Brad Mehldau
Anne Sofie von Otter
Naive classique 2011
Prepojenie jazzového klavíra a klasického spevu sa už raz Bradovi Mehldauovi úspešne podarilo na nahrávke Love Sublime so sopranistkou Renée Flemingovou. Nový album Love Songs s mezzosopranistkou Anne Sofie von Otterovou obsahuje hneď dva disky. Ten prvý prináša cyklus Love Songs, sedem piesní, ktorých autorom je Mehldau. Piesne vznikli na objednávku Carnegie Hall a Wigmore Hall, kde boli aj prvý raz v roku 2010 uvedené. Autormi textov sú C.C. Cummings, Philip Larkin, ale väčšinu albumu tvoria zhudobnenia krásnych lyrických básní americkej poetky z prelomu 19. a 20. storočia, Sary Teasdaleovej. Mehldauov typický kompozičný prejav sa nedá zaprieť; je to svet zľahka melancholických nálad poskytujúcich priestor pre nežné rubato a úžasnú kantilénu Otterovej, je to zložité pradivo vnútorných hlasov klavíra a filigránska drobnokresba detailov, ktoré robia z tejto nahrávky ojedinelý projekt. Myslím si, že tmavší register Otterovej hlasu znie v spojení s Mehldauovou hudbou oveľa priliehavejšie než vo vyšších polohách mierne exaltovaný soprán Flemingovej. Výnimočné svojou bolestnou baladickosťou a vnútorným nábojom sú najmä piesne Because a Did You Ever Know? Mehldau sa tu príliš sólisticky neprejavuje, drží sa v úzadí v úlohe sprievodu a necháva vyniknúť krásnym "kĺzavým" legátovým línám Otterovej hlasu. Charakterovo sa piesne nesú v nálade sladkej nenaplnenosti, očakávania, túžby, bolesti a vášne, priam v brahmsovskej až postromantickej forme a harmónii (Mehldau sa v booklete vyznáva zo svojej vášne- hudobnej germanofílie) obohatene o komplikovaný "vnútorný život" harmonických spojení a nekonečne sa vinúcich spletitých melodických liniek oprostených od akýchkoľvek jazzových narážok a jednoznačne sa hlásiacich k súčasnej klasickej hudbe. Otter spieva ľahko, veľmi uvoľnene, graciózne a nesmierne farebne. Druhý disk obsahuje úplne inú hudbu. Ide o zmes európskych a amerických piesní, ktorých výber urobili obaja umelci spoločne. K slovu sa tak dostala pestrá zmes skladieb od Léa Ferrého, Joni Mitchellovej, Michela Legranda, Jacquesa Brela, ale i Lennona s McCartneym a Leonarda Bernsteina. Vážny a zádumčivý charakter väčšiny piesní pozitívne "narušia" až švédske odľahčené "kúsky" Sakta vi ga genom stan (z muzikálu Walking My Baby Back Home) a Att angora en brygga, ktoré Otter vybrala na počesť švédskej jazzovej speváčky Moniky Zetterlundovej. Svojimi aranžmánmi sa Mehldau nepokúša kopírovať francúzskych šansoniérov, ale ponúka veľmi striedme inštrumentálne poňatie bez košatých medzihier a odbočiek. Už úvodná nádherná Avec le temps od Léa Ferrého s dokonalou francúzštinou Otterovej (tá si spievanie vo francúzštine evidentne vychutnáva najviac) nenechá nikoho na pochybách, že nejde o prvoplánový komerčný projekt, ale o profesionálny ponor do toho najlepšieho,čo tradičný európsky "songbook" ponúka. Na albums a dostali aj dve piesne legendárnej francúzskej speváčky Barbary, najmä "montmartrovský popevok" Dis, quand reviendras-tu? Naliehavý song Marcie, plná razantných harmonických zmien od Joni Mitchellovej pôsobí ako cover verzia gitarovej rockovej balady. Naopak, vznešený pocit starých dobrých čias klasického muzikálu prináša Something Good od Richarda Rodgersa so svojimi klenutými melódiami a vrúcnosťou. V podaní Mehldaua a Otterovej skvele znejú i typicky šansónové piesne Chanson de Maxence od Michela Legranda a smutná Chanson des vieux amants od Jacques Brela. Následne sa toto bizarné duo ešte blysne v Legrandovej zasnívanej balade What Are You Doing the Rest of Your Life? a po beatlesovskom "prídavku" Blackbird (z ktorého výberu podozrievam Mehldaua) speje album k svojmu záveru v podobe smutného povzdychu o pominuteľnosti života v Bernsteinovej Some Other Time. Akokoľvek nekonzistentný sa tento dvojalbum na prvý pohľad môže zdať, jeho oba disky nenútene prepájajú hneď niekoľko hudobných svetov. Je to spojenie vnútorne komplikovaného, rozorvaného a večne hľadajúceho jazzmana Brada, klasického spevu Anne Sofie bez náznakov opernej štylizácie, šansónu, jazzu, rockových balád, amerického muzikálu, európskej tradície a postromantických kompozícií - stále prísne zakotvených v tradičnom hudobnom myslení. Okrem jasne hviezdiacej Otterovej je to hlavne Mehldau vo svojej najlepšej podobe. Autorsky aj interpretačne.
Pre časopis Hudobný život, číslo 11/ 2011 napísal Peter Katina
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára