Recenzia CD Brian Ferneyhough : Terrain

Brian Ferneyhough
Terrain
Graeme Jennings, Geoffrey Morris, Carl Rosman, Erkki Veltheim
ELISION Ensemble
Franck Ollu, Jean Deroyer
Kairos 2010/ distribúcia Hevhetia

Dramaturgiu albumu Terrain z diel súčasného britského skladateľa Briana Ferneyhougha, ktorá nedávno vyšla vo vydavateľstve Kairos, tvoria jeho skladby pre sólový nástroj a komorný orchester. Tento zdanlivo prekonaný "formát" v prostredí súčasnej hudby dáva tušiť istú spätosť autora s tradíciou koncertantného žánru. O žiadny koncepčný regres tu však nejde, práve naopak. Hneď v prvej skladbe sa z reproduktorov na poslucháča nemilosrdne vyvalí neskutočná "masa" takmer industriálneho zvuku a uvedie nás do Ferneyhoughovho  komplexného sveta divokej, zdanlivo iracionálnej rytmiky, nahustených textúr, bohatého zvuku a neobmedzených hudobných nápadov s extrémnymi interpretačnými požiadavkami na sólistu. Prvá skladba Terrain pre sólové husle a osemčlenný súbor, ktorá svojím názvom odkazuje na geologickú terminológiu, aplikuje aspekty posunov zemských dosiek, ich trenia a vzniku nových vrstiev do hudobného kontextu. V tejto kompozícii malé sekcie nástrojov protipohybom vytvárajú zvukové vrstvy, ktoré sa spolu dostávajú do neustálych kolízií. Celá skladba je vlastne jednou obrovskou husľovou kadenciou, ktorú súbor "narušuje" svojimi drsnými vstupmi. Husľový part je nesmierne náročný, plná závratnej virtuozity, austrálsky huslista Graeme Jennings ho však dokáže naplniť obsahom a extrémne premenlivé rytmy a figurácie prednáša čitateľne a s razanciou. Rovnako i intenzita ansámblového partu je nadmieru divoká a dynamická. Ako číry kontrast pôsobí druhá skladba na nahrávke, no time (at all) pre dve gitary, ktorú interpretujú Geoffrey Morris a Ken Murray. Rozsahovo koncízne dielo je zaujímavé tým, že jedna z gitár je ladená o štvrťtón nižšie. Skladba pozostáva z piatich častí nasledujúcich za sebou bez prerušenia a bizarný zvuk timbru jemne distonujúcich gitár občas navodzuje ilúziu Dopplerovho efektu. Zhustená štruktúra diela je zároveň akýmsi autorovým vysporiadaním sa s nemilosrdným plynutím hudobného času. Dielo La Chute d´Icare (Ikarov pád) pre sólový klarinet a sedemčlenný súbor je ďalším príkladom Ferneyhoughovej skladby, kde sólový nástroj hrá prakticky nepretržite a akoby nezávisle od partu súboru. Klarinet vynikajúceho Carla Rosmana je v spleti krivolakých pasáží a vĺn ponechaný doslova sám na seba uprostred pomyselného mora zvukov, ktoré produkuje ansámbel zložený z bizarnej kombinácie nástrojov (husle, flauta, perkusie, klavír, hoboj, violončelo a kontrabas). Výsledný zvukový efekt je však úchvatný. Incipits pre sólovú violu a sedemčlenný súbor významovo rozpracúva obsah samotného názvu, ktorý znamená úvod, začiatok starého textu alebo skladby. Ferneyhough v nej predstavuje možnosti otvorenia hudobnej kompozície pomocou nekonečného množstva "úvodov" bez akéhokoľvek ďalšieho rozvádzania materiálu. Sólový part, plná fragmentárnych, bohato štruktúrovaných úsekov, v nej brilantne stvárnil violista Erkki Veltheim. Poslednou skladbou albumu je Les Froissmenets d ´Ailes de Gabriel (šum krídiel Gabriela). Kompozícia je napísaná pre sólovú gitaru a trinásťčlenný súbor a patrí do autorovho novšieho obdobia (2003). Pôvodne tvorí súčasť Ferneyhoughovej opery Shadowtime, ktorá vznikla na počesť filozofa Waltera Benjamina. Pomyselné krídla archanjela Gabriela reprezentujú dve gitary; sólová gitara a gitara z ansámblu naladená o štvrťtón nižšie. Úloha sólistu tu je však menej citeľná a skladba skôr prezentuje homogénne komorné súborové hranie. Štruktúra diela je tvorená fragemtárnymi, niekoľkosekundovými motívmi, ktoré plynú jeden za druhým v šialenom tempe, ale renomovaný austrálsky súbor ELISION Ensemble vedený Franckom Olluom (resp. v skladbe La chute  d ´Icare Jeanom Deroyerom) podáva vo všetkých skladbách výnimočný výkon plný vnútornej dynamiky a inšpirácie.

Pre časopis Hudobný život, číslo 3/ 2011 napísal Peter Katina

Recenzia CD Beat Furrer : Streichquartett Nr.3

Beat Furrer
Streichquartett Nr.3
KNM Berlin
Kairos 2010/ distribúcia Hevhetia

Nová nahrávka súčasného švajčiarskeho skladateľa Beata Furrera dokazuje, že jeho hudba je vzrušujúcim a objavným vesmírom, v ktorom na základe prísnej konštrukčnej práce vznikajú diela veľkolepých proporcií naplnené pozoruhodnými zvukovými elementmi. Album obsahuje jediné dielo, Furrerovo Sláčikové kvarteto č.3. Je to monumentálna, monolitická jednočasťová skladba, ktorú napísal v roku 2004 pre Arditti Quartet. Kvarteto je rozdelené na šesť" trackov" s konkrétnym počtom taktov. Celé dielo vychádza z extrémne limitovaného hudobného materiálu. Úvodné minúty prinášajú hudbu v stave takmer úplnej paralýzy, znejú ojedinelé zvuky, ruchy, vysoké tóny a glissandá a poslucháč pociťuje absenciu akéhokoľvek jednotiaceho centra. Postupne proces akoby "vstával z popola" a jednotlivé zvukové prvky dostávajú výraznú pulzáciu. Textúra sa zahusťuje a glissandová štruktúra a chromatické pasáže sa začínajú rýchlo striedať a stupňovať. Približne v dvoch tretinách skladby začne harmonická štruktúra nadobúdať prekvapivo tonálne kontúry, izolované tóny sa sústreďujú do výrazného harmonického centra a mozaikovité čriepky sa skladajú do presnej citácie protestantského chorálu pochádzajúceho zo šestnásteho storočia, ktorý je vytvorený na text Žalmu 22. Citácia chorálu je logická, nenásilná a prirodzene vychádza z predošlého hudobného vývoja skladby. Vo veľkolepom oblúku sa následne skladba s použitím pizzicata uzatvára a vracia sa do východiskovej paralýzy. Furrerovu hudbu charakterizuje využívanie naratívnych prostriedkov (veľkolepá forma zosobňuje príbeh, motív je elementom rozprávania), pričom montáž motívov vychádzajúcich z minimálneho hudobného materiálu do rozsiahlej formy je zároveň veľkou výzvou pre autora pokiaľ ide o formovú výstavbu a súdržnosť kompozície. Dielo interpretuje KNM Quartet, ktorý je súčasťou väčšieho zoskupenia KNM Berlin (Kammerensemble Neue Musik Berlin). Súbor hrá s enormnou empatiou a nasadením a náročné zvukové koláže, glissandá, nehudobné zvuky a najmä nesmierne komplikovanú rytmiku diela predvádza v naozaj parádnom podaní. Do rozsiahlych úsekov, kde sa zdanlivo nič nedeje a do ticha znejú izolované zvuky, vnáša napätie a vyše päťdesiatminútovú kompozíciu dokáže vygradovať do desivých vrcholov a postupne upokojiť hudbu vracajúcu sa k prvotnému obrazu plnému "stratených" smutných tónov sláčikových nástrojov. Tie sa v samom závere musia vysporiadať s úplnou "nekompatibilitou" a osamelosťou vlastného partu voči ostatným. Táto výborná nahrávka rozhodne stojí za pozornosť a opätovné počúvanie.

Pre časopis Hudobný život, číslo 3/ 2011 napísal Peter Katina

Recenzia CD Gilles Binchois : L´Argument De Beauté

Gilles Binchois
L´Argument De Beauté
Discantus
Brigitte Lesne
aeon 2010/ distribúcia Hevhetia

Sakrálna tvorba francúzskeho skladateľa Gillesa Binchoisa (cca 1400 - 1460) bola dlhý čas prehliadaná a známejšie boli skôr jeho svetské dvorné piesne. Napriek tomu, že po sebe nezanechal žiadny kompletný omšový cyklus a napísal iba jediné izorytmické moteto, stojí táto časť jeho tvorby za povšimnutie. Špecifickým prvkom Binchoisovej tvorby je najmä to, že dával prednosť neobvyklej trojhlasnej textúre, čím sa líšil od svojich súčasníkov. Poctu slávnemu skladateľovi v podobe CD nazvanom L´Argument De Beauté prináša skvelý súbor Discantus vo výhradne ženskom obsadení pod vedením Brigitte Lesne. Prezentuje jednotlivé zachované časti omše (Kyrie, Gloria, Sanctus, Agnus Dei),ďalej Binchoisove hymny (Ut Queant Laxis a A Solis Ortus Cardine), rôzne antifóny a  dve svetské piesne s dodatočne pridaným sakrálnym textom (Ave Corpus Christi a Virgo Rosa Venustatis). Binchoisove skladby sú na albume doplnené o niekoľko tzv. carols, polyfonických skladieb oslavujúcich Vianoce, ktoré pochádzajú od anonymných autorov z britských ostrovov a ktoré predcházali vzniku novodobých kolied. Tieto skladby sprevádzajú speváčky súboru rytmizovanou hrou na malých zvončekoch (cloches a main), čo evokuje čarovnú zvukovú kulisu stredovekých Vianoc. Hudba Gillesa Binchoisa je atraktívna aj preto, že uplatňuje princíp polyfonickej hudby 15. storočia.tzv. musica ficta, kedy interpreti podľa vlastného uváženia dopĺňali poltóny v hudobnom texte. Súbor Discantus uplatňuje jedinečnú koncepciu narábania s hudobným časom v rámci jednotlivých skladieb : prednáša ich veľmi pomaly, keď zdôrazňuje závažný obsah, menej dôležitý text je zasa spievaný rýchlejšie. Toto rozvrhnutie časového "zaťaženia" hudby korešponduje so snahou o jasnosť textu v súlade s Binchoisovým kompozičným štýlom. Interpretácia súboru s aplikáciou poltónov "ľubozvučných pre ucho", hladká, elegantná výslovnosť "francúzskej" latinčiny, vďaka ktorej znie plynulý prúd hudby v krásnych legatových oblúkoch, a neprekonateľne invenčná melodika a pôvab Binchoisových línií spolu s krištáľovo čistým zvukom ženských hlasov sú naozaj raritným poslucháčskym zážitkom. Počúvanie týchto diel je vzrušujúcou exkurziou do sveta, o ktorom má priemerne hudobne vzdelaný človek väčšinou iba teoretické vedomosti. Po vypočutí tejto krásnej nahrávky je jednoduchšie pochopiť, prečo Gilles Binchois patril medzi troch najslávnejších skladateľov prvej polovice 15. storočia a prečo bol už za svojho života rešpektovaný pre svoju jedinečnú muzikalitu a nekonvenčnosť.

Pre časopis Hudobný život, číslo 1-2/ 2011 napísal Peter Katina

Recenzia CD Muzio Clementi : Didone abbandonata, Scene tragiche

Muzio Clementi
Didone abbadonata, Scene tragiche
Olivier Cavé
aeon 2010/ distribúcia Hevhetia

Meno Muzio Clementi v našich hudobných zemepisných šírkach evokuje autora povinných školských etúd a inštruktívnej literatúry, do tejto kategórie sa však tento výnimočný skladateľ dostal neprávom. Potvrdzuje to aj nahrávka jeho klavírnych sonát, ktoré pre vydavateľstvo aeon nahral mladý švajčiarsky klavirista Olivier Cavé. Jeho dramaturgickým zámerom bolo predstaviť štyri Clementiho sonáty, všetky v molovej tónine, ktoré charakterizuje ako "autentické drámy v hudbe". Ak poslucháč očakáva akúsi "povinnú jazdu" v podobe schematických klišé zabudnutých autorov klasicizmu a istej repetitívnosti dobovej salónnej hudby, bude veľmi prekvapený. Clementi totiž stelesňuje ojedinelý hudobný prístup, ktorý sa značne líši od kánonu doby a jej limitov. Cavé prezentuje dve trojčasťové a dve štvorčasťové sonáty. Prvá z nich, Op. 25, č.5 fis mol, asi najviac pripomína diela Domenica Scarlattiho, jeho osobitú harmóniu a jemnú, všadeprítomnú nostalgiu a silný vplyv neapolskej školy na severe Talianska. Sonáta op. 40, č.2 h mol je zasa plná haydnovskej ľahkosti a invenčnosti, hoci jej dve pomalé časti sú veľmi závažné a majú nádych tragiky a pátosu. Sonáta op.13, č.6 f mol svojím filozofickým obsahom a hĺbkou dosahuje doslova beethovenovské proporcie. Album uzatvára Sonáta op.50, č.3 g mol s podtitulom Didone abbandonata, Scena tragica. Je poctou veľkolepému antickému námetu tragickej ženskej hrdinky a emocionálna výpoveď najmä jej pomalých častí predznačuje vysoko individuálny a rapsodický prístup skladateľov romantizmu. Pre dve štvorčasťové sonáty je typické, že ich pomalé časti tvoria vždy akési meditatívne introdukcie voči pomerne rozsiahlym rýchlym rondovým častiam. Zaujímavé je i Clementiho neobvyklé nadužívanie agogických značiek, ktoré hraničí s obsesiou presne zachytiť expresiu danej hudby (Allegro ma con esspresione, deliberando e meditando a pod.) Na ploche štyroch sonát sa poslucháčovi otvára rôznorodý svet, ktorého jednotlivé elementy síce môžu pripomínať Scarlattiho, Haydna či Beethovena, no nad všetkým "vládne" Clementiho autentický hudobný idióm. Spôsob, aký v dielach uplatňuje tradíciu talianskych barokových skladateľov pre klávesové nástroje, teatrálne prvky opery, gestá antickej drámy a starých rétorických figúr v rámci klasicistickej sonáty a zároveň anticipuje až schubertovskú klavírnu estetiku a prvky romantickej klavírnej hry, je jedinečný a nezaraditeľný do "škatuliek" dejín hudby. Cavého interpretácia Clemetiho sonát je naozaj výnimočná. Klavirista, ktorý vystupoval už ako dieťa s Yehudim Menuhinom, tu predvádza rozsiahlu škálu farieb a odtieňov a zameriava sa na tlmočenie obsahu diel bez akýchkoľvek náznakov extravagancie, ku ktorej by mohla bohatosť a rôznorodosť Clementiho hudby zvádzať, Cavého prejav je "civilný", precízny a vo formovaní fráz veľmi spevný. Brilantné pasáže v jeho podaní vyznievajú nesmierne podmanivo a plasticky, pomalé časti sú ponorené do temného oparu smutnej neapolskej melanchólie. V mori stokrát nahrávaných a opočúvaných diel klasicizmu je tento album skvelým zážitkom pre poslucháča a zároveň veľkou výzvou pre všetkých koncertných klaviristov.

Pre časopis Hudobný život, číslo 1-2/ 2011 napísal Peter Katina

Recenzia CD : Milan Paľa

Milan Paľa
Czech Virtuosi
Ondrej Olos
Hudobné centrum 2010

Huslista Milan Paľa je výrazným fenoménom slovenskej hudobnej scény posledných rokov. Jeho fascinácia súčasným, najmä slovenským husľovým repertoárom sa dlhodobo prejavuje v projektoch a nahrávkach, ktoré sú profesionálne, na špičkovej úrovni, a pritom nie sú zamerané len na komerčný úspech. Jeho nový album skladieb pre husle, resp. violu s orchestrom, ktorý vydalo Hudobné centrum, je dôkazom premyslenej a homogénnej interpretačnej koncepcie. Úvodná skladba Juraja Beneša Musica d´invierno sa otvorene hlási ku klasickej nástrojovej tradícii a k vyložene "belcantovému" husľovému zvuku, pričom Paľa môže dokonale ťažiť zo svojej schopnosti hrať širokú kantilénu a expresívne spevné frázy obohatené o rôzne súčasné techniky a efekty. Meditatívne baladické prvky diela a citácie chorálu sú prednášané s pokojom a vyrovnanosťou a tvoria plnohodnotný kontrast voči dramatickému pátosu exponovaných úsekov. Nasledujúca skladba, Piesne Aširy od Jevgenija Iršaia, je charakterovo pozoruhodne rôznorodá, plná pohybu a meniacich sa nálad. Interpret podčiarkuje hravý až insitný charakter niektorých úsekov diela, aby o to viac vynikli tragické tóny lamenta. Skladba Jákobův zápas pre violu a komorný sláčikový súbor od českého skladateľa Františka Gregora Emmerta vo svojich troch častiach prezentuje rozorvanú, meditatívnu štúdiu biblického textu, kde sa sólová viola i celé sekcie súboru pohybujú na polyrytmických plochách vytvárajúcich separátne hudobné "minisvety" a premenlivé farebné štruktúry tónov temných odtieňov. Interpret so súborom Czech Virtuosi pod vedením Ondreja Olosa v komplikovanej textúre citlivo dávkujú mieru razancie i lyriky a pomyselný zápas tak dostáva reálne kontúry vo vzájomne súperiacich nástrojových sekciách ansámblu i sólistu. Album uzatvára Monológ pre violu a komorný orchester Alfreda Schnittkeho. Toto dielo je plné melanchólie a vnútorného nepokoja a sólista sa musí vysporiadať s hrozivý pozadím tlmeného zvuku orchestra. Nad statickými poliami orchestrálneho zvuku o to viac vyniká Paľova expresívne "blúdiaca" viola a jeho famózne narábanie s hudobným časom. Milan Paľa na svojom albume okrem virtuóznej polohy (v ktorej je suverénny a v ktorej môže miestami zaznieť až akýsi démonický podtón, podčiarknutý aj vizuálom CD) zaujme i subtílnou hrou, introvertnou delikátnosťou a flexibilitou frázy, a najmä krehkými, plastickými líniami, ešte umocnenými špecifickou farbou jeho violy v skladbách Emmerta a Schnittkeho. Skvelá dramaturgia albumu ho predurčuje na čelné miesto výkladov pokrivkávajúceho a obsahovo podvyživeného slovenského trhu s hudobnými nosičmi. Ide skutočne o nadčasový, hodnotný a nekompromisný interpretačný počin.

Pre časopis Hudobný život, číslo 12/ 2010 napísal Peter Katina

Recenzia CD Katrine Madsen : Simple Life

Katrine Madsen
Simple Life
Sundance Music 2009 / distribúcia Hevhetia

Posledný album dánskej speváčky Katrine Madsen potvrdzuje, že vydavateľstvo Sundance je liahňou skvelých vokálnych talentov. Katrine, ktorá sa autorsky podieľa na väčšine skladieb, si na album vybrala zostavu kvalitných dánskych inštrumentalistov v zložení saxofón (skvelý aranžér Joakim Milder), klavír (Henrik Pedersen), kontrabas (Jesper Bodilsen) a bicie (Jonas Johansen), ktorých hráčske skúsenosti na albume nesmierne cítiť. Niekoľko skladieb je zaranžovaných aj pre sláčikovú sekciu Goteborského symfonického orchestra. Celý album je pomerne decentný, plný lyriky a nežnej melanchólie a aj jeho vizáž je ladená do "zimného šatu". Madsen sa nepochybne inšpiruje Dianou Krall, ale má ešte temnejší a chrapľavejší hlas a aranžmány Joakima Mildera neznejú tak sladko ako u Diany. Piesne, kde Katrine Madsen sprevádza kapela, sa mi osobne páčia viac než orchestrálne skladby, kde prevláda sentimentálny pátos a idylické sláčiky navodzujú vianočnú atmoféru. Všetky skladby sú však kompozične prepracované do najmenších detailov a latku žánrovej autorskej tvorby dvíhajú naozaj vysoko. Pokiaľ ide o Katrinin spev, v štandardnej polohe je jej prejav sebaistý, ale vokálne "výlety" nad rámec jej rozsahu či štýlu sú občas intonačne "na hranici" a za cenu miernej straty farebného registra. Rozhodne je to však pekný album, ktorému len možno chýba "odpich" a vyrovnanosť jednotlivých skladieb spôsobuje dojem, že album postráda skutočne výraznú pieseň. Preto na prvé počutie prchavo zaznie a vzápätí vyšumí do stratena, no po viacerých prehraniach si ho rozhodne obľúbite.

Pre časopis Hudobný život, číslo 11/ 2010 napísal Peter Katina

Recenzia CD Line Kruse : Dream

Line Kruse
Dream
Sundance Music 2009 / distribúcia Hevhetia

Netradičný projekt dánskej huslistky Line Kruseovej pod názvom Dream je inovatívnym príspevkom do sveta fúzie jazzu, elektroniky a akustickej husľovej hry. Prítomnosť sólových huslí dodáva albumu mierne klasické proporcie, ale jeho názov môže trochu zavádzať - nejde totiž o žiadne lyrické snenie, ale o poriadny "odväz." Ako prvý udrie do očí veľký počet hudobníkov, ktorí sa podieľali na nahrávke. Fluktuácia hráčov je pozoruhodná, veď v rámci komornej zostavy sa tu vystriedali traja rôzni bubeníci, basisti i vokalisti, nehovoriac o programátoroch a hráčoch na sláčikových a klávesových nástrojov. Táto flexibilita tímu však albumu na vyrovnanosti rozhodne neuberá. Všetky skladby napísala a zaranžovala Line Kruse a podstatnú rolu v nich zohrávajú elektronika a programovanie, hoci niekedy sa neubránim pocitu, že sa "duc-duc" rytmy značne presadzujú na úkor výborne hrajúcej sólistky i akustickej zostavy a v niektorých skladbách má elektronika vyložene navrch napriek tomu, že tvorí iba dunivý "dancefloorový" podklad pre kvalitné internacionálne zoskupenie. Naopak, skladby, kde DJ absentuje, sú zaujímavejšie, viac sa v  nich dajú rozlíšiť mnohovrstevné plochy a rýchlo sa meniace nálady a poslucháč dokáže lepšie vychutnať všetky invenčné hudobné nápady autorky projektu. Album má i niekoľko nežnejších "kúskov", ale inak pôsobí svižným dojmom a je bohatý na momenty prekvapenia a zmeny nálad, takže ho určite ocenia najmä neortodoxní milovníci klasiky, jazzu, elektroniky i projektov prekračujúcich hranice žánrov.

Pre časopis Hudobný život, číslo 11/ 2010 napísal Peter Katina