Erkki-Sven Tüür
Symphony No.5
Prophecy
Nguyên Lê
Mika Väyrynen
UMO Jazz Orchestra
Helsinki Philharmonic
Orchestra
Olari Elts
Ondine 2014
Estónsky skladateľ Erkki-Sven Tüür
patrí k renomovaným autorom súčasnej hudby a spriaznenosť estónskej a fínskej kultúry
spôsobuje, že je de facto považovaný za škandinávskeho autora. Navyše ho po nemeckom
ECM nedávno začalo výraznejšie propagovať aj fínske vydavateľstvo Ondine. Jeho
najnovším prírastkom je nahrávka Tüürovho diela Symfónia č.5 pre big band, elektrickú gitaru a symfonický
orchester a skladby Prophecy pre
akordeón a orchester. Pre obe diela je typické ich neobvyklé nástrojové
obsadenie. Prvá časť symfónie pozostáva zo striedavo stúpajúcich
a klesajúcich vĺn, zvýraznených stále sa rozširujúcimi mutáciami pôvodnej
sekvencie. Expresívna Tüürova hudba však nie je len farebná a prchavá zvuková masa,
je to hudba razantných, exaktne formulovaných gest, nástojčivých
dramatických momentov a precíznej, čitateľnej a brilantnej motivickej práce
s pôvodným materiálom, ktorý Tüür označuje ako tzv. „genóm“ hudby. Smerovanie
hudby sa podľa autora mení pomocou
„zmrznutých“ akordov rôznej dĺžky, ktoré sú akýmsi poznávacím znamením
celej kompozície a ktoré sa v sebe navzájom „rozpúšťajú“. Tieto vzostupy
a klesania akordov a následné stuhnutie orchestra na basovom tóne slúžia ako príprava na bezprostredný
gitarový vstup slávneho francúzskeho gitaristu vietnamského pôvodu Nguyêna Lê v druhej
časti, ktorá nasleduje attacca. Gitarový vstup predstavuje voľnú improvizáciu
zosúladenú s hudbou oboch telies, v ktorej Nguyên Lê prekvapivo
evokuje nielen jazzové prvky, ale i východné a ázijské exotické postupy. Halucinogénne
a „nahalené“ tóny gitary v jeho
podaní znejú vrcholne bravúrne a étericky. Orchestrálny part súčasne prináša do
bizarnej štruktúry množstvo vrstiev alikvotných tónov a mikrointervalov. Tretia
časť symfónie je sústredená na big band a možno ju v podstate vnímať ako klasické Scherzo.
Prináša beat, skvelý swing a hladké, obojsmerné prechody z jazzu do
klasiky. Táto časť predstavuje improvizované jazzové sóla trúbky, saxofónu a gitary
v uvoľnenej rytmizácii a s nahromadenou energiou v množstve
melodických motívov. Finále je dych vyrážajúcou zmesou hlučnej fúzie big bandu
a orchestra, nad ktorými sa čnie ďalšia gitarová improvizácia. Prelínanie
rockových riffov gitary, big bandového drsného „štekania“ plechových dychov
a burácajúcich akordov symfonického orchestra znamená unikátny zvukový
zážitok. Po divokom vrchole skladba dospeje k typicky škandinávskemu záveru,
na pomerne dlhej ploche doznieva hudba ako nepretržité tlmené echo samej seba, je
to akási reflexia hudby, ktorá práve doznela. Symfónia č.5 je majstrovské dielo
v spôsobe, akým kombinuje big band, symfonický orchester a gitarovú
improvizáciu. Tüür sa právom bráni zjednodušujúcemu označeniu diela ako „crossover“
a považuje ho za homogénnu symfonickú kompozíciu. Skladba je po všetkých
stránkach formovo i zvukovo postavená hlavne na symfonickom orchestri, hoci
farebné vstupy big bandu a pôsobivé improvizácie Nguyêna Lê sú rovnocennou
zvukovou entitou. Zásluhu na skvelom zvukovom výsledku majú okrem sólistu bezpochyby
všetci hlavní protagonisti - Helsinki Philharmonic Orchestra pod vedením
Olariho Eltsa a UMO Jazz Orchestra. Nasledujúce dielo pre akordeón a orchester
pod názvom Prophecy, je jednočasťová
skladba zložená zo štyroch na seba nadväzujúcich úsekov. S mimoriadne
virtuóznym sólovým partom sa skvele
vysporiadal fínsky akordeonista Mika Väyrynen. Tüür tu majstrovsky zapracoval
akordeón do textúry orchestra tak, aby zvukovo vynikol a sólový nástroj si
s jednotlivými nástrojovými skupinami navzájom nepretržite preberá
motívy vo veľmi sofistikovanom, hladko plynúcom zvukovom kontinuu.
Agresívne artikulovaná virtuozita tvorí u sólistu i orchestra vždy
iba krátky iniciačný moment, po ktorom nasleduje rozsiahle „rozmotávanie“
textúry na čiastkové, lyrické zvukové polia, plné melancholického charakteru
a tlmeného zvuku tmavých farieb. Prvá časť diela Prophecy je podľa Tüüra postavené na „tuhnutí, rozpúšťaní,
zbližovaní a rozptyľovaní“ hudobného materiálu. Hudba tu je v stálom,
plynulom pohybe a po zdržanlivom, chorálovom pomalom úseku prichádza hravá
kóda, pripomínajúca surrealistický ľudový tanec, vystupňovaný v závere do
absurdnosti. Dielo Prophecy (Proroctvo) evokuje svojím názvom i obsahom
ritualizovanú históriu rôznych kultúr a tradícií, v ktorých predtucha
a vízia zohráva rovnako podstatnú úlohu, ako v Tüürovej výnimočnej
hudbe.
Pre časopis Hudobný život, č.4/2015, str.38-39 napísal Peter Katina
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára