Alto/ Multiples
Aeon 2010/ distribúcia Hevhetia
Projekt Alto/ Multiples francúzskeho violistu Christopha Desjardinsa je pozoruhodný hneď v niekoľkých aspektoch. Ide o dvojalbum, z ktorého prvý nosič obsahuje najzávažnejšie diela 20. storočia pre sólovú violu idúce v poradí, v akom vznikali od roku 1922 po 2007. Hneď prvá skladba, Sonáta op. 25 č.1 od Paula Hindemitha, je dielo, ktoré prispelo k prelomu vo vnímaní tohto dlho podceňovaného nástroja. Tému prvej časti štvorčasťovej sonáty Desjardins prednáša dôstojne a pateticky, kým v legendárnej 3. časti, plnej extrémne rýchleho pohybu a drsného zvuku, dovádza svojou extatickou hrou na svoju dobu šokujúce inštrukcie Hindemitha do dôsledkov ("Tonschoenheit ist Nebensache"- krása tónu je vedľajšia). V pomalých častiach, ktorých spevné línie modeluje s nesmiernym citom a lyrikou, zasa prejavuje úplne kúzelné schopnosti dynamického stvárnenia hudby v tichu. Prehliadka výnimočných diel pre violu pokračuje skladbou Sonata fur Viola od Bernda Aloisa Zimmermanna. Dielo je voľnou meditáciou na Bachov chorál Gelobet seist du, Jesu Christ, ktorého časť v nej autor i cituje. Desjardins sleduje dramatickú a teatrálnu líniu diela, ale pritom necháva skôr prevládať meditatívne stavy a mystickú náladu pôvabných glissánd a vibrata v pianissime. Nasledujúca skladba, Sequenza VI od Luciana Beria, je považovaná za interpretačne extrémne náročnú skladbu na hranici hrateľnosti, podobne ako väčšina Beriových Sequenz pre iné nástroje. Sequenza pre violu bola zamýšľaná ako pocta Paganiniho Capricciam a jej "hnacím motorom" je nepretržité tremolo agresívnych štruktúr, ktoré znejú v rôznych opakovaniach, permutáciách a inverziách ako majstrovská štúdia štruktúry bizarných tvarov, ktoré Berio s obľubou používal. Jeho Sequenza je dynamickým vrcholom celého albumu a Desjardins tu predvádza spektrum desivých polôh zvuku, nedostižnej virtuozity a vhľadu do náročnej koncepcie diela. Kompozícia Prologue pour alto of Gérarda Griseyho rozbehnutý "drive" albumu trochu upokojí a prináša čarovnú atmosféru spektrálnej harmónie. Grisey podrobuje zvuk violy spektrálnej analýze a premenlivý svet alikvót tejto krehkej kompozície ukazuje doteraz nevídané farebné možnosti nástroja. Skladba je pozoruhodná tým, že k jej predvedeniu sú potrebné prirodzené rezonátory v podobe bubna, tam - tamu a klavíra, ktoré rezonujú so sólovým hlasom violy. Dielo Einspielung III od Emmanuela Nunesa (Desjardins nahral samostatný album jeho diel pre violu) je technicky náročná kompozícia, doslova labyrint prchavých motívov a premenlivých blokov virtuóznych pasáží a neuchopiteľného pohybu. Akýmsi "dovetkom" tohto albumu je kratučká miniatúra Figment IV Elliotta Cartera, ktorá prehliadku hudby 20. storočia pre sólovú violu uzatvára. Druhý album Multiples predstavuje pozoruhodný prístup interpreta, ktorý sa rozhodol uviesť diela dobovej i súčasnej hudby s pomocou navrstvených partov violy, ktoré sám nahral. Desjardins po úspechoch s interpretáciou dobovej hudby na koncertných pódiách po nej siahol i na tomto albume. Dvornú pieseň Tant plus Ayme Gillesa Binchoisa, ktorá je napísaná pre tri hlasy, preňho prekomponoval Georg Kroll. Malor ma bat od Johannesa Ockeghema, ktorá znie v úprave Bruna Madernu pre tri violy, je súčasťou Madernovho cyklu Odhecaton, transkripcií francúzskych piesní pre tri a štyri hlasy z roku 1501. Ricercare 1 od Domenica Gabrielliho je prepisom partu sólového violončela pre violu a Gesualdov Madrigal X z Piatej knihy madrigalov upravil samotný Desjardins. Týmto "dobovým" nahrávkam niet čo vytknúť, hoci Desjardins nie je špecialistom na starú hudbu. Najrozsiahlejším dielom na tomto albume je vyše polhodinová meditatívna Canzona nuova od Wolfganga Rihma, pôvodne pre štyri violy plus sólový part, kde Desjardins nahral postupne všetky party. Novú hudbu tu ďalej reprezentuje Jonathan Harvey a jeho Ricerace una melodia, ďalej skvelá, dynamická Messagequisse od Pierra Bouleza a album uzatvára skladba Elettra od Ivana Fedeleho, veľkolepá exhibícia zvukových a technických možností violy. Je určite nesmierne náročné uvádzať koncertne skladbu s prednahratými vlastnými partami, najmä pokiaľ ide o agogiku, rubato a celkový muzikálny prejav a prirodzenosť hry. Na tejto nahrávke však nepoznať hranicu medzi sólovým a elektronickým partom a celá pôsobí ako "live". Christophe Desjardins je určite jedným z najvýznamnejších interpretov a propagátorov súčasnej violy aj eho projekty a nahrávky posúvajú povedomie o možnostiach sólovej hry na tomto nástroji o obrovský kus vpred. Počúvať tento dvojalbum v rozsahu 150 minút je v jeho podaní vzrušujúci a objavný zážitok.
Pre časopis Hudobný život, číslo 11/2011 napísal Peter Katina
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára