Nouvelle Vague
Stephane Kerecki
Quartet
Outnote 2014
Francúzsky jazzový kontrabasista
Stephane Kerecki, vekom stále patriaci do mladej, sľubnej jazzovej generácie
krajiny galského kohúta sa nachádza in medias res kariéry plnej ocenení,
zvučných mien, s ktorými spolupracoval a kritikou výborne prijatých
albumov. Po úspechu albumu Patience
s o generáciu starším anglickým klaviristom Johnom Taylorom vydal
nosič, ktorý stojí za bližšie povšimnutie. Mottom albumu Nouvelle Vague sa stala veta: „Myslím,
že počujem obrazy a vidím hudbu,“ od renomovaného režiséra Jeana-Luca
Godarda. Album, na ktorom okrem Kereckého a Taylora účinkujú saxofonista Emile
Parisien, bubeník Fabrice Moreau a v dvoch trackoch i speváčka Jeanne
Added, vzdáva hold novej vlne francúzskeho filmu zo šesťdesiatych rokov, ktorú
tvoria hlavne režiséri François Truffaut, Louis Malle, Jean-Luc Godard a Jacques Demy. Kerecki pripravil nové aranžmány vybraných skladieb z
pôvodných soundtrackov, ktoré tak výstižne evokujú atmosféru doby. Boli to naozaj
unikátne časy, keď jazz tvoril neodmysliteľnú súčasť „artových“ filmov,
o to nostalgickejšie preto pôsobí fakt, že sa tento žáner na svoje „pozície“
zo šesťdesiatych rokov vo filmovom umení už nikdy nevrátil. Album však nie je len
skvelým a sviežim pripomenutím spojenia „jazz a film“ pre fanúšikov spomínaných
režisérov i hudby k snímkam. Predstavuje originálny, dramaturgicky
premyslený a súvislý prúd nanovo aranžovaných skladieb k jednotlivým
filmom. Porovnávať interpretáciu a zvuk kvarteta s pôvodnými nahrávkami
je azda nemiestne. Album sa ani nesnaží napodobňovať surovosť modernistického
sveta, emocionálnu odcudzenosť, rozpad osobnosti, diskontinuitu času a existenciálnu úzkosť, ktorú sa tak skvele
podarilo vystihnúť napríklad Milesovi Davisovi vo Výťahu na popravisko, alebo drsným bigbandovým „výbuchom“
Legrandových dravých aranžmánov i jeho krásnych balád, či industriálne
pazvuky hitchcockovského špecialistu Bernarda Herrmanna. Kerecki a spol.
skôr vsádzajú na novodobý, moderný sound, vzdušné a priehľadné melodické
linky a uhladené, klubové hranie. Kereckého sóla a vyhrávky sú ľahké
a elegantné, výborne hrajúci mladý saxofonista Emile Parisien si filmové
kúsky vyložene vychutnáva a typický parížsky drzý prízvuk Jeanne Added
v slávnej piesni Chanson de Maxence,
na hrane šepotu, civilného polospevu a ležérneho prejavu dotvára atmosféru,
ktorá ubezpečuje, že sme o pár rokov ďalej. Poslucháčovi sa nevdojak vybaví legendárny
soundtrack Milesa Davisa k filmu Výťah
na popravisko od Louisa Malle, obrazy kultovej herečky Jeanne Moreau
v snímkach, ktoré sa stali poctou žánru film noir, ako Truffautova Nevesta bola v čiernom, Strieľajte na pianistu, Nikto ma nemá rád, Godardov sci-fi úlet Alphaville, Bláznivý Petríček, Na konci
s dychom s mladým Belmodom, či Pohŕdanie
s krásnou Brigitte Bardotovou. Kereckého poňatie je plné swingu, dynamické
a brilantné a k slávnym partitúram Georgesa Deleruea, Michela Legranda
či Milesa Davisa pristupuje síce s rešpektom k pôvodným témam
a snaží sa ich zbytočne nedeformovať, napriek tomu dostáva improvizácia
patričný priestor, pri zachovaní ducha týchto magických filmov. Tento album je
pre fanúšikov francúzskej novej filmovej vlny určite povinná jazda, rovnako
i pre obdivovateľov pôvodných soundtrackov. No aj pre poslucháča bez znalosti
akýchkoľvek vyššie uvedených faktov je album Nouvelle Vague interpretačne bravúrny, poslucháčsky príjemný a nápaditý
jazzový album.
Pre časopis Hudobný život č.9/2014, str. 37-38 napísal Peter Katina
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára