Edison Denisov
Au Plus Haut Des Cieux
Brigitte Peyré
Ensemble Orchestral
Contemporain
Daniel Kawka
Harmonia Mundi 2012
Vydavateľstvo Harmonia Mundi
pripravilo ruskému skladateľovi Edisonovi Denisovovi (1929-1996) parádnu poctu
v podobe albumu z jeho neskorších diel z rokov 1982-94. Edison Denisov je jedným
z najvýznamnejších ruských skladateľov druhej polovice dvadsiateho
storočia. Jeho tvorba je typická svojou kombináciou seriálnej techniky a emocionálneho
lyrického odkazu ruskej vokálnej tradície. Na albume Au Plus Haut Des Cieux znie ako prvá Komorná symfónia č.1 z roku 1982. Ide o trojčasťové
dielo, ktoré hneď od úvodu zaujme svojím jemným pohybom, prelínajúcimi sa
hlasmi, krásnymi oblúkmi zvuku a kantilénami, spolu s vyváženou
geometriou zvukových polí. Objavuje sa tu typický „denisovovský“ prvok, tzv. „téma vetra“,
ktorú autor aplikuje vo viacerých
svojich dielach. Ide o princíp posúvajúcich sa clusterov, akýchsi
rýchlych, úsečných pasáží, evokujúcich poryvy vetra, ktoré zvyčajne Denisov označuje
ako leggiero dolcissimo. Motív sa neustále
rozvíja a „rozbaľuje“ v zrýchlenom klesaní z vysokých polôh nadol
v stále kratších notových hodnotách. Hudba tak vytvára plastické farebné
polyfonické mozaiky nepretržitého, kontinuálneho zvuku s častým, niekedy náhodným
presahom do rozšírenej tonality a do
ilúzie expresionizmu. Aj druhá časť prináša rýchly, úsečný pohyb, kontrapunkty
sláčikov a dychov a drobné, vzletné štruktúry občas zdramatizované
množstvom trilkov a tremol. Tretia časť pozostáva z tiahlych plôch
náväzných akordov v hustej faktúre. Z dvanásťčlenného ansámblu trvalo
vyčnieva klavír a čelesta, spolu s flautou, ktorá bola akýmsi pomyselným
hlasom- „alteregom“ Denisova. Vokálny cyklus Au Plus Haut Des Cieux (Vysoko na nebesiach), ktorý dal
i názov celému albumu, je pre soprán a a komorný orchester na verše
francúzskeho básnika Georgesa Batailleho. Pochádza z roku 1987 a jeho
hlavnou témou je smrť, samota a viera. Dielo charakterizujú temné farby a vytrvalé preplietanie partu
sopranistky Brigitte Peyré so sláčikmi vo vysokej polohe a zvukom zvonov,
gongu a čelesty, evokujúcimi nebeské sféry. Dvanásťčasťový cyklus obsahuje
i päť inštrumentálnych Intermezz,
ktorých úlohou je zdôrazniť filozofický a symbolický aspekt diela - vánok
má odviať bolestné pocity. Téma vetra je tu opäť prítomná. Niektoré časti cyklu
sú vystavané ako duetá vokálu a konkrétnych nástrojov (klarinetu, zvonov a hoboja
- mimoriadne pôsobivá Torche
éteinte ). Cyklus sa nesie v znamení prítmia, obskúrnej atmosféry
očakávania smrti, ktorú ilustrujú party tlmených sláčikov a zvukov
čelesty, harfy a zvonov. Svietivý charakter zvuku vo vysokých polohách pripomína
messiaenovské chromatické štruktúry. Náročný part vokalistky vyžaduje spev
extrémnych intervalov a klenutie veľkých oblúkov silne expresívneho melosu
diela. Vokálnym protipólom tohto Denisovovho cyklu je Päť
romancí Anny Achmatovovej z roku 1994, ktorý je dielom Denisovovej
manželky, Jekateriny Kuprovskej. Dielo inštrumentoval Denisov a cítiť
v ňom jeho výrazný vplyv. Kuprovská-Denisovová však disponuje svojím
osobitým hudobným jazykom vychádzajúcim z tradície ruskej vokálnej tvorby.
Poetické dielo spievané v ruštine je formovo relatívne jednoduchšie,
s príklonom k rozšírenej tonalite a náznakom šostakovičovských
motívov, veľmi krehké, s dôrazom na vokálny part a presné významy
textu. Autorka si vybrala Achmatovovej rané texty zo začiatku dvadsiateho storočia.
Obsahujú milostné príbehy silnej intenzity, ktoré rýchlo zanikajú
a nechávajú rozprávača v stresujúcom emocionálnom vákuu. Je to akýsi
portrét ženy z romantickej tradície, no hudba transcenduje do objavných
chromatických čŕt rozšírenej tonality. Album uzatvára Denisovova Komorná symfónia č.2 z roku 1994. Autor
tu pracuje s podobnou symbolikou a témami ako v predošlých
dielach a zdôrazňuje hudobný aspekt
ľudskej reči v úsečných rytmoch a subtílnej súhre registrov
a farieb. Denisovova hudba je bezpochyby veľmi percepčne príťažlivá, jeho
husté ale priehľadné faktúry umožňujú sledovať každý hlas osobitne a spolu
vytvárajú výnimočne znejúce, premenlivé hudobné plochy. Jeho tvorba je predchnutá
afinitou k ľudskému hlasu a prepájaniu rôznych farebných registrov
v krehkom, lyrickom hudobnom pradive. Citát z Batailleho: „Pred tvárou Noci stojím sám a bezmocný“,
dokonale charakterizuje osobnosť tohto pozoruhodného autora, ktorého tvorba je
poznačená symbolikou, tajomnými číselnými kódmi (pôvodne bol matematik; i jeho
meno samotné tvorí prešmyčku), vášňou pre ruské tradície, vokálnu tvorbu a
silný duchovný element. Súbor Ensemble Orchestral Contemporain pod vedením
Daniela Kawku hrá nesmierne citlivo, jeho dvanásť sólistov tvorí jednoliaty
celok a Denisovove komplikované štruktúry sú v jeho podaní krásne čitateľné
a transparentné, rovnako i expresívne oblúky sú vykreslené do
detailov. Táto navýsosť súčasná a pritom skvele znejúca hudba si oprávnene zaslúži veľkú pozornosť.
Pre časopis Vlna, č.54/2013, str.165 napísal Peter Katina
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára