piatok 26. septembra 2014

Recenzia CD Stéphane Kerecki : Nouvelle Vague




Nouvelle Vague
Stephane Kerecki Quartet
Outnote 2014

Francúzsky jazzový kontrabasista Stephane Kerecki, vekom stále patriaci do mladej, sľubnej jazzovej generácie krajiny galského kohúta sa nachádza in medias res kariéry plnej ocenení, zvučných mien, s ktorými spolupracoval a kritikou výborne prijatých albumov. Po úspechu albumu Patience s o generáciu starším anglickým klaviristom Johnom Taylorom vydal nosič, ktorý stojí za bližšie povšimnutie. Mottom albumu Nouvelle Vague sa stala veta: „Myslím, že počujem obrazy a vidím hudbu,“ od renomovaného režiséra Jeana-Luca Godarda. Album, na ktorom okrem Kereckého a Taylora účinkujú saxofonista Emile Parisien, bubeník Fabrice Moreau a v dvoch trackoch i speváčka Jeanne Added, vzdáva hold novej vlne francúzskeho filmu zo šesťdesiatych rokov, ktorú tvoria hlavne režiséri François Truffaut, Louis Malle, Jean-Luc Godard a  Jacques Demy. Kerecki  pripravil nové aranžmány vybraných skladieb z pôvodných soundtrackov, ktoré tak výstižne evokujú atmosféru doby. Boli to naozaj unikátne časy, keď jazz tvoril neodmysliteľnú súčasť „artových“ filmov, o to nostalgickejšie preto pôsobí fakt, že sa tento žáner na svoje „pozície“ zo šesťdesiatych rokov vo filmovom umení už nikdy nevrátil. Album však nie je len skvelým a sviežim pripomenutím spojenia „jazz a film“ pre fanúšikov spomínaných režisérov i hudby k snímkam. Predstavuje originálny, dramaturgicky premyslený a súvislý prúd nanovo aranžovaných skladieb k jednotlivým filmom. Porovnávať interpretáciu a zvuk kvarteta s pôvodnými nahrávkami je azda nemiestne. Album sa ani nesnaží napodobňovať surovosť modernistického sveta, emocionálnu odcudzenosť, rozpad osobnosti, diskontinuitu času  a existenciálnu úzkosť, ktorú sa tak skvele podarilo vystihnúť napríklad Milesovi Davisovi vo Výťahu na popravisko, alebo drsným bigbandovým „výbuchom“ Legrandových dravých aranžmánov i jeho krásnych balád, či industriálne pazvuky hitchcockovského špecialistu Bernarda Herrmanna. Kerecki a spol. skôr vsádzajú na novodobý, moderný sound, vzdušné a priehľadné melodické linky a uhladené, klubové hranie. Kereckého sóla a vyhrávky sú ľahké a elegantné, výborne hrajúci mladý saxofonista Emile Parisien si filmové kúsky vyložene vychutnáva a typický parížsky drzý prízvuk Jeanne Added v slávnej piesni Chanson de Maxence, na hrane šepotu, civilného polospevu a ležérneho prejavu dotvára atmosféru, ktorá ubezpečuje, že sme o pár rokov ďalej.  Poslucháčovi sa nevdojak vybaví legendárny soundtrack Milesa Davisa k filmu Výťah na popravisko od Louisa Malle, obrazy kultovej herečky Jeanne Moreau v snímkach, ktoré sa stali poctou žánru film noir, ako Truffautova Nevesta bola v čiernom, Strieľajte na pianistu, Nikto ma nemá rád, Godardov sci-fi úlet Alphaville, Bláznivý Petríček, Na konci s dychom s mladým Belmodom, či Pohŕdanie s krásnou Brigitte Bardotovou. Kereckého poňatie je plné swingu, dynamické a brilantné a k slávnym partitúram Georgesa Deleruea, Michela Legranda či Milesa Davisa pristupuje síce s rešpektom k pôvodným témam a snaží sa ich zbytočne nedeformovať, napriek tomu dostáva improvizácia patričný priestor, pri zachovaní ducha týchto magických filmov. Tento album je pre fanúšikov francúzskej novej filmovej vlny určite povinná jazda, rovnako i pre obdivovateľov pôvodných soundtrackov. No aj pre poslucháča bez znalosti akýchkoľvek vyššie uvedených faktov je album Nouvelle Vague interpretačne bravúrny, poslucháčsky príjemný a nápaditý jazzový album.



Pre časopis Hudobný život č.9/2014, str. 37-38 napísal Peter Katina

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára