utorok 7. júna 2011

Recenzia CD Brian Ferneyhough : Terrain

Brian Ferneyhough
Terrain
Graeme Jennings, Geoffrey Morris, Carl Rosman, Erkki Veltheim
ELISION Ensemble
Franck Ollu, Jean Deroyer
Kairos 2010/ distribúcia Hevhetia

Dramaturgiu albumu Terrain z diel súčasného britského skladateľa Briana Ferneyhougha, ktorá nedávno vyšla vo vydavateľstve Kairos, tvoria jeho skladby pre sólový nástroj a komorný orchester. Tento zdanlivo prekonaný "formát" v prostredí súčasnej hudby dáva tušiť istú spätosť autora s tradíciou koncertantného žánru. O žiadny koncepčný regres tu však nejde, práve naopak. Hneď v prvej skladbe sa z reproduktorov na poslucháča nemilosrdne vyvalí neskutočná "masa" takmer industriálneho zvuku a uvedie nás do Ferneyhoughovho  komplexného sveta divokej, zdanlivo iracionálnej rytmiky, nahustených textúr, bohatého zvuku a neobmedzených hudobných nápadov s extrémnymi interpretačnými požiadavkami na sólistu. Prvá skladba Terrain pre sólové husle a osemčlenný súbor, ktorá svojím názvom odkazuje na geologickú terminológiu, aplikuje aspekty posunov zemských dosiek, ich trenia a vzniku nových vrstiev do hudobného kontextu. V tejto kompozícii malé sekcie nástrojov protipohybom vytvárajú zvukové vrstvy, ktoré sa spolu dostávajú do neustálych kolízií. Celá skladba je vlastne jednou obrovskou husľovou kadenciou, ktorú súbor "narušuje" svojimi drsnými vstupmi. Husľový part je nesmierne náročný, plná závratnej virtuozity, austrálsky huslista Graeme Jennings ho však dokáže naplniť obsahom a extrémne premenlivé rytmy a figurácie prednáša čitateľne a s razanciou. Rovnako i intenzita ansámblového partu je nadmieru divoká a dynamická. Ako číry kontrast pôsobí druhá skladba na nahrávke, no time (at all) pre dve gitary, ktorú interpretujú Geoffrey Morris a Ken Murray. Rozsahovo koncízne dielo je zaujímavé tým, že jedna z gitár je ladená o štvrťtón nižšie. Skladba pozostáva z piatich častí nasledujúcich za sebou bez prerušenia a bizarný zvuk timbru jemne distonujúcich gitár občas navodzuje ilúziu Dopplerovho efektu. Zhustená štruktúra diela je zároveň akýmsi autorovým vysporiadaním sa s nemilosrdným plynutím hudobného času. Dielo La Chute d´Icare (Ikarov pád) pre sólový klarinet a sedemčlenný súbor je ďalším príkladom Ferneyhoughovej skladby, kde sólový nástroj hrá prakticky nepretržite a akoby nezávisle od partu súboru. Klarinet vynikajúceho Carla Rosmana je v spleti krivolakých pasáží a vĺn ponechaný doslova sám na seba uprostred pomyselného mora zvukov, ktoré produkuje ansámbel zložený z bizarnej kombinácie nástrojov (husle, flauta, perkusie, klavír, hoboj, violončelo a kontrabas). Výsledný zvukový efekt je však úchvatný. Incipits pre sólovú violu a sedemčlenný súbor významovo rozpracúva obsah samotného názvu, ktorý znamená úvod, začiatok starého textu alebo skladby. Ferneyhough v nej predstavuje možnosti otvorenia hudobnej kompozície pomocou nekonečného množstva "úvodov" bez akéhokoľvek ďalšieho rozvádzania materiálu. Sólový part, plná fragmentárnych, bohato štruktúrovaných úsekov, v nej brilantne stvárnil violista Erkki Veltheim. Poslednou skladbou albumu je Les Froissmenets d ´Ailes de Gabriel (šum krídiel Gabriela). Kompozícia je napísaná pre sólovú gitaru a trinásťčlenný súbor a patrí do autorovho novšieho obdobia (2003). Pôvodne tvorí súčasť Ferneyhoughovej opery Shadowtime, ktorá vznikla na počesť filozofa Waltera Benjamina. Pomyselné krídla archanjela Gabriela reprezentujú dve gitary; sólová gitara a gitara z ansámblu naladená o štvrťtón nižšie. Úloha sólistu tu je však menej citeľná a skladba skôr prezentuje homogénne komorné súborové hranie. Štruktúra diela je tvorená fragemtárnymi, niekoľkosekundovými motívmi, ktoré plynú jeden za druhým v šialenom tempe, ale renomovaný austrálsky súbor ELISION Ensemble vedený Franckom Olluom (resp. v skladbe La chute  d ´Icare Jeanom Deroyerom) podáva vo všetkých skladbách výnimočný výkon plný vnútornej dynamiky a inšpirácie.

Pre časopis Hudobný život, číslo 3/ 2011 napísal Peter Katina