Recenzia CD Gloria Cheng : Piano Music of Salonen, Stucky and Lutoslawski

Gloria Cheng
Piano Music of Salonen, Stucky and Lutoslawski
Telarc, 2008 / Divyd

Nahrávok súčasnej klavírnej tvorby nie je nikdy dosť. Ťažkopádne a takmer storočie trvajúce "uviaznutie" repertoáru väčšiny koncertných klaviristov v osídlach klasicko - romantických diel bolo na jednej strane pochopiteľné, keďže hudobné vzdelávanie v rámci tonálneho myslenia je s klavírom neodmysliteľne späté, na strane druhej je očividné, že tolerancia promotérov väčšiny zásadných svetových festivalov, až na výnimky, končí pri Prokofievovi, Šostakovičovi a Debussym. Medzi klaviristov, ktorí sa naopak venujú iba súčasnej hudbe, patrí aj Gloria Cheng. Osobne spolupracovala s Witoldom Lutoslawským, Johnom Adamsom, Pierrom Boulezom, Georgeom Crumbom alebo Terrym Rileym. Na tomto albume prináša diela, z ktorých väčšinu nahrala vo svetovej premiére. Je to úvodná minisuita Four Album Leaves a záverečná Three Little Variations for David od skladateľa Stevena Stuckyho, mimochodom držiteľa Pulitzerovej ceny za hudbu v roku 2005, ktorého čisté a hravé kompozície rozvíjajú priamočiare nápady bez rozsiahlejšieho rozvádzania. Závažným dielom na nahrávke je Sonáta pre klavír od Witolda Lutoslawského, ktorý ju napísal v roku 1934 ešte ako dvadsaťjedenročný študent. Toto rané dielo neskoršieho geniálneho experimentátora je prekvapujúca, veľkolepá skladba, čerpajúca hudobné prvky čiastočne z impresionizmu a stále pevne ukotvená v rozšírenej tonalite. Hudobný materiál tu Lutoslawski spracúva v podstate v klasickej forme. Skladba je plná farieb a vplyvy francúzskej hudby i napríklad Szymanowského sú tu dobre badateľné. Tretím autorom zastúpeným na tomto albume je Fín Esa-Pekka Salonen, ktorý je vďaka svojmu "šéfovaniu" v Los Angeles Philharmony Orchestra stále považovaný hlavne za skvelého dirigenta.O jeho výnimočných skladateľských kvalitách presviedča jeho skladba Yta II, rovnako ako Tri prelúdiá a dielo Dichotomie. Sú to skladby plné nervnej energie a drobných zmien na rozsiahlych plochách, vyžadujúce brilantnú prstovú techniku. Gloria Cheng takouto technikou disponuje. V Stuckyho drobných skladbičkách i v Salonenových technických a  "mechanistických" pasážach hrá zreteľne a strhujúco. Polyrytmické a viacvrstvové úseky sú čitateľné a precízne. K úplnej dokonalosti mi v Lutoslawského sonáte trochu chýbali väčšie dynamické vrcholy, výraznejšia plasticita, vrúcnosť a lepšie vykreslenie jednotlivých hlasov. Ale interpretácia ťažkej, takmer tridsaťminútovej skladby je inak prvotriedna a je škoda, že sa o tomto diele v širších hudobných kruhoch doteraz príliš nevedelo. Nahrávka bude prekvapením pre všetkých, ktorí si mysleli, že súčasná klavírna hudba je nudná alebo nepočúvateľná. Skvelé diela Stuckyho a Salonena, ktoré sa spoločne hlásia k Lutoslawského hudobnému odkazu, sú v interpretácii Glorie Cheng vynikajúcim príkladom kvalitnej súčasnej hudby.

Pre časopis Hudba, číslo II.-III. / 2008 napísal Peter Katina

Recenzia CD Ensemble PhilidOr : Armonia Della Notte

Ensemble PhilidOr
Armonia Della Notte

Arco Diva, 2007

Súbory sú úžasné v tom, že okrem poučenej interpretácie sa venujú i "reštaurovaniu" diel, ktoré boli považované za stratené, založené alebo zabudnuté. Skladby na tejto nahrávke pochádzajú z troch moravských zámkov : Kroměříža, Námešti nad Oslavou a Strážnice. Dochovali sa ako kópie a odpisy za účelom miestnej hudobnej produkcie pod záštitou miestnych autorít v podobe arcibiskupov a grófov. Miestne archívy dôsledne preštudoval francúzsky súbor PhilidOr pod vedením Erica Baudeho a objavil tam doslova zabudnuté poklady. Súbor tvoria profesionálni hráči - zanietenci, ktorí vyhľadávajú v archívoch starú hudbu a následne ju autenticky interpretujú na dobových dychových nástrojoch. Nástrojové zloženie súboru tvoria dva klarinety, dva prírodné rohy a dva fagoty, všetky vyrobené v rozmedzí rokov 1780 - 1810. Okrem salónnych skladieb Františka Braňka a Václava Havla tvoria hlavné body programu parthie (partity) od Josepha Haydna (neisté autorstvo), W.A. Mozarta a Františka Kramářa-Krommera. najmä rozsiahla Mozartova Gran Partita KV 361 je skutočne náročné virtuózne dielo, geniálne expandujúce možnosti dychového zoskupenia. Po upravenom pochode z Mozartovej opery La clemenza di Tito je poslednou skladbou disku Armonia per un Tempio della Notte od Antonia Salieriho, ktorá dala i názov celému albumu a ktorá potvrdzuje Salieriho jedinečné hudobné myslenie a zmysel pre pôsobivé melodické línie. Pokiaľ ide o interpretáciu Ensemble PhilidOr, ich autenticita v spojení s muzikalitou je obdivuhodná. Hrajú čisto a presne, intonujú dokonale, technicky brilantne a zreteľne a keď zoberieme do úvahy pomerne problematické ovládanie dobových dychových nástrojov z hľadiska techniky hry a ladenia samotného, je táto nahrávka senzačná. Šesťnástinové pasáže v Mozartovi "dýchajú", frázy sú prirodzené a každý akordický spoj znie rozprávkovo a brilantné "vyhrávky" aj vo fagotových partoch sú ukážkové. Salónna hudba dychového súboru asi nikdy nebude väčšinovým žánrom, ale táto nahrávka PhilidOr stojí naozaj za to.

Pre časopis Hudba, číslo II.-III./ 2008 napísal Peter Katina

Recenzia CD C.P.E.Bach : Gamba Sonatas & Fantasias

Carl Philipp Emanuel Bach
Gamba Sonatas & Fantasias
Lorenzo Ghielmi / Vittorio Ghielmi

Johann Sebastian Bach a jeho potomstvo sú v dejinách hudby výnimočný zjav. Snáď ani neexistuje podobný prípad, kedy po geniálnom tvorcovi prichádzajú vynikajúci skladatelia i v podobe jeho detí. Hoci v rámci výchovného vyzdvihovania tzv. hlavnej garnitúry slávnych skladateľov, povinne vštepovanej hudobníkom v školách, boli Bachovi synovia neprávom opomínaní, dejiny hudby sa na niektorých inštitúciách stále prednášajú napoly mytologicky, čo tieto dejiny kvalitatívne relativizuje. Tvorba Bachových synov býva skresľovaná a podceňovaná v porovnaní s tvorbou J.S.Bacha, v dejinách hudby však existuje množstvo ďalších skvelých, ale nedocenených skladateľov ako napríklad Antonio Salieri, Eric Satie alebo Charles Ives. Carl Philip Emanuel  bol jedným z Bachových synov, ktorí sa presadili, vynikli a vytvorili originálny hudobný jazyk, pričom nekopíroval a ani nechcel kopírovať tvorbu "starého" Bacha. Táto nahrávka "SíPí Bacha", ako ho podľa iniciálok volajú Briti, je odrazom jeho bohatého potenciálu v skladbách pre violu da gamba a klávesový nástroj. Viola da gamba ako nástroj už mala v tej dobe "namále", pretože ju z jej pozície definitívne vytláčalo violončelo. Vittorio Ghielmi, známy spoluprácou so slávnym súborom Il Giardino Armonico alebo ako zakladateľ súboru Il Suonar Parlante Ensemble, si nemohol predstaviť lepšieho partnera pre túto nahrávku, ako svojho staršieho brata Lorenza, ktorý je organista a čembalista a svojimi nahrávkami diel Bacha a Bruhnsa získal niekoľko prestížnych mediálnych ocenení. Pre tento album si Lrenzo vybral "fortepiano" Andrea Restelliho z Milána, ktorý je kópiou Silbermannovho nástroja z roku 1749. Ich súhra znie báječne. Autentické nástroje boli kedysi považované za zvukovo nevyhovujúce, ale táto nahrávka je zvukový uragán. Dravosť a dynamika ich hry sa podľa mňa hravo vyrovná romantickej dravosti moderného ekvivalentu violončela s klavírom napríklad v podaní Mishu Maiského a Marthy Argerich, aj keď ide, samozrejme, o úplne inú hudbu. Striedajú sa tu trojčasťové sonáty, netypické svojou koncepciou, kde je rýchla časť uprostred dvoch pomalých, so sólovými skladbami pre klavír, kde Bach naplno uplatnil fantazijný charakter, búrlivé chromatizmy a deklamačný prístup, ovplyvnený starou severonemeckou školou. Sonáty sú oproti tomu precízne diela, ale plné prekvapení, žiadne suchopárne predpísané schémy rokoka či raného klasicizmu, ale niekedy príkre akordické spoje, drsná anticipácia Beethovena či dokonca romantikov. Je to veľmi vzrušujúce a objavné počúvanie. Dejiny hudby jednoducho nešli v tej chvíli nalinkovaným smerom. Nehovoriac o Fantázii c mol, ku ktorej neskôr "dopísal" text pod názvom Hamlet zvažujúci samovraždu nemecký osvietenec Heinrich von Gerstenberg, inšpirovaný Shakespearom. Jeho part spieva basbarytonista Gianluca Buratto. Veľmi podrobný text bukletu zaujímavo vysvetľuje estetické východiská autora a hudobný obsah diel na nahrávke. Dejiny hudby v knihách sú väčšinou nudné. C.P.E.Bach a bratia Ghielmiovci vám na tomto CD predvedú, že "stará" hudba je skvelá a  vzrušujúca a že vlastne všetko bolo inak.

Pre časopis Hudba, číslo II.-III. / 2008 napísal Peter Katina

Recenzia CD VENI ensemble : Bratislava

VENI ensemble
Bratislava
Hevhetia, 2008

Album Bratislava súboru VENI ensemble je v skutočnosti iba jedným nahliadnutím do dlhého zoznamu aktivít, ktoré tento súbor realizoval za dvadsať rokov svojej existencie. Koncertná činnosť a nahrávanie súboru tvoria totiž len vrchol ľadovca, pod ktorým sa ukrýva iniciácia domácich a zahraničných skladateľov k novej tvorbe, tvorba samotných čleonv súboru (Daniel Matej), vznik a prezentácia festivalov (Večery novej hudby) a za rovnako dôležité možno považovať aj vytváranie "friendly" prostredia pre slobodné umelecké zmýšľanie a zastrešovanie všetkých vyššie uvedených aktivít - čo nie je až taká samozrejmosť v krajine, kde je "vážnohudobné" prostredie dusené dlhoročným nánosom akademizmu a umeleckého konzervativizmu. Album prináša päť charakterovo a kompozične výrazne odlišných kompozícií. Prvou skaldbou je Bratislava od Christiana Wolffa pre štyri dychové nástroje, akordeón a klavírne trio. Vzdialená reflexia folklórnych nápevov je tu ukrytá v bezprostrednej hravosti hudobného textu, živej rytmike a farebnej inštrumentácii, ktorá podobne ako v nasledujúcej skladbe Rainsnout od Allison Cameronovej vytvára jedinečnú hudobnú atmosféru. Cameronovej pôvabná skladba je však viac meditatívna a farebné zmeny plynú pomalšie a možno emocionálnejšie. Dielo Tomáša Boroša Anava je naopak výrazne extrovertné, s tanečným, občas akoby divadelným podtextom hudby s burácajúcou rytmikou a repetovanými údermi perkusií v exponovaných úsekoch. Skladba Richarda Ayresa No.15 (Kind in een tuin vol verrassingen) je krásna imaginatívna kompozícia, kde prevládajú tmavé farby, výrazné dynamické zmeny, lyrické úseky striedajú expresívne vstupy dychových nástrojov a skvelý spev sopranistky Jany Pastorkovej. Záverečná kompozícia albumu od Daniela Mateja s provokujúcim názvom Make Love, Not Art! (Lucy ´s Diamonds Are Forever) je silne ovplyvnená rockovou a filmovou hudbou, ktorú paroduje a ironizuje v narážkach na Beatles a Jamesa Bonda už v samotnom názve. Rockové akordické postupy a rytmika sú tichým úškľabkom nad tým, ako ľahko sa dá eliminovať žánrové zaradenie do "škatuľky" a slobodne sa v hudobných svetoch pohybovať "off-road" Interpretácia súboru je špičková, dynamická a profesionálna, napokon členovia súboru sú exkluzívni slovenskí sólisti, plastické dychové nástroje v kombinácii so sláčikmi, klavírom, syntezátorom, akordeónom a perkusiami vytvárajú nezameniteľný ansámblový zvuk. Najnovší album Bratislava v podaní VENI ensemble kvalitou výrazne prekračuje stredoeurópske hranice a urobí obrovskú radosť všetkým fanúšikom súčasnej hudby.

Pre časopis Hudba, číslo II-III.Q / 2008 napísal Peter Katina

Recenzia CD AD Trio Prague : Smetana, Dvořák - Piano Trios

AD Trio Prague
Smetana, Dvořák - Piano Trios

Keď traja úspešní sólisti klasickej hudby vytvoria komorný ansámbel, nemusí to vždy dopadnúť hviezdne. Tímová práca vyžaduje totiž podstatne iný typ umelcov, než aký je potrebný pre sólistickú dráhu, kde je individualita na prvom mieste. O to cennejšie je, ak sa takýto súbor objaví a jeho hra pôsobí presvedčivo a kompaktne. AD Trio Prague pomenované po Antonínovi Dvořákovi, tvoria huslista Jiří Hurník, violončelista Miloš Jahoda a klavirista Martin Kasík. Mnohonásobne ocenení sólisti ponúkajú na tejto nahrávke Klavírne trio g mol Bedřicha Smetanu a Dvořákove Klavírne trio č.4 e mol Dumky. "Top" repertoár českej komornej klasiky hrajú s nadhľadom, intelektuálnou hĺbkou a interpretačnou bravúrou. V Smetanovom diele, poznačenom tragikou nad stratou detí  v krátkom časovom slede tlmočí AD Trio Prague autorov smútok, depresiu a reflektuje najhlbšiu medzu ľudskej tragiky, geniálne zobrazenej v hudbe. Kasíkov klavír tu vo výškach očistne presvecuje občas temnú textúru oboch sláčikových partov. Vedľajšiu tému prvej časti v Smetanovi citlivo prenáša Miloš Jahoda, ktorého violončelo znie sýtym zvukom i v Dvořákových Dumkách. Jiří Hurník má plný tón a jeho schopnosť plastickej frázy napĺňa i rozsiahlejšie vety flexibilnou energiou. Tempovo sú obidve diela predvedené akurátne a dokonale vystihujú podstatu častých hudobných zmien, ku ktorým dochádza v ich priebehu. Občas sa mi v Smetanovi zdalo, že dochádza k nepatrnej strate farebnosti v sláčikoch pri hre v nižšom tónovom registri. Dynamické rozpätie a technické dispozície tria sú obdivuhodné, aj keď v Smetanovi ide hlavne o hlbokú vnútornú expresiu, než o vyloženú virtuozitu. Dvořákove Dumky sú odľahčenejšie, extrovertnejšie, vystupuje tu na povrch prvok ľudovej hudby v stálom kontrastnom striedaní zvyčajne dvoch temp  a charakterov. Túto ambivalenciu vystihuje trio prirodzene a kontrastné nálady sa plynule prelínajú bez narušenia logiky celku. Dumky tak znejú ako ozajstné klavírne trio a nie ako suita navzájom nesúvisiacich skladieb. Ako výrazné plus treba uviesť výborný zvuk nahrávky, na ktorom si dávajú české komorné súbory veľmi záležať, zvuk jednotlivých nástrojov je čistý a dobre "čitateľný". Ďalšia hodnotná nahrávka klenotov českej klasiky.

Pre časopis Hudba, číslo II-III.Q/ 2008 napísal Peter Katina

Recenzia CD Lumsk : Det Vilde Kor

Lumsk
Det Vilde Kor
Tabu Recordings, 2007

Neviem, či sa vám už niekedy stalo, že ste v predajni s CD, kde znela nejaká hudba, po chvíli počúvania prinútili predavača okamžite produkciu zastaviť a disk vám predať aj za cenu momentálneho ohrozenia biznisu. Mne sa to stalo pri nórskej kapele Lumsk a jej albume Det Vilde Kor. Lumsk je totiž zjavenie z čistého neba. Po predošlých dvoch albumoch tejto kapely z Trondheimu, na základe ktorých ju bezradní kritici zaradili do škatuliek metalu, resp. folk - rocku, vidno, aké zavádzajúce je škatuľkovanie. Aspoň pre zúfalých prispievateľov do metalových časopisov, ktorí si s Lumsk nevedia rady a nazvali ju "non-metalová kapela". Toto bizarné zoskupenie totiž s metalom spája asi iba divoká vlasová výzdoba mužskej časti kapely a pestro pomaľovaný buklet. Klasickú gitarovú zostavu s vokalistkou podporuje na nahrávke sláčikové kvarteto, trúbka, akordeón, organ, husle, klarinet, hoboj a tuba. Na prvých dvoch albumoch sa kapela zaoberala severskou mytológiou, ságami a baladami. Album Det Vilde Kor je jedinečný tým, že spracováva poéziu významného nórskeho spisovateľa Knuta Hamsuna. Nádherná nórčina v rýmoch je bonus, aký v našich končinách len tak nedostanete. Hlavne ak spieva speváčka Stine Mari Langstrand, ktorá jedinečnou dikciou a čistotou spevu sídli o triedu vyššie, než je úroveň súčasného folk - rockového sveta. Autorom všetkých piesní je Espen W. Godo, ktorého meno si treba rozhodne zapamätať. Okrem toho hrá Espen na klavíri a organe a prináša nostalgickú náladu hudby 60. rokov Pomerne krátke piesne nápadito a mimoriadne inteligentne varírujú harmonicky bohatý hudobný potenciál a pri opakujúcich sa slohách kapela prináša vždy iné "hudobné udalosti". Hudba pozorne sleduje významy textov a komentuje ich náladu. Ide o naozaj nezaraditeľnú produkciu. Občasné metalové riffy strieda jemné pradivo sláčikového kvarteta a cítiť tu všadeprítomnú invenčnú priamočiaru a niekedy až šokujúci škandinávsku melodiku a keltské melodické linky (skvelé husle Siv Leny Laugtug). Zároveň ale Lumsk prináša i tradíciu protestantského chorálu, piesní, ktoré sa stali súčasťou národnej tradície a ľahko ich hudobne odlíšite od našich religióznych piesní, pretože škandinávske sú melodicky "košatejšie" s prekvapivými zvratmi na nečakaných miestach a možno subjektívne krajšie. Keď to vyžaduje text, vie hrať Lumsk tvrdo a všetky inštrumentálne i vokálne výkony vyžarujú vikingskú energiu a správnu dávku drsnosti. Krehké melancholické balady sa zaoberajú tajomstvami prírody, smútkom duše, intimitou a temnými pocitmi. Rozpustilé pasáže by mohli poslúžiť ako hudba ku Kusturicovým filmom a odvážne hymnické nápevy, hrané unisono na gitare, organe a akordeóne, som v takejto kombinácii, ako u Lumsk, ešte nepočul. Kompozične tu je však omnoho viac. Album žánrovo výdatne zasahuje do vážnej a improvizovanej hudby a namiesto otrocky opakovaných strof rockovej hudby Lumsk ponúka prekomponované diela s precízne naaranžovanými kombináciami nástrojov, bohaté nápady a nezvyklé harmonické postupy. Nálady sa striedajú po niekoľkých sekundách a poslucháč má čo robiť, aby stíhal spracovávať bezodný zdroj skvelých hudobných myšlienok. Piesne sú jasne členené podľa rytmiky textu a gotické rockové hymny a nápevy sa plynule transformujú do subtílnych akustických balád s klavírom a sláčikom. Úplne ma dorazila posledná skladba, skomponovaná v štýle chorálu z Bachových Matúšových pašií so zborom a autentickým dobovým hráčskym obsadením! A potom, že rockeri nevedia hrať a spievať... Album Det Vilde Kor musíte mať.

Pre časopis Hudba, číslo I.Q /2008 napísal Peter Katina

Recenzia CD Appendix : I.

Appendix
I.
Appendix / Hevhetia, 2007

Alternatívna skupina Appendix funguje na Slovensku už neuveriteľných jedenásť rokov. Jej debutový album, ktorý prednedávnom vyšiel, prináša doslova živú vodu do stojacej a pomerne mútnej stoky slovenskej hudobnej továrne na cukríky. Zostavu v zložení Juraj Benetin (spev a gitara), Lukáš Fila (basgitara) a Henrich Offermann (bicie) obohatil minulý rok príchod posily v podobe Mariana Jaslovského, ktorý hrá na tenorsaxofóne a flaute a ktorý okrem výraznej publicistickej činnosti ešte stíha fungovať aj v kapelách Modré Hory a Quasimondo. Na nahrávke ďalej vypomohli Rado "Vrabec" Orth na gitare, klavirista Dušan Šujan a v jednej skladbe i Roland Kánik z kapely Mango Molas na Hammonde. Na pestrofarebnom uletenom buklete sa riadne vybláznil Shooty. Toľko k obsadeniu. Pokiaľ ide o hudbu, väčšinou sa používa ako pomocná barlička pri škatuľkovaní Appendixu prirovnanie kapely k takým zoskupeniam, ako sú Faith No More alebo Primus. Ja si ale myslím, že originálny prejav Appendixu je natoľko vybrúsený, že je zbytočné porovnávať ich s čímkoľvek a kýmkoľvek. Kapela sa už stihla okrem hosťovania na viacerých festivaloch umiestniť v Top 5 undergroundovej rockovej hitparády na portále American Idol, aj keď ako správni alternatívci by mali mať všetky rebríčky úplne "na háku". Anglické texty Lukáša Filu sú výborné, krátke rýmy podčiarkujú údernosť výpovede a smerujú vždy k "tvrdému jadru" veci. V slovenčine je na albume iba skladba Ako dobre. Zaujímalo by ma, či by ďalší album Appendixu, naspievaný hypoteticky iba v slovenčine, nabúral mýtus o identifikácii tohto hudobného žánru s angličtinou. I keď o žánri okrem nálepky "origami- crossover" sa nedá v prípade Appendixu exaktne hovoriť. Hudba je prekvapivou zmesou výbušných rockových pasáží s hardcorovými paľbami, občas so zámernou naivistickou sladkosťou a "vegeťáckym" muzicírovaním. Na rozdiel od niektorých amerických "madefakerov" s mastnými vlasmi a nevyriešenou sociálnou situáciou majú chlapi "od Appendixu" patričný nadhľad a na nahrávke je stále cítiť humor, recesiu a to, že sa dobre bavia. Benetinov spev je skvelý, vrátane všetkých nespievaných vokálnych prejavov. "Dychy" Mariana Jaslovského nie sú iba výplňou gitarového zvuku kapely, ale podobne ako v Jethro Tull sú vynikajúcim, farebným a rovnocenným komponentom výsledného zvuku. Mimochodom, veľmi sa mi páči trochu garážový zvuk kapely s mierne plechovým zvukom bicích. Ak vás Appendix šteklí a dráždi, netreba sa báť, je to len prirodzená reakcia organizmu na predošlé zlé hudobné stravovacie návyky.

Pre časopis Hudba, číslo I.Q/ 2008 napísal Peter Katina