sobota 21. mája 2011

Recenzia CD Muzio Clementi : Didone abbandonata, Scene tragiche

Muzio Clementi
Didone abbadonata, Scene tragiche
Olivier Cavé
aeon 2010/ distribúcia Hevhetia

Meno Muzio Clementi v našich hudobných zemepisných šírkach evokuje autora povinných školských etúd a inštruktívnej literatúry, do tejto kategórie sa však tento výnimočný skladateľ dostal neprávom. Potvrdzuje to aj nahrávka jeho klavírnych sonát, ktoré pre vydavateľstvo aeon nahral mladý švajčiarsky klavirista Olivier Cavé. Jeho dramaturgickým zámerom bolo predstaviť štyri Clementiho sonáty, všetky v molovej tónine, ktoré charakterizuje ako "autentické drámy v hudbe". Ak poslucháč očakáva akúsi "povinnú jazdu" v podobe schematických klišé zabudnutých autorov klasicizmu a istej repetitívnosti dobovej salónnej hudby, bude veľmi prekvapený. Clementi totiž stelesňuje ojedinelý hudobný prístup, ktorý sa značne líši od kánonu doby a jej limitov. Cavé prezentuje dve trojčasťové a dve štvorčasťové sonáty. Prvá z nich, Op. 25, č.5 fis mol, asi najviac pripomína diela Domenica Scarlattiho, jeho osobitú harmóniu a jemnú, všadeprítomnú nostalgiu a silný vplyv neapolskej školy na severe Talianska. Sonáta op. 40, č.2 h mol je zasa plná haydnovskej ľahkosti a invenčnosti, hoci jej dve pomalé časti sú veľmi závažné a majú nádych tragiky a pátosu. Sonáta op.13, č.6 f mol svojím filozofickým obsahom a hĺbkou dosahuje doslova beethovenovské proporcie. Album uzatvára Sonáta op.50, č.3 g mol s podtitulom Didone abbandonata, Scena tragica. Je poctou veľkolepému antickému námetu tragickej ženskej hrdinky a emocionálna výpoveď najmä jej pomalých častí predznačuje vysoko individuálny a rapsodický prístup skladateľov romantizmu. Pre dve štvorčasťové sonáty je typické, že ich pomalé časti tvoria vždy akési meditatívne introdukcie voči pomerne rozsiahlym rýchlym rondovým častiam. Zaujímavé je i Clementiho neobvyklé nadužívanie agogických značiek, ktoré hraničí s obsesiou presne zachytiť expresiu danej hudby (Allegro ma con esspresione, deliberando e meditando a pod.) Na ploche štyroch sonát sa poslucháčovi otvára rôznorodý svet, ktorého jednotlivé elementy síce môžu pripomínať Scarlattiho, Haydna či Beethovena, no nad všetkým "vládne" Clementiho autentický hudobný idióm. Spôsob, aký v dielach uplatňuje tradíciu talianskych barokových skladateľov pre klávesové nástroje, teatrálne prvky opery, gestá antickej drámy a starých rétorických figúr v rámci klasicistickej sonáty a zároveň anticipuje až schubertovskú klavírnu estetiku a prvky romantickej klavírnej hry, je jedinečný a nezaraditeľný do "škatuliek" dejín hudby. Cavého interpretácia Clemetiho sonát je naozaj výnimočná. Klavirista, ktorý vystupoval už ako dieťa s Yehudim Menuhinom, tu predvádza rozsiahlu škálu farieb a odtieňov a zameriava sa na tlmočenie obsahu diel bez akýchkoľvek náznakov extravagancie, ku ktorej by mohla bohatosť a rôznorodosť Clementiho hudby zvádzať, Cavého prejav je "civilný", precízny a vo formovaní fráz veľmi spevný. Brilantné pasáže v jeho podaní vyznievajú nesmierne podmanivo a plasticky, pomalé časti sú ponorené do temného oparu smutnej neapolskej melanchólie. V mori stokrát nahrávaných a opočúvaných diel klasicizmu je tento album skvelým zážitkom pre poslucháča a zároveň veľkou výzvou pre všetkých koncertných klaviristov.

Pre časopis Hudobný život, číslo 1-2/ 2011 napísal Peter Katina

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára