezývaný aj "Elvis Východu" alebo "Bob Marley Pakistanu". Mimochodom, participoval na vyše stodvadsiatich albumoch a predal ich viac než Elvis a Bobo dohromady. Spolupracoval okrem iného s Eddiem Vedderom a Timom Robinsom na soundtracku k filmu Dead Man Walking, s Petrom Gabrielom na projekte Passion - hudbe k filmu Posledné pokušenie Krista. Na jeho počesť teraz renomovaný britský producent a DJ Gaudi použil staré analógové nahrávky Nusratovho vokálu, nahrané v 60. a 70. rokoch a zmixoval ich v štýle reggae a dub. Táto kombinácia znie podozrivo, ale keď si to pustíte, zabudnete na všetko. I na to, že reggae, údajne, už dávno stratilo progresivitu a že spájať pakistanské lyrické nápevy s jamajkovými rytmami vyzerá nanajvýš čudesne. Je to bomba! Gaudi, ktorého najúspešnejším albumom bol doteraz Bass, Sweat and Tears vo vydavateľstve Interchill Records, nepatrí medzi hocijakých DJ-ov. Niekoľko rokov spracovával štúdiové nahrávky Nusrata Fateha tak citlivo, že pozostalí, úzkostlivo strážiaci dedičstvo velikána, uznanlivo poskytli Gaudimu prístup ku všetkým jeho záznamom a dali mu pri ich spracovaní voľnú ruku. Nahrávka je realizovaná s maximálnym využitím starších analógových technológií a nástrojov, ako sú "tape echo", hammond organ, moog, Fender Rhodes a staré elektrónkové zosilňovače. Výsledný zvuk je, akoby ste počúvali krásnu analógovú LP zo 70. rokov. Retro sound a úžasná atmosféra. Reggae rytmy sú bohato vrstvené a inštrumentálne stále variované. Znie to, akoby naozaj hrali spolu, npriek tomu, že ich delí od seba tridsať rokov. Nusratov hlas je zvláštny, v hĺbkach trochu temný, vo výškach takmer ženský, s perzskou hrdosťou, pripomínajúci niekedy až rockový feeling poislamšteného Freddieho Mercuryho. Elektronika nadchne všetkých fanúšikov starých synthipopových kapiel a strojov, Gaudi tu dokonca cituje tému zo skladby Model od skupiny Kraftwerk. Treba ešte dodať, že Nusrat Fateh bol poslom mieru, pokoja a lásky a tieto témy sú základným motívom jeho piesní. Je považovaný za pakistanského "veľvyslanca" štýlu qawwali vo svete a myšlienkou Gaudiho bolo spojiť Nusratovo mierové úsilie vo speve so štýlom reggae, ktoré je takisto symbolom mieru, iba z inej časti sveta. Keď sa na disku tieto dva svety pretnú, budú vám behať mráz po chrbte. Tanečné, meditatívne, extatické a mystické sa tu spája v jedno. Na chvíľu sa ocitnete v ópiovom brlohu, arabskej kaviarni alebo zasmradenom londýnskom DJ-skom klube v podzemí. Diskotéky v Islamabade musia šalieť. Ja tiež.

Pre časopis Hudba číslo III./ 2007 napísal Peter Katina

Recenzia CD Of the Waking Vision

Waking Vision
Of the Waking Vision
Hevhetia, 2007

Zoskupenie Waking Vision je partia muzikantov, ktorí sa stretli ešte počas štúdií na Berklee College of Music v Bostone. Album Of the Waking Vision je už ich tretím v poradí (po The Ancient Bloom z roku 2001 a High Selva Up z roku 2004). Najaktívnejším členom skupiny je pravdepodobne gitarista John Shannon, autor väčšiny skladieb.Okrem neho tvoria kapelu Peter Stolzman (klávesy), Mitch Cohn (basgitara) a bubeník Martin Valihora. Už pri prvom počúvaní sa na mňa z reproduktorov valil neopísateľne krásny prúd hudby, ktorý mi nepretržite rezonoval v ušiach až do konca. Je to veľmi príjemná hudba, ktorá na prvý pohľad (počutie) vytvára dojem, že nechce prinášať prevratné zmeny. Ide však len o zdanie. Skutočne ma prekvapilo, že obsahuje navyše aj ucelený, rozpracovaný filozofický koncept, presahujúci hudobné hranice. John Shannon, ktorý už počas štúdia na Berklee okrem Waking Vision založil aj kapelu Passenger and Messenger, ponúka svoju víziu zmysluplnosti hudby a tvrdí, že jediná pravdivá hudba je tá, ktorá v sebe obsahuje "liečivý zámer". Tvrdí, že hudbu vníma a učí sa prostredníctvom pocitov z prírody. Nádherne to vyjadruje vo voľných veršoch :" ako to vidím/ to, čo robím, je putovanie piesňou/ púšťam sa do vnútorného zážitku s hudbou ako sprievodcom/ je to cesta, ktorú môže zdieľať poslucháč/... je veľa scenérií okolo nás/ a na ceste veľa tajomstiev." Webová stránka Petra Stolzmana je zasa predchnutá filozofiou nenásilia, humanity a antimilitarizmu Martina Luthera Kinga. Toto všetko sa premieta aj do hudby. V ôsmich, viacmenej meditatívnych skladbách cítiť pohodu, pohrávanie s a so zvukom a neuveriteľný priestor. Celý disk tvorí v podstate jedna kompaktná, pozitívna,mierne melancholická emócia. Ak by som to mal charakterizovať, ide o nesmierne senzitívne a inteligentné hranie. Všetko je rozložené v hĺbke a nemôžete počúvať bez obáv, že dostanete závrat. Slovami božského Wolfiho, je tam presne toľko nôt, koľko treba. Žiadne narcistické sóla, ani exhibície. Krásny, vláčny zvuk Shannonovej gitary skvele funguje, miestami pripomína di- meolovské snenie, ale nie je (našťastie) taký komerčne nasladlý. Vnímavý Martin Valihora ukazuje, prečo je taký žiadaný aj v mekke jazzu. Waking Vision sami tvrdia, že ich projekt je pieseň, zážitok a vedomie a vôbec vraj nezáleží na tom, kto konkrétne túto hudbu hrá. Kapela má podľa nich rovnaký zvuk, ako pred siedmimi rokmi. Táto hudba má asi fakt liečivý účinok. chcem si ju púšťať zas a zas. Dúfam, že sa nepredávkujem.

Pre časopis Hudba číslo III./ 2007 napísal 5.8.2007 Peter Katina

Recenzia CD New Slovak Music for Piano

Ivan Buffa and Diana Cibuľová

New Slovak Music for Piano

Hevhetia, 2007

CD nahrávka novej slovenskej hudby pre klavír v interpretácii Ivana Buffu a Diany Cibuľovej prináša pozoruhodný "balík" skladieb, ktoré svedčia o kvantite, rôznorodosti i kvalite domácej klavírnej scény. Sú tu zastúpení predstavitelia strednej generácie ako Jozef Podprocký, Vladimír Bokes či Vladimír Godár, ale aj mladí autori, ako Boško Milakovič a samotný Ivan Buffa. Z deviatich skladieb na disku sú dve pre štvorručný klavír (Buffove ...impulzy... ozveny...sny a Godárova Emmeleia pour piano a quattre mains), zvyšné skladby sú pre sólový klavír v podaní Buffu. Treba povedať, že interpretácia je na špičkovej úrovni, Buffa evidentne rozumie súčasnej hudbe ako máloktorý klavirista na Slovensku, hrá s citom, expresívne, plasticky a "štvorručky" vyznievajú dokonca ešte lepšie. Hudba v tomto podaní mi dáva zmysel, je logicky členená a rozpätím siaha od lyriky k bravúre. Trošku sa mi zdajú poddimenzované úseky pianissima, takže musím "vytáčať" hi-fi, aby boli počuť. Inak super. Najzaujímavejšími momentmi disku sú pre mňa skladba Viery Janárčekovej Splitter- nackt pre klavír a pás, kde sú na pás nahraté indiferentné zvuky a ruchy klavíra, ktoré znejú súčasne s interpretáciou. Klavír tu dostáva úplne iné konotácie a znie prekvapivo a originálne. Vrcholom nahrávky je podľa mňa skladba Ivana Buffu pre štvorručný klavír a záverečná lahôdková Godárova skladba v meditatívnej atmosfére. Skvelý dizajn a grafika CD je ďalšou pridanou hodnotou tohto zaujímavého disku. Jedinou diskutabilnou vecou nahrávky je asi dramaturgia. Zaujímalo by ma kritérium výberu skladieb, keďže u nás existuje obrovské kvantum klavírnej literatúry a buklet ( s inak pomerne komplikovaným vysvetľovaním vzniku skladieb) k tomu kľúč neponúka. Na CD s názvom Nová slovenská hudba pre klavír sú nahraté tri staršie (hoci zrevidované) skladby  - Trigram od V.Godára z roku 1972, Sonáta op.4 od J. Podprockého z roku 1964 a Albrechtovská suita op.47 od V. Bokesa z roku 1985. Myslím si, že títo renomovaní skladatelia sa za tých dvadsať - tridsať rokov niekam posunuli v tvorbe a veľmi rád by som si vypočul, čo píšu pre klavír práve teraz. Ale možno je to vedomá koncepcia nahrávky. Samotné skladby na disku vyžadujú viac-menej klasický rozmer klavírnej interpretácie, fanúšikovia vyložene klavírnej avantgardy si na svoje až tak neprídu. Dúfam, že ďalšie CD Ivana Buffu bude ešte viac trendy a "up -to- date". Mimochodom, takýchto nahrávok malo mať už dávno Slovensko "na mraky".

 Pre časopis Hudba číslo III./ 2007 napísal  Peter Katina 5.8.2007

Recenzia CD Mauricio Kagel : The Mauricio Kagel Edition

Mauricio Kagel

The Mauricio Kagel Edition

Winter&Winter, 2006/ Hevhetia

"Pravdepodobne nikto nevie naozaj vysvetliť, čo hudba je a prečo vzniká. Vždy som sa tým zaoberal. Som presvedčený, že som sa stal skladateľom, pretože som veril, že písaním hudby na to nájdem odpoveď. Márne. V týchto dňoch už nie som mladý, ale som veľmi šťastný, že žiadna platná definícia sa doteraz neobjavila - tajomstvo pretrváva."

Tieto slová sú mottom k vydaniu kompilovanej nahrávky diel argentínskeho skladateľa Mauricia Kagela pri príležitosti jeho 75. narodenín. Ide o trojdiskové balenie s dvoma hudobnými a jedným DVD nosičom. Kagelovi vyšlo v tomto vydavateľstve množstvo nahrávok a jeho vplyv na vývoj hudby v druhej polovici 20. storočia je taký významný, že si jeho jubileum pripomenuli luxusným formátom, ktorý zahŕňa skvelý dizajn, detailný buklet, pútavú grafiku a príchuť exkluzivity v podobe limitovanej edície s očíslovaním každého nosiča. Prvý disk obsahuje "klasicky" komponované diela. Prvým z nich je Pandorasbox, bandoneonpiece (1960-...) pre bandoneon a hlas, interpretovaný samotným Kagelom. Bandoneon ako nástroj spätý s ľudovou hudbou a tangom dostáva v Kagelových intenciách úplne nový rozmer. Skladba vychádza z autorovho zámeru využiť zdanlivo nelogické usporiadanie tónových výšok vedľa seba na nástroji a takisto v partitúre kombináciou sekcií s presne udanou a náhodnou výškou tónu. Zvukový charakter diela dopĺňa rezonancia stlačeného klavírneho pedálu a spev, smiech a ruchy vytvárané interpretom.

Druhou skladbou je Tango Alemán pre hlas, bandoneon, husle a klavír z roku 1977-1978. Ide o paródiu na typicky zafixovaný hudobný a emocionálny prejav tanga. Z pomerne komplikovaného zápisu sa vynára presvedčivá a energická interpretácia plná humoru, zvratov, teatrálnych gest a ponášok na zvyčajne tragické a sentimentálne "príbehy" argentínskeho tanga. Nenapodobiteľný Kagelov "machovský" hlasový prejav a skvelá súhra interpretov kladú toto dielo medzi klasiku súčasnej vážnej hudby.

Záverečnou skladbou prvého disku je trojčasťové dielo Bestiarium pre tri "vábničky na vtáky" z roku 1974-1975. Trojica interpretov v štúdiu na základe kompozičnej schémy vytvára bizarnú zvukovú šou pozostávajúcu z pískania, škriekania, zavýjania, spievania a nepredstaviteľne variabilného animálneho hlasového prejavu. Kagel používa svoju vlastnú zbierku juhoamerických a európskych vábničiek a ich kombináciou vytvára akýsi messiaenovský mix "stretnutí", v prírodných podmienkach nereálnych. Kagel vysvetľuje, že nejde o samoúčelné a verné napodobňovania vtáčích zvukov, práve naopak. Čím viac sa interpretácia vzďaluje realite, tým je výsledok presvedčivejší. Skladba sa tak dostáva mimo sveta prírody a často počujeme zvukový prejav zvierat dosť odlišných od vtáctva.

Druhý disk Mauricia Kagela je poctou jeho vytrvalej experimentálnej činnosti v oblasti rozhlasovej akustickej tvorby. Obsahuje jediné dielo - (Horspiel) Ein Aufnahmezustand z roku 1969 s podtitulom Spomienky na nahrávanie. Ide o prvú z celkovo šestnástich "rozhlasových hier", ktoré Kagel realizoval pre akustické štúdio WDR v Kolíne. Reálne nejde o rozhlasovú hru, ale o pripravenú štúdiovú "jam session" pre štyroch hudobníkov, speváka, tvorcu hluku a malé dievčatko, ktoré recituje a spieva anglickú pieseň. Nahrávacia situácia alebo "rádiofonická poetika" znamená, že mikrofóny nepretržite zaznamenávajú všetky ruchy, strihy, hluk, poznámky z réžie, ticho, improvizáciu a prelínanie akustických vrstiev. Ide o zvukovú imaginatívnu koláž v prostredí Kagelovho obľúbeného média rozhlasu. Táto "gouldovská" fascinácia rozhlasovým časopriestorom je úchvatná, podnetná a poslucháča odzbrojí čarovnými, zdanlivo náhodnými zvukovými situáciami. Kagel tvrdí, že ide o vytváranie umelej reality pomocou existujúcich prostriedkov a vyznáva sa zo svojej náklonnosti k rozhlasu ("Rozhlasová práca je moja vášeň a utrpenie, lebo je to realita a súčasne fikcia.")

Posledným diskom v poradí je DVD s filmom Ludwig van z roku 1969, ktorý Kagel režíroval. Je to surrealistická fikcia a koláž k príležitosti Beethovenovho dvestého výročia narodenia v roku 1970. Návšteva jeho rodného domu v Bonne ukazuje izby a zákutia domu sprevádzané bizarnými felliniovskými situáciami a chaotickým snímaním kamery. Pôsobivá je scéna izby celej oblepenej kúskami Beethovenových partitúr, ktoré znejú súčasne v prestrihoch a zmixované a zparodované interpretáciou neuveriteľne zlého a rozladeného ansámblu. Druhou časťou filmu je kvázi muzikologická konferencia rozoberajúca zneužívanie a dezinterpretáciu Beethovenovej hudby. Treba podotknúť, že ironicky a parodicky. Zaujímavá je aj štúdia o tom, čo sa deje s telom z fyziologického hľadiska počas hudobnej interpretácie : prístroje napojené na telo merajú a registrujú vplyv hudby na telesné procesy, čo sa však tiež berie humorne a s nadhľadom.

Možno jediným problematickým bodom celej nahrávky je trošku veľkorysý timing Kagelových experimentálnych diel, ktorá však rozhodne nenudia a dokazujú, že Kagel sa pohybuje s istotou a iskrivou invenciou aj na rozsiahlejších hudobných plochách.Všetky skladby sú remasterované, digitalizované a vo vynikajúcej zvukovej kvalite.

Treba povedať, že táto kompilácia predstavuje Kagela v takmer všetkých oblastiach hudby, v ktorých sa pohybuje. Ukazuje ho vo svetle experimentu, hravosti, divadelného pátosu, sebairónie a úžasnej vitality. Je naozaj pozoruhodné, že Kagel komponuje, hrá na bandoneone, píska, vytvára ruchy a akustické efekty, recituje a spieva tango, diriguje, režíruje, strihá, vytvára scenár, nahráva, účinkuje ako herec a moderátor. Z tohto pohľadu je táto nahrávka jedinečnou a dôstojnou poctou velikánovi súčasnej hudby druhej polovice 20.storočia.

Pre časopis Hudba číslo I./2007 napísal Peter Katina

Recenzia CD Koby Israelite : Orobas : Book of Angels Vol.4

Koby Israelite

Orobas : Book of Angels Vol.4

Tzadik, 2006/ Hevhetia

Newyorské vydavateľstvo Tzadik Johna Zorna si stanovilo ako prioritu prezentovať špičkových umelcov a alternatívne menšinové žánre, ktoré v záplave komercie a mainstreamu nedostávajú zaslúžený priestor. Nahrávkou Orobas : Book of Angels Vol.4 multiinštrumentalistu Kobyho Israelite, ktorý má už za sebou dva veľmi pozitívne prijaté počiny Dance of the Idiots a Mood Swings, trafil vydavateľ do čierneho a pripravil poslucháčom ďalšiu zvukovú lahôdku.

V Book of Angels - súčasti Zornovho projektu Masada - sa ukrýva vyše 300 skladieb, ktoré Zorn napísal v roku 2004 a postupne ich vydáva v spolupráci s renomovanými umelcami. Štvrtá "Kniha anjelov" je Zornovým výberom ôsmich skladieb, ktoré Israelite zmixoval a upravil do neuveriteľnej podoby. Ich názvami sú mená anjelov prevzaté z démonológie, kde je napríklad Orobas vznešený princ pekiel, ktorý nás už pri prvom počutí prenesie naozaj mimo predstaviteľnú realitu. Koby mieša jazz, klezmer, gypsy music či death metal s úžasnou virtuozitou a bez mihnutia oka strieda žánre a nálady. je tu počuť Naked City, Zappu, Taraf de Haidouks alebo Fantomas, všetko zmixované do bizarnej a bohatej spleti nápadov, humoru, hĺbky a farebnosti. Koby Israelite pochádza z Tel Avivu, ale žije v Londýne. Od detstva hrá na klavíri a bicích, je však tiež bravúrny akordeonista a na disku hrá až na desiatich nástrojoch (bicie, perkusie, akordeón, klávesy, gitara, bouzuki, indické bendžo, flauta, elektrická basgitara a cajon.) Napriek tomu znie nahrávka ako skvelý band, v čom je aj jej sila. Kobymu pritom asistuje Sid Gault na trúbke, Stewart Curtis na piccolo klarinete a zobcovej flaute a Yaron Stavi na base.

Autorská a aranžérska spolupráca Zorn - Israelite je skvelým ťahom. Album absolútne vyráža dych svojím poňatím a aranžmánmi. V skladbe Neyef sa napríklad strieda balkánsky folklór a la Goran Bregovič s divokými deathmetalovými riffmi, ktoré plynule prejdú do tichej melancholickej melódie v podaní sólového akordeónu. Ďalší prípad je turecká ľudová pieseň Zafiel s jazzovým aranžmánom, inde sa zas objavia ponášky na filmovú hudbu, pasáže trúbky na spôsob mariachi (skladba Khabiel) alebo rýchle plynulé strihy, typické pre Zornovu hudbu. Chvíľami sa cítite ako na blízkovýchodnej svadbe, inokedy ako na punkovom koncerte alebo v kine. Fascinujúci je kontinuálny zvuk disku, ktorému vôbec neškodia časté strihy, práve naopak. Všetko znie naplno, našliapane, naozajstne. Strihy nie sú samoúčelné, skladby majú vnútornú dynamiku, logiku a súdržnosť. Rôzne nástrojové skupiny si navzájom preberajú jednotlivé pasáže, a tak tá istá melódia znie raz v drsnom rockovom obale a neskôr ako recesistická "pohodovka".

Skladby parodujú samé seba, ironicky sa citujú a ukazujú sa vždy v inej farbe. Pritom humor ani irónia vôbec nebránia plnému prežitku hĺbky a mystickej atmosféry orientálnych sekvencií a citlivých melódií.

Musím dodať, že Kobyho hra na akordeóne je z pohľadu world music veľmi vkusná, citlivá a farebná, čo sa dá povedať iba o málo akordeonistoch, pohybujúcich sa v tomto žánri. Zvuk bicích má úžasný drive a absolútne ma nadchol. Žánrovo je nahrávka v podstate nezaraditeľná, plynule prechádza pomedzi a ponad štýly. Je to ako "road movie" v hudbe, ktorý sa vám však neznechutí a nenudí, ale drží vás v príjemnom očakávaní a nadšení až do konca. Z Kobyho hry sála taká energia, že máte pocit, akoby ste boli na koncerte. Úžasne sa to počúva. Orobas vás zdvihne z kresla a možno vás donúti aj tancovať.

Pre časopis Hudba číslo IV./2006 napísal Peter Katina