sobota 21. mája 2011

Recenzia CD : Milan Paľa

Milan Paľa
Czech Virtuosi
Ondrej Olos
Hudobné centrum 2010

Huslista Milan Paľa je výrazným fenoménom slovenskej hudobnej scény posledných rokov. Jeho fascinácia súčasným, najmä slovenským husľovým repertoárom sa dlhodobo prejavuje v projektoch a nahrávkach, ktoré sú profesionálne, na špičkovej úrovni, a pritom nie sú zamerané len na komerčný úspech. Jeho nový album skladieb pre husle, resp. violu s orchestrom, ktorý vydalo Hudobné centrum, je dôkazom premyslenej a homogénnej interpretačnej koncepcie. Úvodná skladba Juraja Beneša Musica d´invierno sa otvorene hlási ku klasickej nástrojovej tradícii a k vyložene "belcantovému" husľovému zvuku, pričom Paľa môže dokonale ťažiť zo svojej schopnosti hrať širokú kantilénu a expresívne spevné frázy obohatené o rôzne súčasné techniky a efekty. Meditatívne baladické prvky diela a citácie chorálu sú prednášané s pokojom a vyrovnanosťou a tvoria plnohodnotný kontrast voči dramatickému pátosu exponovaných úsekov. Nasledujúca skladba, Piesne Aširy od Jevgenija Iršaia, je charakterovo pozoruhodne rôznorodá, plná pohybu a meniacich sa nálad. Interpret podčiarkuje hravý až insitný charakter niektorých úsekov diela, aby o to viac vynikli tragické tóny lamenta. Skladba Jákobův zápas pre violu a komorný sláčikový súbor od českého skladateľa Františka Gregora Emmerta vo svojich troch častiach prezentuje rozorvanú, meditatívnu štúdiu biblického textu, kde sa sólová viola i celé sekcie súboru pohybujú na polyrytmických plochách vytvárajúcich separátne hudobné "minisvety" a premenlivé farebné štruktúry tónov temných odtieňov. Interpret so súborom Czech Virtuosi pod vedením Ondreja Olosa v komplikovanej textúre citlivo dávkujú mieru razancie i lyriky a pomyselný zápas tak dostáva reálne kontúry vo vzájomne súperiacich nástrojových sekciách ansámblu i sólistu. Album uzatvára Monológ pre violu a komorný orchester Alfreda Schnittkeho. Toto dielo je plné melanchólie a vnútorného nepokoja a sólista sa musí vysporiadať s hrozivý pozadím tlmeného zvuku orchestra. Nad statickými poliami orchestrálneho zvuku o to viac vyniká Paľova expresívne "blúdiaca" viola a jeho famózne narábanie s hudobným časom. Milan Paľa na svojom albume okrem virtuóznej polohy (v ktorej je suverénny a v ktorej môže miestami zaznieť až akýsi démonický podtón, podčiarknutý aj vizuálom CD) zaujme i subtílnou hrou, introvertnou delikátnosťou a flexibilitou frázy, a najmä krehkými, plastickými líniami, ešte umocnenými špecifickou farbou jeho violy v skladbách Emmerta a Schnittkeho. Skvelá dramaturgia albumu ho predurčuje na čelné miesto výkladov pokrivkávajúceho a obsahovo podvyživeného slovenského trhu s hudobnými nosičmi. Ide skutočne o nadčasový, hodnotný a nekompromisný interpretačný počin.

Pre časopis Hudobný život, číslo 12/ 2010 napísal Peter Katina

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára