streda 23. marca 2011

Recenzia CD Erik Friedlander : Volac : Book of Angels Vol.8

Erik Friedlander
Volac : Book of Angels Vol.8
Tzadik, 2007/ Hevhetia

Volac je v poradí už ôsmy album "Knihy anjelov", teda edície Masada Book 2 - The Book of Angels, ktorého realizáciu tentoraz zveril autor John Zorn violončelistovi Erikovi Friedlanderovi. The Book of Angels je súbor Zornových skladieb, ktoré vo vydavateľstve Tzadik postupne nahrávajú rôzni interpreti a spoločným prvkom je ich démonologické názvoslovie podľa mien padlých anjelov. Zorn je známy svojou neuveriteľnou skladateľskou produktivitou, Friedlander ako hudobník však za ním nijako nezaostáva. Nahral množstvo albumov nielen pre vydavateľstvo Tzadik a participuje ako líder, autor i "radový" člen hudobných zoskupení na projektoch, ktoré presahujú akékoľvek žánrové zaradenie. Je považovaný za špičku vo svojom odbore a jeho účasť v hviezdnom zoskupení Masada to potvrdila už dávnejšie. Na albume Volac zaranžoval Erik Friedlander pre violončelo dvanásť Zornových skladieb, ktoré zodpovedajú dvanástim menám padlých anjelov. Priznám sa, že som bol plný očakávania a koncentrácie, keďže som predpokladal, že počúvanie recitálu sólového violončela bude poslucháčsky náročné. Realita ale značne predčila moje očakávania. Možno to bolo aj majstrovskými aranžmánmi, ktorých cieľom bolo, aby skladby v podaní violončela zneli prirodzene a pôvabne. V každom prípade Friedlander hral "anjelov" tak, že som ani nedýchal. Vo viacerých skladbách, napríklad v Rachsiel, Yeruel alebo Haseha používa techniku pizzicata a navodzuje tak ilúziu hry na gitare alebo na lutne, harmonicky navyše umocnenej španielskou hudobnou poetikou. Namiesto klasickej hry sláčikom sa väčšina hudby odohráva v jemnom opare piesní stredovekého Španielska. Cítiť tu, samozrejme, aj ozveny starých židovských piesní a Orientu. Nebol by to ale Zorn, keby sa to občas v drsnejších pasážach rockovo "nezablyslo", tak ako je to v Zumiel, Sannul alebo Zawar, v ktorých violončelo dokonale napodobňuje elektrickú gitaru a stupňuje naliehavo sa opakujúce motívy. Nahrávka je veľmi expresívna a jej emocionálne rozpätie dosahuje limity, o ktorých by ste pri violončele predtým možno nikdy ani nesnívali. Čo je však veľmi podstatné, že je to krásna a obsahovo hodnotná hudba, pohybujúca sa na rozmedzí starej klasiky, etno, improvizácie a súčasnej hudby. Výborná je aj dramaturgia skladieb, ktoré sa pestro striedajú a pomerne krátke dravé vstupy prechádzajú do zasnených meditácií. Technika a výraz Erika Friedlandera je nedostižná a jeho sólové violončelo suverénne pokrýva všetky výrazové polohy v neraz komplikovaných kontrapunktických pasážach. Na druhej strane, lyrické úseky evokujú absolútnu bezčasovosť a krehké pradivo ozdobnej melodiky znie voľne a prirodzene. Toto CD je nadčasovým projektom, ktorého záber presahuje limity sólového nástroja, nedovolí poslucháčovi prestať počúvať a prináša radostný a osviežujúci zážitok.

Pre časopis Hudba, číslo I.Q/ 2008 napísal Peter Katina

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára