pondelok 28. marca 2011

Recenzia CD C.P.E.Bach : Gamba Sonatas & Fantasias

Carl Philipp Emanuel Bach
Gamba Sonatas & Fantasias
Lorenzo Ghielmi / Vittorio Ghielmi

Johann Sebastian Bach a jeho potomstvo sú v dejinách hudby výnimočný zjav. Snáď ani neexistuje podobný prípad, kedy po geniálnom tvorcovi prichádzajú vynikajúci skladatelia i v podobe jeho detí. Hoci v rámci výchovného vyzdvihovania tzv. hlavnej garnitúry slávnych skladateľov, povinne vštepovanej hudobníkom v školách, boli Bachovi synovia neprávom opomínaní, dejiny hudby sa na niektorých inštitúciách stále prednášajú napoly mytologicky, čo tieto dejiny kvalitatívne relativizuje. Tvorba Bachových synov býva skresľovaná a podceňovaná v porovnaní s tvorbou J.S.Bacha, v dejinách hudby však existuje množstvo ďalších skvelých, ale nedocenených skladateľov ako napríklad Antonio Salieri, Eric Satie alebo Charles Ives. Carl Philip Emanuel  bol jedným z Bachových synov, ktorí sa presadili, vynikli a vytvorili originálny hudobný jazyk, pričom nekopíroval a ani nechcel kopírovať tvorbu "starého" Bacha. Táto nahrávka "SíPí Bacha", ako ho podľa iniciálok volajú Briti, je odrazom jeho bohatého potenciálu v skladbách pre violu da gamba a klávesový nástroj. Viola da gamba ako nástroj už mala v tej dobe "namále", pretože ju z jej pozície definitívne vytláčalo violončelo. Vittorio Ghielmi, známy spoluprácou so slávnym súborom Il Giardino Armonico alebo ako zakladateľ súboru Il Suonar Parlante Ensemble, si nemohol predstaviť lepšieho partnera pre túto nahrávku, ako svojho staršieho brata Lorenza, ktorý je organista a čembalista a svojimi nahrávkami diel Bacha a Bruhnsa získal niekoľko prestížnych mediálnych ocenení. Pre tento album si Lrenzo vybral "fortepiano" Andrea Restelliho z Milána, ktorý je kópiou Silbermannovho nástroja z roku 1749. Ich súhra znie báječne. Autentické nástroje boli kedysi považované za zvukovo nevyhovujúce, ale táto nahrávka je zvukový uragán. Dravosť a dynamika ich hry sa podľa mňa hravo vyrovná romantickej dravosti moderného ekvivalentu violončela s klavírom napríklad v podaní Mishu Maiského a Marthy Argerich, aj keď ide, samozrejme, o úplne inú hudbu. Striedajú sa tu trojčasťové sonáty, netypické svojou koncepciou, kde je rýchla časť uprostred dvoch pomalých, so sólovými skladbami pre klavír, kde Bach naplno uplatnil fantazijný charakter, búrlivé chromatizmy a deklamačný prístup, ovplyvnený starou severonemeckou školou. Sonáty sú oproti tomu precízne diela, ale plné prekvapení, žiadne suchopárne predpísané schémy rokoka či raného klasicizmu, ale niekedy príkre akordické spoje, drsná anticipácia Beethovena či dokonca romantikov. Je to veľmi vzrušujúce a objavné počúvanie. Dejiny hudby jednoducho nešli v tej chvíli nalinkovaným smerom. Nehovoriac o Fantázii c mol, ku ktorej neskôr "dopísal" text pod názvom Hamlet zvažujúci samovraždu nemecký osvietenec Heinrich von Gerstenberg, inšpirovaný Shakespearom. Jeho part spieva basbarytonista Gianluca Buratto. Veľmi podrobný text bukletu zaujímavo vysvetľuje estetické východiská autora a hudobný obsah diel na nahrávke. Dejiny hudby v knihách sú väčšinou nudné. C.P.E.Bach a bratia Ghielmiovci vám na tomto CD predvedú, že "stará" hudba je skvelá a  vzrušujúca a že vlastne všetko bolo inak.

Pre časopis Hudba, číslo II.-III. / 2008 napísal Peter Katina

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára