Brad Mehldau Trio
Ode
Nonesuch 2012
Fenomenálne trio klaviristu Brada
Mehldaua, hrajúce dlhé roky v rovnakej zostave, prináša tento rok opäť šťavnaté ovocie v podobe nového
„monotematického“ albumu Ode. Po obdobiach
rôznych experimentov a spolupráce s Patom Methenym, Kevinom Haysom,
Renée Fleming, Anne Sofie von Otter a ďalšími inštrumentálnymi i vokálnymi
hviezdami, sa Brad vrátil k svojmu triu v zložení Larry Grenadier
(kontrabas) a Jeff Ballard (bicie). Ich nový štúdiový album Ode (posledným bol Day is Done z roku 2005) tvorí jedenásť skladieb, z ktorých
každá je „ódou“- poctou konkrétnej osobnosti. Ide o pomerne bizarnú zmes
mien, siahajúcu od pocty Michaelovi Breckerovi, s ktorým Mehldau hrával ( skladba
M.B.), cez melancholickú a rozsiahlu Eulogy
for George Hanson – poctu postave, ktorú hral Jack Nicholson vo filme Easy Rider, ďalej skladbu Kurt Vibe venovanú gitaristovi Kurtovi
Rosenwinkelovi s výraznými rytmickými vzorcami, veselú „poctu“ kreslenej seriálovej
postavičke v skladbe Aquaman až
po dielo venované Mehldauovmu synovi (Days
of Dilbert Delaney)
a manželke Fleurine (Twiggy). Ode prináša hneď niekoľko pozoruhodných nových
prvkov. Mehldau ako autor všetkých skladieb vyslovuje v buklete
presvedčenie, že jeho diela nadobúdajú ten pravý rozmer až v interakcii
všetkých členov tria. Ballard a Grenadier preto dostávajú nebývale veľký priestor
a sólistické ašpirácie Mehldaua sú niekedy zreteľne limitované. Je to však
na prospech veci. Zvuk tria oživuje a zvýrazňuje hutnejšia rytmika, hoci
Mehldauov „trademark“ - typické kolísanie durmolového tónorodu, zádumčivá
poetika a „živé“ stredné hlasy klavíra ostávajú neprehliadnuteľné. Bradove
neskrývané sympatie ku kapelám z poprockového sveta (Radiohead, Nirvana)
sa naplno prejavujú v jednoduchosti a spevnej priamočiarosti skladieb. Tie
sa v žiadnom prípade nepokúšajú prvoplánovo pracovať s témami z diel
autorov, ktorým sú venované, ide skôr so symbolickú poctu a Mehldau má
toľko nápadov, že nepotrebuje robiť remake existujúcej hudby. Album Ode je pravdepodobne najmelodickejšia
Mehldauova nahrávka od čias legendárneho albumu Places (ktorý Ode krásnou
lyrikou a skvelými melódiami trochu
pripomína). Album prináša pulzujúcu a energickú hudbu tria, ktoré do poslucháča
podprahovo „púšťa“ okrem jazzu i poprockové signály (šokujúce „pesničkové“
postupy, čisté akordy bez jazzových prímesí, zľahka dekadentné prvky klubového
rocku). Skladba Bee Blues zasa
prináša starý jazz v nefalšovanej swingujúcej pohode, snáď iba Stan the Man ako jediná vyčnieva
z radu svojimi divokými jazzovými sólami a Grenadierovým „walking
basom“. Mehldauova klavírna harmonizácia napodobňuje strohé gitarové postupy, občas
strieda pri hraní ruky v extrémnych polohách a vytvára ilúziu dvoch hrajúcich
klaviristov. Skladby však takmer nikdy nezachádzajú do komplikovaných improvizácií
a výrazne „neulietajú“ od základného harmonického rámca. Brad Mehldau Trio
hlása návrat k jednoduchosti a táto poloha mu svedčí. Ode je vyzretý album skvele
komunikujúceho tria, prinášajúci originálne nápady, plno mimohudobných odkazov
a lahôdkové počúvanie.
Pre časopis Hudobný život, číslo 6/ 2012 napísal Peter Katina
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára