nedeľa 8. mája 2011

Recenzia CD Philippe Manoury : Fragments pour un portrait

Philippe Manoury
Fragments pour un portrait
Kairos, 2009 / Hevhetia

Tvorba francúzskeho skladateľa Philippa Manouryho je spätá predovšetkým s IRCAM-om, inštitúciou, zaoberajúcou sa elektroakustickou hudbou. Manoury sa však vo svojom diele hlási nielen k tradícii francúzskej hudby a experimentálnej elektroakustickej hudby, ale aj k zvukovým plochám Charlesa Ivesa, Xenakisovej sonorite či k Boulezovi a Stockhausenovi. A pri spracúvaní motivického materiálu siaha dokonca až k tradícii skladateľov neskorého romantizmu, reprezentovanej Wagnerom a Straussom. Prvou skladbou jeho autorského albumu je dielo Fragment pour un portrait pre súbor tridsiatich hudobníkov, ktorý nahral Ensemble Intercontemporain s  dirigentkou Susannou Mälkkiovou. V rôznom svetle predstavuje Manoury v siedmich častiach diela homogénny hudobný materiál, ktorého typickým znakom je úžasná farebnosť, dynamika zvukových polí a bohatstvo nápadov a zvukov. Hudba je pritom organizovaná v podstate klasickým spôsobom, cítiť vyhranené tonálne centrá a harmonickú príťažlivosť, skladba pulzuje v zrozumiteľnom členení, textúra je jasná a uchopiteľná aj laickým poslucháčom. Nemenej podstatným elementom je i jej pôvab a čistá estetická krása. Tieto atribúty robia z Manouryho skladby skvelý hudobný "artikel" a hodnotnú kompozíciu. Druhou, pomerne rozsiahlou skladbou je Partita I. pre sólovú violu a elektroniku v "reálnom čase". Dielo nahral vynikajúci violista Christophe Desjardins. V tejto kompozícii sprevádza violu elektonický part, reagujúci na violistovu hru, ktorý je do takej miery kompaktný so samotným partom violy, že niekedy vzniká pocit, akoby  z reproduktorov znelo violové duo. Elektronika nedráždi a neprehlušuje sólový nástroj, ale tvorí s ním dokonalý súzvuk. Je to však emocionálne bombastický zážitok, ktorý má od komornej idylky ďaleko. Desjardinsov part znie démonicky, hrá doslova s "paganiniovským" espritom a s takmer autodeštrukčným nasadením. Jeho "digitálneho spoluhráča", vytvárajúceho plastické zvukové pozadie, nazýva Manoury "zvukovým kúpeľom". Na violistove danteovské peklo elektronika reaguje drsnými zvukovými reflexiami, ktoré na rozsiahlej ploche vytvárajú desivé kulminácie akýchsi lomených pseudobachovských figurácií, hraničiacich so šialenstvom. Je to jedna z najlepších elektroakustických skladieb, aké som doteraz počul. Album Philippa Manouryho je výnimočný z kompozičného aj interpretačného hľadiska. Naozaj radosť počúvať.

Pre časopis Hudba, číslo I.-II./2009 napísal Peter Katina

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára