Recenzia CD Uri Caine : The Classical Variations

Uri Caine
The Classical Variations
Winter&Winter, 2007/ Hevhetia

Klavirista Uri Caine nahral v spolupráci s vydavateľom Stefanom Winterom za posledných pätnásť rokov sedemnásť albumov. Nech vás ale tieto čísla opticky nezavádzajú v zdaní premrštenej kvanity. Caine totiž naozaj má čo povedať. Tento umelec, ktorý s ľahkosťou a nonšalantnosťou lavíruje na pomedzí klasiky a jazzu, je považovaný za jedného z najlepších "recyklátorov" klasickej hudby a jeho hudobné nápady občas vyrážajú dych. Doteraz dokázal na nahrávkach "spracovať" diela Bacha, Beethovena, Wagnera, Mahlera, Schumanna a Mozarta. Uri Caine v podstate skvelo využil status quo, do ktorého sa v súčasnosti dostala klasická hudba. Interpretácia diel baroka, klasicizmu a romantizmu je dnes zaškatuľkovaná daným nemenným kánonom a podlieha takmer dogmatickým pravidlám toho, čo sa smie a čo nie. Odhliadnuc od prínosného hnutia autentickej interpretácie starej hudby, ktoré prinieslo reštauráciu štúdia pôvodných zdrojov a "nástrojového parku" a očistilo starú hudbu od romantizujúcich tendencií, je interpretácia inštrumentálnej klasiky v zajatí schémy ideálneho a vzorového "konečného rešenia". Uri Caine sa tomu vysmial a spracoval, naaranžoval a nahral klasiku po svojom. The Classical Variations je v podstate "výberovka", vydaná na základe obrovského úspechu predchádzajúcich nahrávok a získaného prestížneho ocenenia Echo Klassik v októbri 2007. Výberovka ale nie je to správne slovo, pretože na tejto nahrávke je viac ako polovica z dvadsiatich trackov doteraz nevydaná. Prvou skladbou je Only Love Beauty podľa Mahlerovej Liebst du um Schoenheit, kde je spojená klasická interpretácia zboru Kettwiger Bach Ensemble a gospelového prejavu speváčky Barbary Walkerovej. Nahrávka vznila počas realizácie Cainovho spracovania Mahlerovej Tretej symfónie. Nasledujú dve skladby podľa Beethovenových Diabelli Variations. Zaujímavosťou je nádherný zvuk starého klavíra značky Erard z roku 1839, na ktorom Uri Caine hrá za sprievodu súboru Concert Koeln. Uri hrá "do Beethovena" svoje improvizácie a kombinuje jazz s beethovenovskými ponáškami a citáciami. Pre puritánov je to takmer znesvätenie, ale na druhej starne je potvrdené, že sám Beethoven s obľubou túto skladbu koncertne parodoval. Na disku sa ďalej nachádza až deväť častí Bachových Goldbergovských variácií, ktoré doteraz neboli vydané, napriek tomu, že Caine už "goldbergovský" dvojalbum nahral. Spracovanie sa pri jednotlivých variáciách radikálne líši, od úpravy pre lutnu a klarinet alebo lutnu a flautu, kde sa drží pôvodnej partitúry, až po jazzový band, kde Bacha vôbec nerozpoznáte a dokonca dva podľa mňa skvelé Dj-ské vstupy s dokonale zrecyklovaným Johannom Sebastianom. Uri Caine prináša ešte aj verziu pre klavír a kvarteto viol da gamba s vynikajúcim Vittoriom Ghielmim, kde Caine hrá na klavíri značky Silbermann. Zvuk týchto starých klavírov prináša i autentické ruchy a klepot klaviatúry, je to jedinečný zážitok pri predstave, ako vtedy nástroje zneli. Ak môžeme ďalej pokračovať vo výpočte skladieb, z predtým vydaných nahrávok tu je spracovanie Schumannových piesní Dichterliebe z CD Love Fugue s recitáciou poézie, klavírom a gitarou, prelúdium z Tristana a Izoldy z albumu Wagner e Venezia v podaní malého bizarného ansámblu, ktrý hrá uprostred ruchu ulice, alebo spracovanie Mahlerovej Druhej symfónie z úspešného albumu Urlicht / Primal Light. Keď potom začal znieť nárek Desdemony z Verdiho Otella v úžasnej a inteligentnej úprave pre jazzovú zostavu a speváčku Josefine Lindstrandovú ako predkrm k albumu The Othello Syndrome, ktorý vyjde onedlho; a keď jednu z najhroznejších "odrhovačiek" klasiky, Mozartov Turecký pochod z Klavírnej sonáty A-dur KV 331 zahrala Cainova klasicko-jazzovo-DJ-ovská zostava na spôsob balkánskej hudby a klezmeru s rozsiahlymi improvizáciami a la Blízky východ, schematický svet klasickej hudby v predpísaných intenciách sa pre mňa nadobro zrútil. Pribitý do kresla som ešte stačil emocionálne spracovať poslednú skladbu nahrávky, úpravu Adagietta z Mahlerovej Symfónie č.5. Takúto verziu hudby k filmu Smrť v Benátkach s využitím ansámblu s bicími, gramofónmi a efektom praskajúcej "elpéčky" ste ešte určite nepočuli. Táto nahrávka sa stane drogou pre audiofilov a šokovou očistnou terapiou pre tých, čo si doteraz mysleli, že ich už nič neprekvapí.

Pre časopis Hudba, číslo I.Q/2008 napísal Peter Katina