Green
Winter&Winter, 2008 /Hevhetia
Album Green je výsledkom stretnutia troch skvelých hudobných osobností. Ak ste o nich ešte nepočuli, nevadí. Violončelista Hank Roberts sa napriek svojim päťdesiatim štyrom rokom, množstvu nahrávok a koncertov zatiaľ nedostal do všeobecného povedomia v širšej hudobnej verejnosti (s výnimkou fajnšmekrov) a jeden hudobný časopis ho dokonca označil za najneuznávanejšieho skvelého hudobníka súčasnosti. Keď sa započúvam do jeho najnovšej nahrávky, tak mi nezostáva nič iné, iba skonštatovať, že Roberts má natoľlko jedinečný a suverénny autorský aj interpretačný prejav, že mu môžu byť ukradnuté všetky nálepky, hodnotenia i snaha o publicitu. Vo vydavateľstve Winter& Winter už vydal riadnu kôpku albumov, a podobne ako na predošlých, i na tom najnovšom hrá na ozvučenom violončele, gitare a spieva. Do svojej zostavy si pozval dlhoročných spoluhráčov z rôznych projektov, gitaristu Marca Ducreta a bubeníka Jima Blacka, všetko hudobníkov s vlastným videním hudobnej reality a veľmi progresívnymi výrazovými tendenciami, zdedenými ešte zo vzájomného pôsobenia na newyorskej downtown scéne. Album Green je žánrovo dokonale nezaraditeľný. Je tam počuť jazz, alternatívu, popové a rockové piesne, klasiku, improvizáciu, etno aj mystiku, ale nikdy sa nedá presne určiť, kam Robertsa a jeho spoluhráčov rozvíjanie daného motívu "zavedie". Nejde však o žiadny šokujúci crossover s nezmyselnými náladovými prechodmi, ako sa to zvykne stávať pri rôznych nadžánrových kombináciách. Práve naopak. Ide o ucelený konceptuálny projekt s jasnou zvukovou predstavou, kde hudba hladko plynie a prechádza zo skladby do skladby, často bez prerušenia. Slová, ktorými by som charakterizoval Robertsovu hru, sú lyrika, nálady, zvukové plochy, akustika, ozveny, farby a impresie. Úchvatne znejú dlhé melodické línie hrané unisono na violončele a gitare. Violončelo Hanka Robertsa znie brilantne a naliehavo, jeho občasný spev len dokresľuje tušené línie melódie, než aby si zakladal na svojom speváckom prejave. Zvuk nástroja Marca Ducreta je úplne vzdialený tomu, čo produkuje väčšina gitaristov a podľa zasnívanej melancholickej farebnosti a jemnej difúzie do časopriestoru je rozpoznateľný po pár akordoch. Perkusie Jima Blacka zasa neostávajú stranou, ale razantne podporujú hudobný proces, ktorého čitateľná logika nestojí na improvizovanej hlušine, ale precíznej kompozičnej práci. Zvukové experimenty nedrásajú uši a povzbudzujú ich v snahe dešifrovať skryté pradivo. Mohlo by sa zdať, že pôjde o poslucháčsky náročný projekt, ale napriek viacvrstvovosti, veľkému intelektuálnemu vkladu hudobníkov je nahrávka Green poslucháčsky vďačná, akceptovateľná a veľmi príjemná. Ak túžite po neotrepanej hudobnej vízii a máte pocit, že už všetko poznáte, siahnite po albume Green. Fantázia má totiž u Hanka Robertsa zelenú.
Pre časopis Hudba. číslo II.-III./ 2008 napísal Peter Katina
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára