Czech Virtuosi
Ondrej Olos
Hudobné centrum 2010
Huslista Milan Paľa je výrazným fenoménom slovenskej hudobnej scény posledných rokov. Jeho fascinácia súčasným, najmä slovenským husľovým repertoárom sa dlhodobo prejavuje v projektoch a nahrávkach, ktoré sú profesionálne, na špičkovej úrovni, a pritom nie sú zamerané len na komerčný úspech. Jeho nový album skladieb pre husle, resp. violu s orchestrom, ktorý vydalo Hudobné centrum, je dôkazom premyslenej a homogénnej interpretačnej koncepcie. Úvodná skladba Juraja Beneša Musica d´invierno sa otvorene hlási ku klasickej nástrojovej tradícii a k vyložene "belcantovému" husľovému zvuku, pričom Paľa môže dokonale ťažiť zo svojej schopnosti hrať širokú kantilénu a expresívne spevné frázy obohatené o rôzne súčasné techniky a efekty. Meditatívne baladické prvky diela a citácie chorálu sú prednášané s pokojom a vyrovnanosťou a tvoria plnohodnotný kontrast voči dramatickému pátosu exponovaných úsekov. Nasledujúca skladba, Piesne Aširy od Jevgenija Iršaia, je charakterovo pozoruhodne rôznorodá, plná pohybu a meniacich sa nálad. Interpret podčiarkuje hravý až insitný charakter niektorých úsekov diela, aby o to viac vynikli tragické tóny lamenta. Skladba Jákobův zápas pre violu a komorný sláčikový súbor od českého skladateľa Františka Gregora Emmerta vo svojich troch častiach prezentuje rozorvanú, meditatívnu štúdiu biblického textu, kde sa sólová viola i celé sekcie súboru pohybujú na polyrytmických plochách vytvárajúcich separátne hudobné "minisvety" a premenlivé farebné štruktúry tónov temných odtieňov. Interpret so súborom Czech Virtuosi pod vedením Ondreja Olosa v komplikovanej textúre citlivo dávkujú mieru razancie i lyriky a pomyselný zápas tak dostáva reálne kontúry vo vzájomne súperiacich nástrojových sekciách ansámblu i sólistu. Album uzatvára Monológ pre violu a komorný orchester Alfreda Schnittkeho. Toto dielo je plné melanchólie a vnútorného nepokoja a sólista sa musí vysporiadať s hrozivý pozadím tlmeného zvuku orchestra. Nad statickými poliami orchestrálneho zvuku o to viac vyniká Paľova expresívne "blúdiaca" viola a jeho famózne narábanie s hudobným časom. Milan Paľa na svojom albume okrem virtuóznej polohy (v ktorej je suverénny a v ktorej môže miestami zaznieť až akýsi démonický podtón, podčiarknutý aj vizuálom CD) zaujme i subtílnou hrou, introvertnou delikátnosťou a flexibilitou frázy, a najmä krehkými, plastickými líniami, ešte umocnenými špecifickou farbou jeho violy v skladbách Emmerta a Schnittkeho. Skvelá dramaturgia albumu ho predurčuje na čelné miesto výkladov pokrivkávajúceho a obsahovo podvyživeného slovenského trhu s hudobnými nosičmi. Ide skutočne o nadčasový, hodnotný a nekompromisný interpretačný počin.
Pre časopis Hudobný život, číslo 12/ 2010 napísal Peter Katina
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára