Jevgenij Iršai
Čakanie na Bacha –
prednášky a eseje
Vysoká škola
múzických umení v Bratislave, 2011
Jevgenij Iršai je skladateľ a
klavirista, ktorý pochádza z Petrohradu, ale už vyše dvadsať rokov žije a
pôsobí na Slovensku. Jeho nová kniha Čakanie na Bacha predstavuje
zbierku prednášok a esejí, ktoré priebežne publikoval v rámci verejných
vystúpení a sympózií v posledných rokoch. Ide o malé muzikologické sondy do
problémov súčasného umenia ale zároveň aj o intímnu literárnu výpoveď umelca,
ktorému je okrem kompozičného a výtvarného talentu vlastný aj cit pre prácu so slovom. Iršaiova
kniha obsahuje trinásť kapitol, ktoré riešia široký záber tém skúmajúcich
vzťahy autora, poslucháča, hudby, textu, hudobného času a zmyslu tvorby. Autor
hneď v prvej eseji otvára otázku miery zodpovednosti v tvorivom procese a pýta
sa, aký je zmysel tvorby a aké sú kritériá kvality. Rovnako dôležitý je aspekt
objektívneho názoru na umenie a vyslovuje sa kriticky k samoúčelným umeleckým
experimentom. Pozoruhodná je aj problematika „začiatku a konca“ hudby ako stále
nevyriešeného otáznika. V inej kapitole rieši Iršai otázku hudobnej
„industrie“, trhu s hudbou a nahrávkami, ktorý považuje za presýtený. Nazdáva
sa, že elitárstvo avantgardy je rovnako zradné ako . V kapitole Čakanie na
Godota stavia do popredia otázku syntézy a originality diela a stavia Bacha
ako vzor prelínania sa umenia a umenovedy a života. Rovnako skúma vzťah autora,
textu a kontextu, polemizujúc s knihou Rolanda Barthesa Smrť autora.
Predvádza pritom paletu skvelých metafor (… „zvuk si dnes dajúc náušnicu do
vrchnej pery, vyholí dohola farbu, založí na nos línie tmavé okuliare a vezmúc
pod pazuchu opuchnutý čas, všetci spoločne sa posadia do rozkošného BMW a
pohvizdujúc si signál mobilného telefónu z Mozartovej Symfónie g mol,
ufujazdia do virtuálneho priestoru.“)
Iršai je kritický aj pri
preceňovaní významu štýlu a techniky, podľa neho „dielo sa tak javí len
ako dôvod pre demonštráciu svojich performačných alebo publikačných stratégií.“
Mottom kapitoly o jazyku hudby je
otázka, či sa „hudobné dielo člení na
elementy, ktoré, podobné znakom prirodzeného jazyka,vyňaté z kontextu,
udržiavajú stabilné, stále jadro významu“. Cituje pritom viacerých svetových
autorov
Kniha obsahuje aj tri čisto
hudobné state, zaoberajúce sa Chopinom, analyzujúce, čo všetko sa môže stať v
priestore intervalu tercie (Schnittkeho Koncert pre klavír a orchester)
a Ligetim a ich vplyvom na Iršaiovu tvorbu.
Iršai nás sprevádza exkluzívnym
svetom filmu (Unavení slnkom od Michalkova, Lost Highway od
Lyncha, Tarkovského Obeť), literatúry (Beckettovo Čakanie na Godota,
Borges, Saroyan, Scruton, Huxley, Charms),okrem iného skvele analyzuje umelecký
kontext diela Hra so sklenenými perlami od Hermana Hesseho,)
poézie (Mandeľštam, Charms..), filozofie (Heidegger), výtvarného umenia
(Kandinskij,..) a neodpustí si ani mystifikáciu v podobe
„vlastnoručne“vymysleného starého čínskeho príslovia, na ktorom je postavená
jedna celá esej. Napriek humoru a nadhľadu je z jeho riadkov cítiť jasné
pomenovanie problémov a kritické výhrady k súčasnému stavu umenia a tak jeho
humorno - ironické vložky a mystifikácie evokujúce akúsi novodobú kombináciu
Iľfa Petrova s Woody Allenom vyznievajú súčasne aj ako gogoľovský smiech cez
slzy. Iršai totiž spochybňuje a vysmieva sa pretechnizovanej kultúre a masívnej
umeleckej „nadprodukcii“, veď umenie už „produkuje takmer každý“, ale kritériá
posúdenia kvality diel prakticky nejestvujú. Zaujímavý je jeho jazyk, ktorý sa
bráni prílišnej odbornej spleti a prísnej muzikologickej terminológii čelí
ľudským prístupom a zrozumiteľnými argumentami. Jeho rečnícke otázky, ktorými
sa obracia sám na seba, prezrádzajú, že proces tvorby analyzuje s kritickým
nadhľadom. Iršai však nevníma oblasť umenia čisto intuitívne, práve naopak, práca
prezrádza jeho hlboký záujem o rôzne
vedné odbory, matematiku, teóriu algoritmov a prepojenie vedy a hudby napríklad
v teórii chaosu.
Pomerne rozsiahly priestor venuje
autor teórii hudobného času, ktorý vníma a súčasne analyzuje Fascinuje ho
„nesúlad medzi notovým zápisom a zvučiacim hudobným tkanivom“. Jeho analýzy sú
podporené kvalitnými odbornými zdrojmi najmä z ruskej jazykovej oblasti
(Arkadiev, Losev, Ťutčev, Bonfeld), ktoré poskytujú neoceniteľný vhľad do tejto
témy. Iršai považuje hudobný čas za „živý, tvorivý fenomén, za formu reálneho
času s vlastným špecifickým obsahom.“ Teóriu Kandinského kontrastu v maliarstve
dokáže pretaviť do hudobného kontextu.
Iršai s ľahkosťou kombinuje žáner
odbornej literatúry s beletristickou fikciou, pohráva sa so slovami a frázami,
(re)cituje básne a pútavo a poučne rozpráva o veciach, ktoré by bežnému
hudobnému konzumentovi a tvorcovi ani nenapadli. Kniha tak dostáva pridanú
hodnotu v samotnej kvalite literárneho spracovania, ktoré odmieta odbornosť
púhym hromadením cudzích termínov a krkolomných konštrukcií. Iršai sa zdanlivo
neberie vážne, ale jeho myšlienky trčiace ako kontrapunkt medzi citátmi kníh
iných autorov a arbitrujúce ich kontext treba brať záväzne.
Iršai skúma i problematiku jazyka
hudby. Sám seba charakterizuje ako „konzervatívneho romantika“. Čakanie na
Bacha je príťažlivo napísaná zbierka esejí o vážnych veciach, inteligentné
čítanie o problémoch súčasného hudobného
sveta a vedomie, že tie najprísnejšie kritériá aplikuje najskôr na sebe,
pohľadom do akéhosi Tarkovského zrkadla vlastnej tvorby,a až potom
s láskavým humorom Čechova a
snílkovstvom sebe vlastným ráznym gestom
odhaľuje infantilitu a prázdnotu našeho nevednokam smerujúceho sveta. Na pomedzí
filozofie, estetiky, histórie umenia, jazykovedy, semiotiky sa odohráva súboj o
budúcnosť hudby i umenia. Prežije autor, koncert, skladba, dielo? Bude ešte
niekto vôbec počúvať súčasnú hudbu? Aký má zmysel ďalej tvoriť? Ako bude
vyzerať budúcnosť hudby a umenia
celkovo? Jevgenij Iršai je celkovo majster otázok. Len prvá esej pod názvom Unavení
slnkom alebo pokus o nahliadnutie do budúcnosti na niekoľkých
stranách ponúka vyše päťdesiat presne cielených a znepokojivých zásadných
otázok ohľadom budúcnosti hudby. Iršai ponúka viaceré verzie a riešenia, ale
necháva prezieravo tieto otázky nedopovedané, bez uzurpovania si prorockých
ambícií. Napriek tomu mám pocit, že tým kybernetickým čipom v žilách ľudí z
budúcnosti, o ktorých píše, ticho a tak trochu futuristicky fandí. V mene
avantgardy a vízie ďalšieho pokroku. Iršaiova kniha, obsahujúca v prílohe i
reprodukcie jeho vybraných výtvarných diel, dokumentuje viacrozmernosť a
vzácnosť jeho umeleckej univerzality. Ilúzia nadchýnania sa dnešnou dobou však
takéto prenikavé otázky do vzdialenej budúcnosti, aké predostiera Jevgenij
Iršai, odsúva do úzadia a tak odpovede na ne poskytuje dnes
len málokto. O to viac teraz zarezonujú.
Pre časopis Slovenská hudba č.2/2012 napísal Peter Katina
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára