Recenzia CD Appendix : I.

Appendix
I.
Appendix / Hevhetia, 2007

Alternatívna skupina Appendix funguje na Slovensku už neuveriteľných jedenásť rokov. Jej debutový album, ktorý prednedávnom vyšiel, prináša doslova živú vodu do stojacej a pomerne mútnej stoky slovenskej hudobnej továrne na cukríky. Zostavu v zložení Juraj Benetin (spev a gitara), Lukáš Fila (basgitara) a Henrich Offermann (bicie) obohatil minulý rok príchod posily v podobe Mariana Jaslovského, ktorý hrá na tenorsaxofóne a flaute a ktorý okrem výraznej publicistickej činnosti ešte stíha fungovať aj v kapelách Modré Hory a Quasimondo. Na nahrávke ďalej vypomohli Rado "Vrabec" Orth na gitare, klavirista Dušan Šujan a v jednej skladbe i Roland Kánik z kapely Mango Molas na Hammonde. Na pestrofarebnom uletenom buklete sa riadne vybláznil Shooty. Toľko k obsadeniu. Pokiaľ ide o hudbu, väčšinou sa používa ako pomocná barlička pri škatuľkovaní Appendixu prirovnanie kapely k takým zoskupeniam, ako sú Faith No More alebo Primus. Ja si ale myslím, že originálny prejav Appendixu je natoľko vybrúsený, že je zbytočné porovnávať ich s čímkoľvek a kýmkoľvek. Kapela sa už stihla okrem hosťovania na viacerých festivaloch umiestniť v Top 5 undergroundovej rockovej hitparády na portále American Idol, aj keď ako správni alternatívci by mali mať všetky rebríčky úplne "na háku". Anglické texty Lukáša Filu sú výborné, krátke rýmy podčiarkujú údernosť výpovede a smerujú vždy k "tvrdému jadru" veci. V slovenčine je na albume iba skladba Ako dobre. Zaujímalo by ma, či by ďalší album Appendixu, naspievaný hypoteticky iba v slovenčine, nabúral mýtus o identifikácii tohto hudobného žánru s angličtinou. I keď o žánri okrem nálepky "origami- crossover" sa nedá v prípade Appendixu exaktne hovoriť. Hudba je prekvapivou zmesou výbušných rockových pasáží s hardcorovými paľbami, občas so zámernou naivistickou sladkosťou a "vegeťáckym" muzicírovaním. Na rozdiel od niektorých amerických "madefakerov" s mastnými vlasmi a nevyriešenou sociálnou situáciou majú chlapi "od Appendixu" patričný nadhľad a na nahrávke je stále cítiť humor, recesiu a to, že sa dobre bavia. Benetinov spev je skvelý, vrátane všetkých nespievaných vokálnych prejavov. "Dychy" Mariana Jaslovského nie sú iba výplňou gitarového zvuku kapely, ale podobne ako v Jethro Tull sú vynikajúcim, farebným a rovnocenným komponentom výsledného zvuku. Mimochodom, veľmi sa mi páči trochu garážový zvuk kapely s mierne plechovým zvukom bicích. Ak vás Appendix šteklí a dráždi, netreba sa báť, je to len prirodzená reakcia organizmu na predošlé zlé hudobné stravovacie návyky.

Pre časopis Hudba, číslo I.Q/ 2008 napísal Peter Katina