Morton Feldman
Violin and Orchestra
Carolin Widmann
Frankfurt Radio
Symphony Orchestra
Emilio Pomárico
ECM 2013
Nová nahrávka nemeckej huslistky
Carolin Widmann, ktorá exceluje hlavne v repertoári hudby druhej polovice
dvadsiateho storočia, obsahuje jediné dielo. Je ním skladba Violin and Orchestra amerického skladateľa Mortona Feldmana. Rozsiahle,
jednočasťové päťdesiatminútové dielo vzniklo v roku 1979, kedy Feldman
naplno experimentoval s extrémnou dĺžkou
komorných hudobných diel (trvajúcich často i dve až päť hodín).
Hudobná postava Mortona Feldmana je plná paradoxov, pretože sa vzpiera
„katalogizácii“ i napriek úpornej snahe priradiť ho k minimalistom, či
medzi americkú avantgardu, ku Cageovi a Wolffovi. I tak stojí tento
dokonalý solitér ako izolovaný bod bez predchodcov či nasledovníkov (hoci mnohí
skladatelia sa k nemu odkazujú). Najväčší vplyv však na Feldmana mali
výtvarní umelci, ako Pollock, Rothko, Guston či Kline, ktorých abstraktné expresionistické vízie sa pokúšal Feldman
stvárniť v hudbe. Často ponúka grafickú notáciu, plochy nezaostreného zvuku,
nekonkrétne, približné hudobné výšky, skicovité náznaky a jeho krehká
hudba, akoby brániaca sa plnému uchopeniu, je sústredená hlavne na samotný zvuk
a farbu. Čudesný je už názov skladby, ktorá rozhodne nie je husľovým
koncertom. Dielo má dokonca neoficiálny
podtitul „non-violin concerto“. Sólistka pri jeho predvedení sedí medzi
orchestrálnymi hráčmi a hrá krátke, repetitívne, mikrotonálne, „plačlivé“
frázy a jej part často zaniká v textúre celkového zvuku. Feldmanova hudba
je i v tomto diele extrémne pomalá a tichá, s kadenciami akoby
stále smerujúcimi k jej ukončeniu. Hudba sa neutápa v chaose a zložitých
štruktúrach, ale znie v jasne
členených, ad infinitum postupujúcich farebných sekvenciách s takmer
nebadateľnými mikrozmenami. Sólistka hrá so sordinou a bez vibráta,
a dosahuje veľmi ostrý, rovný a industriálny zvuk. Veľký orchester neznie
takmer nikdy tutti, vždy vychádzajú do popredia iba drobné, farebné nástrojové
kombinácie. Citeľná pulzácia pravidelných hodnôt, nástojčivo repetovaných
a jemne modelovaných fráz, s občas tonálnou príchuťou, vytvára
krehké, no pevne popretkávané pavučiny zvuku, pretože hudobný proces sa nikde
nezastavuje, ale pomaly, nepretržite plynie vpred. Táto nenapodobiteľná,
percepčne veľmi delikátna a „noblesná“ hudba si, i vďaka citlivej
interpretácii Carolin Widman a Frankfurtského symfonického orchestra, dokáže
podmaniť a získať poslucháča svojou čistou emocionalitou bez stopy
kalkulácie a naliehavým vnútorným nábojom. Feldmanova hudba akoby vyžarovala
signály, sprostredkujúce smutnú osamelosť kultového autora, „ktorý nepatril
nikam“.
Pre časopis Hudobný život, č.10/2013, str.35 napísal Peter Katina
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára